Po ruke jej stekali pramienky krvi. Na tú vytŕčajúcu časť kosti sa nedokázala ani pozrieť. Chcela kričať, ale zdvihnutý prútik mieriaci na jej hlavu ju od toho nápadu ihneď odhovoril. Ostávalo jej len, dúfať, že niekto príde….Nie je možné, aby nikto nepočul čo sa deje na chodbe…
„Sm…“ Bott sa snažil niečo povedať, ale nešlo to. Zrejme bol pod vplyvom kliatby imperius. Ruka s prútikom mu klesla.
„Ty ?“ zjojkla Harriet. Oveľa viac ako zranená ruka ju bolelo poznanie, že človek, ktorému dôverovala ju zradil.
„Čakala si niekoho iného ?“ ten hlas, bol presýtený niečím temným, čo nevedela presne identifikovať.
„Nie, ja…“ vyjachtala Harriet.
Harry odhodlane vstúpil do čiernej pyramídy. Sľúbil Helen, že ju odprevadí. Potrebovala sa uistiť, že Draco neodhalil všetky tajomstvá, ktoré skrýval Voldemortov hrob.
Necítil sa tam príjemne. Všade bol neporiadok a veko od sarkofágu sa stále povaľovalo na zemi. Sledoval pavúky, ktoré liezli po stenách a vytvárali na nich zvláštne obrazce. Skrúšene si sadol na lavičku.
„Ako mohol Malfoy zlomiť také mocné kúzla ?“ Helen si prezerala prepálenú dlážku. Na niektorých miestach boli poriadne veľké diery. Do jednej z nich sa jej zasekla topánka. Márne sa ju pokúšala vytiahnuť. Zamrmlala kúzlo, aby sa uvoľnila zo zovretia…
„Určite sa spustili všetky obranné mechanizmy…som zvedavá či sa dostal aj do slepej chodby…“
„Harry, si v poriadku ?“ zarážalo ju, že s ňou akosi prestal komunikovať. Prudko potriasol hlavou. Žiadnu jednoznačnú odpoveď z neho nevymámila.
„Pokojne mi povedz, čo cítiš. Neplánovala som to, že ťa požiadam, aby si sem šiel so mnou, ale minister na tom trval…“ toho chlapa začínala mať plné zuby. Stále im niečo nanucoval. Predtým mala kľúče od hrobky jedine ona, ale aj tie jej zobrali.
„O tejto miestnosti sa mi často snívalo, keď som žil medzi bezdomovcami…boli to pre mňa hrozné muky…tá najhoršia nočná mora…počul som ťa plakať a nemohol som nič robiť…zdalo sa mi, že som uväznený v tom sarkofágu…“ musel jej to prezradiť. Vedel, že mu to prinesie neskonalú úľavu…
Cítil ako mu postupne dochádza kyslík. Tak veľmi sa túžil nadýchnuť a vstať, ale ťažké kamenné veko mu v tom zabraňovalo. Pokúsil sa pohnúť, ale telo mal akési krehké a neohybné. Počul nesmelé kroky, ktoré sa odrážali na kamennej dlažbe. Niekto zastal pri sarkofágu…
„Vyhrážajú sa, že mi zoberú deti,“ zašepkala tlmene. Pár krát sa nadýchla, akoby sa snažila ovládnuť. Niečo mu vravelo, že to nezvládne.
„Tí tvoji kumpáni si myslia, že im to dovolím. Správajú sa ku mne, akoby som bola tvoj majetok… Prednedávnom zabili človeka, pri ktorom som sa opäť cítila ako ľudská bytosť a napísali mi tam aj krvavý odkaz. Vraj ak sa pokúsim ešte raz nadviazať s niekým vzťah, zabijú ma a už nikdy neuvidím svoje deti…TO JE NEĽUDSKÉ… “
Uvedomil si, že je uzavretý v hrobe, ale nerozumel tomu ako je to možné. Veď len pred chvíľou šiel spať. Príšerne trpel keď počul jej hlas, bola tak blízko… Chcel ju osloviť jej menom, dotknúť sa jej, ale nesmel to urobiť. Jeho pery by sa v tomto stave asi ťažko pohli…nehovoriac o rukách. Celý sa chvel…
„To ani zďaleka nie je všetko…“ hlas sa jej zlomil. Celou váhou sa oprela o sarkofág.
„Nikto sa so mnou nerozpráva. Ešte aj Lee sa mi začala vyhýbať keď sa dozvedela, kto som. “
Opatrne odsunula sarkofág. Poznala zaklínadlo určené na otváranie, takže sa ho ani nemusela dotknúť. Prišla skontrolovať či náhodu niečo nezmizlo. Zároveň si želala, aby ju niekto vypočul. Pred ostatnými sa musela tváriť, že všetko dokonale zvláda. Nemohla si dovoliť ukázať hocijakú slabosť. Deti nechcela zaťažovať svojimi pochmúrnymi náladami. Snažila sa, aby im nič nechýbalo.
