Klesol na kolená, celkom priotrávený hadím jedom. Negas zdokonalil techniku hryzenia a dokázal veľmi rýchlo znehybniť obeť.
„Všššak sssom sssa už poučil, že vásss nesssmieť brať na ľahkú váhu…“ vyprskol sklamane. Čakal, že sa bude brániť oveľa dlhšie. Takto ho príliš skoro pripravil o zábavu.
„On je skutočne jedovatý. Neville tvrdil, že to nie je pravda.“ Luna rýchlo vzala Roya na ruky a dala mu vypiť pár kvapiek bledoružového odvaru.
„JE NESKUTOČNÝ, DOVLEČIE SEM JEDOVATÉHO HADA, AKOBY TO BOL NEŠKODNÝ DOMÁCI MILÁČIK !“ rozčuľovala sa. Roy si spokojne odgrgol.
„Helen mi poslala protijed, ak chceš môžeme mu ho dať…“ Lee vytiahla z vrecka nejakú fľaštičku.
„Uväzniť,“ skríkla Luna. Rýchlo zviazala nezvaného hosťa.
„Daj mu to. Ja ťa budem pre istotu kryť.“
Lee sa naklonila k trasúcemu sa mužovi a donútila ho vypiť protilátku. Opatrne mu zložila kapucňu.
„Gregory Goyle, tuším si si pomýlil dom. Tu žijú len slušní ľudia,“ pohŕdavo vyprskla Luna. Na tú tvár nemohla len tak ľahko zabudnúť. Až teraz si všimla, že sa ledva zmestí do habitu…
„Cvočka sa nám tu nejak rozdrapuje,“ oplatil jej to Goyle.
„Ste pod ochranou Temného pána a to znamená, že nie ste ani zďaleka takí svätí,“ zahuhňal pochybovačne.
„Teba ten smiech prejde, keď budeš sedieť v Azkabane. Nechápem o čom to hovoríš.“ položila Roya späť do postieľky.
„O vašom slávnom vyvolenom. Uvidíme, ako sa zatvárite, keď ho nabudúce stretnete,“ zachechtal sa.
Luna vzala z kredenca trochu hop-šup prášku. Jej hlava letela cez celú sieť kozubov.
Neville sa práve vrátil z namáhavej obchôdzky. Usadil sa do kancelárie vytapetovanej tvárami smrťožrútov… Jeho kolegovia práve vypĺňali nejaké hlásenie. Jeden z nich ho varovne štuchol a ukázal na krútiacu sa hlavu, ktorá sa zjavila v kozube.
„NEVILLE, POĎ OKAMŽITE DOMOV,“ ziapala Luna.
Zaliala ho červeň, keď postrehol ako sa niektorí nezadaní kolegovia uškŕňajú…Zachytil aj nejaké poznámky o prílišnej hystérii pani Longbottomovej. U nich „doma“ sa vždy niečo zomlelo. Neville s Lunou nikdy nenudil.
„Miláčik, teraz to nejde. Mám prácu,“ chcel to mať čo najskôr za sebou. Myslel si, že mu mieni vynadať kvôli tomu, že nechal malého chvíľu samého.
„PRED MALOU CHVÍĽU NÁS V IZBE PREPADOL SMRŤOŽRÚT, RADÍM TI, ABY SI POHOL ZADKOM A PRI…Áá,“ niekto ju vyťahoval von z hop- šup práškovej siete.
„Goyle, ty si, ale nemehlo.. veď sú to len dve ženské, decko a háďa…“ Crabbovi sa podarilo spútať Negasa. Luna sa nedobrovoľne ocitla v jeho zovretí. Lee nemohla nič robiť, nevedela čarovať.
„Čo chceš ? “
„Vašu kamarátku Hermionu, samozrejme. Draco sa dozvedel, že bude otcom a rád by si to overil…“
„Nebýva tu,“ odsekla Luna. Lakťom zasiahla Crabba do tváre. Trochu sa zatackal, ale nepustil ju.
„Buď dobrá, inak to schytá tvoj malý synáčik.“ prstom ukázal na Roya, ktorý naňho vzápätí vyplazil jazyk.
