darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná II: IX. Parselan
17. listopad 2006 | 13.02 |
Podišiel celkom blízko k nej. Túžil sa jej dotknúť, aby sa ubezpečil, že je skutočná.
Spamätaj sa, Draco. To dievča len prednedávnom vyrástlo z detských topánok.
Chladné oči však netrpezlivo prešli po jej tele. Rozhodne nevyzerala ako dieťa. Hnevalo ho, že má habit decentne zapnutý až do hora. Pohľadom sa zastavil na perách, ktoré sa mierne pootvorili, lebo sa zvlnili, lebo sa práve chystala niečo povedať.
„Verím, že ich čoskoro nájdeme. Nie je možné, aby sa malé decká len tak vyparili z povrchu zemského,“ stálo ju veľa síl, aby sa nezakoktala.
U Merlina. Prečo na mňa Pán Malfoy, tak čudne hľadí. Cítim sa hrozne nepríjemné. Rukou sa nervózne prehrabala v školskej taške. Nebola zvyknutá na vyzliekacie pohľady zo strany mužov. Vždy sa snažila pôsobiť nenápadne, nebola namaľovaná ani nijak zvlášť upravená. Len prednedávnom sa zbavila objemných okuliarov, ktoré nahradila magickými kontaktnými šošovkami.
Netušila, že jej podoba v ňom prebúdza dávno zabudnuté city. Prudko zovrel v rukách vychádzkovú palicu.
Henry postrehol možné nebezpečenstvo a rýchlo odviedol Ambru bližšie k nemocničnej posteli. Stále však na sebe cítila Dracove oči.
„Neviem, kam sa podeli. Od okamihu, keď ma niečo zhodilo na zem, som už vôbec nič nevidel,“ už snáď po desiaty krát zopakoval Hagrid.
„Musíme sa nejakým spôsobom dostať späť na Rokfort. Nemôžeme tu ostať trčať naveky,“ poznamenal Dan.
„Choď von a povedz to tomu obrovi,“ znechutene odsekla Tifany. Mala plné zuby Danových zbytočných rečí. Vedel veľmi dobre, že na nich stále čaká pred jaskyňou.
„Prosím Tom, daj mi aspoň tvoj pulóver,“ požiadal ho zmierlivo. Zrazu prejavil veľkú ochotu obliecť si muklovské oblečenie.
„Alebo sa snáď hanbíš ?“ podpichol ho pobavene. Pritisol si ruku na zakrvavené koleno. Neohrabane si sadol na kameň. Pod zadkom sa mu mihlo niečo čierne. Tifany zdesene sledovala ako mu do spodných nohavíc vošiel dlhý čierny had.
„DAJTE TO PREČ,“ skríkol vystrašene. Hrozne sa obával, že ho tá slizká potvora uhryzne. Nikomu o tom nevedel, ale od detstva mal panický strach z hadieho uhryznutia.
„Ale, ale, rodený slizolinčan má strach ?“ posmešne poznamenal Tom. Z jeho úst sa ozval hlasný sykot. Had sa pomaly vysúkal z Danových nohavíc. Sklonil hlavu a dovolil Tomovi, aby ho jemne pohladil. Priam láskavo ho preniesol na opačnú stranu a niečo mu pošepkal.
„Odpusť mi všetko čo som ti spôsobil. Už nikdy sa o tebe nebudem vyjadrovať neúctivo,“ bľabotal Dan a zúfalo si kľakol na kolená. Bolesť v nohe ho úplne ochromila. Tom mu rýchlo prevliekol cez hlavu svoj pulóver a nešetrne ho postavil na nohy.
„Nie som ten za koho ma pokladáš. Nemám v sebe ani štipku Slizolinovej krvi. Možno bude lepšie, keď ukončím štúdium na Rokforte. Neznesiem, aby ste sa na mňa takto dívali,“ vrhol pohľad na úplne vykoľajenú Tifany, ktorá od nich pre istotu odstúpila čo najďalej.
„Nie, Tom. Ja nechcem, aby si odišiel. To všetko ma trochu zmiatlo, ale jednu vec, viem určite. Mám ťa veľmi rada. Nezáleží mi na tom, či si jeho príbuzní alebo nie. Pre mňa budeš stále tým najlepším priateľom,“ stálo ju to veľa úsilia povedať mu niečo také. Vedela však, že ho nechce za žiadnu cenu stratiť.
