darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temnýchIII: 8. kapitola - Hľadanie krvi
23. prosinec 2006 | 13.13 |
Helen zacítila ako jej niečo oblizlo ruku.
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
„…on na mňa spadol z okna, mal okolo seba obkrútené lano, v ruke stále držal svoj prútik a tú druhú mal čudne zovretú, akoby mu z nej niečo vzali…“ vyjachtala Harriet. Už po niekoľký krát rozprávala MgGonagallovej ako sa to všetko stalo.
„Počula som, že ste sa na stanici bozkávali..“
„Á-áno ale, č-čo to s tým má spoločné…to bolo len priateľské laškovanie, prosím vás bozk vyzerá celkom inak…“ Harriet bola hrozne rozrušená. Celá sa triasla. Nemohla uveriť tomu, že Arzén Lupin je mŕtvy… Riaditeľka vstala a podišla až celkom blízko k nej.
„Neviem, vy mi to povedzte. Aký je váš vzťah s pánom Riddlom ? Neprevracajte očami, slečna Potterová…“
„Neznášame sa,“ stručne odsekla Harriet. Dúfala, že riaditeľka sa nezačne vypytovať na podobnosti.
„Vy- vy si myslíte, že on je vrah ?“
„Slečna Weasleyová, choďte s ňou do nemocničného krídla …“ Riaditeľka jej zámerne neodpovedala. V tomto prípade nedokázala byť objektívna. Nenávidela Roba Riddla, kvôli jeho nesmierne podobnosti s Voldemortom…Nemohla si pomôcť, vždy keď bola nútená dívať sa do jeho červených očí pochytila ju príšerná zlosť. To kvôli jeho otcovi stratila Albusa. On prikázal, aby ho zabili…
„Ja nepotrebujem nič…len…nie nechcem ísť do…“ bránila sa.
Mel mala však úplne iný názor. Tiež sa necítila práve najlepšie. Videla, že Harriet je s toho úplne hotová.
„Len poď aspoň sa upokojíš dostala si aj trochu po hlave, nech ti radšej niečo dajú, aby ťa to nebolelo…“ ťahala ju smerom k dverám.
„Dovidenia, pani riaditeľka.“
„Povedz Riddlovcom, že môžu ísť dnu. “ požiadala ich zamračene.
Vytiahla truhlicu do, ktorej zamkla ich prútiky. Mala sto chutí polámať ich na márne kúsky a bez milosti vyhodiť von oknom.
„Albus, čo mám robiť ? Veril by si im ?“
Z Dumbledorovho obrazu sa ozval skreslený hlas: „To musíš posúdiť sama. Nezáleží na tom či im veríš, ale či sú vinní.“
Rob a Lucy potichu vošli dnu. Riaditeľka im pokynula, aby si sadli. Radšej hľadela na svoje ruky ako na nich.
„Slečna Riddleová, po výpovedi vašich spolužiačok mi je jasné, že ani s touto záležitosťou nemáte nič spoločné. Vezmite si prútik a choďte…“
Lucy si rýchlo vzala prútik. „ Pani riaditeľka, on to neurobil…“
„To nemôžete vedieť, nechajte nás osamote,“ chladne ju zarazila MgGonagallová.
„Dáte si čaj ?“ opýtala sa priateľsky. Nečakala na jeho odpoveď, jednoducho mu podstrčila do rúk šálku.
Rob bol veľmi smädný. Niekoľko hodín trčali pred Rokfortom, lebo všetkým kontrolovali prútiky, aby zistili s ktorého vyšlo smrtiace zaklínadlo. Prekvapilo ich, keď zistili, že vražednou zbraňou bol Arzénov vlastný prútik…Keď sa konečne vymotali zo stanice, riaditeľka im oznámila, že triedenie prebehne veľmi rýchlo a potom budú všetci jesť v klubovniach…On sa k jedlu ani pitiu nedostal. Hneď po triedení ho spolu so sestrou aurori odviedli bokom, kládli im kopu otázok a neskôr ich zase zavolala riaditeľka… Za iných okolností by sa nenapil, ale už to nedokázal vydržať. Snáď sa ho nepokúsi otráviť ? Nechutilo to nijak podozrivo. Dával si pozor, aby všetko nevypil naraz.