„Kamoš, tuším by sme mali vypadnúť, ten had patrí…“ Goyle sa pokúšal postaviť, ale povrazy mu v tom zabraňovali.
Hermiona ležala v posteli a čítala dosť objemnú knihu, s názvom Sebaobrana pre všetkých. Nebola nadšená, že trčí v dome Snapeovho syna, ale Ron trval na tom, aby radšej ostala s Longbottomovcami. Šiel spolu s Harrym a Helen hľadať stratené deti.
Izba, ktorú jej poskytla Lee Eliotová celkom pekná a útulná. Nachádzala sa v zadnej časti domu. Titus ju cez prázdniny používal ako pokusné laboratórium. Podarilo sa mu získať výnimku, aby mohol vytvárať elixíry aj mimo školy, lebo jeho vynálezy sa ministerstvu celkom hodili… Teraz však bola uprataná a čistá, zbavená všetkých stôp po elixíroch…
Obrátila stránku a práve si námatkovo precvičila nejaký bojový chmat…Predstavila si, že má možnosť Malfoyovi opäť jednu vraziť, ako to urobila v treťom ročníku…Mimovoľne sa uškrnula. Bol to nezabudnuteľný okamih…
Zamyslene si prešla rukou po bruchu. Jej najhoršie obavy sa potvrdili. Dieťa, ktoré čakala nebolo Ronovo. Zúfalo odhodila knihu na zem. Vždy mala priam posvätnú úctu k literatúre, každého druhu, ale tentoraz jej praskli nervy. Niečo také vôbec neplánovala. Ron bol pre ňu všetkým a milovala ho už od školských čias. Malfoy k nej bol vždy hrubý a nadával jej. Nevedela si predstaviť, ako sa postaví pred svoju dcéru a povie jej : „Zlatko, budeš mať nevlastného súrodenca. Jeho otec je smrťožrút, ktorého posadol démon. No nie je to skvelé ? “
Ronovi nemohla nič vyčítať. Naozaj sa snažil, ale tá strašná pravda ho ničila. Obávala sa, že ho stratí…
„Hermi, si v pohode ?“ do jej izby splašene vošiel Neville. Okrúhla tvár sa mu leskla od potu a rukáv na habite mal zakrvácaný. Takmer sa potkol o odhodenú knihu.
„Jasné, čo sa ti stalo ?“ pochybovačne si ho premerala.
„To nič. Crabbe a Goyle sa sem vlámali. Podľa všetkého ich poslal Malfoy, ale neboj sa…nikomu sa nič nestalo. Negasko sa vyznamenal a Lee dala Crabbovi po hlave s nejakou vázou…Obaja zostanú pod zámkou. Minister bude nadšený, že sme konečne niekoho zatkli,“ dobromyseľne ju potľapkal po pleci.
„Odkiaľ vie, že som tehotná ? “ pri pomyslení na to, že by ju zase doviedli k nemu jej mierne stúpol tlak. Niečo také by už nezniesla.
„Rita Skeaterová to niekde vyňuchala a včera to vyšlo v Dennom Prorokovi.“
„TÁ JEŽIBABA ! Tak veľmi sa hanbím. Chcela by som, aby bolo Ronove…“ Prudko si zaborila tvár do prikrývky. Naozaj si to želala. Všetko by bolo iné. Tešila by sa, že v jej tele sa prebúdza nový život.
Titus zozadu podišiel k profesorovi Blackwoodovi. Bolo priam nemožné vymámiť od neho súhlas použiť učebňu na neštudijné účely. Bott čakal vonku. Neveril, že sa mu to podarí…
„Otec,“ takmer nezreteľne zašepkal Titus. Tušil, že to Blackwooda poriadne rozruší. Najprv si myslel, že ho nazve krstným menom, ale toto bolo oveľa pôsobivejšie. Páčilo sa mu mať nad ním prevahu. Pristupoval k nemu rovnako ako k mame keď od nej niečo chcel.
Profesor takmer pustil z rúk flakóny s elixírmi. Určite zle rozumel, nemohol ho tak nazvať…Maska sa mu trochu nachýlila. Radšej ho ignoroval. Tušil, že by mu veľmi ublížilo, keby si z neho uťahoval. On neho by to prijal, len veľmi ťažko.
