darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
2. kapitola Spolok štyroch, znesvätenie
30. listopad 2006 | 19.31 |
Zúfalo mu vychmatla prútik z ruky. Ešte raz si ho poriadne poprezerala.
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
„Kam ideš ?“ Neville Longbottom zišiel dolu po schodoch práve vo chvíli, keď sa jeho starší syn pokúšal nenápadne zmiznúť.
„Ale oci, snáď si od teba nemusím pýtať dovolenie, keď chcem ísť za kamošmi.“ Neville a Luna sa vzali hneď po ukončení školy. Nikto presne nevedel ako tá ich láska začala, povráva sa, že Neville dal Lune ochutnať jeden zo svojich „vydarených“ elixírov…
Luna odmietla bývať u jeho starej mami. Jej otec im daroval dom a ubezpečil ich, že je to pravé miesto na vychovávanie ich detí. Všetko bolo v poriadku až dokým sa Neville nedozvedel akých má susedov. Zo Snapeovho syna nebol ktovieako nadšený, ale keď zazrel Riddlovcov, hneď sa chcel pobaliť. Jeho syn Fridrich a Luna sa však proti nemu spikli a nakoniec ho presvedčili, aby nikam nešli…
Vtedy ešte netušil, že Fridrich, prezývaný Bott sa skamaráti práve s týmito pochybnými osobami… Najhorší šok ho čakal, keď jeho syn šiel do prvého ročníka. Keď sa dozvedel, že triediaci klobúk ho zaradil do Slizolinu, ledva ovládol nutkanie poslať mu vrešťadlo. Ešte stále sa nedokázal zmieriť s tým do akej partie zapadol.
„Ak chceš ísť za Riddlom alebo Snapeom, tak s tým nepočítaj ! Už zase ťa volal ten ničomník a ty za ním bežíš ako poslušný psíček.“
Bott očakával podobnú reakciu. Práve kvôli tomu chcel odísť bez toho, aby si to niekto všimol.
„Veď sú to moji spolužiaci. Som s nimi prakticky celý život.“ Pomaly zložil ruku s kľučky. Bolo mu jasné, že dverami sa von nedostane. Možno to lepšie pôjde oknom.
„Z takých ako je Riddle si máš brať príklad ? Vieš čo sa stalo medzi ním a Harriet ? Ten tvoj kamarát ju obťažoval…“
„Dobre, ako chceš nikam nejdem.“ Ty o tej záležitosti nič nevieš. Všetci to zbytočne nafukujú. Keď som tam vošiel ja, vyzeralo to úplne inak…
Vrátil sa späť do svojej izby. Prívesok na jeho krku stále žiaril. Objavili sa na ňom žiariace slová :
Spolok štyroch: bojová porada v záhrade Riddlovcov (v domčeku) … „Vyhlasovatelia pre tento deň: Robert Riddle & Lucy Riddleová
Počkal kým sa Neville vrátil do spálne. Urýchlene otvoril okno a začal opatrne zliezať dole. V tom mal bohatú prax. Otec mu vždy cez prázdniny zakazoval chodiť k susedom…
Zazrel Weasleyovcov. Primiestnili sa na trávnik a práve sa chystali zazvoniť.
Tatík bude celý bez seba. Možno zistili niečo o Harrym. Už by bolo na čase…Tam by radšej nemali stúpať, trávnik je totiž umelý a dával ho tam otec, takže ostáva aj na topánkach…
Uškrnul sa keď videl ako sa Hermiona prilepila a nedokázala sa pohnúť. Ron sa ju márne snažil vytiahnuť.
Ó a to ešte nevedia o tom, že lepidlo, ktorým to prichytil je muklovsko- čarodejníckeho pôvodu…Mama niečo pridala do toho ich sekundového…
Trochu sa prikrčil, aby ho náhodou nebolo vidieť z okna a „obratne“ preskočil plot. Prútik, ktorý mal vo vrecku sa mierne vymrštil a pichol ho do zadku. Musel zadržal bolestný výkrik.
Zazrel Titusa, ktorý práve nenápadne otváral bránu vedúcu do Riddlovie domu. Prikradol sa k nemu zozadu a zakryl mu oči.
