Noc temnýchIII: 14. kapitola Láska a nenávisť

Rýchlo ho objala a pomocou jemnej mágie prenášala do jeho mysle ukľudňujúce signály.
Vôbec sa tomu vôbec nebránil. Jej snahy o záchranu ľudí ho vždy nesmierne pobavili… Rob nesmelo postával pri nich a čakal čo sa bude diať…
„Dovolil som svojej manželke a synovi, aby sa s vami rozlúčili, ale už je čas, aby ste…“ Slávnostne si zložil kapucňu. Obaja zdreveneli od hrôzy pri pohľade na jeho tvár. Josh sa chytil za hruď, tak prudko dýchal, akoby prebehol poriadne dlhú trať. Juliet neveriacky pokrútila hlavou.

„Viem si predstaviť, že to bolo pre ňu veľmi ťažké…Tvoj otec ich zabil ?“ Bott sa poriadne zababušil do prikrývky. Začalo mu byť chladno.
„Nie, on ich nezabil. Stali sa oveľa horšie veci… Keď bolo stretnutie smrťožrútov, načúval som na chodbe. Myslím, že otec o tom vedel, ale nebral to na vedomie…Videl som Draca Malfoya…stál uprostred kruhu Voldemortových stúpencov…“


„Draco, Draco sklamal si ma. Očakával som, že si dokážeš splniť svoje povinnosti…“ Voldemort sedel na vyvýšenom mieste v akejsi provizórnej sieni, ktorú používali kvôli zábave…
„Urobím všetko čo mi prikážete…“ povedal blonďavý chalan.
„Musím ťa upozorniť, že neprijímam do svojich radov ľudí, ktorý nedokážu použiť svoju moc…ak nám dokážeš, že nie si žiaden zbabelec necháme ťa žiť, ak nie skončíš veľmi zle…od nás sa odchádza len do hrobu…“ Voldemort sa mu naďalej vyhrážal. To nebola žiadna novinka. Rob sa posunul o trochu bližšie. Otec trval na tom, aby sa Helen tiež zúčastnila tejto „schôdze“. Sedela v kúte pri Červochvostovi čo najďalej od NEHO. Rob si bol istý, že mu to určite nejakým spôsobom vráti.
Štyri meravé postavy boli priviazané k stĺpom, ktoré sa vlnili ako živé hady.
„Začneme imperiusom, to by snáď mohol náš mladý priateľ zvládnuť…“ navrhol Voldemort. Dlhým prstom ukázal na Josha Catcha. Jeho putá sa uvoľnili.
Draco trochu znervóznel, ale nie až natoľko, aby sa odvážil protestovať. Prikázal mu, aby napodobňoval sliepku. Nebolo to také hrozné ako sa zdalo. Rob si zakryl oči, keď videl telo svojej babky zmietať sa po zemi. Voldemort ju vybral na predvedenie kliatby cruciatus…
„Svoju ďalšiu obeť si môžeš vybrať sám…“ spokojne poznamenal Temný pán. Draco prebehol pohľadom po kruhu zloženého zo smrťožrútov.
„Chcem, aby to bola ona,' prútikom ukázal na Helen.
„Bella mi povedala, že tí dvaja muklovia sú jej rodičia. Nie je predsa možné, aby obyčajná humusáčka patrila k smrťožrútom…“ tvár sa mu skrivila od odporu. Všetci ostatní súhlasne prikyvovali.
Rob tu už nedokázal viac znášať. Nechápal prečo jeho otec nič neurobí. Snáď nechce, aby zomrela ? Vošiel do miestnosti, silná tlaková vlna odsotila dvoch smrťožrútov. Prešiel dovnútra kruhu a postavil sa k Helen. Oči mu plápolali od spravodlivého hnevu. Vedel veľmi dobre, že ani Voldemort nie je čistokrvný…
„Ty si to vážne želáš ?“ obrátil svoju pozornosť na otca.
„Tak potom sa budeš musieť zbaviť aj mňa,“ hlesol šokovane. Bol pripravený urobiť čokoľvek, aby mame nikto neublížil, aj keby mal obetovať svoj vlastný život.
Voldemort mlčky vstal. Prešiel sa po vnútornej strane kruhu. Zastavil sa pri Dracovi, ktorý stále držal prútik v bojovej pozícií. Vytiahol prútik a vyslovil…


„Zabúdacie zaklínadlo, ktoré zasiahlo všetkých smrťožrútov okrem mami a mňa…Nikto si nepamätal na to, čo sa dozvedeli…“ Rob sa uškrnul, keď zistil, že Bott ho už dosť dlho nepočúva. Utvrdilo ho v tom hlasné chrápanie vychádzajúce z jeho postele…