„Hodina sa skončila,“ vyhlásil chladne. Začal si rýchlo zbierať veci, aby si niečím zamestnal svoje ruky. Titusovo správanie sa mu akosi nepozdávalo.
„To som si všimol, ale ja sa chcem pozhovárať s tebou, ocko, “ nedovolil mu cúvnuť. Nemal šancu na útek.
Teraz už nemohol poprieť, že ho tak nazval. To slovo sa dotklo jeho duše. Preniklo pod jeho masku a človek, ktorý bol ukrytý pod ňou nechtiac zareagoval. Zahľadel sa mu hlboko do očí a hľadal v nich možnú zradu. Už nikomu nedôveroval ani svojej vlastnej krvi. Keď sa ubezpečil, že to nie je žiadna hra rozhodol sa venovať mu pozornosť.
„Potreboval by som drobnú láskavosť. Ak by ti nevadilo rád by som si dnes požičal učebňu elixírov a pomohli by mi aj nejaké prísady…“
„V poriadku, ak tu ostanem aj ja ako odborný dozor.“
Titus chcel namietnuť, ale Blackwood ho umlčal pohľadom. Neprijímal žiadne námietky. Ak by sa zase niečo zomlelo MgGonagallová by mu to len tak ľahko neprepáčila.
„A nebude ti vadiť ak sa tu objavia aj ľudia z iných fakúlt, trebárs z Chrabromilu ?“
„Hádam si tu nechceš dávať rande s Weasleyovou. Vie jej otec o tom, že spolu chodíte ?“ hneď si všimol, že jeho syn sa s ňou stretáva. Raz ich pristihol ako sa bozkávajú v dosť zatemnenej chodbe.
Titus sa zamračil. „Neskôr áno, ale teraz to nejde. Nechcem zbytočne dráždiť našu drahú pani riaditeľku. Čo sa týka pána Weasleyho dúfam, že sa to tak skoro nedozvie, nerád by som sa s ním dohadoval, “ vedel si živo predstaviť, ako ho rozzúrený Ron naháňa so sekerou v ruke. Hlavne potom ako sa dozvedel, že jeho žena je tehotná s Malfoyom určite musí mať dokonale vražednú náladu.
„Tak dobre, nazvime to trebárs malým doučovaním s elixírov ? Hlavne zo sebou nezabudni zobrať Botta, veď vieš, že je to môj obľúbený žiak,“ sarkasticky poznamenal Blackwood. Prekvapilo ho, ako ľahko si našli spoločnú tému.
Keď Titus odišiel, profesor sa vrátil do svojho kabinetu. Kedysi svojho syna odmietal, naozaj sa nezaujímal o to čo s ním bude. Jeho názor sa zmenil, keď musel čeliť tej najhoršej skúške…Osud nečakane zamiešal karty a postavil ho pred neodvrátiteľnú voľbu…Jeho myseľ zablúdila ďaleko do minulosti…do čias, keď bol služobníkom temnoty…
Už niekoľko mesiacov žil v sídle Temného pána. Odkedy zavraždil Dumbledora, už nič nebolo také ako predtým. Oveľa viac sa mu pozdávalo byť dvojitým agentom a užiť si aspoň trochu slobody. Teraz musel byť Voldemortovi každú chvíľu po ruke a plniť všetky jeho priania.
Zarazilo ho, keď v záhrade zazrel malého chlapca oblečeného v muklovskom oblečení. Dúfal, že si to nikto zo smrťožrútov nevšimol.
„Musíš odtiaľto zmiznúť,“ chladne sa prihovoril dieťaťu oblečenému v modrej bunde a ošúchaných sivých džínsoch. Podľa všetkého sa mu nejakým záhadným spôsobom podarilo prekročiť magickú bariéru. Bol si vedomí toho, že ak ho uvidí Voldemort určite sa nedožije ani do večera. Zarazilo ho, keď sa mu lepšie prizrel. Dieťa naňho uprelo pichľavé tmavé oči. Niekoho mu pripomínalo… Malo dosť výrazný nos a isté črty, ktoré ho privádzali na myšlienku, že to dieťa s ním má niečo spoločné. To snáď nie je možné. Ten chalan je môj syn. Spoznal ho podľa fotografie, ktorú mu v slabej chvíli poslala Lee Eliotová.
