Do okien narážal vytrvalý dážď. Blesky osvetľovali tmavú miestnosť. Dinira myslela na Voldemorta, Jamesa aj na Lily. Tušila, že v budúcnosti dôjde k nejakej tragédii... Zmietala sa medzi túžbou ostať s NÍM, ale zároveň túžila odísť, zabudnúť a splynúť so svetom mŕtvych. S hrôzou si uvedomila, že muž ležiaci vedľa nej jej pripomína zákerného vraha, ktorý zničil ich rodinu. Je presne taký ako on. Nenásytný, bažiaci po moci. Vyžíva sa v utrpení iných...
To jej srdcu nestačilo. Nepočúvalo neúprosné volanie rozumu. Ten pocit ju celú pohltil. Nežne HO pobozkala na pery.Nemohla odolať. Mám počúvať srdce alebo mozog ? Keby bol iný ? Keby som ja nebola mŕtva ? Nemám šajnu čo s tým...Neviem si predstaviť, že by som bola smrťožrútka... Srdce teraz nemá pravdu. Tuším mi úplne preskočilo...Ja nesmiem...nemala by som sa HO ani dotknúť. Aj to meno je akési čudné ? Oblohu náhle preťal fialový záblesk. Niečo silno vrazilo do okien... Okná ? Predtým som si nevšimla, že sú tu nejaké...? Dinira vyliezla z postele. Podišla až k dlhej čiernej záclone a opatrne ju odhrnula. Nevidela vôbec nič, okrem čierneho víru, ktorý obklopoval dom. Ako obrovská sépia sa ovíjal okolo celej stavby. Ani otec nemal doma také čudá. Pripadám si tu ako vo väzení. No možno...keby sme doma mali rozsiahlejšiu ochranu, nebol by nás ten somár prepadol a zabil... Dinira chcela preniknúť za ten pancier. Sústredila svoju energiu na to, aby sa vír trochu zriedil. Vyšlo to. Rozoznala pár tmavých postáv. Prechádzali okolo domu, ale nič podozrivé si nevšimli. Podľa nulových magických vibrácii dedukovala, že sú to obyčajní ľudia. Voldemort má dom na ulici, po ktorej chodia... Svoje tvrdenie musela trochu poopraviť, keď si všimla, že JEHO spálňa má viacero okien a každé z nich jej ukazuje iný obraz. V jednom dokonca zazrela feťáka so sáčkom, ležal roztiahnutý na zemi pri nejakej soške hada na tom istom daždivom podklade... To je nejaký optický klam ? Mrazivé pery sa dotkli jej krku. Pocítila Voldemortove ruky na tele, ktoré stále nemalo dosť. "Bola som trochu zvedavá..." Objal ju... Cítila jeho dych na krku. Temný pohľad nenávistných očí ju ochromil. "Moja ochrana je celkom pôsobivá. Ani jeden z tých obrazov nie je pravdivý, okrem ochranného víru..." "Ani tá ulička nie je skutočná ?" "Je to obraz splývajúci so skutočnosťou." Upresnil Voldemort. "A dážď ?" "Prší síce, ale nie tu." Odvetil vyhýbavo. "Dinira...ty naozaj chceš zomrieť ?" "Ja som už zomrela...a teoreticky ani prakticky tu nemám čo robiť." Na túto tému len veľmi nerada diskutovala. Vždy keď si spomenula na to, ako jej sestra hladko prešla na druhú stranu a ona uviazla.... ostala celkom sama. Až do nedávna si zo všetkého najviac želala prekročiť neviditeľnú bariéru. Vtedy ešte nebola zamilovaná. Nič ju netrápilo. Sladké časy plné bezstarostnosti sa pominuli. Teraz tu bol ON. Rozhodoval o jej osude a to sa jej prestávalo páčiť... "Všetci musia zomrieť...je to nezvratný zákon...všetko čo sa narodilo, raz zomrie..." "Ja nechcem. Budem bojovať...získam nesmrteľnosť.. som blízko...veľmi blízko..." "Nie je to žiadna výhra. Ver mi. Ja som zažila niečo podobné. Som tu pripútaná a cítim, že toto už nie je môj svet...Poznám pár ďalších duchov aj stratené duše, každá z nich túži po večnom svetle. Život je fajn. Netvrdím, že by som nechcela znovu žiť...Ak by to šlo. To však nie je možné." Pokiaľ človek nedostane špeciálnu výnimku...tzv. druhú šancu...ale to sa nestáva veľmi často. Je to dosť problematické. Duša niekedy musí čakať aj celé roky, kým sa nájde vhodné telo. "Nesúhlasím s tebou. To večné svetlo mi je až príliš vzdialené. Mám radšej to čo sa odohráva na zemi." "Nechal by si ma odísť ?" "Áno, ale nie v tejto chvíli... Neskôr ti dám slobodu. Bude to tak najlepšie." Obrátil jej tvár k sebe. Vedela, že to myslí úprimne. Ich pery sa spojili v slastnom bozku.