„Nerob voloviny !“
„No fajn, to bol len vtip.“
„Vieš čo je vtipnejšie ? Tuším si si natrhol gate.“
„Ech, dokelu. To nič budem to musieť vydržať. Nemôžem ísť zase domov. Oco by ma mohol prichytiť.“
Obaja sa presunuli do záhradného domčeka. Čakali, kým sa objavia hlavní aktéri tejto schôdze.
„Prečo je u vás Mel...a Potterová ?“ rýchlo pridal aj to druhé meno, aby Bott nezačal mať nejaké narážky.
Bott si rýchlo sadol na taburetku, aby zakryl obrovskú dieru cez, ktorú mu vytŕčali spodky.
„Ron a Hermiona sa vydali po horúcej stope. Niekto videl Harryho Pottera a tak sa to rozhodli preveriť. Mel je ich dcéra. Nechceli ju nechať doma samú. Vraj kvôli smrtožrútom…A čo sa týka Harriet Potterovej, ona je jej sesternica, pretože je dcérou Ginny Weasleyovej. Aj ona má cez prázdniny nejaké záhadné povinnosti… Sú fajn. Absolútne mi nevadia. Počuj a teba prečo vlastne zaujíma Mel ? Zrazu ju voláš krstným menom…“
„Totiž ja…“
Obaja zmĺkli, keď sa dvierka na domčeku otvorili a dovnútra vošiel Rob a hneď za ním Lucy. Obaja boli deťmi Temného pána. Lucy sa narodila až po Voldemortovej smrti. Mala bledú pleť, dlhé tmavé vlasy a bola štíhla ako prútik. Rob jej zvykol hovorievať, že by určite bola otcovým miláčikom. Až na to, že by ho veľmi nepotešila fakulta, do ktorej ju zaradili. Patrila do Chrabromilu. Svoju sestričku však miloval aj napriek tomuto „nedostatku.“
Prvých päť minút im Rob ukazoval listy, ktoré dostal. Na riaditeľkinom sa mierne pobavili, ale ten smrťožrútsky im trochu nahnal strach.
„A mňa nepozvali. To nie je fér. Aj ja som jeho decko,“ Rob ju chlácholivo objal okolo pliec.
„Obávam sa, že si tiež na zozname.“
„Kde ? “
Všetci si ho pozorne preštudovali, ale nikde nenašli ani zmienku o Lucy.
„Píšu tam, že zaplatím vlastnou krvou, ale myslia tým teba a mamu. Určite sa vás pokúsia uniesť. Možno to urobia aj vopred…ja tam aj tak nemôžem ísť…stále ma strážia…“
Harry konečne nadobudol vedomie. Bolesť ustúpila. Na stole našiel „svoj“ prútik. Nedočkavo si ho vzal…Raz možno bude môcť čarovať tak ako kedysi…Priatelia mu nič nepovedali, ale na ich tvárach videl, že sú zdesení. Práve kvôli tomu pred nimi utekal. Nechcel, aby boli sklamaní. Musel podstúpiť veľkú obeť, nikto z nich si nevedel predstaviť čo to znamená… Rozhodne vstal z postele. Neostane tu, nedá im príležitosť vyzvedať, nesmú sa dozvedieť čo sa odohralo medzi ním a Voldemortom… Vo dverách sa zrazil s Helen.
„Kamže sa to chystáte ?“
„Nemôžem tu ostať. Nakoniec si ma tu určite nechajú. Považujú ma za blázna.“ Helen mierne zbledla keď si všimla, že na ňu mieri prútikom. Harry si ho však uvedomil a rýchlo ho sklopil.
„Prepáčte ja som nechcel...“
„To nič som na také veci zvyknutá. Neradím vám vyjsť von. Novinári sa to už dozvedeli. Pred nemocnicou vás netrpezlivo očakáva Rita Skeaterová. Dnes za vami príde aj minister mágie…Dohodol sa s liečiteľmi, že vás navštívi…“
„Nie, to neprichádza do úvahy…nemôžem im povedať pravdu. Nikoho nechcem vidieť… “
Posledné tri slová nechtiac vyhŕkol v Parselčine. Helen zarazene cúvla. Keď počula hadiu reč vždy sa jej vybavilo množstvo spomienok…
„Môžem pre vás niečo urobiť ?“
„Áno, iste,“ posadla ho neuveriteľná trúfalosť. Položil prútik späť na posteľ.
