V jeho mysli prebiehal vnútorný boj. Niečo v jeho vnútri sa vzpieralo a zúfalo odmietalo zabíjať. Smrtihlav mu však prikazoval, aby to dokončil. Cítil ako postupne jeho obeť slabne. Neostávalo jej veľa času.
„Pošlem ťa do pekla za Temným pánom. Budeš mu tam robiť spoločnosť…“ Priam bytostne precítil silu talizmanu. Akási jemná biela vrstva magickej energie ho oddelila od Helen. Cítil ako mu horia ruky, ktorými sa ju snažil zaškrtiť. Začali mu naskakovať pľuzgiere. Bolesť ho prikovala k zemi. Nebyť Smrtihlavovej ochrany už dávno by ho zabil hadí jed. Negas pochádzal z rovnakého rodu ako Nagini, a jeho jed bol takisto smrteľný.
Helenino telo sa začalo triasť akoby do ňho niekto pustil elektrický prúd. Ešte stále žila. Podarilo sa jej spustiť liečebný mechanizmus. Dúfala, že sa jej rýchlo uvoľnia dýchacie cesty…
Chrčanie sa o chvíľu zmenilo na pravidelný dych. Kým si zúfalo masírovala krk, Negas na ňho opäť skočil a omotal sa mu okolo hrudníka.
„To sssi nemal.“
„Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ pohrozil jej. Draco si opäť pozorne prezrel ruky. Nebola na nich ani stopa po žiadnych zraneniach. S úsmevom zovrel v ruke prútik a pomocou odstraňovacieho zaklínadla zo seba striasol Negasa.
„Mýliš sa Draco,“ začul známy hlas. Cez príklop dnu vošiel…
„Potter, aké milé prekvapenie. Ava…“ zarazil sa keď zazrel zvláštny lesk v tých nenávidených očiach. Láskavá zelená farba sa zmiešala s červenou a vytvorila zvláštny kontrast.
„Expeliarmus,“ zreval Harry. Draco sa zviezol po stene a prútik mu vyletel z ruky.
Negas sa opatrne priplazil k Helen. Pre istotu ostal pri nej.
„Ten hnusssák dossstane čo mu patrí.“
„Odkedy máš také oči ? Niečo si si s nimi urobil, aby to vyzeralo pôsobivejšie. Veľký Potter sa chce zase hrať na hrdinu. Počul som, že vo všetkom napodobňuješ Veď-Vieš- Koho. Tá sláva ti nejak stúpla do hlavy. Prečo ju vlastne ochraňuješ ?“
„Ona je môj anjel, moja jediná láska …“
Draco neveriacky pokrútil hlavou. Tá červená farba ho miatla a teraz sa Harry sám priznal, že chce Helen. Veď to nedávalo zmysel. Nenávidel všetko čo súviselo s Voldemortom. Vždy hovorieval, že ona je zrejme veľmi zlá žena, keď sa dala do spolku s Kniežaťom temnôt.
„Zabiješ ma ?“
„Nie, Draco. Vrážd už bolo viac než dosť. Ak sa nepokúsiš nás zastaviť nič sa ti nestane. Tvoj čas sa aj tak nezadržateľne kráti.“
„Ale, ja…“ Helen tomu vôbec nerozumela, „Ty si…“ Harry ju vzal do náručia. Nechcel jej to povedať. Možno bude lepšie ak sa to dozvie až neskôr.
„Vezmite ma ssso sssebou…sss týmto indivíduom sssi už nemám čo povedať…“ požiadal ich Negas.
Augustus Blackwood obrátil svoju maskovanú tvár k spiacej Ginny. Položil ju do kresla a starostlivo zamkol dvere. Omráčil ju tak rýchlo, že si to ani nestihla uvedomiť. Podarilo sa mu to, len vďaka miernemu šoku, ktorý utrpela, keď ho zbadala.
„Vždy snoríš tam, kde nemáš…“ Elixír začal účinkovať. Niekedy si želal, aby jeho účinky pretrvávali navždy. Zbavoval ho aj zlých spomienok, ktoré ho občas prenasledovali. Aj keby mu teraz niekto prenikol do mysle zistil, by len naučené informácie, jeho pravá osobnosť ostávala ukrytá pred zrakmi všetkých. Prečo musela táto ryšavá stvora vojsť do dverí práve v tej najnevhodnejšej chvíli ? Možno to bol trest za jeho hriechy…
„Čo mám teraz s tebou urobiť ? Nechcem odtiaľto odísť. Rokfort je môj domov…takisto si neželám, aby sa ti niečo stalo…už nechcem žiadne zbytočné násilie…“
Zúfalo sa prechádzal po chladnej pracovni. Doteraz mu všetko vychádzalo. Nikto nezistil, že nemá práve najčistejšiu minulosť. V jednom z ošumelých portrétov sa zjavila Dumbledorova tvár.