Helen si pozorne vypočula jeho rozprávanie o poslednom boji…V jej srdci nastal obrovský zmätok. Nebola si istá či sa s tým dokáže zmieriť. Krehká hranica medzi láskou a nenávisťou bola porušená… Tok jej myšlienok prerušil slabý sykot hada…
„Ak dovolíte idem sssi zdriemnuť,“ odplazil sa do kúta a skrútil sa do klbka.
„Prečo si mi to všetko prezradil až teraz ?“
„Nemohol som sa vrátiť. Čo by si povedala, keby ti na dvere zaklopal Harry Potter. Určite by si ma neprivítala s otvorenou náručou. Nemysli si, že som sa o teba nikdy nezaujímal. Celý čas som bol na blízku. Aj keď som sa snažil držať si od všetkých odstup…Smrťožrúti ma stále ohrozovali…nedali mi vydýchnuť…Ale ja už ďalej nevládzem…chcem byť s tebou a s deťmi…Rob už vie, že som…“ V mysli mu prebehli spomienky na potýčky s tými ľuďmi, ktorý sa pred ním kedysi odovzdane plazili po kolenách. Ich prenasledovanie bolo nesmierne kruté. Okúsil svoju vlastnú medicínu. Teraz už vedel aké je to báť sa, že tí ktorých miluje budú ohrozovaní jeho nepriateľmi…
„Máš niekoho iného ?“ v jeho hlase sa objavil náznak žiarlivosti.
„Nie, teraz už nie. Raz som sa takmer do niekoho zamilovala, ale smrťožrúti sa postarali, aby zomrel.“ Od Voldemorta by očakávala dosť škaredú reakciu na podobné priznanie. Harry však ostal pokojný. Nič jej nevyčítal. Nemal na to absolútne žiadny dôvod.
„Nikto ti neublíži. Postarám sa o to…“ Vstal, aby zmenšil vzdialenosť medzi nimi…
„Nevieš si predstaviť ako veľmi si mi chýbala…“





Titusovi ešte nikdy nebolo tak veľmi zle. Horúčava mu zatemnila zmysli. Nevládal poriadne dýchať. Niekto mu nadvihol hlavu a prinútil ho, aby si odpil z horkej tekutiny… Potriasol hlavou, aby sa zbavil nepríjemného pocitu. Ten liek mu nepomáhal, mal taký dojem, že horúčka stále viac stúpa.
„Nie, už nechcem…“ chabo sa bránil. Podarilo sa mu rozliať väčšiu časť lieku.
„Buď rozumný, musíš to chvíľu vydržať, čoskoro ti bude lepšie…“ drsný hlas sa mu nežne prihováral.
„Neverím vám. Toto nie je elixír zmierňujúci horúčku…“ Rukou si pretrel oči. Všimol si, že na nej má výrazne fialové škvrny, rozpíjali sa ako atrament na papiery. Postupne však začínali blednúť…
„Ty nemáš ozajstnú horúčku. Je to niečo iné, oveľa horšie…postarám sa o teba. Nemáš dôvod o mne pochybovať. Som tvoj otec.“
Titus nechápavo zavrtel hlavou.
„Ja nemám otca. Nepotrebujem ho…je to zbabelec, ktorý sa na mňa vykašlal. Všetci hovoria, že Voldemort bol netvor, ale svojho syna vždy chránil…“
„JA NIE SOM ŽIADNY ZBABELEC. Moje pravé meno je Severus Snape. Môžeš ma tak volať, ale len vtedy keď nikto nebude nablízku…v tom elixíre čo som ti dal vypiť nebola len protilátka, ale aj akási poistka proti vysloveniu môjho mena. Ty ho budeš poznať, ale iným ho neprezradíš…“
„NIE !“ zreval Titus. Márne sa pokúšal vstať. Nejaké kúzlo ho pripútalo k posteli.
„NEVERÍM TOMU. RIADITEĽKA BY NIKDY NEDOVOLILA, ABY NA TEJTO ŠKOLE UČIL VRAH ! NECHCEM TU OSTAŤ, NENÁVIDÍM ŤA…“
Titus pochopil, že je to pravda. V danej situácii ho to až tak veľmi netrápilo. Celé roky túžil povedať otcovi všetko čo mal na srdci…
„Teraz nikam nepôjdeš. To zaklínadlo, ktoré ťa zasiahlo má nepredvídateľné účinky, nesmieš sa namáhať…“ začínal ľutovať, že sa preriekol a prezradil mu celú pravdu.
„MŇA TO NEZAUJÍMA. NECHCEM TU OSTAŤ…“
„Môžeš si robiť čo chceš, ale odtiaľto odídeš až vtedy keď budeš v poriadku. Pokojne krič, obviňuj ma…mne to neprekáža. “
Titus sa sťažka nadýchol. Nemal viac síl, aby mu odporoval. Uvedomoval si, že sa nechal uniesť hnevom…
„Prečo si ma nikdy nenavštívil ?“ opýtal sa pokojne. Snažil sa krotiť svoje emócie.
„Tvoja matka si to neželala. Chcela, aby si vyrastal v normálnom prostredí. Ja som bol smrťožrútom. Čo také som ti mohol ponúknuť ?“
„Chceš povedať, že už ním nie si ?“





