darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Kúzelník, všetko je inak
21. listopad 2006 | 17.34 |
Prechádzal tmavou ulicou. Počul len ozvenu svojich vlastných krokov. Po chvíli sa obzrel, akoby očakával, že ho niekto sleduje. Nočný vzduch bol ostrý ako britva. Ľadový vietor sa zabáral do jeho duše ako ten najostrejší nôž.
Inokedy mu nočná tma poskytovala útechu a povzbudenie. Ukrývala zakázané bozky pred odsudzujúcimi pohľadmi priateľov a známych. Ale teraz by bol oveľa radšej, keby sa opakoval ten istý nádherný deň, keď sa chytili za ruky a spečatili svoju lásku prvým nesmelým bozkom.
Ten povznášajúci pocit sa vytratil, zmizol v prívale nesplnených sľubov a nepochopenia okolia. Kráčal pomaly, váhavo zhrozený svojou vlastnou bezmocnosťou. Opäť počul sladký hlas svojej milovanej. Znel mu v hlave ešte dlho po tom ako od nej odišiel. Nemohol uveriť, že si z neho celý čas robila žarty.
Aké by bolo krásne na nič nemyslieť, necítiť, všetko jednoducho vymazať, ako keď niekto stlačí na počítači klávesu delete. Presviedčal sám seba, že sa vôbec nič nestalo. Istá časť jeho duše si chcela ďalej navrávať, že ho ešte stále miluje, lenže mozog protestoval. Nie… ak by ho milovala určite by prišla, a do telefónu by mu nepovedala : Prepáč mám niekoho iného.
Nenávidel tie slová, lebo pre ňho znamenali koniec čohosi nezvyčajne krásneho, vymykajúceho sa z bežného stereotypu. Striasol sa od zimy, pevnejšie si pritisol ošarpaný kabát k telu. Zastal, lebo začul nejaký šuchot v kríkoch. Zbadal maličkú túlavú mačku zaseknutú medzi dvoma orgovánovými kríkmi. Bola čierna ako uhoľ, dopoly zahrabaná v snehu. Okolo krku mala obtočený drôt, ktorý niekto priviazal o krík. Keď prišiel bližšie všimol si, že sa celá trasie. Zhrozil sa nad ľudskou krutosťou. Kto mohol tak veľmi nenávidieť také milé stvorenie ? Aká beštia bez štipky citu ho tu nechala napospas zime a noci ?
„Vydrž maličká, dostanem ťa odtiaľ,“ prihováral sa jej upokojujúcim hlasom. Opatrne odhrnul sneh, odmotal jej z krku drôt a vzal na ruky to studené trasúce sa klbko. Schúlila sa v jeho náručí, neschopná odporovať mu. Nežne pohladil zamastenú srsť. Mačka spokojne zapriadla. Cítil, že majú veľa spoločného.
„Aj teba niekto opustil, však ? Máš šťastie, že ma nechala frajerka, inak by som tu nebol,“ vložil si malú mačičku do veľkého vrecka na ošúchanom kabáte.
Spomenul si na spolužiaka Jana, ktorého už dlhšiu dobu nevidel. Ešte šťastie, že nezabudol kde presne býva. Váhavo zazvonil pri dverách domu číslo dvadsaťpäť na Lastovičej ulici.
Po pár minútach sa otvorili predné dvere a von vyšiel rozospatý Jano. Razantne zamieril k dverám a nevľúdne sa spýtal: „Kto to teraz v noci otravuje ?“
„Som Vincent Stolár, tvoj spolužiak zo základnej školy.“ Jano sa zatváril prekvapene. Rýchlo odomkol bránu.
„Si to naozaj ty, kamoš ? Prečo si prišiel na návštevu tak neskoro v noci ? Hrozne si ma vyľakal.“
„Neprišiel som na obyčajnú návštevu, dopočul som sa, že si veterinár. Bol by si taký dobrý, a pozrel by si sa na moju mačku, našiel som ju na ulici…“
„Jasné, prezriem tú tvoju krásku. Poď ďalej, skočím si po plášť a kľúče od ordinácie. Počkaj ma tu,“ zašepkal a vošiel do domu.
„Ahoj ujo, ty si kto ?“ Začul nad sebou detský hlások. Uvedomil si, že volanie prichádza z izby na prízemí. Malé dievčatko otvorilo okno a zvedavo si prezeralo nečakaného hosťa.
„Som kamarát tvojho ocka,“ povedal, lebo predpokladal, že to dieťa je jeho dcéra.
„To je škoda, čakala som, že k nám príde nejaký kúzelník.“
Vincent sa usmial. „Chcem len, aby tvoj ocko prezrel malú mačičku.“
„Teraz už viem, že si kúzelník,“ s istotou tvrdila malá.
„Lebo všetci kúzelníci majú mačky.“
„Neboj sa,“ rýchlo si priložila prst k ústam, „ Ja to nikomu neprezradím.“ „A prečo vlastne chceš stretnúť skutočného čarodejník ?“
Úsmev jej zamrzol na anjelskej tvári.
„Mali sme nehodu, keď som bola veľmi maličká. Odvtedy nemôžem chodiť, som na vozíčku.“
„To je mi ľúto.“
„Nie, nechcem tvoju ľútosť, pomôž mi… si predsa čarodejník.“
„Rád by som, ale nejde to.“
„Neverím ti. Ja som vedela, že prídeš. Snívalo sa mi, že uvidím kúzelníka v starom ošúchanom plášti s čiernou mačkou vo vrecku !“
„Nekrič, moja možno som naozaj tým, za koho ma pokladáš.“
Dvere na rodinnom dome sa otvorili.
„Daniel,a zavri to okno. Hádam len nechceš prechladnúť.“
„Nie ocko, ja chcem vidieť kúzelníkovu mačku. Ocko, prosím ťa“.
