Noc temných III: 4. kapitola Uväznení

Nedokázala cez ňu prejsť. Vždy ju to odhodilo preč, akoby tam bola nejaká zábrana. Okolo domu sa začali zhromažďovať ľudia. Takmer celá ulica boli postihnutá týmto zvláštnym úkazom.
Titus, Rob a Lucy si všimli, že sa s ich príveskami niečo stalo. Sčerneli, a to bol neklamný znak, že jednému členovi ich spolku hrozí smrteľné nebezpečenstvo.
„Také niečo som v živote nevidel,“ skonštatoval Titus.
„Ja si myslím, že v tom majú prsty smrťožrúti,“ vyprskla Mel. Rob postrehol v jej hlase skrytú výčitku. Toto naozaj nechcel.
Videli ako sa Harriet pohla, jedna z črepín sa jej zabodla hlbšie do chrbta.
„Tak Riddle, vymysli niečo !“ oborila sa na ňho.
„Ja za to naozaj nemôžem.“ Rob vykročil trochu bližšie k hmlovine. Vedel, že cez ňu sa nedá prejsť. Cítil, že odpudzuje jeho magické schopnosti a prináša jeho duši neskonalú bolesť.
„Toto nie je mágia, neviem čo to je, ale myslím, že človek to nedokáže urobiť sám.“
Harriet nič necítila. Nepočula Melin krik…nachádzala sa v celkom inom svete… Vo svete spomienok…



Dosť dlho sa zdržala v učebni obrany proti čiernej mágii. Počas praktickej ukážky odzbrojovacieho zaklínadla prútik Elegardy Brightovej zo slizolinu, preletel celú miestnosť a zasiahol ju do oka.. Poriadne to bolelo a mama (profesorka obrany proti čiernej mágii) jej na to musela dať obklad. Elegarda sa z nej smiala. V skutočnosti sa dohodla zo svojou kamoškou, aby jej mohla spôsobiť zranenie.
Profesorka ju posielala do nemocničného krídla, ale tam už skončila Elegarda. Harriet ju bez milosti prekliala, tak až jej na tvári naskočili tykadlá. Nemienila s ňou zotrvať v jednej miestnosti dlhšie než to bude potrebné.
„Koza sprostá slizolinská !“ uľavila si keď ostala v triede sama. Bola to posledná hodina a na večeru sa jej ísť nechcelo.
Urobila to naschvál. Matka je tiež prípad. Obom nám strhla 20 bodov. To je nefér. Prečo mi to aspoň raz nemohla odpustiť. Dnes má dokonca štrnáste narodeniny. Do Rokfortu som šla o rok neskôr, lebo mama sa akosi nevedela rozhodnúť…
Oko jej konečne prestalo puchnúť. Uvelebila sa na lavici a trochu si ho pretrela masťou, ktorú jej nanútila mama. Bolo to celkom príjemné…Až do chvíle kým do triedy nevošiel Robert Riddle. Zrejme zase ostal po škole.
Harriet vstala. Chcela sa čo najskôr zdekovať. Medzi nimi dvoma zúrila malá vojna. Teraz bola tretiačka ona, ale on bol piatak. Stále mal navrch. Minulý týždeň mali pomerne ostrú výmenu názorov a Harriet sa odvážila zavrieť ho do skrinky. Ostal tam celú noc. Za trest musela čistiť zemiaky v školskej kuchyni a strhli jej aj ďalších 30 bodov. Nevedela prečo sa jej tak páči, rozčuľovať ho…
„Ešte máme spolu nevybavené účty,“ niečo príšerne lepkavé ju pripútalo k lavici.
„Mám ťa zmenšiť a vhodiť do nejakej parádnej fľašky alebo radšej priklincovať na školský erb ?“
Pokúsila sa niečo urobiť, ale prútik ležal na zemi. Rob ho odkopol skôr než ho stihla zdvihnúť.
„Budeš po škole dokým nezhniješ.“
„Myslíš ?“ Rob si k nej dobrácky prisadol. „Naozaj neviem čo také by som ti mohol urobiť…neodpustiteľné kliatby mám prísne zakázané a to ostatné je už dosť otrepané…“ Jeho pery sa k nej nebezpečne priblížili. Niečo jej zdvihlo hlavu a prinútilo ju nehýbať sa. Jeho bozk dopadol na jej krk. Trochu sa posunula v snahe dosiahnuť aspoň na svoju tašku. Možno bude stačiť, keď ho poriadne ovalí po hlave, má v nej dosť ťažké knihy.
„Riddle, ty prestaň s tým…“ vyštekla pobúrene, keď jej rukou siahol pod habit. Takto si to teda nepredstavovala. Vôbec to od neho neočakávala.
Ech, dúfam, že nezistí, že dnes mám na sebe tú novú podprsenku s vypchávkami…to by bol riadny trapas…
Ako na potvoru si všimol, že sa snaží zachytiť remienok z tašky.
„Toto sa ti nepodarí.“ Vzal jej tašku a posunul ju na druhú stoličku. Začínala prepadať panike. Ešte nikdy ju žiadny chalan nepobozkal. Vždy rozmýšľala o tom aké to je, ale on určite nebol vhodný kandidát na túto skúsenosť. Prečo sa celá rozochvela ? Bojí sa ho alebo je len vzrušená ?
Začali sa bozkávať. Nebolo to vôbec nepríjemné, práve naopak.
„Zruš to,“ zašepkala mu do ucha. Riddle ju poslúchol. Keď mala voľné ruky aj nohy očakával, že od nej dostane jednu poriadku ranu medzi oči. Nestalo sa tak. Namiesto toho ho objala a pomaly sa nechala viesť do zakázaného sveta.
„Ehm prepáčte, ja som nechcel vyrušovať,“ Bott rozpačito zavrel dvere. Zhodou okolností bol tiež po škole.
„Prečo nejdete dnu ?“ opýtala sa profesorka Weasleyová.
„Ja totiž… pani profesorka…“ koktal Bott.
„Nechoďte tam, prosím vás.“
Nepočúvala ho. Keď vošla dnu začala čakalo ju „príjemné“ prekvapenie.
„RIDDLE, ČO TO ROBÍTE S MOJOU DCÉROU ? JA VÁM DÁM ZNEUŽÍVAŤ DIEVČATÁ TOTO SI ODSKÁČETE ! AKO SA OPOVAŽUJETE NA ŇU SIAHNUŤ…STRHÁVAM SLIZOLINU 50 BODOV…“
„Pani profesorka, on nič..“ zastával sa ho Bott.
„VY MLČTE LONGBOTTOM A BUĎTE RÁD, ŽE NENAPÍŠEM VÁŠMU OTCOVI…“
„Mami, ja…my…teda…“ Harriet bola úplne vykoľajená. Nervózne si uhládzala rozstrapatené vlasy. Ako mohla niečo také urobiť ? Čo ju to vôbec napadlo ? Veď boli v triede…
„RIDDLE, OKAMŽITE CHOĎTE DO RIADITEĽNE…“


