darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V zajatí snov: V. Učiteľ mágie
19. listopad 2006 | 18.43 |
„Nie, dosť už,“ nepriateľsky zavrčala Joja. Jej hlas však veľmi rýchlo prešiel do prerývaného šepotu. Napriek uvoľneniu dýchacích ciest sa vôbec necítila bezpečne. Drobné bozky však neustávali. Mala pocit, akoby bol veľmi blízko nej. Možno by stačilo len natiahnuť ruku a dotknúť sa ho.
„Joja, si tam ?“ Teta Hedviga nespokojne zabúchala na dvere. Ochranný symbol na jej čele prudko zažiaril. Rýchlo sa postavila v snahe potlačiť nával príjemných pocitov.
„Je mi fajn, choď spať,“ počula svoj hlas, ako hovorí presne to, čo od nej chcel. V mysli sa jej vybavil obraz skamenej Gréty.
„Dievčatko, ja si nemyslím, že…“ Hedviga vystrašene vypleštila oči. Čierny mrak, ktorý sa okolo nej ovíjal náhle zmizol.
„Videla si to ?“
„Nie, teta. To sa ti len zdalo,“ Joju mrzelo, že musí klamať. Nebola však pripravená vysvetľovať, že ju v noci ohrozoval čarodejník z iného priestoru. Garapodo ju taktiež dôrazne varoval, aby svoju rodinu zatiaľ neotravovala s týmito problémami.
Nasledujúce týždne prešli tak rýchlo, že si to ani nestihla uvedomiť. Návraty do knižnice však pre ňu boli stále ťažšie a ťažšie. Garapodo ju zavalil rôznymi knihami a postupne jej vysvetľoval čo všetko obnáša byť čarodejnicou….
Joja vošla do zadnej miestnosti, kde sa jej učiteľ mágie zvyčajne zdržiaval. Prekvapilo ju, že ho videla stáť pred zrkadlom oblečeného v dlhom červenom rúchu s tmavým čiernym golierom. Ruky sa mu triasli, keď si komplikovane pozapletanú bradu prehodil cez plece. Na hlavu si nasadil kapucňu, ktorá mu padala až do očí.
„Ehm, Garapodo, prečo si sa tak vyparádil ?“ Joja ledva premáhala smiech. Vyzeral skôr ako upír než čarodejník.
„Dnes ťa zoberiem na stretnutie čarodejníkov z Reality. Musia ťa spoznať, okrem toho Jednooký vyzval na súboj Loxoscelesa, kvôli jeho častým prienikom do Reálneho sveta. Už som ti tuším vravel, že tunajší čarodejníci neznášajú, keď sa im tí z Odvrátenej strany pletú do cesty. Mňa však už berú s rezervou, lebo moja mama bola odtiaľto. Bude lepšie, keď sa aj ty patrične vyobliekaš.“
Joja pochybovačne nadvihla obočie. Niečo také rozhodne nepovažovala za úžasne moderné oblečenie.
„Ja nemám žiadne takéto čarodejnícke handričky. Okrem toho pochybujem, že si nás ľudia, ktorí nečarujú nevšimnú,“ nechcela sa stretnúť s Loxoscelesom. Obávala sa, že by to pre ňu mohlo mať nedozierne následky. „Obyčajníci nechodia na miesta, z ktorých je cítiť veľké množstvo mágie. Viem, že máš isté obavy, ale raz sa im musíš postaviť.“
Zo skrine vyletel čierny kabát moderného strihu. Skôr než sa stihla vôbec pohnúť prevliekol sa okolo nej celkom sám.
„Ty nemusíš mať na sebe tie tradičné vecičky. To prislúcha len čarodejníkom, ktorí budú dohliadať na súboj,“ skrúšene poznamenal Garapodo. Pár krát si prečesal vlasy a poriadne sa pozvŕtal pred zrkadlom, aby sa ubezpečil či mu z plášťa netrčí nejaká nitka.
Chytil Joju za ruku a zaviedol ju k stene. Zašepkal nejaké nezrozumiteľné slová. Stena sa prudko roztiahla a vcucla ich dovnútra.
Niekde na rozhraní medzi Reálnym svetom a Odvrátenou stranou
Zazrela množstvo postáv poobliekaných v rôznych pestrofarebných rúchach. Všade okolo nich bol divoký porast plný zvláštnych pohyblivých stromov. Všetky oči sa upreli na Garapoda, ktorý konečne pustil jej ruku a pridal sa do hlúčika čarodejníkov, ktorý rozprávali nejakou zvláštnou nezrozumiteľnou rečou.
