„AKO STE HO MOHLI NECHAŤ ODÍSŤ ?“ Ginny naplno využívala kapacitu svojho hlasu. Trvalo dosť dlho kým sa všetci prebrali. MgGonagallová sa akurát snažila prinútiť Botta, aby z nej láskavo zliezol.
„On nás všetkých omráčil, jednou kliatbou…nepochybne je to výnimočný čarodejník,“ sucho poznamenal auror, ktorý stál pri nej. Tie slová na ňu zaúčinkovali horšie, akoby ju urazil. Ginny sa poriadne naježila.
„Nebuďte smiešny. Hádam mu len nechcete skladať poklony. Je rovnako skazený ako ten jeho úžasný otecko…hneď vidno, že je to jeho synáčik…“
Harry a Helen sa konečne vymotali spod stola. MgGonagallová si rýchlo napravila klobúk, ktorý jej Bott nechtiac zhúžval a zadychčane sa oprela o stôl.
„Ak Harriet potrebuje pomoc…môžeme veľmi ľahko zistiť či…“ začala Helen.
„VY SA DO TOHO NEMIEŠAJTE,“ skríkla podráždene.
„Ginny, prosím ťa ovládaj sa,“ sykol Harry. Nemal náladu na hysterické výstupy. Aurori na čele s MgGonagallovou zamierili k dverám. Problém bol v tom, že ich niečo blokovalo a nedali sa otvoriť.
„JA ŤA NESPOZNÁVAM, EŠTE AJ TY SI NA ICH STRANE…HARRY, ČO SA TO S TEBOU STALO ?“
„Buď rozumná, Ginny. Chápem, že si rozrušená, ale začínaš mi zliezť na nervy. Nemôžeš obviňovať všetkých okolo seba. Veď ani nevieš ako sa to presne odohralo…Nemysli si, že ty si jediná, ktorej na tom záleží. Už kvôli Harriet by si mala dovoliť, aby sa s ňou aspoň porozprávala…“ snažil sa ju presvedčiť Harry.
„TO NEPRICHÁDZA DO ÚVAHY,“ zasipela rozčúlene.
Helen veľmi zaujímalo ako Harry zareaguje. Bola zvedavá, ktorá časť jeho osobnosti sa tentoraz prejaví…
„JE TO AJ MOJA DCÉRA,“ nemal záujem pokračovať v hádke.
„TAK TO TI DOŠLO PRÍLIŠ NESKORO…VYSVETLI MI, AKO JE TO MOŽNÉ, ŽE RIDDLE SA K TEBE CHOVAL TAK DÔVERNE ?“ Ginny sa postavila celkom blízko k Harrymu. Založila si ruky v bok a vyzývavo naňho zazerala. Všetci v miestnosti spozorneli. Aurori prestali búchať na dvere a otočili sa k nemu. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
Harryho oči sa nebezpečne zaleskli. Nechcel skrývať svoj vzťah s Helen… Páčilo by sa mu, keby to mohol všetkým oznámiť, ale nesmel to urobiť. Ešte potrvá dosť dlho kým to okolie akceptuje.
„Nenechaj sa ovládnuť nenávisťou. Ty si taká nikdy nebola,“ zmiernil tón hlasu. Ginny sa mu vrhla do náručia. Opatrne ju pohladil po vlasoch…Rýchlo sa však z jej objatia vymanil. Cítil, že od neho chce niečo čo jej nemôže dať.
Titus sa rýchlo zotavoval. Jeho pokožka nadobudla normálnu farbu. Po Peterovom útoku neostala ani stopa. Stále sa však prepadal do zvláštnych stavov, keď si neuvedomoval čo sa s ním deje.
„Moji kamoši na mňa celkom zabudli ?“ donútil sa osloviť profesora Blackwooda, ktorý sa práve vrátil z riaditeľne. Šiel informovať riaditeľku o tom, že Titus sa zrejme vráti na vyučovanie až v utorok…
„Teraz majú iné starosti. Riddle je obvinený zo znásilnenia a použitia neodpustiteľnej kliatby…Longbottom bol údajne pod vplyvom imperiusu…Kto by to bol povedal, že Voldemortov syn sa nám takto pokazí…“ posmešne poznamenal profesor.
