darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Slzy srdca: Démoni noci
26. listopad 2006 | 17.04 |
Démoni noci. Chladné bozky smrti na perách trasúcich sa vo večnom ohni. Bez súcitu, bez lásky. Nedokážu nájsť svetlo čo by ich vyviedlo z temnoty. Istým spôsobom k nim patrila. Jej kvílenie zaznievalo takmer celú noc. Možno by bolo lepšie, keby nemala strach zo smrti. Mala sa poddať večného prílivu. Niečo také však nemohla urobiť. Nemala dosť sily čeliť tomu mihotavému svetlu.
Zamračene sa usadila na záchodovú misu. Často si predstavovala, že je živá a stále sedí v tej istej kabínke, ako pred mnohými rokmi. Začula nejaký pozdozrivý šuchot. Bol to však len vypasený potkan, ktorý vyliezol z opotrebovanej kanalizácie.
Myrtla sklamane vyletela o kúsok vyššie. Už dávno za ňou nikto neprišiel. Celý Rokfort bol uzatvorený. Už nepočula cupot drobných nožičiek. V hrade vládlo desivé ticho. Prázdne učebne a nevyhriate kozuby naznačovali, že istá časť minulosti sa už nikdy nevráti.
„Ach, Harry ani ty si za mnou neprišiel ? Aká škoda ! Odkedy si porazil Toma a vzal si za manželku Ginny, celkom si zabudol na malú Myrtlu,“ sklamane prešla imaginárnym dotykom po vyblednutej stránke Denného Proroka. Z titulnej strany sa na ňu mračila Harryho podobizeň.
Najradšej by ju rozdriapala na drobné kúsky. Nemohla to však urobiť. Jej ruky by aj tak len voľne prešli cez papier.
„Myrtla, Myrtla,“ zrazu zafúkal prudký vietor. Neveriacky sa obrátila smerom k dverám. Zazrela v nich siluetu nejakej rozmazanej postavy. Nedokázala rozoznať okolo sa jedná. Pocítila zvláštny nepokoj, tušila, že po ňu prišiel a jej utrpenie vo svete neživých bytostí skončilo.
„Ty si smrť ?“ opýtala sa sklamane. Očakávala nejakú babu s kosou alebo prízrak s červenými očami. Nie mladého bledého chlapca, ktorý k nej spokojne vystrel ruku. Jeho postava sa čoraz väčšmi vyjasňovala. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, nevedela si však spomenúť, kde ho mohla stretnúť.
Na tú otázku vôbec nereagoval. Pristúpil k nej. Ich ruky sa dotkli. Bolo to veľmi zvláštne. Niečo také už dávno nepocítila. Jej duša sa naplnila zvláštnym teplom. Niečo také nikdy nepocítila k Harrymu ani k nikomu inému.
„To nie je možné, ja som predsa duch..“ odvetila rozrušene.
„Áno, si,“ odvetil nejaký hlas tesne pri jej uchu. Precítila chuť ozajstného bozku. Celkom sa oddala tým slastným pocitom, ktoré ju nútili zabudnúť, že je už dávno mŕtva.
„Si pripravená, odísť so mnou ?“ už dávno ju k sebe volal, ale predtým mala strach a odmietla ho. Bála sa, že jej ublíži.
Pohľadom prebehla po dievčenských záchodoch, v ktorých strávila toľké roky. Milovala Rokfort, ale nemohla viac znieť, aby bol v takomto stave. Vedela, že sa už viac nesmie utápať smútku. Baziliskove oči ju pripravili o život pred mnohými rokmi. Nemalo cenu upínať sa k minulosti. Všetci, ktorých ľúbila boli nenávratne preč.
„Pôjdem s tebou, ale musíš mi prezradiť svoje meno. Inak ti nemôžem dôverovať.“
„Som Neznámy,“ vykročil smerom k jasnému svetlu, ktoré zalialo celú jeho tvár. Tentoraz už nemienila cúvnuť. Nemala strach pred objatím večnosti.
Zamračene sa usadila na záchodovú misu. Často si predstavovala, že je živá a stále sedí v tej istej kabínke, ako pred mnohými rokmi. Začula nejaký pozdozrivý šuchot. Bol to však len vypasený potkan, ktorý vyliezol z opotrebovanej kanalizácie.
Myrtla sklamane vyletela o kúsok vyššie. Už dávno za ňou nikto neprišiel. Celý Rokfort bol uzatvorený. Už nepočula cupot drobných nožičiek. V hrade vládlo desivé ticho. Prázdne učebne a nevyhriate kozuby naznačovali, že istá časť minulosti sa už nikdy nevráti.
„Ach, Harry ani ty si za mnou neprišiel ? Aká škoda ! Odkedy si porazil Toma a vzal si za manželku Ginny, celkom si zabudol na malú Myrtlu,“ sklamane prešla imaginárnym dotykom po vyblednutej stránke Denného Proroka. Z titulnej strany sa na ňu mračila Harryho podobizeň.
Najradšej by ju rozdriapala na drobné kúsky. Nemohla to však urobiť. Jej ruky by aj tak len voľne prešli cez papier.
„Myrtla, Myrtla,“ zrazu zafúkal prudký vietor. Neveriacky sa obrátila smerom k dverám. Zazrela v nich siluetu nejakej rozmazanej postavy. Nedokázala rozoznať okolo sa jedná. Pocítila zvláštny nepokoj, tušila, že po ňu prišiel a jej utrpenie vo svete neživých bytostí skončilo.
„Ty si smrť ?“ opýtala sa sklamane. Očakávala nejakú babu s kosou alebo prízrak s červenými očami. Nie mladého bledého chlapca, ktorý k nej spokojne vystrel ruku. Jeho postava sa čoraz väčšmi vyjasňovala. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, nevedela si však spomenúť, kde ho mohla stretnúť.
Na tú otázku vôbec nereagoval. Pristúpil k nej. Ich ruky sa dotkli. Bolo to veľmi zvláštne. Niečo také už dávno nepocítila. Jej duša sa naplnila zvláštnym teplom. Niečo také nikdy nepocítila k Harrymu ani k nikomu inému.
„To nie je možné, ja som predsa duch..“ odvetila rozrušene.
„Áno, si,“ odvetil nejaký hlas tesne pri jej uchu. Precítila chuť ozajstného bozku. Celkom sa oddala tým slastným pocitom, ktoré ju nútili zabudnúť, že je už dávno mŕtva.
„Si pripravená, odísť so mnou ?“ už dávno ju k sebe volal, ale predtým mala strach a odmietla ho. Bála sa, že jej ublíži.
Pohľadom prebehla po dievčenských záchodoch, v ktorých strávila toľké roky. Milovala Rokfort, ale nemohla viac znieť, aby bol v takomto stave. Vedela, že sa už viac nesmie utápať smútku. Baziliskove oči ju pripravili o život pred mnohými rokmi. Nemalo cenu upínať sa k minulosti. Všetci, ktorých ľúbila boli nenávratne preč.
„Pôjdem s tebou, ale musíš mi prezradiť svoje meno. Inak ti nemôžem dôverovať.“
„Som Neznámy,“ vykročil smerom k jasnému svetlu, ktoré zalialo celú jeho tvár. Tentoraz už nemienila cúvnuť. Nemala strach pred objatím večnosti.
Komentáře
| RE: Slzy srdca: Démoni noci | darklady | 26. 11. 2006 - 19:23 |
| RE: Slzy srdca: Démoni noci | darklady | 26. 11. 2006 - 19:26 |
| RE: Slzy srdca: Démoni noci | bedenai/petrushka | 09. 07. 2007 - 19:51 |