„Už je neskoro, uvidíš ju zajtra.“
Daniela neochotne zavrela okno. „Toto nevyzerá dobre, je studený ako ľad.“ Skonštatoval Jano, keď prezrel kocúra.
„On ?“ Neveriacky sa opýtal Vincent.
„Áno je to kocúr, celkom obyčajný až na tie jazvy, má ich všade po celom tele, ešte aj na hlave, niekto ho musel hrozne týrať.“
Vincentovi prebehol po chrbte mráz. Akási zvláštna energia ho nútila pohladkať, úbohé zviera. Pomaznať sa s ním, kým je ešte čas.
„Vidím, že ťa má rád,“ povedal, keď videl ako ho Vincent šikovne nakŕmil. „Áno aj ja jeho. Budem ho volať Bex.“
Vincent nesmelo vstúpil do izby, ktorú mu ukázal Jano. Necítil sa dobre v cudzom dome, ale nemal na výber. Bex si potreboval oddýchnuť v teplom prostredí. Steny pokrývali staré ošúchané tapety a na okne viseli dotrhané tyrkysové záclony. Sadol si na posteľ, chvíľu o niečom premýšľal….Bex tichučko zamraučal, pritúlil sa k nemu, akoby sa od neho už nikdy nechcel odlúčiť.
„Tak predsa to bolo na niečo dobré,“ smutne skonštatoval Vincent.
Zdalo sa mu, že niekto stojí nad ním. Akási ruka ho pohladkala, zacítil vášnivý bozk na perách, ale v polospánku si uvedomoval, že tieto nežnosti určite nemôžu patriť jemu. S námahou otvoril oči. Nejaká žena v nočnej košeli s turbanom obtočeným okolo hlavy sedela na jeho posteli. To musí byť nejaký bláznivý sen. Chcel sa vymaniť z jej zovretia, no nešlo to.
„Prepáčte, ale ja nie som…“ odvetil rozrušene, keď mu konečne dovolila rozprávať.
Nahlas zvrieskla, potom zažala svetlo. Cítil sa veľmi nepríjemne. Taký trapas, ešte k tomu v dome jeho najlepšieho priateľa.
„Čo tu robíte a kto vlastne ste ?“
„A vy, prečo ma bozkávate ?“ odpovedal jej na otázku otázkou.
„Ó Bože, myslela som si, že ste niekto iný,“ nezmohla sa na slovo. „Hádam len nie ste Jánova manželka ? vydesene na ňu civel.
„Nie je to jedno ?“ Opäť sa k nemu naklonila a pobozkala ho. Bolo to veľmi čudné, neznáma žena ho bozkáva a on sa nebráni. Také niečo ešte nikdy nezažil. Nepozná ani jej meno. To je predsa šialené. Odtiahol sa od nej.
„No tak vážená upokojte, nemôžete…Som Jánov spolužiak… Bude lepšie keď už pôjdem…“
„ MICHAELA !“ zreval Jano. Prišiel sa pozrieť, či jeho priateľ niečo nepotrebuje a našiel ich v dôvernom objatí.
„Ale čo Janko, určite sa nehneváš, že som sa zoznámila s tvojím kamošom…“
„Michaela okamžite vstaň z tej postele !“
„Netraste sa tak, ja nie som jeho žena.. Volám sa Miška, a som jeho mladšia sestrička.“
„Miša ? To si ty tá malá ?“ Spomenul si na malé dievčatko, ktoré mu pastelkami popísalo celý zošit z matematiky.
„Ako vidíš už nie som dieťa…“
„Padaj z postele, inak ťa vyhodím…!“
„No dobre, braček už idem, len aby si vedel tvoj kamoš sa bozkáva lepšie ako môj Fero,“ usmiala sa ako zubaté slniečko a nechala ich samých. Vincentovi odľahlo, že to nie je jeho žena. Čo sa to s ním porobilo ? Prečo ju nedokázal odohnať ?
„ Ja som len…“ vyjachtal Vincent.
„Nehnevám sa na teba, možno by z vás bol celkom pekný párik…“
„To ťažko už mám dievča, vlastne mal som.“
„Ako to robíš, že na teba ženy tak letia ?“
„Bohužiaľ vždy len tie nesprávne.“ sucho skonštatoval Vincent.
„Nechala ťa a máš depku, to sa stáva len vám romantikom. My ostatní to už nejak prežijeme, ani ja to nemám práve najjednoduchšie s tou mojou,“ posťažoval sa.
„Keď prídem neskoro som zlý, ak prídem priskoro tak ju sledujem. Tak poď na raňajky a Mišku si nevšímaj včera určite flámovala, preto je dnes taká ….“
Vincent túžil čo najskôr zmiznúť. Najprv to dievča, ktoré ho považuje za kúzelníka a potom sa na ňho vrhne Jánova sestra a on nemá ani toľko sily, aby sa bránil.
Neochotne súhlasil, že ešte chvíľu ostane. Bex už čakal v malej kuchyni, pochlipkával mlieko z modrej misky a nedočkavo hľadel na svojho nového pána, akoby mu chcel niečo povedať. Miša aj Daniela sa na ňho usmiali, každá z iného dôvodu.
„Dobré ráno,“ pozdrav adresoval všetkým, ale hlavne mladej žene, ktorá si ho dosiaľ nevšimla.
„Dana, to by si neverila, akého má môj braček úžasného kamaráta,“ rozhovorila sa Miša. Tmavovláska zdvihla unavené oči, od miniatúrneho mobilu a vyčítavo hľadela na svoju švagrinú. Potom preniesla pohľad na Vincenta.
„Naozaj neviem, kam chodíš na takých kamarátov,“ no jej oči vraveli niečo celkom iné.