Spamätaj sa, Draco. To dievča len prednedávnom vyrástlo z detských topánok.
Chladné oči však netrpezlivo prešli po jej tele. Rozhodne nevyzerala ako dieťa. Hnevalo ho, že má habit decentne zapnutý až do hora. Pohľadom sa zastavil na perách, ktoré sa mierne pootvorili, lebo sa zvlnili, lebo sa práve chystala niečo povedať.
„Verím, že ich čoskoro nájdeme. Nie je možné, aby sa malé decká len tak vyparili z povrchu zemského,“ stálo ju veľa síl, aby sa nezakoktala.
U Merlina. Prečo na mňa Pán Malfoy, tak čudne hľadí. Cítim sa hrozne nepríjemné. Rukou sa nervózne prehrabala v školskej taške. Nebola zvyknutá na vyzliekacie pohľady zo strany mužov. Vždy sa snažila pôsobiť nenápadne, nebola namaľovaná ani nijak zvlášť upravená. Len prednedávnom sa zbavila objemných okuliarov, ktoré nahradila magickými kontaktnými šošovkami.
Netušila, že jej podoba v ňom prebúdza dávno zabudnuté city. Prudko zovrel v rukách vychádzkovú palicu.
Henry postrehol možné nebezpečenstvo a rýchlo odviedol Ambru bližšie k nemocničnej posteli. Stále však na sebe cítila Dracove oči.
„Neviem, kam sa podeli. Od okamihu, keď ma niečo zhodilo na zem, som už vôbec nič nevidel,“ už snáď po desiaty krát zopakoval Hagrid.
„Musíme sa nejakým spôsobom dostať späť na Rokfort. Nemôžeme tu ostať trčať naveky,“ poznamenal Dan.
„Choď von a povedz to tomu obrovi,“ znechutene odsekla Tifany. Mala plné zuby Danových zbytočných rečí. Vedel veľmi dobre, že na nich stále čaká pred jaskyňou.
„Prosím Tom, daj mi aspoň tvoj pulóver,“ požiadal ho zmierlivo. Zrazu prejavil veľkú ochotu obliecť si muklovské oblečenie.
„Alebo sa snáď hanbíš ?“ podpichol ho pobavene. Pritisol si ruku na zakrvavené koleno. Neohrabane si sadol na kameň. Pod zadkom sa mu mihlo niečo čierne. Tifany zdesene sledovala ako mu do spodných nohavíc vošiel dlhý čierny had.
„DAJTE TO PREČ,“ skríkol vystrašene. Hrozne sa obával, že ho tá slizká potvora uhryzne. Nikomu o tom nevedel, ale od detstva mal panický strach z hadieho uhryznutia.
„Ale, ale, rodený slizolinčan má strach ?“ posmešne poznamenal Tom. Z jeho úst sa ozval hlasný sykot. Had sa pomaly vysúkal z Danových nohavíc. Sklonil hlavu a dovolil Tomovi, aby ho jemne pohladil. Priam láskavo ho preniesol na opačnú stranu a niečo mu pošepkal.
„Odpusť mi všetko čo som ti spôsobil. Už nikdy sa o tebe nebudem vyjadrovať neúctivo,“ bľabotal Dan a zúfalo si kľakol na kolená. Bolesť v nohe ho úplne ochromila. Tom mu rýchlo prevliekol cez hlavu svoj pulóver a nešetrne ho postavil na nohy.
„Nie som ten za koho ma pokladáš. Nemám v sebe ani štipku Slizolinovej krvi. Možno bude lepšie, keď ukončím štúdium na Rokforte. Neznesiem, aby ste sa na mňa takto dívali,“ vrhol pohľad na úplne vykoľajenú Tifany, ktorá od nich pre istotu odstúpila čo najďalej.
„Nie, Tom. Ja nechcem, aby si odišiel. To všetko ma trochu zmiatlo, ale jednu vec, viem určite. Mám ťa veľmi rada. Nezáleží mi na tom, či si jeho príbuzní alebo nie. Pre mňa budeš stále tým najlepším priateľom,“ stálo ju to veľa úsilia povedať mu niečo také. Vedela však, že ho nechce za žiadnu cenu stratiť.