„Pravda býva občas krutá, Severus…“ opäť začul hlas jediného človeka, ktorý mu kedysi dôveroval. Dal mu šancu a bol ochotný ho obhajovať pred každým neprajníkom…
Zvuk toho mena mu privodil miernu triašku. Obrátil sa k portrétu.
„Dumbledore, ako ste to zistili ?“
„Tipol som si. Severus bolo prvé meno čo mi zišlo na um. Okrem toho máš taký nepríjemný zlozvyk. Občas sa nevedomky dotýkaš toho miesta, na ktorom máš vypálené temné znamenie. Robíš to hlavne vtedy, keď elixír prestane účinkovať.“
„Áno, máte pravdu. Dám si na to pozor. Musím ten elixír brať. Inak by som nemohol zniesť, aby ma volali Blackwood. Pripomína mi to … “
„Staré časy a spomienky, ktoré bolia…“ Z jeho hlasu stále zaznievala láskavosť a pochopenie. Nebola v ňom ani stopa po nenávisti.
Lucy sa nespokojne ponaťahovala na posteli. Bola sobota ráno a vonku vytrvalo lial hustý dážď.
V škole stále vládla pochmúrna atmosféra. Kvôli nepokojnom a nevysvetliteľným zmiznutiam boli zrušené aj všetky vychádzky do Rokvillu aj metlobalové zápasy. Na Rokforte sa nebolo na čo pozerať… Ešte aj Zloduchovi došli nápady. Dokonca sa prestal venovať aj svojej obľúbenej zábave. Neťahal Pani Norisovú za chvost ani ju zo žartu neschovával, tak ako to mal vo zvyku. Raz dokonca skončila v Bottovej taške. Filch ho skoro vyobšíval palicou, keď na to prišiel.
Vrhla zlostný pohľad na Harrietinu posteľ. Mala by byť s nimi. Ona vždy dokázala udržať rovnováhu medzi znesvárenými stranami. V spálni vládlo ticho. Mel ešte stále spala a Sofia odišla skoro ráno do knižnice. Celý čas s nimi neprehovorila ani slovo.
Lucy vytiahla z nejakej učebnice ďalšiu maminu fotku. Ešte šťastie, že som si vzala viac kusov.
Opatrne ju zastrčila do opraveného rámu a položila ju vedľa otcovej. Z tašky vybrala kožený diár. Spolužiaci na ňho nereagovali práve najlepšie. Mysleli si, že je začarovaný rovnako ako Riddleov denník. Pre ňu to však bol len záznamník, do ktorého si poznačila všetky domáce úlohy. Väčšinu z nich sa jej už podarilo dotiahnuť do konca. Ostala len jej len práca pre profesorku Vicky Visionovú s názvom POZNAJ SVOJE DEJINY. Podľa všetkého bola nadšenou historičkou a okrem holých faktov im rozprávala aj všelijaké rôzne pikošky zo života historických postáv. Učila Dejiny mágie odkedy sa profesor Binns rozhodol, že už má dosť všetkých študentov a je čas, aby uvoľnil miesto novej krvi…To jej pripomenulo, že musí ísť opäť do tajomnej komnaty. Vedela, že príbeh jej starých rodičov je dosť tragický, ale chcela ho poznať…
„Ahoj Lucy, kam sa chystáš ?“
„Idem do tajomnej komnaty,“ úprimne sa priznala Lucy. Mel by ju aj tak nenechala odísť až kým by to z nej nevytiahla.
„Aj ja chcem ísť…mama povedala, že je to tam riadne strašidelné…“
Hermiona začula hadí sykot. Pod nohami sa jej zrazu začalo zamotávať zelené klbko.
„Sssi celkom chutná, keď sa bojíššš,“ sladko poznamenal Negas. Obtrel sa jej o nohu.
„RON, POĎ SEM !“ zvrieskla Hermiona. Keď odchádzala od Malfoya svoj prútik nevedela nikde nájsť. Had sa jej medzitým omotal okolo nohy, ako trblietavý náramok.
Červenovlasý muž pribehol za ňou so zdvihnutým prútikom.
Harry sa šiel prejsť pred niekoľkými hodinami a ešte stále sa nevrátil. Začínala mať obavy.
„Čo je Hermi ?“
„Nepýtaj sa tak hlúpo a daj zo mňa dole toho hada. Môže byť jedovatý…“
Ron sa chystal vyslovil zaklínadlo. „Red…“
„Počkaj, neunáhli sa on jej neublíži,“ zvolal Harry. Náhlivo vošiel do jaskyne. Helen sa o ňho ochotne opierala.