„Vidíš, Miša mal som pravdu, stačí ak sa na ňho pozrú a hneď sú stratené.“
„To preto, lebo je kúzelník,“ vážne vyhlásila Daniela.
„Asi máš pravdu...si totiž jediný kvôli, ktorému moja drahá Barbara prestala ťukať do mobilu.“
„Veľmi vtipné, Ján,“ ozvala sa Miša.
„Pozor čo ak ťa bude chcieť za neho vymeniť. Zachraňuje túlavé mačky a….“
Vincent rýchlo zasiahol. Bál sa, že Miša pred všetkými povie a tom, ako ho dostala do úzkych.
„Inak nerobím nič zaujímavé.“ „A naozaj nie si ženatý ?“
„Miša, čo to trepeš ..!“ zahriakol ju Ján.
„Nie, nie som,“ podráždene odvetil Vincent.
„Poď so mnou do záhrady,“ ozvala sa Daniela.
Celkom ho potešilo, že môže opustiť horúce kreslo.
„Ale len na chvíľu, ponáhľam sa.“
„Do svojho magického príbytku ?“
„Presne tak.“ Vincent opatrne posúval Danielin vozíček.
„Odhalila som ťa,“ zašepkala, keď sa viac vzdialili od domu.
„Ty predsa nemôžeš byť skutočný ?“ Chcel sa usmiať, ale bál sa, že si to vysvetlí inak.
„Prečo si to myslíš ?“
„Ja neviem, skrátka všetko sa zmenilo. Teta Miša je z teba celkom vedľa, mama sa s nami normálne rozpráva a ja ťa mám už teraz veľmi rada, aj keď ťa vôbec nepoznám.“
„Znie to neuveriteľne, veď vieš, že kúzelníci sú skutoční len v rozprávkach…“
„Toto nie je rozprávka..“ Bex nahlas zamraučal, vybehol z domu, labky sa mu zabárali do snehu.
„Už musím ísť.“
„Nepomôžeš mi ?“
„Keby som len vedel ako…“
„Ty to predsa vieš, si kúzelník.“
„Tých už dávno niet,“ videl slzy v jej očiach. S námahou si ich utierala do kockovanej vreckovky. Tiekli jej po lícach ako priezračné potôčiky spájajúce sa do veľkej rieky.
„Neplač, niečo pre teba urobím, ale nesmieš to nikomu prezradiť.“
„Neboj sa…budem mlčať.“
„Poď pomôžem ti vstať…“
„Ale to…“ Protestovala Daniela. Vedela, že nech sa stane čokoľvek nohy ju neudržia. Už dávno si ich necítila, akoby tam ani neboli.
„Len sa neboj, zvládneš to…“ Povzbudil ju. Sám nevedel čo tým vlastne sleduje. Vôbec netušil, akoby jej mohol pomôcť. Kedysi síce dokázal liečiť ľudí, lenže tá zvláštna schopnosť sa vytratila, keď ho všetci začali považovať za divného. Príliš vybočil z radu, a nikomu to nešlo do hlavy.
Nazvali ho čudákom, niektorí aj upírom, lebo ženy ho ktovie prečo milovali a muži nechápali čo sa im na ňom môže páčiť. Títo ľudia si ho v zlomku sekundy obľúbili, no tušil, že to nepotrvá večne. Časom by sa ho začali báť, klásť mu otázky, na ktoré by nevedel odpovedať. Preto nikde neostával dlho, túlal sa po svete, často menil zamestnania a s nikým neudržiaval bližšie vzťahy…
Všetko sa zmenilo, keď stretol Kristínu. Jeho srdce sa naplnilo novým citom, ktorý ho nútil ostať. Otvoril jej všetky dvere do najhlbších končín svojej duše a zveril sa jej. Prezradil tajomstvo, ktoré malo ostať navždy pochované v jeho vnútri. Lenže jeho vyznanie začul aj Kristínin otec, a iní ľudia o ňom vraveli čudné veci.
„Tvoje trápenie pramení z tela a moje z duše. Tak skús prekonať aspoň to svoje, keď ja to nedokážem.“ Daniela sa o ňho pokojne oprela. Vyžarovala z neho zvláštna sila, nevedela opísať čo vlastne cítila, keď ju opatrne postavil na zem.
„A teraz choď !“ Prikázal jej. Zacítila teplo, rozširovalo sa po celom tele, najviac v tom okamihu keď ju pustil. Očakávala, že spadne na zem… Veľmi ju prekvapilo, že urobila jeden krok, potom druhý, ďalší a ďalší…Srdce jej poskočilo od radosti. Kúzelník predsa len prišiel a ona chodí. Rozum si žiadal odpovede. Ako každé zvedavé dieťa túžila poznať príčinu tohto „zázraku.“
„Kto si ?“
„Nemôžem ti to povedať maličká. Vydesilo by ťa to ako všetkých ostatných.“
„Si človek ?“
„Áno presne ako ty. Z mäsa a kostí.“
„A nie si mimozemšťan ?“
„Som človek, s tejto planéty, ale ty si mi niečo sľúbila. Nesmieš nikomu prezradiť, že som ti pomohol,“ požiadal ju.
„Neboj sa poviem, že to bola náhoda…skrátka som vyliečená…Hurá !“ Poskakovala okolo neho. Od radosti by snáď urobila aj desať kotrmelcov.
„Pokojne mi to môžeš povedať, ja nie som dospelá, nebudem ťa odsudzovať. Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“
„Nemôžem,“ nespokojne pokrútil hlavu. Chcel jej to povedať, aj nechcel. Mal strach, že potom už nedokáže odísť.
„Povedal som to mojej láske a ona ma už nechce vidieť, nikdy. Našla si iného… Musím opäť odísť.“
„Nie, to nesmieš,“ pevne ho chytila za ruku.
