„Mýlite sa, pane,“ vzdorovito odvrkol Blackwood. V duchu si zopakoval, že Voldemort je mŕtvy. Videl predsa jeho telo v hrobe a zúfalo túžil po tom, aby tam ostalo už navždy. Keď zazrel prútik s kostenou rúčkou, ktorý neodmysliteľne patril k Temnému pánovi, ledva si zachoval chladnú hlavu. Rozum mu radil zaútočiť, ale neznámy inštinkt ho varoval, že to nie je práve najlepší spôsob ako si poradiť s čarodejníkom, ktorý dokázal narušiť mágiu v Rokforte.
„Dospel si do takého štádia, že sa hanbíš za svoje meno. Ale ty mi ho zopakuješ. Donútim ťa kľačať pri mojich nohách ako kedysi. POZRI SA NA MŇA. Verím, že ti to spôsobí neskonalé utrpenie,“ postava sama vstala z kresla a podišla k nemu. Chladné hnedé oči, ukryté pod magickými šošovkami sa šokovane zahľadeli do zelených. Neveriacky stisol prútik a znovu zaútočil. Jeho kúzlo bolo vzápätí odrazené späť naňho. Zosunul sa na kolená. Harryho pery sa stiahli do posmešného úsmevu. Rozhodol sa ukázať v podobe, ktorú najviac nenávidel a vyplatilo sa mu to. Bol celý bez seba od zlosti.
„POTTER, NEMYSLI SI, ŽE SA ŤA ZĽAKNEM. POUŽÍVAŠ DOSŤ ÚBOHÉ TRIKY PRESNE AKO TVOJ OTEC,“ šokovane vyprskol Blackwood.
„Môjho otca z toho vynechaj. S touto záležitosťou nemá nič spoločné. Prežili sme spolu toľko nezabudnuteľných chvíľ. Vždy som bol na tvojej strane a ty si sa mi obrátil chrbtom. Môj verný smrťožrút sa opäť pridal na nesprávnu stranu. Prečo, Severus ?“
„NEOPOVÁŽ SA MA TAK OSLOVOVAŤ. Nakoniec má Skeaterová pravdu, keď vraví, že si zošalel. Toto už presahuje všetky medze. Radím ti, aby si prestal s tou nezmyslenou hrou,“ neveril mu ani slovo. Považoval to za nejaký nemiestny žart.
„CRUCIO,“ vykríkol Harry. Blackwood zo seba nevydal ani hláska. Jeho telo sa trochu triaslo, ale zdalo sa, že bolesť takmer nevníma. Harry sklopil prútik. Nemalo zmysel ho mučiť, keď si nemohol dopriať to potešenie, aby ho prosil o milosť.
„Som Voldemort, tvoj pán. Si ochotný sa vrátiť do mojich služieb ?“ Harry Potter sa opäť zmenil na Temného pána.
„KLAMEŠ, POTTER, TEBE NIKDY SLÚŽIŤ NEBUDEM.“
„Ako myslíš, Severus. Musím ti však pripomenúť, že z mojich radov sa odchádza jedine do rakvy. Ty to dobre vieš,“ sklamane prižmúril oči. Očakával, že Severus sa k nemu opäť vráti a nebude ho musieť zabiť. Z nejakého neznámeho dôvodu sa cítil previnilo, akoby robil niečo proti svojej vôli. Uvedomoval si, že nenávisť, ktorú prechováva k Potterovi mu určite zabraňuje rozumne uvažovať. Nemal však náladu púšťať sa do zdĺhavého vysvetľovania.
„Takže mi chceš nahovoriť, že si sa zo dňa na deň stal Temným pánom. Komu potom patrí to ukážkové telo uzavreté v sarkofágu ?“ vyhlásil uštipačne.
„Je moje, rovnako ako toto. Odteraz budem mať dve podoby a ty si na to budeš musieť zvyknúť. Potrebujem schopných ľudí a ty si vždy medzi mojimi služobníkmi vynikal. Dám si tú námahu a dokážem ti, kto som. Budeme sa rozprávať o tej noci pred mnohými rokmi…o tvojej prvej vražde…'
Blackwood sa zhlboka nadýchol. Nie, on to nemôže vedieť. Jediný kto o tom vedel bol Voldemort.