„Poďte bližšie,“ vyzval ju posmešne.
„Harry, ja neviem na čo sa tu hráte, ale …“ Nestačila dokončiť vetu. Harry ju totiž schytil a venoval jej poriadne zanietený bozk. Helen ho chcela odstrčiť, ale bolo to tak dávno odkedy to niekto urobil. Raz sa už chcela s niekým zblížiť a doplatil na to životom.
Nevedela čo tým vlastne sleduje. Chce ju ponížiť ? Alebo dokázať, že môže mať všetko čo „patrilo“ Voldemortovi ? Už bolo neskoro na protesty…Celkom prirodzene prešli na jazýčkové…
„Pán Potter !“ Harry neochotne pustil Helen. Minister mágie, to mi ešte chýbalo.
„Vidím, že sa už cítite lepšie…“ Rufus Scrimgeour si ho chladne premeral od hlavy až po päty.
„Ja radšej pôjdem, ospravedlňte ma…“ Helen sa ledva dostala k dverám. „Nie, ostaňte tu. Niečo si musíme vyjasniť. Mám určité pochybnosti týkajúce sa tohto muža. Povedzte mi kto vlastne ste?“ Harry zaťato mlčal. Zrazu pocítil niečo zvláštne…akoby mu niekto odtrhol ruku…dosť ho to zabolelo… Minister zašepkal nejaké zaklínadlo, Harry začal strácať pôdu pod nohami. Zvalil sa na posteľ…
„PÁN MINISTER, OVLÁDAJTE SA ! Toto je nemocnica …“
Draco Malfoy cítil ako mu po tváry steká pot. Taká otrocká práca..
Už niekoľko hodín sa pokúšal zlomiť zaklínadlá, ktoré bránili otvoreniu Voldemortovho sarkofágu. Jeho telesné pozostatky boli pochované do umelo vytvorenej neviditeľnej pyramídy. Mohol do nej vojsť, len človek, ktorý vlastnil kľúče.
„Mal som ťa najprv vypočúvať a až potom zabiť.“ Prihovoril sa svojej obeti. Mierne drgol do mŕtvoly, ktorá sa pomaly sklátila na zem. Musel ju posunúť trochu ďalej…prekážala mu.
„Ty si aj tak nič nevedel. Bol si len hlúpy ministerský poskok. Toľko bezpečnostných opatrení, akoby bol živý ? Nerozumiem načo toľké plytvanie. Mali ho jednoducho pochovať na krížnych cestách a basta,“ sadol si na sarkofág, a vyložil si nohy na miesto kde bola z kameňa vytesaná Voldemortova tvár. Musel si oddýchnuť. Už vyčerpal veľmi veľa magických síl a stále sa nič nedialo. Čierna pyramída ostávala nedotknutá.
„Teta Bella by ma asi potrestala cruciatom keby videla, že mám nohy na hlave jej veľkomožného šéfa…Nech si nemyslí, že to robím pre ňu. Práve naopak. Neznesiem to, ako všetkým rozkazuje. Neprináleží jej to. Už sa nemôžem dočkať kedy ju nahradí pravý dedič. Je neznesiteľná… Moju mamu nezachránila aj keď to bola jej sestra…“ podarilo sa mu prečítať všetky varovania a obísť aj pár nepríjemných kliatob. Starosti mu robili len verše napísané v Parselčine. Nevedel rozoznať nič okrem mena Harry Potter.
Rukami sa celou silou zaprel a poriadne potiahol. Sarkofág sa pohol, ale len veľmi nepatrne.