Naklonila sa cez neho. Jej vlasy sa dotkli jeho plášťa. Jemne ho pošteklili na rozožratej tváry. Nevedela si prestaviť, aké pocity to v ňom vyvolalo…
Pečať na tajnom vchode ostala neporušená. Pre istotu ju umiestnila vo vnútri sarkofágu až na samom dne, nepredpokladala, že niekto si to všimne…Ak by sa niekto prehraboval vo vnútornej časti určite by sa len tak ľahko nenašiel drobný gombíček ukrytý pod plachtou…“
„Mami, už nemôžeme čakať vonku…“
„Au, čo sa deje ?“ Helen sa od ľaku udrela do kamenného bloku. liečivým dotykom si prešla po hlave.
Rob znepokojene vstúpil do hrobky…Pritiahol dovnútra aj kočík, v ktorom bola jeho sestrička… V hrobke sa ozýval usedavý plač. Drobné klbko sa nespokojne prehadzovalo v kočíku…
„Ja jej neviem vymeniť plienku,“ nešťastne vyhlásil Rob.
Tak veľmi túžil vidieť svoje druhé dieťa, ale Helen už začala odriekať zatváracie zaklínadlo. Cítil ako upadá do tmy…
„Nevieš si predstaviť, ako veľmi som chcel ostať s vami…a potom som sa zobudil a bol som sám na ulici…“
„To nebol sen, Harry. Boli to nejaké nežiadúce prejavy tvojej duše. Myslím, že už sa to nebude opakovať,“ podišla k nemu a nežne sa dotkla jeho pier. Cítil liečivé teplo toho bozku, ktoré si ho úplne podmanilo. Ten pocit si však nestihol vychutnať. Prerušil ho hlasný výkrik :„VOLDY !“
Harry sa mimovoľne strhol a obrátil sa k prichádzajúcemu. Ron sa mierne začervenal, keď si uvedomil, že to trochu prehnal.
„Hermi ma poslala, aby som sa pozrel či ste v poriadku. Stále si nevie zvyknúť na to, že vy dvaja ste spolu. A mám pre vás aj dosť smutnú správu…“ Dobre, že nešla som mnou. Keby videla ako sa tí dvaja bozkajú v hrobke Veď- Viete – koho asi by skolabovala.
Helen mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Harry sa poriadne nadurdil a ledva predýchal jeho brilantný príchod.
Stlačila tajný gombík a vošla do slepej chodby.
„Hneď prídem, dúfam že srdce ešte nikto neukradol.“
Ron si prisadol k Harrymu. „Veľmi sa neteš, že vyjdeš von. Čaká ťa tam minister s celou tlupou aurorov. Vraví, že prišiel kvôli tvojej bezpečnosti, ale veľmi by som sa na to nespoliehal. V Rokforte vraj došlo k nejakému útoku. Tvojho syna chcú vziať do vyšetrovacej väzby…“
„ČOŽE ?“ Harryho oči sa nadobudli desivú červenú farbu. Počuli ako Helen niečo pustila na zem.
„Ja som nič neurobil,“ zanietene protestoval Rob.
V riaditeľni bolo riadne horúco. MgGonagallová si predvolala všetkých možných podozrivých. Jedna Bifľomorčanka, ktorá odišla skôr z hodiny transfigurácie tvrdila, že videla Roba Riddlea odchádzať z miesta činu…
Botta konečne zbavili účinkov imperiusa. Teraz stál pri Robovi a nevedel čo má povedať. Srdce mu našepkávalo, že je nevinný, ale na on sám bol svedkom jeho hrozných činov…
„Longbottom, vy nie ste žiadny zločinec ani násilník. Budete naďalej kryť svojho priateľa, ktorý spáchal niečo také obludné, že sa to ani nedá slovami vypovedať ?“
„Ja som nič nevidel ani nepočul, bol som v bezvedomí…“ potichu hlesol Bott.
„NEKLAMTE ! Videli ste predsa čo jej urobil.. alebo vám to mám pripomenúť…chcete, aby som vás zaviedla do nemocničného krídla…“
„Nie, pani riaditeľka vy to nechápete…ja viem, že on jej nechcel ublížiť to…“ Dvere sa prudko rozleteli.
„SI ODPORNÝ ZVRHLÍK,“ zvrieskla Ginny. Surovo mu vylepila poriadnu facku.
„SI NETVOR, RIDDLE. AKO SI MOHOL NIEČO TAKÉ UROBIŤ ?
VIEŠ KOĽKO MÁ ROKOV ?…POSTARÁM SA, ABY SI SA K NEJ UŽ NIKDY NEPRIBLÍŽIL…ZHNIJEŠ V AZKABANE… TY VOLDEMORTOV PREKLIATY FAGAN….“
Rob sa nesnažil jej vytrhnúť. Nechal ju, nech sa vyzúri. Cítil ako mu poškriabala líce. Po tvári mu stiekla krv…
„DOSŤ GINNY, nechaj ho. Nestojí ti za to,“ riaditeľka ju rýchlo odtiahla nabok. Tušila, že sa schyľuje k poriadnemu výstupu. Tiež jej bolo ľúto čo sa stalo, ale bola ochotná vypočuť si obe strany. Ginny sa jej snažila vytrhnúť…
„MÝLITE SA. VY O TOM NIČ NEVIETE. JA JU MILUJEM A NIKDY SA JEJ NEVZDÁM…“
„MLČ TY ZVRHLÍK, LEBO TI VYŠKRIABEM OČI…“ Ginny začala mávať prútikom. MgGonagallová jej ho pohotovo vykrútila z ruky.