„Helen, tuším niekto zvoní pri dverách,“ zašepkal Harry. Neochotne otvoril oči a poobzeral sa po izbe. Vôbec sa mu nechcelo vstávať. Nežne ju pobozkal na krk.
„Pošli tam hada,“ odvrkla rozospato. Nechcelo sa jej vymotať sa z jeho náručia. Už dávno nebola taká spokojná. Akoby mala pri sebe svojho manžela, ale zároveň aj úplne iného človeka…Znovu cítila ľudské dotyky, láskanie a bozky, ktoré jej tak dlho chýbali…
„Negas je ešte príliš malý, nedosiahne na kľučku.“ Harry opatrne zliezol z postele. Obliekol si nový župan a schmatol prútik.
Netrpezlivo sa poobzeral okolo seba. Márne hľadal akýkoľvek kus vhodného oblečenia. Celá izba bola v stave totálneho chaosu. Harry sa zúfalo snažil nájsť aspoň svoje topánky. Niektoré Voldemortove „zvyky“ mu neboli až také cudzie…Po chvíli to však vzdal a vybral sa k vchodovým dverám…
„Ron, ja som ti vravela, že tu určite nebude…čo by robil v dome tej ženy ?“ mudrovala Hermiona.
„Zlato, Neville tvrdí, že…“ Prepána Harry, prečo mi nedovolíš, aby som jej to konečne vysvetlil ?
„Harry ?!“ Hermiona zhrozene ustúpila, keď im Harry prišiel otvoriť dosť sporo odetý. Vrhla podozrievavé pohľady na Rona.
„Ahojte, poďte ďalej…“ Ron vošiel hneď, ale jeho manželka trochu zaváhala.
„No tak Hermi, neboj sa. Neodhryznem ti z nosa,“ podpichol ju Harry. Mlčky prešla okolo neho.
„Čomu vďačím za takú milú návštevu o siedmej ráno ?“
„Len sa nerozčuľuj Voldy,“ Ron sa opäť preriekol. Harryho prekvapovalo s akou ľahkosťou ho teraz nazýval „pravým“ menom. Tá zdrobnenina mu síce veľmi nesedela, ale čo iné mohol čakať od svojho najlepšieho priateľa.
„Ron, prosím ťa…“ zaúpela Hermiona.
„Skrátka chcem ZAHLUŠIŤ TOHO SOMÁRA MALFOYA…VYZERÁ TO TAK, ŽE MOJA ŽENA ČAKÁ JEHO DIEŤA…“ ledva sa zdržiaval, aby nevybuchol. Harry mu vôbec nezávidel. Tiež by sa asi veľmi ťažko vyrovnal s takou zložitou situáciou.
Chvíľu mu trvalo kým strávil tú informáciu. Ronovi mykalo kútikom úst a v ruke zvieral prútik tak silno, až mu na naskakovali žily.





„Profesorka Trelawneyová ?“ Lucy Riddleovej sa podarilo správne identifikovať objekt pokrytý veľkým množstvom šálov.
„Áno, moja drahá. Predpokladám, že chceš poznať svoju budúcnosť, ale ty tuším nechodíš na moje hodiny…hik.“ Nahlas začkala a rýchlo posunula fľašu whisky hlbšie pod stôl.
„Nie, nechodím. Veštenie som nikdy nemala príliš o obľube. Verím tomu, že osud človeka závisí od jeho rozhodnutí. Každý má predsa na výber akou cestou sa vyberie…“
„Tak čo ťa ku mne privádza ? Určite sa tvoj názor nejakým spôsobom zmenil, inak by si sem neprišla.“
Lucy si nebola istá či jej môže povedať o proroctve. Možno by jej ani neuverila, ale čo ak sa to nejakým spôsobom dozvie aj niekto iný… Bola si vedomá toho, že keď si nedá pozor môže urobiť takú istú chybu ako jej otec. Voldemort tiež uveril proroctvu a zaútočil na nevinné dieťa, ktoré ho nakoniec istým spôsobom porazilo. Nechcel vyvolať podobnú situáciu. Rob sa to za žiadnych okolností nesmie dozvedieť. V proroctve sa neuvádzalo, ktorí z potomkov sa stane vrahom. Mohla to byť aj ona…
„Prepáčte, ja nemôžem…zmýlila som sa…“