Titus od prekvapenia zabudol zavrieť ústa. Niečo také vôbec neočakával.
„Zavreli ho do Azkabanu ?“
„Nie, podarilo sa mu ujsť. Všetkých zamkol v riaditeľni pomocou nejakého vysoko účinného elixíru…Potter sa ako vždy hral na záchrancu. Podarilo sa mu vyraziť dvere…“
Harriet sa nesústredene pomrvila na posteli. Poppy ju stále upokojovala a vravela jej, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Mel a Lucy robili všetko pre to, aby ju nejako rozptýlili. Sľúbili, že je budú nosiť úlohy a postarajú sa, aby tento ročník zvládla bez problémov…Podľa všetkého bude nútená vynechať ešte pár dní, kým jej ruka bude v takom stave, aby ňou mohla pohnúť…
„Moja zlatá, tie rany sú v skutku veľmi čudné…akoby ich ani nespôsobil človek,“ pozorne si prezrela hlboký škrabanec na chrbte. Jemne ho potrela zelenou masťou. Po chrbte jej prešiel mráz. Nebolo to vôbec príjemné…
„Mali by sa ihneď zahojiť, ale nestalo sa tak. Vôbec to nefunguje,“ Poppy nechápavo pokrútila hlavou.
Harriet vkĺzla do späť do prikrývok. Hlava sa jej motala a nemohla urobiť ani krok.
V hlave sa jej začali premietať útržky nejakých nejasných zvukov :
„…Zabijem ju…mám to spraviť ?' Počula jeho hlas…Znel tak cudzo a chladne. A potom sa roztriasla…Priblížil sa k nej. Niečo drsné sa jej zaborilo do kože. Cítila ako jej to spôsobilo čoraz bolestivejšie rany…rozširovali sa pálili ju…
„Nie, prečo ? Čo som ti urobila ?“
Chytila sa za hlavu a zúfalo si prešla rukou po vlasoch. Nechcela to vedieť. Stále sa domnievala, že to bol len omyl. Niečo také sa predsa nemohlo stať. Veď spolu začali chodiť a vravel jej, že ju miluje…Ponárala sa do temnoty…Cítila sa príšerne…
Prečo bol k nej taký krutý ? Čo tým vlastne sledoval ?
Zúfalo klesla na posteľ. Oči sa jej zavreli.
„Harriet, prosím ťa…nespi…“ Poppy ňou zúfalo zatriasla. Harrietina tvár nabrala čudný zelenkastý odtieň. Teraz si už bola istá, že na tie zranenia magické lieky jednoducho nestačia…Harrietina ľavá ruka ľahkovážne zdvihla prútik… Potom sa jej všetko pred očami zatmelo. Posledné čo videla, bol záblesk zeleného svetla a prekvapený výkrik. Nejaké telo jej padlo k nohám… Ovládlo ju niečo silné…
Rob posunul kartónovú škatuľu, ktorá mu poslúžila ako dočasný úkryt. Musel si aspoň pár hodín pospať…Od jeho úteku z Rokfortu uplynul už takmer celý deň. Jeho žalúdok sa každú chvíľu nezadržateľne ozýval… Nemal čas si zohnať jedlo. Aurori sa objavovali takmer na každej ulici…Nemohol riskovať, že na nich niekde natrafí. Uchýlil sa do špinavých štvrtí plných bezdomovcov, zlodejov a všelijakej inej hávede…
Schúlil sa do klbka a načúval…Cítil sa mizerne… Stále musel myslieť na Harriet. Určite ho nenávidí…Nie to sa nesmie stať…
Zazrel siluety dvoch mužov. Približovali sa…Pre istotu si pripravil prútik. Srdce sa mu rozbúchalo oveľa prudšie…
„Eddie, okamžite mi vráť ten nôž. Je môj a pokiaľ budem chcieť tak ho aj použijem,“ slizký chlapík oblečený v otrhanom kabáte živo gestikuloval rukami a snažil sa niečo vziať druhému mužovi.
„Nie, nič ti nedám, Wayne. Musíš s tým prestať…“ Eddie Block mierne odsotil svojho spoločníka. Šatka mu pritom skĺzla z popálenej tváre a začal sa ešte viac natriasať. Keď bol nervózny jeho chôdza sa viditeľne zhoršovala.