„Och, nie,“ zastonal Draco. Bude musieť použiť tie slová, ktoré mu napísala Bella. Nechcel to urobiť, ale neostávalo mu nič iné. Možno si niekto všimne, že strážnik chýba a prídu ho hľadať. To by nebolo dobré. Pozorne sa zahľadel na papierik a začal čítať :
AHAR GAR GAMAR, TEMNOTA JE TVOJOU CESTOU, SVETLO SPÁSOU VZDIALENOU, LÁSKA TÁ ŤA SPÁLI…HESLO TOTO VZDIALI…
Veko samo od seba odskočilo a Draco nechtiac pristál na zemi. Zacítil pravý hnilobný zápach. Trochu pokrčil nosom a donútil sa k tomu, aby nazrel dovnútra. Nebol to príjemný pohľad. Mocný mág Voldemort ležal na hodvábnych poduškách, z očí mu vykúkali dve parádne červy. Na tváry mal mierne priblblý zasnený výraz a čeľusť mal zaseknutú v strnulom úškľabku.
„To som vážne zvedavý čo také tým chcela dokázať. Neboštík je tu. Hádam nečakala, že nájdem prázdny hrob. A čo vy, vaša ohavnosť ako sa vám spalo ?“
Jedna z kostnatých rúk sa náhle vymrštila a zovrela jeho krk. Draco zachrčal a snažil sa vyslobodiť. Voldemort predsa nemôže zabíjať aj po smrti. Musí to byť nejaký obranný mechanizmus. Niečo na vystrašenie vykrádačov hrobov. Zúrivo ju skrutol, urobil to tak silno, až sa odlomila…
„Prepáčte pán môj, nechcel som,“ vrátil ju späť dovnútra a bol rozhodnutý, že odtiaľ čo najskôr vypadne, ale najprv musí nájsť to po čo prišiel. Ak to neurobí potrestajú ho.
Neostávalo mu nič iné, len vložiť ruku do hodvábnych plachiet a hľadať… Smrťožrúti sa chystali priviesť na svet tú najstrašnejšiu silu, ktorá dokáže odolať aj mágii najmocnejších čarodejníkov… On to však nevedel, netušil čo sa stane, keď prečíta heslo a nájde Zabudnutý almanach…Konečne zovrel v rukách drobnú knižku viazanú v hadej koži. Víťazoslávne si ju strčil do vrecka. Za ním sa zhmotnil tmavý tieň, niečo sa mu surovo zabodlo do ruky…jačal ako zmyslov zbavený… Tmavý tieň olizoval vytvorenú ranu a sal z nej krv…
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
„Kam ideš ?“ Neville Longbottom zišiel dolu po schodoch práve vo chvíli, keď sa jeho starší syn pokúšal nenápadne zmiznúť.
„Ale oci, snáď si od teba nemusím pýtať dovolenie, keď chcem ísť za kamošmi.“ Neville a Luna sa vzali hneď po ukončení školy. Nikto presne nevedel ako tá ich láska začala, povráva sa, že Neville dal Lune ochutnať jeden zo svojich „vydarených“ elixírov…
Luna odmietla bývať u jeho starej mami. Jej otec im daroval dom a ubezpečil ich, že je to pravé miesto na vychovávanie ich detí. Všetko bolo v poriadku až dokým sa Neville nedozvedel akých má susedov. Zo Snapeovho syna nebol ktovieako nadšený, ale keď zazrel Riddlovcov, hneď sa chcel pobaliť. Jeho syn Fridrich a Luna sa však proti nemu spikli a nakoniec ho presvedčili, aby nikam nešli…
Vtedy ešte netušil, že Fridrich, prezývaný Bott sa skamaráti práve s týmito pochybnými osobami… Najhorší šok ho čakal, keď jeho syn šiel do prvého ročníka. Keď sa dozvedel, že triediaci klobúk ho zaradil do Slizolinu, ledva ovládol nutkanie poslať mu vrešťadlo. Ešte stále sa nedokázal zmieriť s tým do akej partie zapadol.
„Ak chceš ísť za Riddlom alebo Snapeom, tak s tým nepočítaj ! Už zase ťa volal ten ničomník a ty za ním bežíš ako poslušný psíček.“
Bott očakával podobnú reakciu. Práve kvôli tomu chcel odísť bez toho, aby si to niekto všimol.
„Veď sú to moji spolužiaci. Som s nimi prakticky celý život.“ Pomaly zložil ruku s kľučky. Bolo mu jasné, že dverami sa von nedostane. Možno to lepšie pôjde oknom.
