Noc temných II: 23. kapitola Snárium

„Takto vyzeral Ben. No povedz nie je chutný ?“ Priložila kartu k ústam a pobozkala ju.
„Neviem, niečo sa mi na ňom nepozdáva,“ skonštatovala keď ju požiadala, aby si kartu lepšie prezrela. Jej oči sa zabodli do príťažlivého blondiaka, ktorému tvár zdobil falošný pokrytecký úsmev.
„Áno, máš pravdu. Tom neklamal, keď mi o ňom hovoril…Naozaj ma chcel len využiť, ale nebol to žiadny zabijak a k ničomu ma nenútil. Mal úplne inú taktiku…“
„Keď sa k nám nasťahoval natrvalo, bola som celá bez seba. To si mala vidieť koľkokrát som sa zakrádala do kúpeľne, akože som si niečo zabudla, len preto, aby som ho mohla vidieť nahého…Myslím, že aspoň príťažlivosť bola vzájomná…naši nič nevedeli. Mysleli si, že ho budem milovať ako brata…“ Trish si odpila z druhej šálky…Nevšímala si Helenin nepokoj.
„Nemysli si, že sme skončili v posteli. Ben ma vždy poslal preč…najprv som nevedela prečo to robí, ale neskôr… Helen zbadala ako sa karta zmenila na malú obrazovku…


Ben ležal rozvalený na posteli. V rukách zvieral nejaký kus zožltnutého papiera. Niekoľkokrát ho v ruke pokrkval a hneď zasa vyrovnával.
„Ahoj, zlatko,“ Trish si sadla konča postele a chystala sa rozopnúť si gombíky. Dúfala, že ju aspoň tentoraz nepošle preč…
„Neblbni, nemám náladu. Len sa pozri čo mi poslal ten nafúkanec..“ Podal jej list napísaný červeným atramentom.


ZABIJEM ŤA, BEN, AK SA MI BUDEŠ PLIESŤ DO CESTY.

„To je len nejaký žart. Asi ťa chce niekto naštvať…“
„Ja viem, kto to písal a ver mi, že to nie je žiadna sranda. Radšej už choď čo ak niekto príde…“
„Ja ťa ľúbim a chcem ostať s tebou…nebráň mi v tom…“
„Kedy už tvoja pekná hlavička začne premýšľať ? Daj mu to čo chce, prikazujem ti to.“
„Ako vieš, že to písal Tom ?“
„To je viac než jasné, kto iný by mi podľa teba poslal správnu naškrabanú na kúsku pergamenu…on je divný a myslím, že je psychopat…skrátka urob čo chce a už sa k tomu nevracajme..“


Obrazovka sa zmenila naspäť na kartu. „Nebudem mu zazlievať, že to odo mňa žiadal…ale ja som nemohla. Tom nebol škaredý, ale mňa nikdy nepriťahoval…“ Vytiahla ďalšiu kartu. „Ale tebe sa určite bude páčiť, niekdajší Riddle…“
Helen od neho nemohla odtrhnúť zrak… Proti svojej vôli pripustila, že v nej vzbudzuje rovnaké pocity ako terajší Voldemort.
„Škoda, že si ma vtedy nemohla zastúpiť…Ešte to chvíľu vydrž…“
Položila kartu naspäť na stolík. Nechcela riskovať, že uvidí nejakú z jeho vrážd…úplne jej stačilo keď pred jej očami zabil Sala.
„Pozbierala som všetok svoj dôvtip a nakoniec sa mi podarilo získať si Bena. Stali sa z nás milenci…“
Helen zacítila zvláštne teplo, akoby sa jej niečo dotýkalo. Bolo to neznesiteľné…
„To robíš ty ?“ zúfalo zavrčala na svoju spoločníčku.
Trish preletela pohľadom po fontáne. „Nie, to sú odozvy z …radšej to nechajme tak…teraz sa tam rozhodne nesmieš pozrieť neurobilo by ti to dobre, napi sa ešte raz…“ Šálka sa znovu naplnila. Helen tentoraz neváhala.
„Tom to zistil a nakoniec ma zahnal do kúta. Nevedela som čo mám robiť, tak som si vrazila nôž do brucha…a ďalej to už poznáš… rozprávala som ti to keď sme ešte boli stratené duše…Trochu som postúpila a teraz je zo mňa snová duša, mám to tu na starosti, ale už to nebude trvať dlho. Niekto ma príde vystriedať…“
„Pokoj Dina, nemyslím tým teba…“ Nejakí ľudia sa začali obšmietať okolo nich.
„Och, celkom som zabudla, na opačnej pologuli je noc…“ Rýchlo luskla prstami.
„Neboj sa myslia si, že sa im to sníva…Nasmerovala som ich sekcie zvanej lúka…“
„SME V SNÁRIU ?“ Bola iná dimenzia, do ktorej sa dostávajú všetci ľudia počas spánku. Nočné mory a nepríjemné sny im občas spôsobia snové duše, ktoré ostali kvôli niečomu pripútané. Hore sa občas zvažovalo či aj Dinira nepôjde do Snária… Vtedy prežívala ten najhorší strach, že bude túžiť a nedostane, že bude cítiť večný smäd…Taká je krajina snov. Všetko sa rozplynie a duša ostane sama čakajúca na ďalší sen…Preto bola Trish taká zhovorčivá a priateľská. K ľuďom, ktorý prichádzali snívať sny musela byť občas krutá…podvedome sa jej báli a nevenovali jej pozornosť…
„Jasné, čo si čakala prestupnú stanicu ? “