„Pokojne ho pohladkaj a on zlezie.“ Nedôverčivo prešla prstom po napätej hadej koži. Všimla si, že je mierne otlčený a má na tele pár drobných rán. Spokojne jej oblizol prst.
„Sssi milučká…“
„Musíme odtiaľto vypadnúť, kým nás neobjaví Smrtihlav.“
Merope zazrela koňa. Nervózne pohadzoval hlavou. Sklonila sa k Riddleovi, ktorý na tom nebol práve najlepšie. Mala by ho tam nechať. Marvolo a Morfin by to bez váhania urobili.
„Nie si mŕtvy, však nie ?“ kľakla si, aby sa k nemu mohla dostať bližšie. Trvalo jej pár sekúnd, kým sa odhodlala dotknúť sa ho. Priložila mu hlavu na hruď. Zaregistrovala pravidelný tlkot srdca. Rana na hlave bola len povrchová. Trochu mu to prerezalo kožu na čele…
Merope nervózne zovrela v ruke prútik. Páčilo sa jej, že má nad ním prevahu. Rozmaznaný statkársky synáčik, ktorý vždy mal všetko čo jej chýbalo leží na špinavej zemi úplne bezmocný. Mohla by s ním urobiť všetko čo by sa jej zachcelo. Ak by ho tam nechala a zahladila stopy nikto by na nič neprišiel.
Vedela, že má zlú povahu, je arogantný a nikdy ju nebude mať ani trochu rád, ale nemohla ho tam nechať bez pomoci. Vyžaroval z jeho určitý druh chladnej krásy, ktorý si ju celkom podmanil.
„Chcela by som mať syna, ktorý by vyzeral ako ty…tak veľmi ťa milujem…nesmierne po tebe túžim…“ Zúfalo sa k nemu privinula. Nesmelo sa dotkla jeho pier. Kvôli jeho bozku by bola ochotná riskovať aj život. Pritiahol ju k sebe, nesmelo pootvorila pery a oddala sa jeho dotykom. Až on jej ukázal ako chutia ozajstné bozky.
„Cecilia,“ potichu vyslovil meno svojej snúbenice. Bola to len jedna z mnohých. Tom Riddle mal vždy okolo seba dostatok žien…zahrával sa nimi. V dedine sa povrávalo, že je už konečne zamilovaný a otec mu čoskoro vystrojí poriadnu svadbu.
Niečo ju silno pichlo pri srdci… Jeho ruky náhle klesli. Tvár mu zbledla a pery nadobudli fialkastý odtieň…
Srdce mu náhle prestalo byť. Merope preľaknuto zdvihla hlavu. Počula samu seba hovoriť nejaké nezrozumiteľné slová, mávla prútikom. Celým telom mu prešlo zaklínadlo. Chrapľavo sa nadýchol a zakašľal. Rýchlo schovala prútik.
„Cecilia, si to ty ? “ oslovil ju. Merope sa zamračila. Nechcela počuť to meno. Pripomínalo jej veľa bolestných skutočností. Chcela by sa tak volať. Želala si, aby ju mohla nahradiť… Preklínala deň, keď jej srdce začalo biť len pre Toma…Vedela, že je jej to prinesie len bolesť a utrpenie.
„Neuhádol si,“ rýchlo sa zbierala zo zeme. Nemohla ho milovať, tak sa ho snažila aspoň nenávidieť. Nechcela, aby tak skoro nadobudol vedomie…
Tom otvoril oči. „Tuláčka,“ zahlásil sklamane.
„Čo si čakal, že tá tvoja bábika sem príde. “ Morfin sa ráno chválil, že sa mu konečne podarilo umiestniť do jej postele jednu z jeho zmijí. Aspoň raz braček urobil niečo prospešné. Chuderka, určite je teraz celá rozklepaná…Takmer som sa mu poďakovala…
„Nebuď drzá,“ uzemnil ju chladne, „Ak sa k nej tvoj brat ešte raz priblíži…“
„Morfinovi sa radšej zďaleka vyhni mukel, mohol by si na to škaredo doplatiť…Tá tvoja mrcha ho nezaujíma…“ Tom sa opatrne postavil. Spomenul si na blízkosť nejakého roztúženého tela…
„Mukel ? To má byť nejaká nadávka. Predomnou by si mala mať rešpekt. Si len chudobná škrata…bude to zázrak, keď si ťa niekto vôbec všimne. “
„NABUDÚCE ŤA NECHÁM ZOMRIEŤ…“ začínala ľutovať, že sa dostala akurát do konských myšlienok. Každým slovom jej viac a viac ubližoval. Nevedela kde sa v nej zobrala taká vlna zlosti. Väčšinou bola tichá a pokorná. Jeho sa však nebála. Vzbudzoval v nej iné vášne, ktoré ju zbavovali všetkých zábran.