„Páči sa vám Harriet Potterová ?“
Takmer mu zabehlo. Také niečo nečakal. Chystal sa odpovedať záporne, ale prekvapilo ho keď počul svoj vlastný hlas : „Áno, veľmi.“
„Pani riaditeľka veritaserum sa nesmie používať bez súhlasu štátnych orgánov,“ pripomenul jej chladne.
„Nemôžem riskovať, že v škole budú zase umierať ľudia…musím si byť istá či mi hovoríte pravdu…Žiarlili ste kde pobozkala nebohého pána Lupina ?“
„Nie, na toho úbožiaka som nemal prečo žiarliť, ale nepozdávalo sa mi to…“
„Zabili ste, pána Lupina ?“
Ron nahnevane hodil prútik o zem. Trvalo im niekoľko dní, kým pozháňali všetky predmety potrebné na prevedenie Hľadania krvi. Čarodejná mapa ležala rozprestretá v malej miestnosti, ktorú si na rýchlo prenajali. Stále sa nemohol sústrediť na zaklínadlo, buď zle mávol prútikom, alebo skomolil slová. Harry sedel pri ňom a neustále ho len kritizoval.
„Už toho mám dosť, urob to ty keď si taký múdry !“
„Ron, ja nemôžem. To nejde. Už po niekoľký krát ti opakujem, že musíš mávnuť prútikom o trochu slabšie, inak z tej mapy odletíš…chce to jemný ale zároveň aj rýchly pohyb, a zaklínadlo je quaero haema nie kvakero ganema…sústreď sa, prosím ťa.“ Zotrel si pot s čela a zodvihol prútik. Harryho komandovanie ho poriadne rozčuľovalo.
„Teraz už váždne verím, že si VEĎ- VIEŠ- KTO, keby tu tak bola Hermiona…“ zaželal si.
„Skús to ešte raz a poriadne.“
Ron sa zhlboka nadýchol, pevne zovrel v ruke prútik a vytiahol červenú fľaštičku. Čarovnú mapu pokropil pár kvapkami krvi svojej dcéry. Túto drobnú vzorku si od nej vypýtal ešte pred jej odchodom na Rokfort.
„Sústreď sa na kľúčový symbol, ktorý som ti tam nakreslil…“ pripomenul mu Harry. „Musíš ho vnímať, akoby bol vypálený v tvojej mysli…“
„QUAERO HAEMA,“ Tentoraz mávol prútikom presne tak ako mu radil Harry. Z jeho konca vyšľahol čierny plameň, zmiešal sa s kvapkami krvi a začal vytvárať tlmený obraz.
„Dívaj sa do vnútra…čoskoro ju uvidíš…“
Ron naozaj zbadal Hermionu. Sedela za stolom a zhovárala sa s nejakým mužom…nevidel dobre jeho tvár. Celou svojou bytosťou sa sústredil, aby našiel nejaký záchytný bod. Na stene zazrel zavesený podrobný rodokmeň…stihol zazrieť aj siluetu domáceho škriatka. Na zelenom podklade sa črtal krikľavý nápis :
RODINA MALFOYOVCOV
Ron nemohol prehovoriť, lebo by narušil kúzlo. Najviac ho pobúrilo, keď videl ako lačne sa na ňu díva. Podľa všetkého ju zaviedol do spálne a ona súhlasila. Zaplavila ho bolesť. Prečo ho zradila ? To nie je možné.
„NIE !“ kričal. Už to viac nevydržal. Spojenie sa prerušilo.
„TEN PODLIAK, JA HO ZABIJEM, ZABIJEM HO…“
„No tak Ron, upokoj sa. Už vieš kde je ?“
„Áno, Harry uniesol ju Malfoy, ale teraz si nie som celkom istý či s ním neostala dobrovoľne. ONA JE ZREJME JEHO MILENKA…“
Ronov výbuch prerušilo hlasné húkanie.
„Už prišiel ten Denný Prorok, ktorého som si objednal, vraj vyšlo špeciálne vydanie, určite sa niečo stalo…“ Vzal si od nej výtlačok a zaplatil jej. Vo vreckách mu neostal ani jeden sikel.