„Vrátil si mi späť celý môj život, nemôžeš len tak odísť. Povedz mi aspoň niečo. Nebudem ťa nenávidieť, už teraz ťa mám veľmi rada…“
Premýšľal koľko jej toho môže prezradiť. Určite je toho dosť čo jej nemôže povedať.
„Prečo si vlastne prišiel do nášho domu ? Veď si mohol kocúrika vyliečiť aj sám ?“
„Nie tak to nefunguje. Nemohol som. Už dávno som nikoho nevyliečil. Myslel som si, že je to preč. Niekto ma volal. Myslím, že si to bola ty.“
„No vidíš, ja som už dopredu vedela kto si. Preto mi môžeš dôverovať.“
„Tak dobre. Poviem ti to aj keď si tým nie som istý…Stalo sa to keď som mal dvanásť rokov, môj otec rád zbieral rôzne masky, prívesky a iné čačky. Raz som chcel vystrašiť svojho mladšieho brata, vzal som si jednu z nich, takú čudnú vystrapkanú, dokonca voňala akosi sladko. Nasadil som si ju, v zrkadle som sa na seba pozrel a všimol som si, že nad pravým okom je nejaká žltá šnúrka. Potiahol som ju. To by si neverila čo sa dialo potom. Všetko sa so mnou rozkrútilo ako na kolotoči, z masky sa uvoľnila nejaká čudná kvapalina, nemohol som si ju dať dole. Keď som ju konečne strhol s tváre, ocitol som sa na balkóne. Nepamätám si ako som sa tam dostal, viem len jedno otec ma vtedy poriadne zbil. Dodnes neviem či poznal význam tej masky alebo nie. Nikdy som sa nedozvedel odkiaľ pochádzala, isté je len jedno, že to nebola obyčajná rekvizita.“
„Bola zázračná ?“
„Nie tak celkom. Raz k nám prišiel jeden starý muž. Povedal mi, že maska prebúdza v ľuďoch skryté vlohy. Nepoznal som ho ani nikto z mojich blízkych. Považovali ho za blázna, ale po jeho odchode maska zmizla. Otec ju vôbec nehľadal. Stále mi opakoval, že to bola len bezcenná rekvizita… Keby tak vedel čo nasledovalo... Občas som mal taký zvláštny pocit, že ma niekto potrebuje. Presne ako dnes v noci…vždy som našiel nejakých ľudí, často sa mi podarilo vyliečiť ich. Práve preto som dlhý čas blúdil. Idem všade tam, kam ma to ťahá a stále nachádzam ľudí, ktorí potrebujú moju pomoc. Kedysi som to považoval za ušľachtilé poslanie, ale teraz… Nenávidia ma, boja sa ma, utekajú predo mnou. Nerobím nič zlé, ale som trochu iný ako oni. Vycítili to a nepustia ma medzi seba…Viac ti už povedať, nemôžem. Tie zlé veci, ktoré sa s tým spájajú…nie nechcem si to vedela.“
„No vidíš nebolo to až také hrozné. Raz mi určite prezradíš oveľa viac. Už teraz ti môžem povedať, že ťa vždy rada uvidím. Tá tvoja kočka sa rýchlo spamätá, mať doma takého skvelého chalana a pustiť ho k vode to skrátka nejde. Keby som náhodu nemala pravdu, stále je tu Miša.“
„To nehovor ani zo žartu.“
„Prepáč mi už musím ísť, keby som tu ostal zbytočne by sa ma vypytovali. Vzal na ruky Bexa a vykročil smerom k bráne.
„Zbohom, maličká.“
„Vrátiš sa ešte niekedy ?“
„Neviem, ale verím, že sa ešte stretneme.“ Daniela mu ešte raz zamávala a rozbehla sa do domu. Škoda, že nemohol ostať…
Vincent sa vrátil do hotela. Vzal so skrine svoj cestovný kufor a vyzliekol si ošúchaný plášť. Bex sa skrútil do klbka a znova zaspal.
„Vincent si tu ?“ Ten hlas v ňom prebudil nádej, že sa v Košiciach ešte zdrží. Áno bola to ona. Kristína stála pred ním. Nebol to sen. Tie isté žiarivé oči a dlhé vlasy, srdcová tvár s okuliarami, ktoré vyvolávali dojem prísnosti. Nevyzerala ako modelka z nejakého časopisu, ani bezduchá kráska s telenovely. Bola to normálna baba, ako všetky ostatné.
„Práve sa chystám odísť…nezdržím sa tu dlho.“
„Odpusť mi to, nemám nikoho iného ja…len…“
„Bála si sa, alebo ťa k tomu donútili rodičia ?“
„Viem, že ty nechceš nikomu ublížiť a to čo robíš vôbec nie je zlé, ibaže…Takisto je pravda, že moji rodičia nechcú, aby sme spolu chodili…“
„Pochopil som, takže so mnou už nechceš mať nič spoločné. To mám za úprimnosť.“
„To nie, dnes tuším stále chodím okolo horúcej kaše. Môj strach sa nadobro vytratil.“
Spokojne pristúpil k nej a chytil ju za ruku. Potreboval si byť istý, že jej môže dôverovať. „Rodičia ma veľmi prehovárali, aby som sa vrátila k bývalému priateľovi, lenže ja som to nemohla urobiť. Mám ho rada len ako kamaráta.
„My sme teda dvojica !“ ironicky poznamenal Vincent.
Kristína mu vzápätí zapchala ústa, bozkom, po ktorom obaja túžili. Bol to jeden s tých prchavých aj keď nezabudnuteľných okamihov šťastia.
