"Viem, že ma počuješ...asi by som ti mal oznámiť, že Sagria je mŕtva." Voldemort ju jemne pobozkal na krk. Oči jej začali slziť. Nie, to nemôže byť pravda... "Ale ty nie si. Nemôžem sa predsa vzdať svojej obľúbenej hračky..." Helen ďakovala nebesiam, že nie je schopná rozprávať. V takejto situácii by sa len ťažko zdržiavala. Mala chuť mu vyškriabať oči. "Nagini ju zožrala za pár minút...Tá špiónka si nič iné nezaslúžila...Ostala si sama, už nemáš žiadneho spojenca...Tak mi to vyhovuje. Nikto sa neodváži s tebou priateliť..."
"AKO STE MOHLI ? PREČO ?" Snape nedokázal zdržať svoj hnev. Dumbledore mlčky sedel na stoličke. Zdvihla sa v ňom taká silná nenávisť, až musel odhodiť prútik, aby ho nenapadlo urobiť niečo bláznivé. "VRAVELI STE, ŽE MI VERÍTE," besnel ďalej. "Áno, Severus verím ti," netrpezlivo ho prerušil riaditeľ. "Na tvoje otázky ti rád odpoviem. Sagria ma kontaktovala hneď po narodení dieťaťa... prezradila mi všetko čo vedela o Helen a ich vzťahu...mrzí ma, že to takto dopadlo. Nerozumiem tomu. Ona vždy vedela ako má zakryť spomienky..." "NEMALO SA TO STAŤ...NEMALI STE JEJ TO DOVOLIŤ...BOLA TO MOJA JEDINÁ PRÍBUZNÁ, KTORÁ ZA NIEČO STÁLA." Len málokedy kričal, ale teraz si nemohol pomôcť. Musel zo seba nejako dostať to hrozné napätie. Celý týždeň poklonkoval Temnému pánovi a tváril sa akoby nič... pretrel aj pár cruciatov a nekonečné hodiny vypočúvania... "Problém je v tom, že si predo mnou isté veci zamlčal." "Musel som. Temný pán si veľmi starostlivo chráni syna, nemohol som o ňom hovoriť..." "Ako zvláštne to znie, Voldemortovo dieťa... Musíme byť veľmi obozretný...Harry ho možno porazí, ale čo bude s malým ? Ak ostane bez matky celkom sám a opustený...Pri Merlinovej brade to sa nesmie stať !" "Toho sa nebojte. Viem, že Helen žije. Bude to znieť čudne, ale on je ňou istým spôsobom posadnutý...podľa toho čo som sa dozvedel si dokonca neželá, aby mala priateľov...chce ju mať len pre seba...Vždy keď si vytvorí citové puto k niekomu inému chová sa ako blázon. Nechápem čo to do ňho vošlo ? " Dumbledore mu bol úprimne vďačný, že na ňho prestal kričať. Ich rozhovor sa konečne dostal do normálnych koľají. "Bojí sa." "Temný pán ? Nebuďte smiešny čoho by sa tak asi..." "Lásky. Podľa toho čo mi napísala Sagria je to jasné. Helen sa mu postupne vzďaľovala, vždy si našla niekoho komu dôverovala a kto jej mohol nejakým spôsobom dokázať, že ju má rád. Hľadala si niečo ako úkryt pred ním..." Jeho pokoj sa konečne preniesol aj na Snapea. Teórie o láske ho absolútne nezaujímali, hlavne nie tie čo sa týkali Voldemorta. Skutočnosť bola ešte desivejšia, ako najhoršia nočná mora...
O niekoľko mesiacov....