„Harry tuším to kúzlo budeme musieť zopakovať,“ rýchlo mu podal noviny.
„ZÁHADNÉ ZMIZNUTIE HELEN RIDDLEOVEJ,VRAŽDA V ROKFORTSKOM EXPRESE…“
Jeden titulok bol horší než druhý. Ronovi sa začali stavať vlasy dupkom, keď Harryho oči nadobudli „príťažlivý“ červený odtieň.
„Pôjdeme do Rokfortu…“ rozhodol Harry.
Harriet ostala na noc v nemocničnom krídle. Keby sa tak skoro vrátila spolužiaci by ju zasypali otázkami, to by určite nezvládla. Elixír na spanie prestal účinkovať. Mal zabezpečiť spánok bez snov, ale ani mágia niekedy nezastaví niektoré ľudské pocity… Stále ho videla, tie oči zbavené života ju prenasledovali.Nikto tomu nerozumel…Natiahla sa za menšou dávkou elixíru, ktorý jej tam nechala Poppy, keby to náhodou nezabralo.
Niekto ju však predbehol, opatrne jej ho priložil k ústam. Harriet bola príliš rozrušená, aby dokázala rozumne uvažovať. Bolo jej jedno čo v tom je a kto jej ho dáva, hlavne nech už prestane pred sebou vidieť tú mŕtvolu… Elixír bol presne nadávkovaný, aby toho nevypila príliš veľa. Prekvapilo ju, keď sa ruka odtiahla skôr než stihla vypiť takú dávku, aby ju to celkom uspalo.
„Hej, to …“ došlo jej, že to určite nie je zdravotná sestra. Automaticky siahala po prútiku, ale ten bol na druhom stolíku. Tak ďaleko sa nestihla dostať. Hlava sa jej mierne zakrútila, keď sa pokúšala vstať.
Niekto ju zachytil a donútil ju ľahnúť si. Harriet zbadala, že osoba, ktorá ju prišla tak nečakane navštíviť má v ruke prútik.
„POM…“ pokúšala sa kričať, ale zasiahlo ju zaklínadlo…
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
„…on na mňa spadol z okna, mal okolo seba obkrútené lano, v ruke stále držal svoj prútik a tú druhú mal čudne zovretú, akoby mu z nej niečo vzali…“ vyjachtala Harriet. Už po niekoľký krát rozprávala MgGonagallovej ako sa to všetko stalo.
„Počula som, že ste sa na stanici bozkávali..“
„Á-áno ale, č-čo to s tým má spoločné…to bolo len priateľské laškovanie, prosím vás bozk vyzerá celkom inak…“ Harriet bola hrozne rozrušená. Celá sa triasla. Nemohla uveriť tomu, že Arzén Lupin je mŕtvy… Riaditeľka vstala a podišla až celkom blízko k nej.
„Neviem, vy mi to povedzte. Aký je váš vzťah s pánom Riddlom ? Neprevracajte očami, slečna Potterová…“
„Neznášame sa,“ stručne odsekla Harriet. Dúfala, že riaditeľka sa nezačne vypytovať na podobnosti.
„Vy- vy si myslíte, že on je vrah ?“
„Slečna Weasleyová, choďte s ňou do nemocničného krídla …“ Riaditeľka jej zámerne neodpovedala. V tomto prípade nedokázala byť objektívna. Nenávidela Roba Riddla, kvôli jeho nesmierne podobnosti s Voldemortom…Nemohla si pomôcť, vždy keď bola nútená dívať sa do jeho červených očí pochytila ju príšerná zlosť. To kvôli jeho otcovi stratila Albusa. On prikázal, aby ho zabili…
„Ja nepotrebujem nič…len…nie nechcem ísť do…“ bránila sa.
Mel mala však úplne iný názor. Tiež sa necítila práve najlepšie. Videla, že Harriet je s toho úplne hotová.
„Len poď aspoň sa upokojíš dostala si aj trochu po hlave, nech ti radšej niečo dajú, aby ťa to nebolelo…“ ťahala ju smerom k dverám.
