darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Purpurový svet
12. listopad 2006 | 13.14 |
Merope spokojne prešla po malej slabo osvetlenej kuchyni. Na krku sa jej leskol Slizolinov medailón. Jemne ho poťažkala v ruke. Raz príde čas, keď bude patriť jej synovi.
Zbožňovala malého Toma a nikdy neľutovala, že sa narodil len vďaka elixíru lásky. Niečo na ňom ju však desilo. V jeho očiach občas zazrela zvláštne plápolajúce svetlo. Deti z okolia nechtiac podliehali čaru tých očí. Väčšinou sa ho však báli a utekali čo najďalej od neho. Raz ho videla ako obesil na strom susedovu mačku a nechal ju poriadne dlho trpieť, až kým sa nezadusila. Znepokojovalo ju to.
„Mami,“ začula veselý detský hlások, ktorý okamžite zahnal všetky obavy. Tom opatrne zišiel dolu schodmi a sadol si za stôl. Vtisol jej na líce letmý bozk. Merope ho jemne pohladila po vlasoch. Čoraz viac sa začínal fyzicky podobať na svojho otca.
„Dáš si raňajky, zlatko ?“
Tom nebadane prikývol. Merope pomocou prútika odlevitovala taniere na stôl. Objavilo sa v nich chutné jedlo.
Tom vedel, že mama je čarodejnica. Bolo to ich malé tajomstvo, ktoré pred otcom stále zakrývali. Z vrecka na zástere vytiahla nejakú fľaštičku a vyliala ružovkastú zmes do taniera, ktorý bol pripravený pre jej manžela.
Robila to tak každé ráno. Tom nevedel aký to má zmysel, ale mama mu prezradila, že od toho závisí ich šťastie. Mal hrozne rád víkendy, keď mohli byť všetci spolu.
„Mami, ja som včera zistil, že hadíky sa so mnou rozprávajú. Ja im rozumiem a viem používať tú čudesnú reč.“
„To je Parselčina, reč hadov. Nie je to nič neobvyklé. Si predsa potomkom Salazara Slizolina.“ Merope vedela, že raz mu bude musieť povedať odkiaľ pochádza. Nechcela však, aby zistil, aký bol jeho dedo krutý a bezohľadný. Nemala naňho dobré spomienky.
„Mami, môžem sa ísť hrať ?“ opýtal sa Tom, keď dojedol raňajky. Merope sa naňho žiarivo usmiala. Potešilo ju, že konečne prejavil záujem o detské záležitosti.
„Áno, samozrejme.“
Tom potichu zasunul stoličku a vybehol z kuchyne. Merope netušila, že vo vrecku skrýva malého červeného hada.
Niekto ju nežne pohladil po tele. Pocítila dych na krku milovanej osoby. Pritiahla sa k svojmu manželovi, ktorý nehlučne vstúpil do kuchyne. Nevadilo jej, že to všetko je len klam…
Prebúdzal v nej ženu, ktorá milovala a túžila byť milovanou. Naklonil si k nej a chcel ju pobozkať.
Vyrušil ho však prudký rachot prichádzajúci od vchodových dverí. Dovnútra vošiel špinavý neupravený muž. Okamžite ho spoznala.
„Morfin ? Čo tu chceš ?“ roztrasene siahala po prútiku. Nemohla ho však nájsť ,niekde jej vypadol.
„Tak som ťa predsa len našiel, ty cundra !“ skríkol Morfin.
„Zmizni odtiaľto, Gaunt. Nikto ti nedovolil vojsť,“ rozčúlene odsekol Tom.
„Teba som sa na nič nepýtal mukel, avada…“ nemal možnosť dokončiť vetu. Do chrbta ho zasiahlo zelené svetlo vychádzajúce z Meropinho prútika. Malý Tom ho zdvihol zo zeme. Ruka mu klesla. Cítil chlad vychádzajúci z mŕtveho tela.