Malý Rob nechápal prečo je jeho mamička taká smutná. Keď ho opäť vzala na ruky cítil, jej vnútorný nepokoj. Určite chcela plakať, ale niečo jej v tom bránilo. Mala aj akési trhané pohyby, akoby ju niekto riadil...Chýbala mu aj Teta Sagria, ešte si neuvedomoval, že ju tak skoro neuvidí... Elixír ho úplne vyliečil. Tak veľmi jej chcel urobiť radosť, aby sa na ňho aspoň raz usmiala... Dokonca prestal rozhadzovať hračky, všetky ich poriadne poukladal, aby sa nepovaľovali po zemi. Vždy keď Helen zbadala niečo čo jej pripomenulo Sagriu úplne stuhla a rukami si pretrela oči. Malý čoskoro pochopil, že ide o nejaké rafinované kúzlo...Vždy keď bol nablízku Voldemort, všimol si, že mama je celá vystrašená... Nevenovala mu ani jeden priateľský pohľad... Poslúchala ho a robila to čo chcel, ale nie dobrovoľne. Voldemort si pre zmenu vybíjal zlosť na Dracovi Malfoyovi. Vždy keď sa mu nepodarilo zabiť Dumbledora vyhrážal sa mu, že Cissy zavesí na jeden hák spolu s Luciusom... a donúti Draca, aby sa na to pozeral. Chudák chlapec s toho musel byť poriadne vynervovaný... Mama ho vzala do záhrady. Bol krásny deň a nemali dôvod ostávať zavretí vnútri.... Helen si sadla do trávy...Rob sa pokúšal vziať do rúk pestrofarebného motýľa...Pomaly začínal robiť prvé nesmelé krôčiky...Odtrhol jeden z drobulinkých voňavých kvietkov. Spomenul si na slovo, ktorým ju otec začaroval.. Pomaly podišiel k nej. "To je pekné, ďakujem.." "Imperio," zašepkal Rob, keď ho pobozkala na čelo. Helen sa veľmi nepozdávalo, že to bolo jeho prvé slovo, ale aspoň nepovedal nič súvisiace s vraždami... Jej myseľ bola zbavená Voldemortovho vplyvu... Položila si malého na kolená.. "Ľúbim ťa," zašepkala. "Ja tiež." "Som hrozne nešťastná, že sme stratili Sagriu. Stále ma to veľmi bolí, viac než čokoľvek iné... On na to nemal právo...ja...zakázal mi smútiť za ňou a..." Rob ju pevne objal. Cítil ako mu jej slzy stekali po krku, ale nebránil sa tomu.
Večer dostala náhlu túžbu okúpať sa. Celý deň strávili vonku, Helen malého držala za ruky a učila ho chodiť...Strávila s ním krásne chvíle...Zdalo sa, že ju chápe a nesnaží sa ju odsudzovať... Dvere v kúpeľni pre istotu zabezpečila kúzlom. Nikdy nemohla vedieť čo sa zomelie v smrťožrútskom sídle. Voldemort už dlhšiu dobu nebol s ňou, vraj mal nejaké iné povinnosti...Dúfala, že ani túto noc sa neobjaví...Zato Nagini ju neustále strážila. Tým pádom s ňou bol aj kúsok z neho...No vždy keď si pomyslela na to, že strávila jej kamarátku začalo jej byť nevoľno. Keby tak voda mohla zmyť z človeka všetky jeho viny...Milan, Sára, Sal, Sagria...cítim sa za nich zodpovedná...Všetko mohlo byť inak, keby som sa nevrátila na tento svet ? Nie, nesmiem si to myslieť...Neľutujem, že mám syna. Rob je moje všetko a...je to strašné a nikto by to nepochopil, dokonca ani ja sama neviem prečo to tak je, ale stále milujem Voldemorta. Nemôžem si pomôcť...mala by som ho nenávidieť, ale...cítim, že k sebe patríme...Ale tie strašné zločiny sa nedajú zmazať...bojím sa ho...bojím sa aj seba...
Na posteli našla spať Nagini zavinutú do klbka...Poriadne ju to znechutilo. Radšej budem spať po sediačky... Vrátila sa do detskej izby... Voldemort pre istotu nedovolil, aby tam mala aj posteľ. Vydierač, čo si o sebe myslí, že je pánom sveta ? Pritiahla si do kúta jedno ošúchané kreslo, v ktorom predtým sedávala Sagria. Bolo dosť veľké, aby sa na ňom mohla pohodlne vyspať. Prikryla sa dekou... Začula zvláštny chrapľavý nádych. Striaslo ju. Na celom tele pociťovala chlad...v mysli sa jej vybavili tie najhoršie spomienky...Vysoká postava sa kĺzala ku kolíske...spod čierneho plášťa sa vysunuli dve obludné ruky, jediným trhnutím zložili kapucňu... "Nie, tak rýchlo.." Helen ostala stáť medzi postieľkou a démonom. Chcela si vytvoriť ochranu, ale nenachádzala v sebe dostatok šťastia... Dementor ju surovo zvrtol k sebe a chystal sa ju pobozkať... Zboku ho zasiahlo nejaké kúzlo a prudko ho odhodilo od nej. "Čo tu robíš ? Pusti ju !" Voldemort tomu nemohol uveriť. Nagini mu telepaticky naznačila, že sa deje niečo zlé, ale nikdy by ho nenapadlo, že dementor bude ohrozovať jeho rodinu. Slepý démon si nasadil kapucňu, mimovoľne sklonil hlavu a začal mu niečo naznačovať posunkami... "Kto ťa poslal ?" Rozožratý prst ukázal na Voldemorta. "Ja som to nebol. Neklam...hneď teraz mi ukážeš kto ti to prikázal a nesnaž sa vyhovárať..." Helen ostala ako obarená. Veľa nechýbalo a jej duša mohla skončiť v útrobách príšery... Pred očami sa jej zatmelo....