„Dovidenia, pani riaditeľka.“
„Povedz Riddlovcom, že môžu ísť dnu. “ požiadala ich zamračene.
Vytiahla truhlicu do, ktorej zamkla ich prútiky. Mala sto chutí polámať ich na márne kúsky a bez milosti vyhodiť von oknom.
„Albus, čo mám robiť ? Veril by si im ?“
Z Dumbledorovho obrazu sa ozval skreslený hlas: „To musíš posúdiť sama. Nezáleží na tom či im veríš, ale či sú vinní.“
Rob a Lucy potichu vošli dnu. Riaditeľka im pokynula, aby si sadli. Radšej hľadela na svoje ruky ako na nich.
„Slečna Riddleová, po výpovedi vašich spolužiačok mi je jasné, že ani s touto záležitosťou nemáte nič spoločné. Vezmite si prútik a choďte…“
Lucy si rýchlo vzala prútik. „ Pani riaditeľka, on to neurobil…“
„To nemôžete vedieť, nechajte nás osamote,“ chladne ju zarazila MgGonagallová.
„Dáte si čaj ?“ opýtala sa priateľsky. Nečakala na jeho odpoveď, jednoducho mu podstrčila do rúk šálku.
Rob bol veľmi smädný. Niekoľko hodín trčali pred Rokfortom, lebo všetkým kontrolovali prútiky, aby zistili s ktorého vyšlo smrtiace zaklínadlo. Prekvapilo ich, keď zistili, že vražednou zbraňou bol Arzénov vlastný prútik…Keď sa konečne vymotali zo stanice, riaditeľka im oznámila, že triedenie prebehne veľmi rýchlo a potom budú všetci jesť v klubovniach…On sa k jedlu ani pitiu nedostal. Hneď po triedení ho spolu so sestrou aurori odviedli bokom, kládli im kopu otázok a neskôr ich zase zavolala riaditeľka… Za iných okolností by sa nenapil, ale už to nedokázal vydržať. Snáď sa ho nepokúsi otráviť ? Nechutilo to nijak podozrivo. Dával si pozor, aby všetko nevypil naraz.
„Páči sa vám Harriet Potterová ?“
Takmer mu zabehlo. Také niečo nečakal. Chystal sa odpovedať záporne, ale prekvapilo ho keď počul svoj vlastný hlas : „Áno, veľmi.“
„Pani riaditeľka veritaserum sa nesmie používať bez súhlasu štátnych orgánov,“ pripomenul jej chladne.
„Nemôžem riskovať, že v škole budú zase umierať ľudia…musím si byť istá či mi hovoríte pravdu…Žiarlili ste kde pobozkala nebohého pána Lupina ?“
„Nie, na toho úbožiaka som nemal prečo žiarliť, ale nepozdávalo sa mi to…“
„Zabili ste, pána Lupina ?“
Ron nahnevane hodil prútik o zem. Trvalo im niekoľko dní, kým pozháňali všetky predmety potrebné na prevedenie Hľadania krvi. Čarodejná mapa ležala rozprestretá v malej miestnosti, ktorú si na rýchlo prenajali. Stále sa nemohol sústrediť na zaklínadlo, buď zle mávol prútikom, alebo skomolil slová. Harry sedel pri ňom a neustále ho len kritizoval.
„Už toho mám dosť, urob to ty keď si taký múdry !“
„Ron, ja nemôžem. To nejde. Už po niekoľký krát ti opakujem, že musíš mávnuť prútikom o trochu slabšie, inak z tej mapy odletíš…chce to jemný ale zároveň aj rýchly pohyb, a zaklínadlo je quaero haema nie kvakero ganema…sústreď sa, prosím ťa.“ Zotrel si pot s čela a zodvihol prútik. Harryho komandovanie ho poriadne rozčuľovalo.
„Teraz už váždne verím, že si VEĎ- VIEŠ- KTO, keby tu tak bola Hermiona…“ zaželal si.
„Skús to ešte raz a poriadne.“
Ron sa zhlboka nadýchol, pevne zovrel v ruke prútik a vytiahol červenú fľaštičku. Čarovnú mapu pokropil pár kvapkami krvi svojej dcéry. Túto drobnú vzorku si od nej vypýtal ešte pred jej odchodom na Rokfort.