Minister mágie spolu s Helen a niekoľkými aurormi sa pridali k skupinke postávajúcej pred domom.
„PROSÍM DOSTAŇTE JU ODTIAĽ, VEĎ TAM VYKRVÁCA…“ Zrevala Mel. Nemohla sa pozerať na to, ako jej sesternica trpí.
„Pokúsim sa jej môcť, ale niekto musí ísť so mnou. Nemôžem uveriť tomu, že sa našiel hlupák, ktorí vypustil Smrtihlava.“ Helen hneď vedela o čo sa jedná. Také niečo už kedysi zažila. Ešte aj Voldemort uznal, že toto stvorenie musí ostať uzamknuté pred svetom…
„Akého smrtihlava ?“ opýtal sa Minister.
„Neskôr vám všetko vysvetlím.“
„Počkajte, mohli by sme s Bottom komunikovať prostredníctvom prívesku. Zistíme či mu môžeme nejako pomôcť.“ navrhol Titus.





Bott sa dusil. Nedokázal sa postaviť. Výbuch ich všetkých rozdelil. Ostal uväznený pod skrinkou so starožitným porcelánom. Cítil ako ho niečo zvnútra spaľuje. Prívesok na jeho hrudi zasvietil. Podarilo sa mu ho vytiahnuť spod košele.
Spolok štyroch : Bott nevzdávaj sa. Pomôžeme ti. Ste všetci nažive ?
„MAMA, OCKO, RON, odpovedzte mi ?“ nikto sa neozval. Vedel, že to dlho nevydrží. Vo vzduchu viselo niečo jedovaté.
„NO TAK VY MUSÍTE ŽIŤ ! NESMIETE MA OPUSTIŤ, “ kričal tak silno, až zachrípol.