„Čo tu robíš ?“ niekto ju zozadu objal a pritisol bližšie k sebe.
„Joja, si tam ?“ Teta Hedviga nespokojne zabúchala na dvere. Ochranný symbol na jej čele prudko zažiaril. Rýchlo sa postavila v snahe potlačiť nával príjemných pocitov.
„Je mi fajn, choď spať,“ počula svoj hlas, ako hovorí presne to, čo od nej chcel. V mysli sa jej vybavil obraz skamenej Gréty.
„Dievčatko, ja si nemyslím, že…“ Hedviga vystrašene vypleštila oči. Čierny mrak, ktorý sa okolo nej ovíjal náhle zmizol.
„Videla si to ?“
„Nie, teta. To sa ti len zdalo,“ Joju mrzelo, že musí klamať. Nebola však pripravená vysvetľovať, že ju v noci ohrozoval čarodejník z iného priestoru. Garapodo ju taktiež dôrazne varoval, aby svoju rodinu zatiaľ neotravovala s týmito problémami.
Nasledujúce týždne prešli tak rýchlo, že si to ani nestihla uvedomiť. Návraty do knižnice však pre ňu boli stále ťažšie a ťažšie. Garapodo ju zavalil rôznymi knihami a postupne jej vysvetľoval čo všetko obnáša byť čarodejnicou….
Joja vošla do zadnej miestnosti, kde sa jej učiteľ mágie zvyčajne zdržiaval. Prekvapilo ju, že ho videla stáť pred zrkadlom oblečeného v dlhom červenom rúchu s tmavým čiernym golierom. Ruky sa mu triasli, keď si komplikovane pozapletanú bradu prehodil cez plece. Na hlavu si nasadil kapucňu, ktorá mu padala až do očí.
„Ehm, Garapodo, prečo si sa tak vyparádil ?“ Joja ledva premáhala smiech. Vyzeral skôr ako upír než čarodejník.
„Dnes ťa zoberiem na stretnutie čarodejníkov z Reality. Musia ťa spoznať, okrem toho Jednooký vyzval na súboj Loxoscelesa, kvôli jeho častým prienikom do Reálneho sveta. Už som ti tuším vravel, že tunajší čarodejníci neznášajú, keď sa im tí z Odvrátenej strany pletú do cesty. Mňa však už berú s rezervou, lebo moja mama bola odtiaľto. Bude lepšie, keď sa aj ty patrične vyobliekaš.“
Joja pochybovačne nadvihla obočie. Niečo také rozhodne nepovažovala za úžasne moderné oblečenie.
„Ja nemám žiadne takéto čarodejnícke handričky. Okrem toho pochybujem, že si nás ľudia, ktorí nečarujú nevšimnú,“ nechcela sa stretnúť s Loxoscelesom. Obávala sa, že by to pre ňu mohlo mať nedozierne následky. „Obyčajníci nechodia na miesta, z ktorých je cítiť veľké množstvo mágie. Viem, že máš isté obavy, ale raz sa im musíš postaviť.“
Zo skrine vyletel čierny kabát moderného strihu. Skôr než sa stihla vôbec pohnúť prevliekol sa okolo nej celkom sám.
„Ty nemusíš mať na sebe tie tradičné vecičky. To prislúcha len čarodejníkom, ktorí budú dohliadať na súboj,“ skrúšene poznamenal Garapodo. Pár krát si prečesal vlasy a poriadne sa pozvŕtal pred zrkadlom, aby sa ubezpečil či mu z plášťa netrčí nejaká nitka.
Chytil Joju za ruku a zaviedol ju k stene. Zašepkal nejaké nezrozumiteľné slová. Stena sa prudko roztiahla a vcucla ich dovnútra.
Niekde na rozhraní medzi Reálnym svetom a Odvrátenou stranou
Zazrela množstvo postáv poobliekaných v rôznych pestrofarebných rúchach. Všade okolo nich bol divoký porast plný zvláštnych pohyblivých stromov. Všetky oči sa upreli na Garapoda, ktorý konečne pustil jej ruku a pridal sa do hlúčika čarodejníkov, ktorý rozprávali nejakou zvláštnou nezrozumiteľnou rečou.
„Čo tu robíš ?“ niekto ju zozadu objal a pritisol bližšie k sebe.