„Sústreď sa na kľúčový symbol, ktorý som ti tam nakreslil…“ pripomenul mu Harry. „Musíš ho vnímať, akoby bol vypálený v tvojej mysli…“
„QUAERO HAEMA,“ Tentoraz mávol prútikom presne tak ako mu radil Harry. Z jeho konca vyšľahol čierny plameň, zmiešal sa s kvapkami krvi a začal vytvárať tlmený obraz.
„Dívaj sa do vnútra…čoskoro ju uvidíš…“
Ron naozaj zbadal Hermionu. Sedela za stolom a zhovárala sa s nejakým mužom…nevidel dobre jeho tvár. Celou svojou bytosťou sa sústredil, aby našiel nejaký záchytný bod. Na stene zazrel zavesený podrobný rodokmeň…stihol zazrieť aj siluetu domáceho škriatka. Na zelenom podklade sa črtal krikľavý nápis :
RODINA MALFOYOVCOV
Ron nemohol prehovoriť, lebo by narušil kúzlo. Najviac ho pobúrilo, keď videl ako lačne sa na ňu díva. Podľa všetkého ju zaviedol do spálne a ona súhlasila. Zaplavila ho bolesť. Prečo ho zradila ? To nie je možné.
„NIE !“ kričal. Už to viac nevydržal. Spojenie sa prerušilo.
„TEN PODLIAK, JA HO ZABIJEM, ZABIJEM HO…“
„No tak Ron, upokoj sa. Už vieš kde je ?“
„Áno, Harry uniesol ju Malfoy, ale teraz si nie som celkom istý či s ním neostala dobrovoľne. ONA JE ZREJME JEHO MILENKA…“
Ronov výbuch prerušilo hlasné húkanie.
„Už prišiel ten Denný Prorok, ktorého som si objednal, vraj vyšlo špeciálne vydanie, určite sa niečo stalo…“ Vzal si od nej výtlačok a zaplatil jej. Vo vreckách mu neostal ani jeden sikel.
„Harry tuším to kúzlo budeme musieť zopakovať,“ rýchlo mu podal noviny.
„ZÁHADNÉ ZMIZNUTIE HELEN RIDDLEOVEJ,VRAŽDA V ROKFORTSKOM EXPRESE…“
Jeden titulok bol horší než druhý. Ronovi sa začali stavať vlasy dupkom, keď Harryho oči nadobudli „príťažlivý“ červený odtieň.
„Pôjdeme do Rokfortu…“ rozhodol Harry.
Harriet ostala na noc v nemocničnom krídle. Keby sa tak skoro vrátila spolužiaci by ju zasypali otázkami, to by určite nezvládla. Elixír na spanie prestal účinkovať. Mal zabezpečiť spánok bez snov, ale ani mágia niekedy nezastaví niektoré ľudské pocity… Stále ho videla, tie oči zbavené života ju prenasledovali.Nikto tomu nerozumel…Natiahla sa za menšou dávkou elixíru, ktorý jej tam nechala Poppy, keby to náhodou nezabralo.
Niekto ju však predbehol, opatrne jej ho priložil k ústam. Harriet bola príliš rozrušená, aby dokázala rozumne uvažovať. Bolo jej jedno čo v tom je a kto jej ho dáva, hlavne nech už prestane pred sebou vidieť tú mŕtvolu… Elixír bol presne nadávkovaný, aby toho nevypila príliš veľa. Prekvapilo ju, keď sa ruka odtiahla skôr než stihla vypiť takú dávku, aby ju to celkom uspalo.
„Hej, to …“ došlo jej, že to určite nie je zdravotná sestra. Automaticky siahala po prútiku, ale ten bol na druhom stolíku. Tak ďaleko sa nestihla dostať. Hlava sa jej mierne zakrútila, keď sa pokúšala vstať.
Niekto ju zachytil a donútil ju ľahnúť si. Harriet zbadala, že osoba, ktorá ju prišla tak nečakane navštíviť má v ruke prútik.
„POM…“ pokúšala sa kričať, ale zasiahlo ju zaklínadlo…