„Nehovor mi čo mám robiť ! “ prudko vybuchol Wayne. Pokúsil sa vychmatnúť mu lesklý predmet. On sa však nedal. Vykrútil mu ruku za chrbtom a pritlačil ho k stene. Wayne sa pokúsil vyslobodiť, pričom zavadil o kartónovú škatuľu, pod ktorou sa ukrýval Rob.
„Pozrime sa čo to tu máme ?“ Rob by si nikdy nepomyslel, že ho nejaký mukel dokáže prekvapiť. Silno ho zdrapol za plecia a vytiahol ho von.
„NECHAJ HO,“ zasipel Eddie. Donútil ho odstúpiť. Keď zazrel prútik bolo mu jasné, že to nie je obyčajný človek. Takú vec vlastnil aj jeho kamarát Harry Potter…
„Čo robí taký panský chlapček na ulici. Niečo si vyviedol a mamička ťa vyhodila z domu,“ posmieval sa Wayne.
Rob sa ledva zdržiaval. Neznášal narážky na rodičov.
„Odíď mukel, lebo dopadneš veľmi zle…“ realisticky napodobnil Voldemorta. Tento štýl reči, zvyčajne ľudí odradil a usadil ich do patričných medzí.
„Volám sa Wayne Stone som opilec, výtržník a hazardný hráč, občas aj vreckár…chodím si kam chcem a nikoho nemusím žiadať o dovolenie… Čo sa ti to stalo s tváričkou ? Nejaká šelma ťa poškriabala ? “ Rob to už viac nevydržal. Slabo mávol prútikom. Drobná kliatba pritlačila Wayna k zemi…
„Poznáš Harryho Pottera ?“ opýtal sa Eddie.
„Áno, je to môj otec, “ potichu hlesol Rob. Oveľa radšej by ho predstavil ako Voldemorta, ale bolo to pre ňho príliš nebezpečné. Rob zazrel tmavé postavy. Bolo mu jasné, že sú to smrťožrúti. Rýchlo znehybnil Eddieho a strčil ho do kontajnera.
„Prosím ťa nájdi Harryho a povedz mu, že to všetko spôsobil Smrtihlav. Tento stav čoskoro pominie a ty sa budeš môcť hýbať…“ Viac už nestihol prezradiť. Obklopil ho temný kruh.
„Náš maličký, tuším nie je rád, že sme tu ?“ Bella si ho povýšenecky premerala. Kruh sa ešte viac uzavrel, aby nemal šancu na útek. Dvaja smrťožrúti schmatli Wayna a odviedli ho nabok… Znehybňujúce kúzlo sa zrušilo, keď Roba zasiahol cruciatus, ale Eddie sa aj tak nepohol. Vedel, že mu pomôže len vtedy, ak sa mu podarí prežiť.
„CRUCIO, môj drahý…ja ťa naučím, že s nami sa nesmieš zahrávať…nebudeš nás ponižovať…tvoj otecko ťa teraz neochráni. Nebude ťa rozmaznávať ako kedysi, “ zaškriekala posmešne.
Rob sa zmietal od bolesti, akoby jeho telom prechádzalo tisíce rozžeravených nožov, ale nevydal zo seba ani hláska. Nemienil jej urobiť radosť. Prvý raz pocítil neodolateľnú túžbu zabíjať… Nevedel sa tomu ubrániť. To kvôli nej musel utiecť z Rokfortu ako nejaký úbožiak…Za Smrtihlavom totiž stáli dve osoby, jednou z nich bol Draco a druhou Bella…Obaja zrejme skoncipovali tento diabolský plán…
„Vieš, ako som ťa nenávidela…aj tú tvoju mater, ktorá sa votrela do jeho priazne,“ ďalej ho provokovala Bella. Rob sa nemohol poriadne sústrediť, ale napokon sa mu podarilo vyhŕknuť zaklínadlo: „Serpensortia bazilei,“
Z jeho prútika bleskovo vystrelil obrovský had, veľkosťou sa takmer vyrovnal skutočnému baziliskovi. Rozlámal jej prútik na márne kúsky a zlovestne naklonil svoju obrovskú hlavu k jej hrudi. Chvostom ju pritlačil na zem. Bella vydesene vykríkla…
„Ja som napriek všetkému Slizolinov potomok, nemysli si, že ma dojmeš nejakým chabým mučením…stačí len kývnuť a budeš tu stáť bez hlavy…Takisto ti neradím, aby si si začínala s mojou matkou. Ona ho miluje a som si istý, že kvôli nej by urobil čokoľvek…“
„Ty nedokážeš zabiť, si len slaboch…máš ma v rukách, ale neurobíš nič a hovoríš tu o láske. Aké patetické. Medzi tebou a Temným pánom je oveľa väčší rozdiel ako sme si mysleli…On by sa ti za to vysmial…nemiloval ju, nazýval ju svojou obľúbenou hračkou…“ Bella sa zasekla uprostred vety. Bazilisk sa stiahol len čo zazrel zelené svetlo. Rýchlo sa približovalo k Belle a len o kúsok ju minulo… Nejaká postava sa zhmotnila v jej blízkosti. Opatrne pristupovala k Robovi.