Zaujíma vás kam sa podela tajuplná maska ? Niektorí tvrdia, že ju starý muž ukradol a hodil do rieky, lebo je pre ľudí príliš nebezpečná. Daniela si však myslí, že visí v nejakej starej pivnici a čaká na svoj čas. To nikto nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil. Možno ju aj teraz niekto drží v ruke a netuší čo všetko sa môže stať.
Inokedy mu nočná tma poskytovala útechu a povzbudenie. Ukrývala zakázané bozky pred odsudzujúcimi pohľadmi priateľov a známych. Ale teraz by bol oveľa radšej, keby sa opakoval ten istý nádherný deň, keď sa chytili za ruky a spečatili svoju lásku prvým nesmelým bozkom.
Ten povznášajúci pocit sa vytratil, zmizol v prívale nesplnených sľubov a nepochopenia okolia. Kráčal pomaly, váhavo zhrozený svojou vlastnou bezmocnosťou. Opäť počul sladký hlas svojej milovanej. Znel mu v hlave ešte dlho po tom ako od nej odišiel. Nemohol uveriť, že si z neho celý čas robila žarty.
Aké by bolo krásne na nič nemyslieť, necítiť, všetko jednoducho vymazať, ako keď niekto stlačí na počítači klávesu delete. Presviedčal sám seba, že sa vôbec nič nestalo. Istá časť jeho duše si chcela ďalej navrávať, že ho ešte stále miluje, lenže mozog protestoval. Nie… ak by ho milovala určite by prišla, a do telefónu by mu nepovedala : Prepáč mám niekoho iného.
Nenávidel tie slová, lebo pre ňho znamenali koniec čohosi nezvyčajne krásneho, vymykajúceho sa z bežného stereotypu. Striasol sa od zimy, pevnejšie si pritisol ošarpaný kabát k telu. Zastal, lebo začul nejaký šuchot v kríkoch. Zbadal maličkú túlavú mačku zaseknutú medzi dvoma orgovánovými kríkmi. Bola čierna ako uhoľ, dopoly zahrabaná v snehu. Okolo krku mala obtočený drôt, ktorý niekto priviazal o krík. Keď prišiel bližšie všimol si, že sa celá trasie. Zhrozil sa nad ľudskou krutosťou. Kto mohol tak veľmi nenávidieť také milé stvorenie ? Aká beštia bez štipky citu ho tu nechala napospas zime a noci ?
„Vydrž maličká, dostanem ťa odtiaľ,“ prihováral sa jej upokojujúcim hlasom. Opatrne odhrnul sneh, odmotal jej z krku drôt a vzal na ruky to studené trasúce sa klbko. Schúlila sa v jeho náručí, neschopná odporovať mu. Nežne pohladil zamastenú srsť. Mačka spokojne zapriadla. Cítil, že majú veľa spoločného.
„Aj teba niekto opustil, však ? Máš šťastie, že ma nechala frajerka, inak by som tu nebol,“ vložil si malú mačičku do veľkého vrecka na ošúchanom kabáte.
Spomenul si na spolužiaka Jana, ktorého už dlhšiu dobu nevidel. Ešte šťastie, že nezabudol kde presne býva. Váhavo zazvonil pri dverách domu číslo dvadsaťpäť na Lastovičej ulici.
Po pár minútach sa otvorili predné dvere a von vyšiel rozospatý Jano. Razantne zamieril k dverám a nevľúdne sa spýtal: „Kto to teraz v noci otravuje ?“
„Som Vincent Stolár, tvoj spolužiak zo základnej školy.“ Jano sa zatváril prekvapene. Rýchlo odomkol bránu.
„Si to naozaj ty, kamoš ? Prečo si prišiel na návštevu tak neskoro v noci ? Hrozne si ma vyľakal.“
„Neprišiel som na obyčajnú návštevu, dopočul som sa, že si veterinár. Bol by si taký dobrý, a pozrel by si sa na moju mačku, našiel som ju na ulici…“
„Jasné, prezriem tú tvoju krásku. Poď ďalej, skočím si po plášť a kľúče od ordinácie. Počkaj ma tu,“ zašepkal a vošiel do domu.
„Ahoj ujo, ty si kto ?“ Začul nad sebou detský hlások. Uvedomil si, že volanie prichádza z izby na prízemí. Malé dievčatko otvorilo okno a zvedavo si prezeralo nečakaného hosťa.
„Som kamarát tvojho ocka,“ povedal, lebo predpokladal, že to dieťa je jeho dcéra.
„To je škoda, čakala som, že k nám príde nejaký kúzelník.“
Vincent sa usmial. „Chcem len, aby tvoj ocko prezrel malú mačičku.“
„Teraz už viem, že si kúzelník,“ s istotou tvrdila malá.
„Lebo všetci kúzelníci majú mačky.“
„Neboj sa,“ rýchlo si priložila prst k ústam, „ Ja to nikomu neprezradím.“ „A prečo vlastne chceš stretnúť skutočného čarodejník ?“
Úsmev jej zamrzol na anjelskej tvári.
„Mali sme nehodu, keď som bola veľmi maličká. Odvtedy nemôžem chodiť, som na vozíčku.“
„To je mi ľúto.“
„Nie, nechcem tvoju ľútosť, pomôž mi… si predsa čarodejník.“
„Rád by som, ale nejde to.“
„Neverím ti. Ja som vedela, že prídeš. Snívalo sa mi, že uvidím kúzelníka v starom ošúchanom plášti s čiernou mačkou vo vrecku !“
„Nekrič, moja možno som naozaj tým, za koho ma pokladáš.“
Dvere na rodinnom dome sa otvorili.
„Daniel,a zavri to okno. Hádam len nechceš prechladnúť.“
„Nie ocko, ja chcem vidieť kúzelníkovu mačku. Ocko, prosím ťa“.
„Už je neskoro, uvidíš ju zajtra.“
Daniela neochotne zavrela okno. „Toto nevyzerá dobre, je studený ako ľad.“ Skonštatoval Jano, keď prezrel kocúra.