„Všetko sa to začalo po smrti tvojej mamičky. Rozprával si mi o tom, že pri jednej prudkej hádke sa záhadným spôsobom zošmykla zo schodov a rozbila si hlavu. Vždy si otca podozrieval, že ju zabil a chcel si sa mu pomstiť. Tobias Snape sa znovu oženil s nejakou mukelkou a mal syna menom Jack…'
„Oco, kedy mi predstavíš môjho bračeka ?“ opýtalo sa malé stvorenie, ktoré mu pomohlo stať sa opäť rozumným človekom.
Tobias Snape nesúhlasne zmraštil obočie. Nemal záujem konfrontovať malého so Severusom.
„To nie je také jednoduché. On o tebe nevie a bude lepšie, keď sa to nedozvie.“ Jeho starší syn odišiel z domu už veľmi dávno. Vykrikoval mu, že ho nenávidí a mal na to dôvod. Tobias sa podvedome bál mágie. Spájal ju totiž s nečistými silami, ktorým nerozumel. Veril tomu, že jeho syn nebude čarodejník… Keď sa však Severusovi začali stávať tie podivné veci, ktoré Eileen nazývala čarami, začal byť agresívny. Ich hádky sa čoraz viac stupňovali… Po Eileeninej smrti sa ich cesty nenávratne rozišli.
Zazdalo sa mu, že vidí nejaké matné tiene. Rýchlo sa vrátil späť do domu spolu s Jackom.
„Čaká ťa posledná skúška, priateľ môj,“ potichu poznamenal Voldemort. Ukázal dlhým prstom na dom, v ktorom Severus prežil veľa ťažkých a smutných chvíľ. Teraz mu už nepatril a neveril, že sa tam niekedy bude musieť vrátiť.
„Čo mám urobiť ?“ netušil prečo si Temný pán vybral práve toto miesto na dokazovanie lojality. Voldemort vedel všetko o jeho minulosti. Snažil sa to podať tak, aby s toho vyplynulo, že toho muža, ktorý ho splodil nepovažuje za otca.
Postupne si ho získal na svoju stranu. Odhadol čo mu chýba a nenápadne sa stával pánom jeho osudu. Poskytoval mu ochranu a pocit nadvlády nad ostatnými. Učil ho veci, aké sa v školských knihách nevyskytovali. Po troškách zasial do jeho srdca nenávisť…
„Každý kto sa chce stať smrťožrútom mi musí dokázať, že si vie vychutnať bolesť. Dnes nadišiel deň, o ktorom si tak dlho sníval. Budeš mať tú česť získať znamenie zla a zároveň sa zbaviť aj zbytočného bremena, ktoré predstavuje tvoja minulosť. Uvidíme ako sa zatvári ten mukel, keď…“ Voldemort sa k nemu naklonil a niečo mu pošepkal do ucha. Severus neveriacky ustrnul. Keď počul meno obete nebolo mu všetko jedno. Spolu sa premiestnili do domu.
„Nie, už nepokračuj. Verím ti, môj pane a som ochotný ti vo všetkom vyhovieť,“ odhodlane hlesol Blackwood. Opatrne si stiahol masku a odhodil ju na zem. Stal sa z neho Severus Snape pripravený urobiť čokoľvek len, aby sa nevŕtal v bolestivých spomienkach. Potter to predsa nemohol vedieť. To tajomstvo uzamkol hlboko vo svojej duši.
„Príliš dlho si otáľal. Zaslúžiš si byť potrestaný…“ Temný pán sa opäť rozhovoril…
„ČO CHCETE ?“ zvrieskol Tobias.
Zúfalo si premeral Severusa a Voldemorta, ktorí sa znenazdajky objavili v obývačke. Obaja mali na hlavách natiahnuté tmavé kapucne. Automaticky sa postavil pred Jacka, akoby ho chcel chrániť. Napriek tomu, že im nevidel do tvárí, tušil o koho ide.