„Otec mi to zakázal. Vravel, že si nemám zbytočne špiniť ruky,“ odvrkol zarazene.
„Vraj si to s tebou vybaví sám. Už sa nemôže dočkať, ako s tebou zatočí…“ zazrel siluetu mladého dievčaťa, v očiach však mala Smrtihlavov tieň. Bola posadnutá. Spoznal to len čo sa na ňu pozrel. A zároveň to aj vysvetľovalo prečo použila na Bellu smrteľnú kliatbu.
„Harriet, poď ku mne,“ požiadal ju. Vedel, že keď ju zbaví Smrtihlavovho vplyvu zrejme si nebude pamätať ako sa tam dostala…
Harry sa rozhodol, že sprchovanie vybaví v čo najkratšom čase. Na Rokforte sa akosi necítil vo svojej koži. Tá škola pre ňho vždy veľa znamenala, ale zároveň mu aj pripomínala čo všetko musel podstúpiť. Ani sám nevedel kde sa končí Voldemort a kde začína Harry. Splynutie týchto dvoch elementov vytvorilo niečo nové…
Chcel ísť hľadať Roba, ale minister uzavrel celú školu a zabránil mu v tom, aby niekam šiel. Nikto sa nesmel ani hnúť, akoby to niečo vyriešilo. MgGonagallová mu ponúkla Dumbledorove komnaty…Nemohol to odmietnuť…
Dráždili ho aj nezvyklé reakcie okolia. Každý sa ho vypytoval, všetci sa neustále čudovali, keď robil veci, o ktorých by sa Harrymu ani nesnívalo. Občas mal chuť povedať im pravdu, ale uvedomoval si, že by ho znenávideli. Rany spôsobené Voldemortom boli ešte stále čerstvé… Mnoho ľudí stratilo svojich blízkych jeho pričinením…
Opatrne si zobliekol pohodlný čierny habit. Skrúšene ho hodil na stoličku…Urobil to v úplnej tme. Podvedome sa bál pozrieť sa do zrkadla. Občas v ňom videl Voldemortovu tvár a inokedy zase pociťoval výčitky svedomia, keď si spomenul ako Temný pán namieril prútik na malého bezbranného chlapca, potom ako chladnokrvne zabil jeho rodičov… O tej scéne sa mu často snívalo. Vznášal sa vo vzduchu a sledoval ich ako tretia osoba…Nervózne potriasol hlavou. Už na to nechcel spomínať… To je minulosť, nedá sa to zmeniť…jediné čo má človek pevne v rukách je súčasnosť… Opakoval si v duchu.
Vošiel do kúpeľne…
„Kam som len dal tie uteráky ?“ zahlásil po chvíli keď bol konečne umytý a nemal sa čím osušiť. Mrzelo ho, že Helen nemôže ostať s ním. Vzhľadom na to aká situácia vládla na Rokforte to nebolo možné… V tme takmer narazil do steny.
„Lumos,“ zahlásil automaticky. Prekvapilo ho, keď sa prútik, ktorý nechal na posteli rozsvietil. Už dávno sa mu nepodarilo čarovať, keď nebol v ohrození života. Až teraz si uvedomil, že sa mu postupne vracajú všetky schopnosti.