„Je to veľmi pekná záhrada, doma takú nemáme…Nebuďte taký namrzený, nie je to moja chyba. Bol som s mamou na návšteve a asi som sa trochu zatúlal. Zrazu som sa len tak sám od seba premiestnil…“
„Ahoj, ty si kto ?“ Rob sa zvedavo zahľadel na neznámeho chlapca. Oči mu veselo zasvietili. Už dlho sa túžil pohrať s nejakým dieťaťom.
„To by zaujímalo aj mňa. “
Snape ledva premohol zdesenie, keď k nemu pristúpil Temný pán. Hadia tvár sa od hnevu poriadne napla, prútik zlovestne ovisol vo vzduchu pripravený zaútočiť.
„Ja čakám, Severus. Neskúšaj moju trpezlivosť,“ zlovestne sa uškrnul. Keď Titus postrehol, že naňho chce použiť nejakú kliatbu postavil sa za Snapea, akoby hľadal oporu.
„Ocko, nebuď k nemu zlý, nechcem, aby si mu ubližoval,“ Rob sa postavil proti niečomu takému. Konečne do ich domu zavítalo nejaké dieťa a on sa len tak ľahko nemienil vzdať jedinečnej šance nájsť si kamaráta. Voldemort ho však nepočúval…
„Je môj,“ pomaly odvetil Snape. Titus chcel niečo namietnuť, ale Temný pán ho našťastie predbehol.
„Nepochválil si sa mi, že máš syna ? “ pochybovačne si ho premeral.
„Nepovažoval som to za dôležité, ale už sa musí vrátiť. Sľúbil som jeho matke, že bude doma pred obedom,“ dosť neochotne vzal Titusa do náručia. Malý bol taký ohromený, že sa ani nestihol brániť. Toho muža predsa nepoznal. Chcel niečo namietnuť, ale čosi mu našepkávalo, že čarodejník, ktorý stojí veľa „jeho ochrancu“ je Lord Voldemort. Kto iný by mohol mať také démonické oči.
„To je škoda,“ sklamane zahlásil Rob, „No snáď sa ešte niekedy stretneme.“
Snape sa ponáhľal preč z temného sídla. Chvíľu si vychutnával blízkosť drobného stvorenia, ktorému v hlave vírilo množstvo otázok. Vtedy nebol pripravený na to, aby sa mu postavil tvárou v tvár. Keď prešli cez ochrannú bariéru, položil ho na zem.
„Ja nemám otca, prečo ste mu klamali ?“
Snape neodpovedal. Namieril naňho prútik a vyslovil zaklínadlo. Upravil Titusovu spomienku tak, aby si nespomenul čo sa mu stalo...
„Pán profesor, už dávno zvonilo môžeme ísť do triedy ?“ začul hlas Lucy Riddleovej.
„Áno, samozrejme,“ odvrkol Blackwood.
Rob sa opatrne pohol. Želal si, aby to všetko bol len zlý sen. Harriet sa k nemu primkla bližšie. Trochu ho to tlačilo, ale zároveň cítil aj zvláštne uspokojenie. Zúfalo túžil po jej bozkoch a dotykoch…Jej ruka mierne napuchla a nadobudla pomerne veľké rozmery. Potrebovala ošetrenie, inak sa mohlo stať, že sa jej zle zrastú kosti…
Dvere na cele hrozivo zaškrípali. Rob sa zhlboka nadýchol a zavrel oči. Mrzelo ho, že sa prebudil tak skoro.
„Tak čo, ako ste sa vyspali ? Normálna posteľ by sa vám páčila oveľa viac. Draco sa už s tvojho útoku pozbieral…no povedz môj drahý, čo si ochotný urobiť, aby ste sa ocitli v lepších podmienkach…možno vám aj ošetria rany…“ Bella sa presunula k jeho nohám. Rob sa veľmi nespoliehal na jej sľuby. Určite v tom bude nejaký háčik. Tie sladkasté rečičky neveštili nič dobré.
„Čo vlastne chceš ?“ nedokázal zniesť jej prítomnosť ani podlý úsmev, ktorý sa jej rozžiaril tvár.