„On ?“ Neveriacky sa opýtal Vincent.
„Áno je to kocúr, celkom obyčajný až na tie jazvy, má ich všade po celom tele, ešte aj na hlave, niekto ho musel hrozne týrať.“
Vincentovi prebehol po chrbte mráz. Akási zvláštna energia ho nútila pohladkať, úbohé zviera. Pomaznať sa s ním, kým je ešte čas.
„Vidím, že ťa má rád,“ povedal, keď videl ako ho Vincent šikovne nakŕmil. „Áno aj ja jeho. Budem ho volať Bex.“
Vincent nesmelo vstúpil do izby, ktorú mu ukázal Jano. Necítil sa dobre v cudzom dome, ale nemal na výber. Bex si potreboval oddýchnuť v teplom prostredí. Steny pokrývali staré ošúchané tapety a na okne viseli dotrhané tyrkysové záclony. Sadol si na posteľ, chvíľu o niečom premýšľal….Bex tichučko zamraučal, pritúlil sa k nemu, akoby sa od neho už nikdy nechcel odlúčiť.
„Tak predsa to bolo na niečo dobré,“ smutne skonštatoval Vincent.
Zdalo sa mu, že niekto stojí nad ním. Akási ruka ho pohladkala, zacítil vášnivý bozk na perách, ale v polospánku si uvedomoval, že tieto nežnosti určite nemôžu patriť jemu. S námahou otvoril oči. Nejaká žena v nočnej košeli s turbanom obtočeným okolo hlavy sedela na jeho posteli. To musí byť nejaký bláznivý sen. Chcel sa vymaniť z jej zovretia, no nešlo to.
„Prepáčte, ale ja nie som…“ odvetil rozrušene, keď mu konečne dovolila rozprávať.
Nahlas zvrieskla, potom zažala svetlo. Cítil sa veľmi nepríjemne. Taký trapas, ešte k tomu v dome jeho najlepšieho priateľa.
„Čo tu robíte a kto vlastne ste ?“
„A vy, prečo ma bozkávate ?“ odpovedal jej na otázku otázkou.
„Ó Bože, myslela som si, že ste niekto iný,“ nezmohla sa na slovo. „Hádam len nie ste Jánova manželka ? vydesene na ňu civel.
„Nie je to jedno ?“ Opäť sa k nemu naklonila a pobozkala ho. Bolo to veľmi čudné, neznáma žena ho bozkáva a on sa nebráni. Také niečo ešte nikdy nezažil. Nepozná ani jej meno. To je predsa šialené. Odtiahol sa od nej.
„No tak vážená upokojte, nemôžete…Som Jánov spolužiak… Bude lepšie keď už pôjdem…“
„ MICHAELA !“ zreval Jano. Prišiel sa pozrieť, či jeho priateľ niečo nepotrebuje a našiel ich v dôvernom objatí.
„Ale čo Janko, určite sa nehneváš, že som sa zoznámila s tvojím kamošom…“
„Michaela okamžite vstaň z tej postele !“
„Netraste sa tak, ja nie som jeho žena.. Volám sa Miška, a som jeho mladšia sestrička.“
„Miša ? To si ty tá malá ?“ Spomenul si na malé dievčatko, ktoré mu pastelkami popísalo celý zošit z matematiky.
„Ako vidíš už nie som dieťa…“
„Padaj z postele, inak ťa vyhodím…!“
„No dobre, braček už idem, len aby si vedel tvoj kamoš sa bozkáva lepšie ako môj Fero,“ usmiala sa ako zubaté slniečko a nechala ich samých. Vincentovi odľahlo, že to nie je jeho žena. Čo sa to s ním porobilo ? Prečo ju nedokázal odohnať ?
„ Ja som len…“ vyjachtal Vincent.
„Nehnevám sa na teba, možno by z vás bol celkom pekný párik…“
„To ťažko už mám dievča, vlastne mal som.“
„Ako to robíš, že na teba ženy tak letia ?“
„Bohužiaľ vždy len tie nesprávne.“ sucho skonštatoval Vincent.
„Nechala ťa a máš depku, to sa stáva len vám romantikom. My ostatní to už nejak prežijeme, ani ja to nemám práve najjednoduchšie s tou mojou,“ posťažoval sa.
„Keď prídem neskoro som zlý, ak prídem priskoro tak ju sledujem. Tak poď na raňajky a Mišku si nevšímaj včera určite flámovala, preto je dnes taká ….“
Vincent túžil čo najskôr zmiznúť. Najprv to dievča, ktoré ho považuje za kúzelníka a potom sa na ňho vrhne Jánova sestra a on nemá ani toľko sily, aby sa bránil.
Neochotne súhlasil, že ešte chvíľu ostane. Bex už čakal v malej kuchyni, pochlipkával mlieko z modrej misky a nedočkavo hľadel na svojho nového pána, akoby mu chcel niečo povedať. Miša aj Daniela sa na ňho usmiali, každá z iného dôvodu.
„Dobré ráno,“ pozdrav adresoval všetkým, ale hlavne mladej žene, ktorá si ho dosiaľ nevšimla.
„Dana, to by si neverila, akého má môj braček úžasného kamaráta,“ rozhovorila sa Miša. Tmavovláska zdvihla unavené oči, od miniatúrneho mobilu a vyčítavo hľadela na svoju švagrinú. Potom preniesla pohľad na Vincenta.
„Naozaj neviem, kam chodíš na takých kamarátov,“ no jej oči vraveli niečo celkom iné.
„Vidíš, Miša mal som pravdu, stačí ak sa na ňho pozrú a hneď sú stratené.“
„To preto, lebo je kúzelník,“ vážne vyhlásila Daniela.