Voldemort celý deň vypočúval všetkých smrťožrútov, ale nezistil absolútne nič. Akurát ho s toho rozbolela hlava. Najviac podozrieval Bellu, ale dokonca aj ona mala alibi...Ešte raz si prečítal lístok, ktorý mu odovzdal dementor...To písmo bolo naozaj jeho :
Dieťa, ktoré nájdete v izbe oproti mojim komnatám musí dostať dementorov bozk...
Nechápal to. Že by niekto použil meniaci atrament ? Naposledy napísal dementorom nejaký príkaz vtedy, keď ich poslal, aby zneškodnili Pottera. Niekto ten lístok musel nájsť a prepísať...Ale kto ? Voldemort siahol do vnútorného vrecka svojho habitu a vytiahol taký istý papierik s iným textom:
Harryho Pottera nájdete na Privátnej ceste č. 4, musí čo najskôr dostať dementorov bozk... "Nie, ten papier bol predsa u mňa...ale je úplne rovnaký ako tento, až na to, že je oveľa ošúchanejší a sú na ňom stopy od krvi...To som predsa len písal ja. Ale ako ? Nerozumiem..." V hlave mu skrsla bláznivá myšlienka. Musel to napísať on, ale nie teraz, bolo to jeho budúce ja. Iné vysvetlenie neexistovalo. Nešlo o žiadny útok zo strany nepriateľov. Ale o varovanie, že veľmi ľahko môže prísť o to čo má najradšej...Niekto sa rozhodol zasiahnuť do minulosti alebo skôr zmeniť budúcnosť ? Na zadnej strane záhadného odkazu našiel ďalšiu krátku správu. Nesprávaj sa ako somár k žene, ktorú budeš milovať ! H.P.
O 2 roky neskôr....
Z čarovného rádia zaznel rozrušený hlas : "Dáva sa naznámosť celej čarodejnícej verejnosti, že dnes o 13 hodine 35 minúte a 22 sekunde bol porazený Veď- Viete- Kto...známy ako ako Lord Vol...no však to už všetci vieme.... Celý svet jasaj, nech sa každý mukel aj čarodejník raduje ! Sme zachránení, jupí ! Ak to ešte náhodou neviete porazil ho Harry Potter...Napokom tu však mám pre vás aj smutnú správu...podľa informátorov sa telo vyvoleného nenašlo a stále sa po ňom intenzívne pátra...Nikto presne nevidel ako sa duel storočia odohral...vieme len, že boli vypálené dve smrtiace zaklínadlá, jedno podľa všetkého minulo svoj cieľ a druhé ZASIAHLO TEN HADÍ KSICHT ! Minister mágie napriek protestom presunul nový štátny sviatok nazvaný ako Deň víťazstva Harryho Pottera na 2. septembra. Takže sa bude oslavovať o trochu neskôr, ale poviem vám vonku to len tak vrie...všetci tancujú....spievajú, pijú do nemoty..." Správa o Voldemortovej smrti sa rozšírila rýchlo ako blesk. Medzi jeho služobníkmi panoval chaos.... Helen vzala do ruky kartu so zaklínadlom a nôž. Rob ju nespokojne pozoroval. "Ocko, sa už nevráti ?" "Predpokladám, že nie. "Čo sa mu stalo ?" "Zomrel." "Aké je to zomrieť ?" "Tvoja duša opustí telo, už viac nie si súčasťou tohoto sveta. Túžiš po svetle, smeruješ k nemu ako motýľ na kvet, už ťa nič nebolí, všetky starosti sú ničotné.... A potom príde čas rozhodnúť sa, kam patrí tvoja duša...Nikdy nezabúdaj, že je to ten najvzácnejší dar, ktorí ľudia dostávajú. Bez duše sme len prázdne schránky...menej ako pokrčený list papiera." "Ja nechcem zomrieť." Helen ešte nikdy tak veľmi nepripomenul Voldemorta ako v tejto chvíli. "Zapamätaj si, že nič na svete nemusíš urobiť... Okrem jednej vecí, raz skrátka musíš zomrieť. Tak ako prišiel prvý nádych musí prísť aj posledný. Ži tak, aby si sa toho nemusel báť." Helen si spomenula na posledné chvíle s NÍM...
"Potter, zabil Nagini." Voldemort bezvládne klesol na posteľ. Položil si hlavu na jej kolená. "Okrem toho našiel aj všetky ostatné horcruxy...myslí si, že bude ľahké ma zlikvidovať...ešte stále som najmocnejším čarodejníkom, ale keby ma náhodou porazil nesmieš sa dostať do väzenia..." Pobozkal ju takým zvláštnym spôsobom, akoby to ani nebol on. Ich telá sa k sebe priblížili priťahované zvláštnym mechanizmom.. Odvtedy čo na ňu zaútočil dementor začal sa k nej opäť správať slušne. Robil všetko pre to, aby si získal jej priazeň...