Severus vrhol krátky pohľad na schody. Celkom naspodku ostala veľká krvavá škvrna. V mrákotách videl mŕtve telo svojej matky. Naťahovala k nemu ruku a prosila ho, aby otcovi odpustil. Do prítomnosti ho vrátil mrazivý hlas : „No tak, priateľ môj. Opustila ťa odvaha ? Chcem vidieť ukážkový cruciatus…ten malý je na to ako stvorený.“ Je to dieťa, Severus. Je to dieťa…tvoj nevlastný brat. Drobný záchvev svedomia však dopadol na neúrodnú pôdu. Ty alebo on. Dve voľby, ktoré môžu rozhodnúť o všetkom. Vedel, že Voldemort ich aj tak neušetrí a zabije aj jeho, pokiaľ sa mu pokúsi odporovať.
„Vypadnite z môjho domu,“ Tobias zúfalo siahol po telefóne. Cítil ako ho niečo odhodilo na zem.
„Crucio,“ vyštekol Snape. Drobná postavička sa sklátila na zem. Počul zmučené výkriky, tej nevinnej bytosti. Voldemort zatiaľ zviazal Tobiasa. Zúfalo sa metal a jeho krik sa miešal s plačom drobného dieťaťa. Už viac nechcel pokračovať. Nevľúdne pozrel na svojho pána a čakal či mu dovolí prestať.
„Severus, prosím. Urobím všetko čo chceš, ale neubližuj mu. On za nič nemôže. To len ja som vinný. V tú noc som bol veľmi opitý a nekontroloval som sa…nevedel som čo robím. Bola to nehoda, nechcel som, aby spadla. Ak chceš zabi ma, ale prosím ťa neubližuj mojej rodine,“ prosebne zopäl ruky a kútikom oka pozoroval zmietajúce sa klbko.
„Ty nevieš čo to znamená mať rodinu, mukel. Ľudia nie su ako špinavé prádlo, ktoré môžeš kedykoľvek vymeniť,“ sykol Severus a rýchlo zrušil kliatbu. Jeho pozornosť upútala postava schádzajúca zo schodov.
„Tobias, čo sa deje ? Prečo tak strašne kričíte ?“
Nová pani Snapeová práve schádzala zo schodov…
„Nebola to žiadna nehoda. Ty si ju chcel vymeniť za inú. Mňa neoklameš,“ vzduchom náhle preletel zelený záblesk. Zasiahol mladú ženu do hrude. Jej telo sa elegantne prehlo a surovo sa prekopŕclo po schodoch. Ostalo ležať presne na tom istom, mieste kde našiel svoju matku.
„NIE,“ zreval Tobias.
„Nemal som tú ženu zabiť. Musel som veľmi pilne študovať oklumenciu, aby som si z mysle vymazal ten desivý obraz.“ Severus Snape zbavený svojej novej identity si nevedel predstaviť čo s ním bude. Temný pán sa vyžíval v jeho utrpení alebo to bol Potter ? Radšej sa nepokúšal tomu porozumieť.
„To už dnes nie je dôležité. Mňa zaujíma hlavne to, či prestaneš byť taký spupný a začneš sa chovať ako rozumný človek. Stále sme predsa spojení temným znamením.“
„Dúfam, že Filch kvôli mne neutrpí veľkú ujmu ?“ s obavami vyhlásila Mel. Trvalo jej dosť dlho, kým sa z toho nevšedného zážitku spamätala.
„Ráno sa zobudí vo svojej posteli a nebude si pamätať, na to podarené objatie,“ objasnil jej Titus. Už dávno nevidel niečo také komické. Mel ešte raz skontrolovala záškodnícku mapu. Stretnutie s nepríjemným školníkom ju úplne vykoľajilo. Titus ju chlácholivo pritisol k sebe. Odovzdane sa o neho oprela. Mali tak málo príležitostí na prejavy vzájomnej náklonnosti. Dával si však pozor, aby jeho dotyky neboli príliš trúfalé. Bol si istý, že na niečo také ešte nie je pripravená. Mohla by si to zle vysvetliť.
„Trápi ťa niečo ?“ opýtal sa polohlasne.
„Áno, asi milión vecí. Mama stále plače. Posledné listy, čo mi poslala boli celé presiaknuté slzami. To skrátka nie je normálne. Ona vždy uvažovala dosť racionálne a nenechala sa veľmi unášať emóciami.“
„No ja neviem čo je vo veci, ale môžem to ľahko zistiť. Hermiona teraz býva u nás...“
„U VÁS ? AKO JE TO MOŽNÉ ?“ Mel o tom nič nevedela. Dosť ju to prekvapilo.