„On sa vrátil, vrátil sa !“ hystericky vykrikoval Malfoy.
„Je mocnejší ako predtým a má taký zvláštny pohľad…zničí nás, viem, že nás zničí…“
„Prestaň, Draco. Otvoril si predsa JEHO hrob…“ Bella sa ho snažila upokojiť. Ona nebola úplne závislá od Smrtihlava… On mal vždy len jedného pána na tých ostatných sa len priživoval. Pokiaľ bude Draco žiť nič jej nehrozí. Až potom jej dá Smrtihlav otázku či chce byť jeho paňou.
„CHCEŠ POROVNÁVAŤ POTTERA S TEMNÝM PÁNOM ? TEN CHUDÁK LEDVA UDRŽÍ V RUKE PRÚTIK ! Počula som, že žil medzi muklami a túlal sa po uliciach…Nebude pre nás žiadny problém ho zabiť…máme predsa Smrtihlava…'
„JA ICH NEPOROVNÁVAM POTTER JE TEMNÝ PÁN…ty si nevidela tie oči…“
„Tak v tom prípade ho musíme dostať späť a ja viem ako to urobíme… Rob Riddle nás tiež zradil…Ten malý fagan nás ponížil a vysmial sa nám do tváre. Musíme mu dať príučku, na ktorú si bude ešte dlho pamätať…“





Bott nahlas zazíval. Pondelkové ráno bolo pre ňho vždy najťažšie. Napriek tomu, že šiestaci začínali až po druhej hodine, trvalo mu celú večnosť, kým sa vymotal z postele. Habit mal celý dokrčený a na tvári sa mu zračil nesústredený výraz. Vidličkou naslepo tápal po tanieri…namiesto toho, aby konečne napichol poriadny kus párku, stále mieril vedľa…
„Dávaj pozor,“ vyštekol Rob, keď mu hrozilo, že ho zasiahne lakťom do oka. Tiež nebol práve v najlepšej forme…
Ozvalo sa hlasné cinknutie. Prefektský odznak sa ponoril do kečupu. Bott ho s úsmevom vylovil a pripol si ho naspäť na habit.
„Kde si bol v noci ?“ zasyčal Rob. Kamarátovo správanie mu pripadalo dosť divné. V pondelok mu občas zašibalo, ale toto už začínalo prekračovať všetky medze. Niektorí chrabromilskí prváci na ňho ukazovali prstom a márne sa snažili zakrývať výbuchy smiechu.
„Predsa v posteli,“ z odznaku mi vytrvalo kvapkala červená zmes.
„Buď taký dobrý a choď sa prezliecť…takto nemôžeš ísť na hodinu…“ požiadal ho.
„Tak ja idem ?“ odvetil Bott. Odsunul stoličku a tackavo zamieril k východu. Rob videl ako vyťahuje prútik. Radšej šiel za ním. Určite ho niekto začaroval a mohol by nechtiac spôsobiť nejakú nehodu.
Harriet sa oprela o stenu. Bola úplne hotová. Dvojhodinovka Starostlivosti o čarovné tvory jej dala naozaj zabrať. Hagrid im priniesol nejaké roztomilé potvorky, ktoré nazýval gnosáni. Boli drobné ako jašteričky, občas lenivo otvorili papule a chŕlili oheň na každého kto sa k nim odvážil priblížiť. Mali za úlohu nakŕmiť ich, čo bolo takmer nemožné. Vzhľadom na to, že keď im niekto začal mávať jedlom pred nosom o chvíľu bolo spálené na uhoľ. Niekoľkí z jeho nových miláčikov ušli a Hagrid im dal bojovú úlohu, pochytať ich… Jeden z nich vliezol do hradu a práve zanechával na dlážke drobné stopy. Harriet sa ho snažila znehybniť, ale on jej stále unikal.
Do cesty sa jej priplietol Bott. „Ahoj, dnes si veľmi pekná…“
Práve otvárala ústa, že sa mu pozdraví… keď zrazu pocítila čosi zvláštne…Bott sa ju pokúsil pobozkať. Harriet sa šokovane mykla a odsotila ho.
„Čo to malo znamenať ?“ vôbec tomu nerozumela. Vždy ju bral len ako kamarátku…
Bott pristál na zemi. „Harriet, uteč je to pasca…začarovali ma…“
„Avada kedavra, “ smrtiace zaklínadlo sa odrazilo od brnenia a zasiahlo obraz nadutého čarodejníka v žltom plášti… Nemala čas obzerať sa odkiaľ prišlo…na konci chodby však zaregistrovala pohyb… Niekto vrazil do brnenia…
„Nehýb sa,“ zvrieskla. Zaklínadlo zasiahlo útočníka, ale namiesto toho, aby ho znehybnilo obrátilo sa k Harriet. Pád na zem bol poriadne tvrdý. Počula ako jej v ruke niečo prasklo. Skríkla od bolesti, jedna z jej kostí prerazila kožu. Tmavá postava sa k nej pomaly približovala…

Zpět na hlavní stranu blogu