„Asi máš pravdu...si totiž jediný kvôli, ktorému moja drahá Barbara prestala ťukať do mobilu.“
„Veľmi vtipné, Ján,“ ozvala sa Miša.
„Pozor čo ak ťa bude chcieť za neho vymeniť. Zachraňuje túlavé mačky a….“
Vincent rýchlo zasiahol. Bál sa, že Miša pred všetkými povie a tom, ako ho dostala do úzkych.
„Inak nerobím nič zaujímavé.“ „A naozaj nie si ženatý ?“
„Miša, čo to trepeš ..!“ zahriakol ju Ján.
„Nie, nie som,“ podráždene odvetil Vincent.
„Poď so mnou do záhrady,“ ozvala sa Daniela.
Celkom ho potešilo, že môže opustiť horúce kreslo.
„Ale len na chvíľu, ponáhľam sa.“
„Do svojho magického príbytku ?“
„Presne tak.“ Vincent opatrne posúval Danielin vozíček.
„Odhalila som ťa,“ zašepkala, keď sa viac vzdialili od domu.
„Ty predsa nemôžeš byť skutočný ?“ Chcel sa usmiať, ale bál sa, že si to vysvetlí inak.
„Prečo si to myslíš ?“
„Ja neviem, skrátka všetko sa zmenilo. Teta Miša je z teba celkom vedľa, mama sa s nami normálne rozpráva a ja ťa mám už teraz veľmi rada, aj keď ťa vôbec nepoznám.“
„Znie to neuveriteľne, veď vieš, že kúzelníci sú skutoční len v rozprávkach…“
„Toto nie je rozprávka..“ Bex nahlas zamraučal, vybehol z domu, labky sa mu zabárali do snehu.
„Už musím ísť.“
„Nepomôžeš mi ?“
„Keby som len vedel ako…“
„Ty to predsa vieš, si kúzelník.“
„Tých už dávno niet,“ videl slzy v jej očiach. S námahou si ich utierala do kockovanej vreckovky. Tiekli jej po lícach ako priezračné potôčiky spájajúce sa do veľkej rieky.
„Neplač, niečo pre teba urobím, ale nesmieš to nikomu prezradiť.“
„Neboj sa…budem mlčať.“
„Poď pomôžem ti vstať…“
„Ale to…“ Protestovala Daniela. Vedela, že nech sa stane čokoľvek nohy ju neudržia. Už dávno si ich necítila, akoby tam ani neboli.
„Len sa neboj, zvládneš to…“ Povzbudil ju. Sám nevedel čo tým vlastne sleduje. Vôbec netušil, akoby jej mohol pomôcť. Kedysi síce dokázal liečiť ľudí, lenže tá zvláštna schopnosť sa vytratila, keď ho všetci začali považovať za divného. Príliš vybočil z radu, a nikomu to nešlo do hlavy.
Nazvali ho čudákom, niektorí aj upírom, lebo ženy ho ktovie prečo milovali a muži nechápali čo sa im na ňom môže páčiť. Títo ľudia si ho v zlomku sekundy obľúbili, no tušil, že to nepotrvá večne. Časom by sa ho začali báť, klásť mu otázky, na ktoré by nevedel odpovedať. Preto nikde neostával dlho, túlal sa po svete, často menil zamestnania a s nikým neudržiaval bližšie vzťahy…
Všetko sa zmenilo, keď stretol Kristínu. Jeho srdce sa naplnilo novým citom, ktorý ho nútil ostať. Otvoril jej všetky dvere do najhlbších končín svojej duše a zveril sa jej. Prezradil tajomstvo, ktoré malo ostať navždy pochované v jeho vnútri. Lenže jeho vyznanie začul aj Kristínin otec, a iní ľudia o ňom vraveli čudné veci.
„Tvoje trápenie pramení z tela a moje z duše. Tak skús prekonať aspoň to svoje, keď ja to nedokážem.“ Daniela sa o ňho pokojne oprela. Vyžarovala z neho zvláštna sila, nevedela opísať čo vlastne cítila, keď ju opatrne postavil na zem.
„A teraz choď !“ Prikázal jej. Zacítila teplo, rozširovalo sa po celom tele, najviac v tom okamihu keď ju pustil. Očakávala, že spadne na zem… Veľmi ju prekvapilo, že urobila jeden krok, potom druhý, ďalší a ďalší…Srdce jej poskočilo od radosti. Kúzelník predsa len prišiel a ona chodí. Rozum si žiadal odpovede. Ako každé zvedavé dieťa túžila poznať príčinu tohto „zázraku.“
„Kto si ?“
„Nemôžem ti to povedať maličká. Vydesilo by ťa to ako všetkých ostatných.“
„Si človek ?“
„Áno presne ako ty. Z mäsa a kostí.“
„A nie si mimozemšťan ?“
„Som človek, s tejto planéty, ale ty si mi niečo sľúbila. Nesmieš nikomu prezradiť, že som ti pomohol,“ požiadal ju.
„Neboj sa poviem, že to bola náhoda…skrátka som vyliečená…Hurá !“ Poskakovala okolo neho. Od radosti by snáď urobila aj desať kotrmelcov.
„Pokojne mi to môžeš povedať, ja nie som dospelá, nebudem ťa odsudzovať. Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“
„Nemôžem,“ nespokojne pokrútil hlavu. Chcel jej to povedať, aj nechcel. Mal strach, že potom už nedokáže odísť.
„Povedal som to mojej láske a ona ma už nechce vidieť, nikdy. Našla si iného… Musím opäť odísť.“
„Nie, to nesmieš,“ pevne ho chytila za ruku.
„Vrátil si mi späť celý môj život, nemôžeš len tak odísť. Povedz mi aspoň niečo. Nebudem ťa nenávidieť, už teraz ťa mám veľmi rada…“
Premýšľal koľko jej toho môže prezradiť. Určite je toho dosť čo jej nemôže povedať.