„Z takých ako je Riddle si máš brať príklad ? Vieš čo sa stalo medzi ním a Harriet ? Ten tvoj kamarát ju obťažoval…“
„Dobre, ako chceš nikam nejdem.“ Ty o tej záležitosti nič nevieš. Všetci to zbytočne nafukujú. Keď som tam vošiel ja, vyzeralo to úplne inak…
Vrátil sa späť do svojej izby. Prívesok na jeho krku stále žiaril. Objavili sa na ňom žiariace slová :
Spolok štyroch: bojová porada v záhrade Riddlovcov (v domčeku) … „Vyhlasovatelia pre tento deň: Robert Riddle & Lucy Riddleová
Počkal kým sa Neville vrátil do spálne. Urýchlene otvoril okno a začal opatrne zliezať dole. V tom mal bohatú prax. Otec mu vždy cez prázdniny zakazoval chodiť k susedom…
Zazrel Weasleyovcov. Primiestnili sa na trávnik a práve sa chystali zazvoniť.
Tatík bude celý bez seba. Možno zistili niečo o Harrym. Už by bolo na čase…Tam by radšej nemali stúpať, trávnik je totiž umelý a dával ho tam otec, takže ostáva aj na topánkach…
Uškrnul sa keď videl ako sa Hermiona prilepila a nedokázala sa pohnúť. Ron sa ju márne snažil vytiahnuť.
Ó a to ešte nevedia o tom, že lepidlo, ktorým to prichytil je muklovsko- čarodejníckeho pôvodu…Mama niečo pridala do toho ich sekundového…
Trochu sa prikrčil, aby ho náhodou nebolo vidieť z okna a „obratne“ preskočil plot. Prútik, ktorý mal vo vrecku sa mierne vymrštil a pichol ho do zadku. Musel zadržal bolestný výkrik.
Zazrel Titusa, ktorý práve nenápadne otváral bránu vedúcu do Riddlovie domu. Prikradol sa k nemu zozadu a zakryl mu oči.
„Nerob voloviny !“
„No fajn, to bol len vtip.“
„Vieš čo je vtipnejšie ? Tuším si si natrhol gate.“
„Ech, dokelu. To nič budem to musieť vydržať. Nemôžem ísť zase domov. Oco by ma mohol prichytiť.“
Obaja sa presunuli do záhradného domčeka. Čakali, kým sa objavia hlavní aktéri tejto schôdze.
„Prečo je u vás Mel...a Potterová ?“ rýchlo pridal aj to druhé meno, aby Bott nezačal mať nejaké narážky.
Bott si rýchlo sadol na taburetku, aby zakryl obrovskú dieru cez, ktorú mu vytŕčali spodky.
„Ron a Hermiona sa vydali po horúcej stope. Niekto videl Harryho Pottera a tak sa to rozhodli preveriť. Mel je ich dcéra. Nechceli ju nechať doma samú. Vraj kvôli smrtožrútom…A čo sa týka Harriet Potterovej, ona je jej sesternica, pretože je dcérou Ginny Weasleyovej. Aj ona má cez prázdniny nejaké záhadné povinnosti… Sú fajn. Absolútne mi nevadia. Počuj a teba prečo vlastne zaujíma Mel ? Zrazu ju voláš krstným menom…“
„Totiž ja…“
Obaja zmĺkli, keď sa dvierka na domčeku otvorili a dovnútra vošiel Rob a hneď za ním Lucy. Obaja boli deťmi Temného pána. Lucy sa narodila až po Voldemortovej smrti. Mala bledú pleť, dlhé tmavé vlasy a bola štíhla ako prútik. Rob jej zvykol hovorievať, že by určite bola otcovým miláčikom. Až na to, že by ho veľmi nepotešila fakulta, do ktorej ju zaradili. Patrila do Chrabromilu. Svoju sestričku však miloval aj napriek tomuto „nedostatku.“
Prvých päť minút im Rob ukazoval listy, ktoré dostal. Na riaditeľkinom sa mierne pobavili, ale ten smrťožrútsky im trochu nahnal strach.
„A mňa nepozvali. To nie je fér. Aj ja som jeho decko,“ Rob ju chlácholivo objal okolo pliec.
„Obávam sa, že si tiež na zozname.“
„Kde ? “
Všetci si ho pozorne preštudovali, ale nikde nenašli ani zmienku o Lucy.