Chcela ho udrieť. Zúrivo jej chytil ruky a pritlačil ju k stromu.
„Nedovolím ti, aby si sa ku mne takto správala.“ Merope bola zvyknutá na bolesť a urážky. Nezáležalo jej na tom čo s ňou urobí…
„Páčilo sa ti, keď som ťa pobozkal. Chceš, aby sa to opakovalo, tak ma o to popros ? “
Merope prekvapene vytreštila oči. Nečakala, že jej povie niečo také.
Uvažovala nad tým čo by mala urobiť. Tak veľmi chcela, aby sa tá krásna chvíľa opakovala, ale nemienila mu vyhovieť. Potomkovia Salazara Slizolina si neprosia, neplačú vždy si vezmú to čo chcú. Túto vetu im otec neustále vtĺkal do hlavy. Pochopila, že ju chce len ponížiť a vysmiať sa jej. V jeho očiach bolo len pohŕdanie a ľútosť…
„Ja ťa prosiť nebudem, ty to urobíš aj tak…“ Merope sa mu zahľadela do očí. Netrvalo dlho kým nad ním získala kontrolu. Nebol zvyknutý na zásahy do myšlienok…Prekvapilo ho, keď naozaj urobil to čo povedala. Pobozkal ju, aj keď si to neprial. Nechápal ako je to možné. Merope sa prudko vymanila z jeho zovretia. Spokojne sa na ňho uškrnula.
„Ako si to urobila ?“
„Si ako prázdna nádoba, je veľmi ľahké ťa naplniť,“ odvrkla chladne. Keď sa dotkla jeho mysle bola veľmi sklamaná… Neudržala sa tam príliš dlho. Pripadalo jej to ako skok do ľadovej vody. Ten chlap v sebe nemal ani kúska citu… Bol taký povrchný… Cecilia sa mu síce páčila, ale nemiloval ju. Vtedy si Merope zaumienila, že ho trochu rozohreje.
Keď zavreli jej otca a brata konečne mohla uskutočniť svoj plán. Už od rána sa prehrabovala v starých knihách. Boli v dosť zlom stave… Konečne našla to čo hľadala.
„Amortencia – najmocnejší elixír lásky,“ namáhavo rozlúštila starodávne písmo. Varovanie sa nedalo rozlúštiť.
Musela poriadne vyumývať kotlík. Morfin v ňom totiž skladoval hadie zuby…“ Keď bol odvar uvarený postarala sa, aby ho Tom vypil. Prekvapilo ju ako rýchlo to zabralo…
Spomienka sa zrazu pretočila o niekoľko mesiacov dopredu. Merope a Tom už boli manželia….
Veľmi sa potešila, keď jej priniesol kvety. Oči sa jej rozžiarili nefalšovanou radosťou.
„Tak čo miláčik, nepáčia sa ti ?“
Merope ho vášnivo vybozkávala. Chystala sa mu prezradiť veľmi dobrú správu. Zistila, že bude mať dieťa… ráno mu nedala do pitia amortenciu…Už ho viac nedokázala ovplyvňovať. Účinky elixíru postupne vyprchávali.
„Celý čas si ma ovládala, ako sa ti to podarilo ?“ Vo varovaní malo bolo pôvodne napísané, že keď účinky elixíru vyprchajú obeť si bude uvedomovať, že ju nieto kontroloval.
„Ja som čarodejnica, mám zvláštne schopnosti, odpusť mi prosím ťa…nechcela som ti ublížiť, milujem ťa…budeme mať spolu dieťa…“
„NIE, NECHAJ MA…UŽ ŤA NIKDY NECHCEM VIDIEŤ…AK SA MI UKÁŽEŠ NA OČI ZABIJEM ŤA, TO DECKO NECHCEM NIKDY VIDIEŤ,“ pobral sa k dverám.
Merope prudko klesla na zem. Mohla vziať prútik a zastaviť ho, ale nedokázala to…
„To je škoda, že ju opustil…“ nariekala Myrtla. Mel si vzala už tretiu vreckovku. Lucy sa práve naťahovala za ďalším kusom čokolády, v podlahe sa vytvorila obrovská diera.
„Čo to je ?“ zhíkla Mel. Všetko okolo nich sa začalo triasť, akoby prišlo silné zemetrasenie. Lucy stratila vedomie.
„Mel, Myrtla kam ste sa podeli,“ Lucy ležala na zemi. Už nebola v tajomnej komnate. Prebrala sa v záchodoch Umrnčanej Myrtly, ale ani ona tam nebola.
Nad ňou sa týčil obrovský had s veľkými žltými očami…
„Zabi ju,“ zasyčal nejaký hlas.