Noc temných II: 22. kapitola Hra s ohňom

Voldemort ju nechal stáť uprostred hadieho vzoru, na mieste kde sa preplietali ich utkané telá, ustúpil celkom na kraj k jednej zo stien…Prútik zhasol, vystriedali ho obludné hrubé sviece, ktoré sa naraz rozhoreli. Vyčnievali z ľudských lebiek.
Nepozdávalo sa jej to. Čo má znamenať to divadielko ? Keby ju chcel zabiť mohol by to pokojne urobiť pred ostatnými…
Niečo jej spadlo na chrbát. Keď sa toho dotkla zistila, že je to ľudská ruka vyžratá až na kosť…Rýchlo ju odhodila. Hore na strope boli ako girlandy rozvešané kostry rôznej veľkosti aj rôzneho štádia rozkladu, niektoré z nich boli dokonca zvieracie, zazrela aj niečo podobné vlkolakovi…Jedna z mŕtvol bola ešte celkom čerstvá, opatrne z nej odkvapkávala krv. Začínala ľutovať, že sa tam pozrela. Pár prázdnych hákov viselo oproti pochmúrnemu lustru, na ktorom ležalo množstvo zvieracích koží… Keď si pomyslela, že možno bude visieť medzi nimi, bolestivo sa jej zovrelo hrdlo…
„Čaká ťa pár horúcich chvíľ, moja drahá. Budeš ma prosiť na kolenách…áno to urobíš…“
Jeden z hadov na koberci náhle ožil. Jeho chvost sa jej omotal okolo pása a zhodil ju na zem. Potom opäť vstúpil do koberca.
„Ophioglossum !“ Zaklínadlo, ktoré vyslovil rozplietlo hadí vzor, vystrelili z neho ohnivé jazyky…



Sagria ledva vyliečila Draca Malfoya. Nemohla sa poriadne sústrediť. Trvalo jej dosť dlho, kým sa jej podarilo vylúdiť zo seba nejakú energiu… Draco jej ani nepoďakoval. Keď odchádzal, bol s toho všetkého stále veľmi zmätený.
Vrátila sa do detskej izby. Keď nikde na zemi nebolo mŕtve telo nahlas si vydýchla…
Rob nervózne rozhadzoval ručičkami… Ešte stále mal na lícach zaschnuté slzy…
„Nakoniec prišlo aj na tvojho miláčika,“ Bella ju drzo odsotila nabok. Od istého času nenávidela Helen. Nepáčilo sa jej, že Temný pán jej venuje toľko pozornosti. Takisto sa je nepozdávalo, že s ňou má syna. To ona mala byť jeho matkou nie nejaká votrelkyňa..
„Čo jej urobil ?“ Sagria vzala na ruky malého, akoby ho chcela chrániť. Tušila, že táto stvora nemá dobré úmysly. Až teraz si uvedomila, že má horúčku. Maličký asi bude chorý…
„Neviem. Vzal ju do pivnice a môžem ti zaručiť, že s tej miestnosti nikto živý neodišiel. Temný pán tam má rozsiahlu zbierku svojich nepriateľov…“
„Ani ty neodídeš živá, pokiaľ odtiaľto okamžite nevypadneš. Nikto sem nesmie chodiť bez dovolenia TEMNÉHO pána a ty už vôbec nie.“
„Vyhrážaš sa mi, stará ?“
„Nie, ja sa ti vôbec nevyhrážam, ja konám.“
Bella si stihla uvedomiť, že jej z ruky vyletel prútik, prudko narazila do steny.
„Neverbálny expeliarmus aké pôsobivé,“ uškrnula sa premáhajúc bolesť v lakťoch. „Čo sa nachádza v tej miestnosti ?“
„To vie len náš pán…Možno tam bude odpočívať aj jej chladná mŕtvola. Aká krásna predstava…“
„Mlč, ty závistlivá mrcha !“
„Čo si o sebe myslíš ? Keď s ňou skončí budeš na rade ty aj ten jej fagan...“
Sagria sa trpko rozosmiala. Obrátila malého tak, aby ho mohol Belle hľadieť do očí…
Uskočila. Tie oči jej až príliš pripomínali Voldemorta…
„TOMU MALÉMU NIKTO NEUBLÍŽI…“



Severus Snape začul krik vychádzajúci z nejakej izby. Temný pán ho kvôli niečomu zavolal, ale zatiaľ sa mu nemal čas venovať. Červochvost mu oznámil, že šiel do pivnice… tušil, že ešte dlho potrvá kým mu ho bude môcť prijať.
Začul Sagriin hlas. Dvere sa prudko roztvorili, Bella cez ne preletela so zlomeným nosom.
„Tvoja teta le liadna potvola,“ zahuhňala, keď prechádzal okolo.
„Som rada, že si prišiel, Severus. Tá ženská je neznesiteľná.“
„Čo sa tu deje ? Koho poslal do tej miestnosti ? “
„Helen,“ zahundrala plačlivo, „Je…je to pravda, že ju už neuvidím ? “
„Neviem čo Temný pán zamýšľa, ale…“ Úplne ho vykoľajilo keď mu Sagria nemilosrdne strčila do rúk malého.
„Nie, ja …“ Protestoval podráždene.
„Daj na ňho chvíľu pozor, idem si po kotlík a prísady…malý potrebuje istý špeciálny elixír…hlavne ho teraz nepúšťaj, potrebuje cítiť magickú energiu…inak by mám mohol odísť…“



Ohnivé jazyky preleteli okolo nej. Cítila horúčavu, ktorá z nich sálala. Prenikala jej až pod kožu.
Zosunuli sa k jej na ňu. Helen podvedome aktivovala liečiteľské schopnosti. Možno jej pomôžu staviť pôsobenie toho strašného kúzla. Každé „olíznutie“ jazyka ju príšerne pálilo. Ovinuli sa okolo celého tela. Samo liečenie trochu zmierňovalo účinky, ale nereagovalo dosť rýchlo. Sila kúzla bola príliš veľká.
Pred očami jej tancovali rozmazané tiene. Zavrela ich, aby nemusela hľadieť na staré kosti, ktoré opadávali z hákov. Trvalo to pár dlhých hodín, bolesti sa neustále stupňovali…
Jej vedomie niekam odchádzalo…Už nič necítila…Mrzelo ju, že jej to spôsobuje práve on. Neurobila predsa nič strašné. Chcela len napraviť svoju chybu…
Prebrala sa v nejakej fontáne. Okolo nej plávali pestrofarebné rybičky. Vo fontáne zazrela zahmlený obraz. Jej telo stále ležalo na koberci. Nebola si istá či ešte žije, ale nechcela zomrieť. Nie teraz, keď ju potrebuje jej syn. Čo by ho asi čakalo, keby ostal sám s Voldemortom ?
Niekto jej podal ruku a pomohol jej vyjsť z vody.
„Som mŕtva ?“

Zpět na hlavní stranu blogu