„Chcela som ťa potrestať, aby si pochopil, že s nami sa nesmieš zahrávať. Smrťožrúti sa s nikým nemaznajú…Ak sa budeš správať rozumne možno ti odpustíme alebo lepšie povedané rozhodne o tom Temný pán… Zradil by si ho ? Postavil by si sa proti svojmu otcovi ? “ podvedome si oblizla popraskané pery.
„Nie, nikdy to neurobím, ale pokiaľ si myslíte, že bude taký ako predtým veľmi sa mýlite a neradím vám, aby ste ubližovali Harriet. On vie, že spolu chodíme a nebude sa mu páčiť, keď zistí čo ste jej urobili, “
„Pôjdeme do tajného domu ?“ opýtala sa Helen. Už to mlčanie viac nedokázala vydržať. Niekoľko hodín sa bezcieľne túlali po meste. Helen zaznamenala Smrtihlavove aktivity, takmer na každom rohu…Všade ostávali stopy jeho temnej aury. Ron sa striasol. Niečo také sa mu vôbec nepozdávalo, aj keď by možno uvítal, keby mohol Draca neočakávane prepadnúť.
Harry si zamyslene prešiel rukou po jazve, ktorú mal na čele.
„Nie, to by nebolo vhodné. Mám taký dojem, že Rob a Harriet sú niekde inde…“ podarilo sa mu stúpiť na nohu nejakej starenke, ktorá sa vracala s nákupov.
„Dávajte si pozor, pane. Ste slepý ?“ vybafla naňho.
„Ehm, sklapni ty stará muk…“
Helen pokrútila hlavou a venovala mu dosť nepriateľský pohľad. Nepáčilo sa jej, že keď mal Harry zlú náladu, prskal jed na všetkých, ktorý mu prišli do cesty.
„…vlastne chcel som povedať, že ma to mrzí,“ rýchlo sa opravil, keď videl, že aj Ron naňho neveriacky vyvaľuje oči.
„Ech, muklovia pozor, Voldy sa rozohnil,“ pokúsil sa žartovať Ron, len čo im stará pani zmizla z dohľadu.
„Netáraj RONALD,“ zamračene prehodil Harry, „tuším ti začína mäknúť mozog. Vravel som ti, že ma nemáš na verejnosti oslovovať…“
„Bodaj by nie, keď celý deň myslím na Malfoya.“ rýchlo mu skočil do reči.
„Ako sa mi asi odplatí za to, že budem vychovávať jeho potomka ?“ Ron tým nebol nadšený, ale v žiadnom prípade by nenavrhol Hermione potrat. Niečo také bolo proti jeho zásadám.
„Možno ti postaví pomník,“ poznamenala Helen. Ron chcel niečo dodať, ale Harry ho zastavil.
„Pokúsim sa pomôcť Robovi utiecť. Myslíš si, že pomník magických mocností je ešte stále na tom istom mieste ?“
„Áno, ale nechcem, aby si niečo také musel podstúpiť,“ Helen to miesto z duše nenávidela. Sídlili tam sily, ktorých sa veľmi obávala.
„Ahoj Bott,“ Mef Malfoyová si prisadla k svojmu spolužiakovi, ktorý sa práve snažil zjesť pomerne nechutnú dávku šalátu. Stavil sa s Titusom, že sa mu nepodarí ukecať Blackwooda, aby im dovolil stretnúť sa v učebni elixírov. Titus netrval na dodržaní stávky, najedol sa priam bleskovou rýchlosťou a vytratil sa z dohľadu.
„Čauko, Mefistofea,“ Zámerne ju oslovil celým menom a pre istotu sa sústredil len na jej tvár a neodbiehal k ďalším častiam jej tela. Čo tá potvora zas chce ? Rýchlo si strčil do úst posledný kúsok. Čakala ho namáhavá hodina transfigurácie, pri ktorej sa nebude môcť spoliehať na Robove rady…Hlavne v poslednom čase to bol hotový horor. Akosi nevedel prísť na koreň ľudskej transfigurácii.. Začínal ľutovať, že si nevybral iný predmet.