Titus nahlas prečítal Bottovu odpoveď :

Spolok štyroch: Ja neviem, spadla na mňa skriňa…nikoho nevidím, všetci sú ticho. Ťažko sa tu dýcha. Je mi veľmi zle. Viem len to, že Hermionu niekto uniesol tesne pred tým ako sa to začalo. Sme v obývačke, teda aspoň si to myslím… Nenechávajte nás tu, urobte niečo !
Nad domom sa začalo vznášať temné znamenie. Diabolská lebka sa na nich zlovestne vyškerila. Rob cítil strašnú úzkosť…
„Mami, ja ti pomôžem.“ Bol rozhodnutý ísť s ňou aj do pekla.
„Ja tiež,“ pridala sa Lucy.
„Nie, to nejde zlatko. Okrem mňa si tu jediná čo má liečiteľské schopnosti, ak sa mi niečo stane kto im pomôže… Budú nejaké posily, pán minister ?“
„Obával sa, že nie. Všade je plno zranených…nemôžeme si to dovoliť.“
„Mami, ja tam pôjdem. Nenechám vás samých. Neudržíte ma tu ani párom volov. Tam dnu sú tiež zranení.“
„Pošli Bottovi ďalšiu správu.“




Bott sa pokúsil dostať spod skrine. Prívesok na jeho krku opäť jasne zažiaril.
Spolok štyroch: Ostaň na mieste. Ideme po teba.




„Pán minister, v celom meste je totálny chaos. Nemôžeme sa dostať ani do jedného z napadnutých domov…“ Desivé správy prichádzali zo všetkých strán. Minister sledoval ako Helen vytvorila vo vzduchu okrúhly obrazec podobný magickému talizmanu.
„Potrebujem ešte jedného…“
„Ja pôjdem tiež. Bott je môj kamarát. Nenechám ho v kaši,“ ponúkol sa Titus.
„Tak poďte a tam dnu radšej nečarujte, nefungovalo by to a odčerpá vám to silu.“
„Prečo nemôže ísť niekto z našich ?“ ohradil sa minister. Nepozdávalo sa mu, že by mal do nebezpečnej zóny poslať deti.
„Smrtihlav sa bojí len dvoch vecí, talizmanu a lásky. Iba láska ich môže zachrániť. “
Helen mala hrozný strach. Nechcela tam pustiť deti. Bolo to príliš nebezpečné, ale nemala na výber. Vedela, že ak nebudú nič robiť všetci v dome zomrú…Tu v Nenormálnej uličke bolo zrejme epicentrum útoku. Skoro každý dom bol v takomto stave…Okrem toho temné znamenie sa objavilo len nad domom Longbottomovcov…Možno ak sa im podarí to zastaviť tu, skončí sa to aj inde. Rýchlo vykročila vpred, talizman ich všetkých zakryl. Stálo ju to dosť veľa síl…Keď sa dostali k rozbitému oknu námatkovo skontrolovala Harriet. Našťastie to boli len povrchové zranenia…okrem jednej črepiny, ktorá sa dostala až hlboko pod kožu. Našťastie nekrvácala až tak veľmi…Lucy zacelila pár rán letmým dotykom.
„Zober ju,“ prikázala Robovi.
„Ale…“
„Musíš ísť späť, je to pre mňa priveľká záťaž. Daj na ňu pozor…“ Rob neprotestoval. Vedel, že mama má pravdu. „Tá dávka liečivej moci snáď vydrží…Neboj sa, vrátime sa. O to sa už postarám.“
Helen, Lucy a Titus vliezli dnu cez okno… Neostávalo mu nič iné, len ich sledovať z bezpečnej vzdialenosti.





Hermiona sa prebrala na posteli. Jasne si spomínala na to ako s Ronom sedeli u Longbottomovcov. Mala v rukách Roya a potom všetko zrazu stmavlo. Čo sa s ňou stalo ? A kde je Ron ?
S hrôzou si uvedomila, že je úplne nahá. Rýchlo si okolo seba obtočila čiernu prikrývku. Vôbec sa jej to nepozdávalo.
„To je úplne zbytočné, už som aj tak videl všetko, Grangerová..“ Zazrela muža s dlhými svetlými vlasmi oblečeného v pohodlnom čiernom župane.
„MALFOY !“ previnilo vytreštila oči.
Kým bol v škole ani zďaleka nevyzeral tak príťažlivo, ale oči mal úplne prázdne, akoby z nich vymizol život…Niečo ho posadlo…
„Môj manžel ťa zabije, ty…“
„Už nebude mať príležitosť. V tejto chvíli určite zomiera…“ Vytiahol prútik a namieril jej ho na srdce…

Zpět na hlavní stranu blogu