„Harry,“ konček prútika osvetlil tvár mladej ženy. Pomaly pristúpila k nemu. Harry cúvol a potkol sa o hrubý uterák. Rýchlo ho zdvihol zo zeme a omotal si ho okolo pása.
„Nox,“ radšej ho zhasol, aby zbytočne nezvýrazňoval jej krásnu tvár. Ginny Weasleyová bola naozaj očarujúca.
„Čo chceš ?“ stále si vyčítal, že ju hneď neodbil keď ho objala. Možno si to vysvetlila nesprávne…Nespomínal si na chvíle, ktoré s ňou Harry strávil. Pamätal si ju len z tajomnej komnaty…Vtedy to bolo malé dôverčivé dievčatko, ktoré takmer zomrelo jeho vinou…Celý rok mu písala o svojich problémoch…
„Ty si taký zvláštny. Už ma nemiluješ ?“
„Ginny, teraz vážne nemám čas,' chcel som sa ešte trochu poprechádzať…chcel to nejak zahovoriť. Netúžil jej surovo vybafnúť do tváre, že miluje inú.
„Ale neverím tomu, že chceš ženu, ktorá…“ Opatrne ho pobozkala na pery. Nepocítila žiadnu odozvu. Harry vydesene cúvol. Také niečo si nemohol dovoliť.
„Prepáčte, že vás ruším, ale v nemocničnom krídle sa niečo stalo,“ Helen si rozčúlene premerala Ginny a Harryho. Netušila, že ich tam nájde spolu…
„Poppy je mŕtva a vyzerá to tak, že ju zabila Harriet Potterová. Podľa všetkého ju ovládol Smrtihlav…“ Ginny prudko odskočila od Harryho.
„Ale vás dvoch to asi vôbec netrápi,“ neľútostne pokračovala Helen. V ruke sa jej hompáľala hrubá zlatá retiazka, na ktorej visel pulzujúci červený kameň. Ginny vybehla von…
„Helen, ja ti to vysvetlím.“
„Netreba. Ty si predsa voľný. Môžeš si robiť čo sa ti zachce…A ja tiež. Nemáme právo si niečo navzájom vyčítať. Naozaj nie je nutné, aby sme sa bližšie zaoberali touto témou.“
„Ja som ne…“
„Neboj sa ja ti do života zasahovať nebudem. Nemám právo sa hnevať. Chcela som ti len oznámiť, že minister tú vec so Smrtihlavom s radosťou prenechá nám. Tak dobrú noc, Harry a sladké sny,“ rýchlo sa ponáhľala k dverám. Tie sa však pred ňou uzavreli.
„Naozaj nemám chuť na detinské hry…Smrtihlavova moc rastie a zajtra nás čaká ťažký deň…“ Helen neznášala, keď sa ju niekto snažil zamknúť. Naozaj mu nemienila robiť scény, ale potrebovala odísť, aby si nevšimol, že ju to zasiahlo. Voldemortovi nikdy nič nevyčítala, aj keď občas sa doma neukázal dosť dlho. Vedela, že to nemá zmysel, ale potom čo sa medzi nimi stalo od neho očakávala, že ju nebude vodiť za nos.
„Ginny ma nezaujíma. Ona sem prišla a…“
„Nemusíš zachádzať do detailov. Je mi jasné, kvôli čomu ste mali schôdzku.“
„To nebola žiadna schôdzka ! Ja by som si s ňou nič nezačal. Keby vedela, kto som určite by sa tak nesprávala…“
„HARRY, OTVOR TIE DVERE.“
„Nie, to neurobím. Nechcem, aby si o mne pochybovala,“ opatrne k nej pristúpil a zľahka ju objal. Helen sa strhla a pokúsila sa ho od seba odtisnúť.
Harriet sa prebrala v nejakej podzemnej cele. Hlava ju poriadne bolela a ruku si ani necítila. Stále bola akási meravá. Nevládala sa postaviť, rany sa jej nehojili…Horko- ťažko sa dotackala až k mrežiam.
„PUSTITE MA ODTIAĽTO !“ Bola veľmi smädná a hladná…ledva vládala rozprávať.
„To je zbytočné, oni sem aj tak neprídu,“ z kúta zaznel nejaký hlas.