„Prečo si vlastne prišiel do nášho domu ? Veď si mohol kocúrika vyliečiť aj sám ?“
„Nie tak to nefunguje. Nemohol som. Už dávno som nikoho nevyliečil. Myslel som si, že je to preč. Niekto ma volal. Myslím, že si to bola ty.“
„No vidíš, ja som už dopredu vedela kto si. Preto mi môžeš dôverovať.“
„Tak dobre. Poviem ti to aj keď si tým nie som istý…Stalo sa to keď som mal dvanásť rokov, môj otec rád zbieral rôzne masky, prívesky a iné čačky. Raz som chcel vystrašiť svojho mladšieho brata, vzal som si jednu z nich, takú čudnú vystrapkanú, dokonca voňala akosi sladko. Nasadil som si ju, v zrkadle som sa na seba pozrel a všimol som si, že nad pravým okom je nejaká žltá šnúrka. Potiahol som ju. To by si neverila čo sa dialo potom. Všetko sa so mnou rozkrútilo ako na kolotoči, z masky sa uvoľnila nejaká čudná kvapalina, nemohol som si ju dať dole. Keď som ju konečne strhol s tváre, ocitol som sa na balkóne. Nepamätám si ako som sa tam dostal, viem len jedno otec ma vtedy poriadne zbil. Dodnes neviem či poznal význam tej masky alebo nie. Nikdy som sa nedozvedel odkiaľ pochádzala, isté je len jedno, že to nebola obyčajná rekvizita.“
„Bola zázračná ?“
„Nie tak celkom. Raz k nám prišiel jeden starý muž. Povedal mi, že maska prebúdza v ľuďoch skryté vlohy. Nepoznal som ho ani nikto z mojich blízkych. Považovali ho za blázna, ale po jeho odchode maska zmizla. Otec ju vôbec nehľadal. Stále mi opakoval, že to bola len bezcenná rekvizita… Keby tak vedel čo nasledovalo... Občas som mal taký zvláštny pocit, že ma niekto potrebuje. Presne ako dnes v noci…vždy som našiel nejakých ľudí, často sa mi podarilo vyliečiť ich. Práve preto som dlhý čas blúdil. Idem všade tam, kam ma to ťahá a stále nachádzam ľudí, ktorí potrebujú moju pomoc. Kedysi som to považoval za ušľachtilé poslanie, ale teraz… Nenávidia ma, boja sa ma, utekajú predo mnou. Nerobím nič zlé, ale som trochu iný ako oni. Vycítili to a nepustia ma medzi seba…Viac ti už povedať, nemôžem. Tie zlé veci, ktoré sa s tým spájajú…nie nechcem si to vedela.“
„No vidíš nebolo to až také hrozné. Raz mi určite prezradíš oveľa viac. Už teraz ti môžem povedať, že ťa vždy rada uvidím. Tá tvoja kočka sa rýchlo spamätá, mať doma takého skvelého chalana a pustiť ho k vode to skrátka nejde. Keby som náhodu nemala pravdu, stále je tu Miša.“
„To nehovor ani zo žartu.“
„Prepáč mi už musím ísť, keby som tu ostal zbytočne by sa ma vypytovali. Vzal na ruky Bexa a vykročil smerom k bráne.
„Zbohom, maličká.“
„Vrátiš sa ešte niekedy ?“
„Neviem, ale verím, že sa ešte stretneme.“ Daniela mu ešte raz zamávala a rozbehla sa do domu. Škoda, že nemohol ostať…
Vincent sa vrátil do hotela. Vzal so skrine svoj cestovný kufor a vyzliekol si ošúchaný plášť. Bex sa skrútil do klbka a znova zaspal.
„Vincent si tu ?“ Ten hlas v ňom prebudil nádej, že sa v Košiciach ešte zdrží. Áno bola to ona. Kristína stála pred ním. Nebol to sen. Tie isté žiarivé oči a dlhé vlasy, srdcová tvár s okuliarami, ktoré vyvolávali dojem prísnosti. Nevyzerala ako modelka z nejakého časopisu, ani bezduchá kráska s telenovely. Bola to normálna baba, ako všetky ostatné.
„Práve sa chystám odísť…nezdržím sa tu dlho.“
„Odpusť mi to, nemám nikoho iného ja…len…“
„Bála si sa, alebo ťa k tomu donútili rodičia ?“
„Viem, že ty nechceš nikomu ublížiť a to čo robíš vôbec nie je zlé, ibaže…Takisto je pravda, že moji rodičia nechcú, aby sme spolu chodili…“
„Pochopil som, takže so mnou už nechceš mať nič spoločné. To mám za úprimnosť.“
„To nie, dnes tuším stále chodím okolo horúcej kaše. Môj strach sa nadobro vytratil.“
Spokojne pristúpil k nej a chytil ju za ruku. Potreboval si byť istý, že jej môže dôverovať. „Rodičia ma veľmi prehovárali, aby som sa vrátila k bývalému priateľovi, lenže ja som to nemohla urobiť. Mám ho rada len ako kamaráta.
„My sme teda dvojica !“ ironicky poznamenal Vincent.
Kristína mu vzápätí zapchala ústa, bozkom, po ktorom obaja túžili. Bol to jeden s tých prchavých aj keď nezabudnuteľných okamihov šťastia.
Zaujíma vás kam sa podela tajuplná maska ? Niektorí tvrdia, že ju starý muž ukradol a hodil do rieky, lebo je pre ľudí príliš nebezpečná. Daniela si však myslí, že visí v nejakej starej pivnici a čaká na svoj čas. To nikto nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil. Možno ju aj teraz niekto drží v ruke a netuší čo všetko sa môže stať.