Snape začínal byť poriadne nervózny. Sagria bola preč už viac než pätnásť minút. Dieťa v jeho rukách začalo plakať. Teplota sa mu stále zvyšovala. Začal sa s ním prechádzať po miestnosti…
„Stavím sa, že zase nevie nájsť nejaké byliny, nikdy nekoná s chladnou hlavou…“
„Severus, prečo ho držíš tak kŕčovito ? To je dieťa, nie vrece zemiakov,“ ozvala sa spoza celej kopy rôznych prísad a kníh, kotlík trónil celkom navrchu tej obrovskej masy.
Všetko to zložila na stolík.
„Nie som zvyknutý na také nemiestne narážky.“
„Nemal by si byť taký chladný…Už začínam chápať, prečo odmietaš vlastné dieťa ?“
Snape sa prudko mykol. Odkiaľ to tá baba môže vedieť ? To hádam nie je možné.
„Nezasahuj do mojich záležitostí.“
Sagria zapálila ohneň pod kotlíkom. „Ja sa do ničoho nemiešam. Teraz na to aj tak nie je vhodná chvíľa. Žiadam ťa len o to, aby si mi pomohol.“
„Som odborník na elixíry, nie opatrovateľka.“
„Áno ? A vieš dodať elixíru aj magickú energiu zo svojho tela ? Predpokladám, že nie. Postačí mi, keď ho budeš ešte chvíľu držať…“
Snape chvíľu sledoval ako horúčkovito krája rôzne korienky, každého z nich sa musela dotknúť, aby bol nabitý energiou. Občas nazrela do nejakej knihy, zamračila sa a začala vhadzovať jednotlivé prísady do kotlíka…
Celú zmes musela miešať najmenej 25 krát proti smeru hodinových ručičiek, až kým nenadobudla sítočervenú farbu…
„Severus, ak chceš môžeš mu to dať ty. Ja ho zatiaľ podržím.“




Helen vstala z kresla. Musela sa pozrieť čo sa stalo s jej telom.
Ležala v dosť nezvyčajnej polohe uprostred hadieho vzoru. Jazyky tam už neboli… Habit mala trochu vyhrnutý…
„Veď som ti hovorila, aby si sa tam radšej nepozerala…“ Hadí vzor sa stiahol, niečo vtiahlo jej telo dovnútra koberca. Videla ako sa prepadáva…Voldemort tam už nebol…
„Ten hnusný vrah, neznášam ho, on ma tam pokojne nechal…“
Trish ju priateľsky potľapkala po pleci. „Nemôžeš sa pozrieť, kam som sa dostala ?
“ „Nie, to nejde, tam už nemám dosah…“
Helen zúfalo klesla na zem. Cítila ako ju opúšťajú sily.
„Never mu.“ Trish jej strčila do ruky kartu s nejakým nápisom.
„To je kúzlo na privolanie obete.. použi ho, keď to uznáš za vhodné.
Snárium sa jej strácalo pred očami.
„Čo bolo v tých pohároch ?“
Tmavovláska zo seba vydala len neurčitý pazvuk.