Začula nejaký krik, ktorý ju vytrhol zo snívania. "Ostaň tu, hneď sa vrátim." Rozbehla sa do kúpeľne. Nastal čas na drastické opatrenia...Z vrecka vytiahla kartu, ktorú získala od Trish. "Obeť krvi zjav sa, osud naplň sa sachré anemar.. nech pravda a lož sa porovná... Volá ťa stratená duša z hĺbky svojho srdca !" Jemne si zarezala rukou do prsta. Sadla si na zem a zraneným prstom nakreslila tajomné symboly. Tentoraz však museli byť oveľa hrubšie a pevnejšie. Mienila v nich udržať SVOJU OBEŤ. Znaky sa postupne zväčšovali až vytvorili kruh. Vo vnútri sa zjavil, ten ktorého sa tak veľmi obávala. Bledý a vystrašený Milan. Chvíľu na ňu nechápavo hľadel. "Ty ? Ako je to možné ?" "Moja dávna priateľka Trish mi naznačila, že Voldemort mi mohol klamať. Chcem to počuť od teba. Chcem vedieť či som ťa naozaj zabila." "Helen ja..." "Prosím, potrebujem to vedieť, aby som si mohla byť istá..." Stále sa neodhodlal odpovedať. Jeho smutné oči preskakovali z kachličiek až k dverám... "Áno aj nie." "Tak to som vedela aj bez teba. Vieš, že tu môžeš ostať najviac 15 minút...inak si môj syn bude myslieť, že sa pokúšam o niečo neprimerané..." "Mrzí ma to, ale ja som mŕtvy. Začínam strácať pojem o čase. Ty si ma podľa všetkého nechcela zabiť s toho vyplýva, že on riadil tvoju ruku." Búšenie na dvere začínalo byť neznesiteľné. Sagria stále niečo vykrikovala. "Ďakujem ti za pomoc, ak chceš môžeš už odísť." Nevedela čo od neho vlastne čakala...že ju oslobodí od viny alebo jej ponúkne nejakú inú verziu udalostí ? "Odpovede na niektoré otázky musíš hľadať v sebe..." O niekoľko sekúnd sa zjavili aj ďalšie tmavé postavy... Medzi nimi bola aj Sagria... Helen vyšla z kúpeľne s tromi fľaštičkami plnými spomienok....
O pár mesiacov neskôr... Rob fascinovane hľadel na plechovicu plnú gumených hadíkov. Ešte pred chvíľou pobehoval medzi regálmi so svojim novým kamarátom... "Mami, kúpiš mi jedného, prosím..." "Áno, vyber si, ktorého chceš..." Helen bola nesmierne šťastná, že vidí slnko a môže byť so svojím synom. Vďaka nesmierne dlhému a srdcervúcemu listu od Albusa Dumbledora a spomienkam, ktoré získala od obetí bola Helen prepustená na podmienku. Celý súdny tribunál plakal, keď ho obhajoba čítala Dumbledorovo farbisté rozprávanie o láske a odpúšťaní...Bol to nezabudnuteľný zážitok. "Titus, poď sem !" Lee Eliotová zavolala na syna. Bola to Helenina nová susedka. Obaja chlapci sa veľmi rýchlo skamarátili. Malý Titus dobehol až k mame, bol celý zababraný od múky... "Pani, to budete musieť zaplatiť," zahrmel predavač. "Titus Eliot Snape, čo si to stváral ? Na chvíľu ťa spustím z očí..." Helen takmer skolabovala. Ako je možné, že to dieťa sa volá presne tak ako istý veľmi známy smrťožrút, ktorý je dosiaľ na úteku ? Musela sa zachytiť nákupného vozíka. Až teraz si všimla istú podobnosť... "Jeho otec sa čírou náhodu nevolá Severus Snape ?" Lee odula pery. "Áno, ale on sa o ňho vôbec nezaujíma. Kašle na nás. Vraj ho kvôli niečomu hľadajú...tuším niekoho zabil..." Sklonila sa k Titusovi a začala z jeho oprašovať múku... "Mami, prestaň ja som len chcel vidieť čo je vo vnútri..." Hadíky v nádobe sa podozrivo zavlnili. Rob si nakoniec vybral jedného so žltými vypuklými očami... Helen si zamyslene siahla rukou na brucho. Nikto to ešte vtedy nevedel, ale čoskoro malo na svet prísť ďalšie dieťa Lorda Voldemorta... Keď vyšli z obchodu ani jedna z nich nepostrehla, že ich sleduje nejaký muž v roztrhanom čiernom kabáte...Udržiaval značný odstup, aby si ho nevšimli...keď sa prešmykol okolo obchodu a tvár mu osvetlilo slnko, mohli by vidieť jazvu v tvare blesku...