„Píšu tam, že zaplatím vlastnou krvou, ale myslia tým teba a mamu. Určite sa vás pokúsia uniesť. Možno to urobia aj vopred…ja tam aj tak nemôžem ísť…stále ma strážia…“
Harry konečne nadobudol vedomie. Bolesť ustúpila. Na stole našiel „svoj“ prútik. Nedočkavo si ho vzal…Raz možno bude môcť čarovať tak ako kedysi…Priatelia mu nič nepovedali, ale na ich tvárach videl, že sú zdesení. Práve kvôli tomu pred nimi utekal. Nechcel, aby boli sklamaní. Musel podstúpiť veľkú obeť, nikto z nich si nevedel predstaviť čo to znamená… Rozhodne vstal z postele. Neostane tu, nedá im príležitosť vyzvedať, nesmú sa dozvedieť čo sa odohralo medzi ním a Voldemortom… Vo dverách sa zrazil s Helen.
„Kamže sa to chystáte ?“
„Nemôžem tu ostať. Nakoniec si ma tu určite nechajú. Považujú ma za blázna.“ Helen mierne zbledla keď si všimla, že na ňu mieri prútikom. Harry si ho však uvedomil a rýchlo ho sklopil.
„Prepáčte ja som nechcel...“
„To nič som na také veci zvyknutá. Neradím vám vyjsť von. Novinári sa to už dozvedeli. Pred nemocnicou vás netrpezlivo očakáva Rita Skeaterová. Dnes za vami príde aj minister mágie…Dohodol sa s liečiteľmi, že vás navštívi…“
„Nie, to neprichádza do úvahy…nemôžem im povedať pravdu. Nikoho nechcem vidieť… “
Posledné tri slová nechtiac vyhŕkol v Parselčine. Helen zarazene cúvla. Keď počula hadiu reč vždy sa jej vybavilo množstvo spomienok…
„Môžem pre vás niečo urobiť ?“
„Áno, iste,“ posadla ho neuveriteľná trúfalosť. Položil prútik späť na posteľ.
„Poďte bližšie,“ vyzval ju posmešne.
„Harry, ja neviem na čo sa tu hráte, ale …“ Nestačila dokončiť vetu. Harry ju totiž schytil a venoval jej poriadne zanietený bozk. Helen ho chcela odstrčiť, ale bolo to tak dávno odkedy to niekto urobil. Raz sa už chcela s niekým zblížiť a doplatil na to životom.
Nevedela čo tým vlastne sleduje. Chce ju ponížiť ? Alebo dokázať, že môže mať všetko čo „patrilo“ Voldemortovi ? Už bolo neskoro na protesty…Celkom prirodzene prešli na jazýčkové…
„Pán Potter !“ Harry neochotne pustil Helen. Minister mágie, to mi ešte chýbalo.
„Vidím, že sa už cítite lepšie…“ Rufus Scrimgeour si ho chladne premeral od hlavy až po päty.
„Ja radšej pôjdem, ospravedlňte ma…“ Helen sa ledva dostala k dverám. „Nie, ostaňte tu. Niečo si musíme vyjasniť. Mám určité pochybnosti týkajúce sa tohto muža. Povedzte mi kto vlastne ste?“ Harry zaťato mlčal. Zrazu pocítil niečo zvláštne…akoby mu niekto odtrhol ruku…dosť ho to zabolelo… Minister zašepkal nejaké zaklínadlo, Harry začal strácať pôdu pod nohami. Zvalil sa na posteľ…
„PÁN MINISTER, OVLÁDAJTE SA ! Toto je nemocnica …“
Draco Malfoy cítil ako mu po tváry steká pot. Taká otrocká práca..
Už niekoľko hodín sa pokúšal zlomiť zaklínadlá, ktoré bránili otvoreniu Voldemortovho sarkofágu. Jeho telesné pozostatky boli pochované do umelo vytvorenej neviditeľnej pyramídy. Mohol do nej vojsť, len človek, ktorý vlastnil kľúče.
„Mal som ťa najprv vypočúvať a až potom zabiť.“ Prihovoril sa svojej obeti. Mierne drgol do mŕtvoly, ktorá sa pomaly sklátila na zem. Musel ju posunúť trochu ďalej…prekážala mu.