„OVLÁDAJTE SA, PROSÍM VÁS !“ MgGonagallová ju zúfalo pritlačila k stene. Nechcela žiadne bitky vo svojej kancelárii.
Mel opatrne napravila Harriet vankúš. Jej sesternica pár krát zastonala od bolesti, keď jej Poppy vymieňala obväzy na ruke. Naordinovala jej uspávací elixír a pokoj na lôžku. Prsty mala napuchnuté a celé zmodravené. Vyučovanie bolo pozastavené. Riaditeľka vyhlásila poldenné voľno…
„Je to komplikovaná zlomenina, ktorá prerazila kožu…bude to chvíľu trvať, kým opäť vezme do ruky prútik…“ okomentovala jej momentálnu situáciu Lucy.
„Mrzí ma, že môj brat je také prasa, nechápem ako si mohol také niečo dovoliť,“ položila na stôl misku s liekmi. Bola taká nahnevaná až sa jej chcelo kričať na plné hrdlo. Najradšej by šla do riaditeľne a poriadne ho vyobšívala. Spomenula si na ďalšie proroctvo, ktoré vyslovila Trelawneyová, keď od nej včera odchádzala… Sila dvoch magických „detí“ sa stretne a prinesie svetu neočakávané prekvapenie… Tá stará sa určite chcela predo mnou len vytiahnuť, nemohla predsa vedieť, že…
Poppy priniesla nejaký priezračný elixír. Opatrne si sadla na posteľ a odzátkovala uzáver.
„Na čo to je ?“ zaujímala sa Mel.
„Je to niečo ako rýchla antikoncepcia. Zabráni to tomu, aby Harriet náhodu neotehotnela…“
Lucy zahanbene sklonila hlavu. Ani ona si nevedela predstaviť svojho brata ako násilníka. Napriek tomu čo si vypočula od Trelawneyovej jej to nijak nesedelo. Rob mohol byť možným vrahom, ale určite nie je zvrátený…
„No tak moja, musíš nás na chvíľu vnímať. Dávka uspávacieho elixíru nebola až taká veľká.“
Harriet sa prudko nadýchla. Pokúšala sa pohnúť rukou, ale poriadne ju to zabolelo.
„Áno, čo sa stalo ? Bola som predsa na chodbe a potom si už na nič nespomínam…au, ruka ma hrozne bolí…a cítim sa nejak čudne…“
„Vypi to, Harriet,“ povedala Poppy a vložila jej do druhej ruky malý pohárik.
„Čo sa mi stalo ?“
„Ty a Rob ste…on…“ Nevedela sa vykoktať Mel. Keď jej to Lucy polopatisticky vysvetlila Harriet od ľaku rozbila pohár. Všetko čo v ňom bolo sa vylialo na dlážku.
„Vy dve ste tomu dali ! Skade mám podľa vás zohnať ďalší odvar…aj tak už nebudem mať čas ho pripraviť…“
„Harriet je to pravda, že ťa k tomu donútil alebo ste boli spolu dobrovoľne ?“ Lucy to nemohla vydržať. Musela sa jej na to opýtať.
„Ja neviem, nie som si is…“
„Prosím vás pozrite sa na ňu. Má po tele plno modrín. Snáď si nemyslíte, že si to urobila sama…a tie škrabance na istých miestach…nechajte ju radšej na pokoji…použil na ňu aj avadu kedavru, má šťastie, že netrafil…Hovorí sa, že zabil aj Arzéna Lupina. Kvôli tomu, že ste sa na stanici bozkávali,“ rozčúlene hlesla Poppy.
„Harry, však im neveríš ? Ja som …“ Rob zúfalo objal svojho otca. Ginny sa zrútila na zem. Vidieť Harryho ako sa objíma s Riddlom bolo nad jej sily. Helen vošla do riaditeľne spolu s Harrym. Za nimi šli pracovníci ministerstva…
Riaditeľkino obočie sa spojilo do prísnej čiary.
„Popierate, že ste boli na mieste činu ?“ vybrechla na ňho. Aj ju vyviedlo z miery Harryho správanie.
„Nie, nepopieram to,“ Rob sa odtiahol od Harryho. Z jeho prútika vyšla poriadne silná kliatba…
Harry sa ocitol pod stolom spolu s Helen. Nemieril na nich, ale aj tak ich zasiahli dozvuky toho kúzla. Asi pätnásť ľudí ležalo na dlážke…Všetci boli omráčení. Rob vyšiel von...