Merope vzala do rúk Morfinov prútik. Zabúdacie zaklínadlo odstránilo spomienky na to desivé ráno. Tom opäť dostal ďalšiu dávku amortencie. Merope nikomu nedovolila, aby zničil jej ťažko vydobitý svet.
Zbožňovala malého Toma a nikdy neľutovala, že sa narodil len vďaka elixíru lásky. Niečo na ňom ju však desilo. V jeho očiach občas zazrela zvláštne plápolajúce svetlo. Deti z okolia nechtiac podliehali čaru tých očí. Väčšinou sa ho však báli a utekali čo najďalej od neho. Raz ho videla ako obesil na strom susedovu mačku a nechal ju poriadne dlho trpieť, až kým sa nezadusila. Znepokojovalo ju to.
„Mami,“ začula veselý detský hlások, ktorý okamžite zahnal všetky obavy. Tom opatrne zišiel dolu schodmi a sadol si za stôl. Vtisol jej na líce letmý bozk. Merope ho jemne pohladila po vlasoch. Čoraz viac sa začínal fyzicky podobať na svojho otca.
„Dáš si raňajky, zlatko ?“
Tom nebadane prikývol. Merope pomocou prútika odlevitovala taniere na stôl. Objavilo sa v nich chutné jedlo.
Tom vedel, že mama je čarodejnica. Bolo to ich malé tajomstvo, ktoré pred otcom stále zakrývali. Z vrecka na zástere vytiahla nejakú fľaštičku a vyliala ružovkastú zmes do taniera, ktorý bol pripravený pre jej manžela.
Robila to tak každé ráno. Tom nevedel aký to má zmysel, ale mama mu prezradila, že od toho závisí ich šťastie. Mal hrozne rád víkendy, keď mohli byť všetci spolu.
„Mami, ja som včera zistil, že hadíky sa so mnou rozprávajú. Ja im rozumiem a viem používať tú čudesnú reč.“
„To je Parselčina, reč hadov. Nie je to nič neobvyklé. Si predsa potomkom Salazara Slizolina.“ Merope vedela, že raz mu bude musieť povedať odkiaľ pochádza. Nechcela však, aby zistil, aký bol jeho dedo krutý a bezohľadný. Nemala naňho dobré spomienky.
„Mami, môžem sa ísť hrať ?“ opýtal sa Tom, keď dojedol raňajky. Merope sa naňho žiarivo usmiala. Potešilo ju, že konečne prejavil záujem o detské záležitosti.
„Áno, samozrejme.“
Tom potichu zasunul stoličku a vybehol z kuchyne. Merope netušila, že vo vrecku skrýva malého červeného hada.
Niekto ju nežne pohladil po tele. Pocítila dych na krku milovanej osoby. Pritiahla sa k svojmu manželovi, ktorý nehlučne vstúpil do kuchyne. Nevadilo jej, že to všetko je len klam…
Prebúdzal v nej ženu, ktorá milovala a túžila byť milovanou. Naklonil si k nej a chcel ju pobozkať.
Vyrušil ho však prudký rachot prichádzajúci od vchodových dverí. Dovnútra vošiel špinavý neupravený muž. Okamžite ho spoznala.
„Morfin ? Čo tu chceš ?“ roztrasene siahala po prútiku. Nemohla ho však nájsť ,niekde jej vypadol.
„Tak som ťa predsa len našiel, ty cundra !“ skríkol Morfin.
„Zmizni odtiaľto, Gaunt. Nikto ti nedovolil vojsť,“ rozčúlene odsekol Tom.
„Teba som sa na nič nepýtal mukel, avada…“ nemal možnosť dokončiť vetu. Do chrbta ho zasiahlo zelené svetlo vychádzajúce z Meropinho prútika. Malý Tom ho zdvihol zo zeme. Ruka mu klesla. Cítil chlad vychádzajúci z mŕtveho tela.
Merope vzala do rúk Morfinov prútik. Zabúdacie zaklínadlo odstránilo spomienky na to desivé ráno. Tom opäť dostal ďalšiu dávku amortencie. Merope nikomu nedovolila, aby zničil jej ťažko vydobitý svet.