„Ty si aj tak nič nevedel. Bol si len hlúpy ministerský poskok. Toľko bezpečnostných opatrení, akoby bol živý ? Nerozumiem načo toľké plytvanie. Mali ho jednoducho pochovať na krížnych cestách a basta,“ sadol si na sarkofág, a vyložil si nohy na miesto kde bola z kameňa vytesaná Voldemortova tvár. Musel si oddýchnuť. Už vyčerpal veľmi veľa magických síl a stále sa nič nedialo. Čierna pyramída ostávala nedotknutá.
„Teta Bella by ma asi potrestala cruciatom keby videla, že mám nohy na hlave jej veľkomožného šéfa…Nech si nemyslí, že to robím pre ňu. Práve naopak. Neznesiem to, ako všetkým rozkazuje. Neprináleží jej to. Už sa nemôžem dočkať kedy ju nahradí pravý dedič. Je neznesiteľná… Moju mamu nezachránila aj keď to bola jej sestra…“ podarilo sa mu prečítať všetky varovania a obísť aj pár nepríjemných kliatob. Starosti mu robili len verše napísané v Parselčine. Nevedel rozoznať nič okrem mena Harry Potter.
Rukami sa celou silou zaprel a poriadne potiahol. Sarkofág sa pohol, ale len veľmi nepatrne.
„Och, nie,“ zastonal Draco. Bude musieť použiť tie slová, ktoré mu napísala Bella. Nechcel to urobiť, ale neostávalo mu nič iné. Možno si niekto všimne, že strážnik chýba a prídu ho hľadať. To by nebolo dobré. Pozorne sa zahľadel na papierik a začal čítať :
AHAR GAR GAMAR, TEMNOTA JE TVOJOU CESTOU, SVETLO SPÁSOU VZDIALENOU, LÁSKA TÁ ŤA SPÁLI…HESLO TOTO VZDIALI…
Veko samo od seba odskočilo a Draco nechtiac pristál na zemi. Zacítil pravý hnilobný zápach. Trochu pokrčil nosom a donútil sa k tomu, aby nazrel dovnútra. Nebol to príjemný pohľad. Mocný mág Voldemort ležal na hodvábnych poduškách, z očí mu vykúkali dve parádne červy. Na tváry mal mierne priblblý zasnený výraz a čeľusť mal zaseknutú v strnulom úškľabku.
„To som vážne zvedavý čo také tým chcela dokázať. Neboštík je tu. Hádam nečakala, že nájdem prázdny hrob. A čo vy, vaša ohavnosť ako sa vám spalo ?“
Jedna z kostnatých rúk sa náhle vymrštila a zovrela jeho krk. Draco zachrčal a snažil sa vyslobodiť. Voldemort predsa nemôže zabíjať aj po smrti. Musí to byť nejaký obranný mechanizmus. Niečo na vystrašenie vykrádačov hrobov. Zúrivo ju skrutol, urobil to tak silno, až sa odlomila…
„Prepáčte pán môj, nechcel som,“ vrátil ju späť dovnútra a bol rozhodnutý, že odtiaľ čo najskôr vypadne, ale najprv musí nájsť to po čo prišiel. Ak to neurobí potrestajú ho.
Neostávalo mu nič iné, len vložiť ruku do hodvábnych plachiet a hľadať… Smrťožrúti sa chystali priviesť na svet tú najstrašnejšiu silu, ktorá dokáže odolať aj mágii najmocnejších čarodejníkov… On to však nevedel, netušil čo sa stane, keď prečíta heslo a nájde Zabudnutý almanach…Konečne zovrel v rukách drobnú knižku viazanú v hadej koži. Víťazoslávne si ju strčil do vrecka. Za ním sa zhmotnil tmavý tieň, niečo sa mu surovo zabodlo do ruky…jačal ako zmyslov zbavený… Tmavý tieň olizoval vytvorenú ranu a sal z nej krv…
Komentáře
| RE: 2. kapitola Spolok štyroch, znesvätenie | rum | 18. 05. 2007 - 17:58 |
 RE(2x): 2. kapitola Spolok štyroch, znesvätenie |
darklady | 18. 05. 2007 - 20:08 |