Rob dostal pár kvapiek elixíru. Teplota mu konečne klesla…
„Myslím, že sa s toho dostane,“ skonštatoval Snape. Na jeho ruke sa bolestne ozvalo temné znamenie.
„Musím ísť. Už je zas v pracovni.“
„Pokús sa zistiť, čo sa stalo s Helen,“ požiadala ho.
„Je neskoro. Už určite nežije.“
„To nie je fér, mám ju rada ako vlastnú dcéru…nie ja sa s tým nezmierim.“



„Severus, nejako si sa zdržal. Prečo si neprišiel už po prvom zavolaní ?“ vybrechol Voldemort.
Vôbec som nezaregistoval, že ma volal aj predtým. „Váš syn dostal magickú horúčku, teta ma požiadala, aby som jej pomohol. Asi som to v tom zmätku necítil…“
„Ona si s tým nevedela poradiť ?“
„Nechcela ostať s malým sama, lebo Bella mu vraj chcela niečo spraviť…“ Nohy sa mu podlomili. Temný pán ho donútil kľaknúť si. Podľa toho ako surovo dopadol na zem, mu bolo jasné, že ho nečaká nič príjemné.
„Rozhodol som sa ti prideliť Červochvosta ako osobného sluhu, tu ho momentálne nepotrebujem…“
„Ďakujem vám. Jeho pomoc sa mi v určitých oblastiach zíde.“
Upratovanie a varenie na to je priam stvorený. Ešte sa mu odplatím za to, ako sa bratríčkoval s Potterom…bude musieť vydrhnúť každý kútik so zubnou kefkou…
„Už môžeš vstať, zavolaj mi sem Sagriu aj Bellu…“ Snape sa začínal tešiť, že s toho v zdraví vyviazol. A potom to prišlo…
„Kým bude Sagria u mňa, postráž malého. Vlastne najlepšie bude keď tu dnes ostaneš…neviem v akom stave bude keď s ňou skončím…“



Helen bola opäť vo svojom tele. Myseľ mala prázdnu, úplne vyrovnanú, akoby ani neexistovala. Nemohla pohnúť ani jednou časťou svojho tela... Cítila sa uväznená ako snehulienka v sklenej rakve.
Vnímala len intenzitu svojho dychu. Všetky zmysli ju zradili. Zúfalo sa snažila kričať. Jej pery však ostali bez pohybu.



„AVADA KEDAVRA !“ Kliatba len o malý kúsok minula Sagriu. Zrejme to tak plánoval.
„Môj pane, prečo ?“ skríkla Bella, keď namieril prútik aj na ňu.
„Pamätaj si, že nikto nesmie otravovať malého. Je môj. JEDINE JA MÁM PRÁVO ROZHODOVAŤ ČO SA S NÍM STANE…CRUCIO.“
„A ty si ma tiež zradila, okrem toho, že si kryla moju manželku, dozvedel som sa, že si v spojení s Albusom Dumbledorom. Ten starý už vie, že mám syna. MYSLELA SI SI, ŽE OKLAMEŠ MAJSTRA LEGILIMANCIE ? Nesnaž sa to popierať… Počas mučenia som mal isté podozrenie a to sa aj potvrdilo, v tvojich spomienkach som našiel jasné dôkazy…“
„Nič nepopieram. Je to pravda. Prosím vás povedzte mi, čo sa stalo s Helen ?“
Voldemort obišiel trpiacu Bellu.
„To sa už nikdy nedozviete. AVADA KEDAVRA !“
Sagria sa zapotácala. Ani sa nesnažila brániť… Jej telo dopadlo vedľa Belly.
„Nagini, vylez mám tu pre teba niečo. Táto nie je až taká významná, aby som ju mal na háku.“
„Môj pane, obedík to ssssi pochutnám…“

Zpět na hlavní stranu blogu