„Nechcel by si sa so mnou poprechádzať, až to tu zabalíme ?“ mierne sa k nemu naklonila…
Lyžička mu prudko vypadla z rúk. Mef Malfoyová ho pozýva na prechádzku ? Veď to hádam ani nie je možné. Usmial sa na ňu, ale kútiky úst mu čoskoro ovisli.
„Ja nemôžem, mám nejakú prácu s Titusom…profesor Blackwood nás nutne potrebuje…“ Všetci ho dôrazne varovali pred Mef Malfoyovou. Zaujímala sa len o slávnych a mocných čarodejníkov a povrávalo sa, že sa pohybuje medzi smrťožrútmi. Nemienil padnúť do jej osídel, hoci istá časť jeho bytosti vôbec nenamietala.
„Nejako často sa vyskytuješ v chlapčenskej spoločnosti ? “
„ČO TÝM CHCEŠ NAZNAČIŤ ? “ zreval Bott. Tak prudko buchol po stole, až sa jeho tanier odrazil, preletel cez Krvavého Baróna a zasiahol do hlavy robusného slizolinského siedmaka. Za normálnych okolností by ho určite preklial, ale keďže na škole vládol tvrdý režim, neodvážil sa niečo také urobiť pred celým učiteľským zborom.
„Longbottom, buďte taký láskavý a nezvyšujte hlas,“ napomenula ho profesorka MgGonagallová.
„No asi to, že som ťa zatiaľ nevidela randiť so žiadnym dievčaťom.“ vložila si do úst kúsok čokolády. Počkala, kým sa MgGonagallová zahĺbila do rozhovoru s Weasleyovou. Jej plné pery sa zavlnili v škodoradostnom úsmeve.
Bott by jej rád vymenoval celý zoznam svojich „obetí“, ale boli to dievčatá, ktoré neoplývali čarodejnými schopnosťami. S tým sa pred slizolinčamni nemohol pochváliť Jeho vzťahy s dievčatami boli krátkodobé a veľmi rýchlo ho omrzeli.
V ruke prudko zovrel prútik a snažil sa napočítať do desať. Nesmel urobiť žiadnu hlúposť. MgGonagallová by ho ihneď vyšmarila zo školy. Jasne im naznačila, že nebude tolerovať žiadne magické útoky a už tobôž nie pri obede, ale istý druh „útoku“ by mu možno mohla prepáčiť.
Bott sa predklonil a vášnivo pobozkal Mef na pery. Do toho bozku dal všetok svoj hnev a rozhorčenie, ktoré sa zmiešalo s túžbou aspoň na chvíľu ju umlčať. Keď vycítil, že začína pozitívne reagovať, rýchlo sa od nej odtiahol. Nedal jej možnosť vychutnať si jeho dotyky.
„Ešte stále máš nejaké pochybnosti o mojich kvalitách ?“ snažil sa držať si hlas v patričných medziach, aby znova neupútal pozornosť riaditeľky.
„Nie, ja…“
„Dnes to naozaj nejde, ale ak chceš zajtra by sme sa mohli trochu poprechádzať,“ V žiadnom prípade nedopustí, aby rozchyrovala po škole nepravdivé chýri.
„LONGOBOTTOM, sadnite si !“ MgGonagallová mu naznačila, aby ústa radšej používal na jedenie.
Helen, Harry a Ron vstúpili do podzemnej chodby, ktorá sa pred nimi vynorila po vyrieknutí starodávneho zaklínadla. Začuli tichý, zlovestný šepot, ktorý sa šíril z každého kúta.
Ronovi sa prútik v ruke mierne zatriasol, keď mu na nose pristál pavúk. Helen stále váhala. To miesto malo v sebe priveľa negatívnej energie. Steny pokrývala zelená plieseň. Dostali sa až okrúhlemu otvoru, z ktorého pomaly kvapkala voda.
„Ostaňte tu,“ prikázal im.
„Harry, ja viem čo chceš urobiť, ale samého ťa tam nepustím,“ rozhodne vyhlásila Helen.
„Ak ťa Smrtihlav zacíti nič ho nezastaví. Potrebuješ ochranu,“ odhodlane ho chytila za ruku. Nemienila o tom diskutovať.