„Mama tvrdí, že má problémy s Malfoyom. Vraj sa ju pokúsil uniesť a stále jej nedá pokoj. Vyzerá to tak, že je te…ale to by som ti vlastne nemal vravieť.“ Lee mu o tom napísala, ale prosila ho, aby to Mel v žiadnom prípade neprezradil.
„Čo sa jej stalo ? No tak pokračuj ?“
„Nie, ja nemôžem, mama bude zúriť.“
Sprisahanecky sa k nemu naklonila a jemne ho pobozkala. Ich dych splynul v jedno. Perami mu prešla po krku. „Stále mi to nechceš prezradiť ? Tak v tom prípade sa rozlúčime.“
Takému „nátlaku“ skrátka nemohol odolať.
„Tvoja mama je tehotná s Malfoyom,“ zašepkal jej do ucha. Keby ju nedržal určite by hrozilo, že spadne.
Mel nemala čas zareagovať. Na záškodníckej mape zazrela bodku blížiacu sa k nim. Rýchlo schmatla neviditeľný plášť a prehodila ho cez nich. Stihla to v poslednej chvíli. Zloduch prefrčal okolo nich, za sebou ťahal Pani Norisovú, nafúknutú ako balón. V tesnom závese za nimi bežal Filch a hrozil mu metlou… Dosť rýchlo sa spamätal z menšieho pamäťového šoku.
„No počkaj ty, odporný poltergaist…“
Helen neveriacky zalomila rukami. Harriet bola studená ako mŕtvola. Prišla o veľké množstvo krvi… Zúfalo ju vyložila na posteľ. Čo najrýchlejšie ju prezliekla do čistých šiat. Prezrela si rozsiahle poranenia, ktoré sa rozpínali na jej tele. Helen s veľkou námahou zastavila krvácanie a zacelila pár väčších rán. Jej liečiteľská moc bola takmer vyčerpaná.
„Moja malá, toto bude dosť nepríjemné,“ skonštatovala, keď sa pokúsila vystrieť jej zmeravenú ruku. Harriet vykríkla od bolesti a snažila sa vymaniť z jej zovretia.
„Nechcem ti ublížiť, ale tá zlomenina je veľmi závažná. Kosť je hrozne krehká. Budem ti to musieť napraviť. Rada by som ti dala niečo proti bolesti, ale nejde to. Nemôžem ťa tu nechať samú. Smrťožrúti by mohli využiť situáciu. Pokojne lež. Pokúsim sa to urobiť čo najrýchlejšie, “ nervózne vrhla pohľad na dvere. Vedela, že čakajú, len na to kedy odíde.
Harriet sa zhnusene striasla. Po lícach jej začali tiecť slzy. Nemohla ich dlhšie zadržiavať.
„Môžem začať ?“ opýtala sa Helen. Chcela to mať čo najskôr za sebou. Harriet nemo prikývla.
„Coniugo costum,“ zašepkala a čo najjemnejšie prechádzala prstami po mieste opuchu. Do zranenej ruky prešiel ružovkastý lúč svetla. Harriet potlačila bolestný vzlyk. Kosť zapadla na správne miesto a kúzlo ju zafixovalo. Opuch sa začínal strácať.
„Budem môcť hýbať rukou, tak ako predtým ?“
„Áno, ale až neskôr. Teraz sa nesmieš namáhať. Najlepšie bude, keď si dáš niečo na jedenie…Snáď ešte zvládnem pár drobných kúzel,“ Helen jej opatrne ponaprávala vankúše. Ruku jej ovinula narýchlo nájdeným obväzom. V tajnom dome nebolo veľa vhodných liečiteľských pomôcok.
Harriet odmietavo pokrútila hlavou. „Nie, ďakujem. Nemám na nič chuť. Chcem sa vrátiť späť na Rokfort. Ja som Poppy nechcela zabiť…Mama to určite pochopí a nedovolí, aby ma zavreli do väzenia. Nebojte sa nebudem svedčiť proti Robovi. Viem, že on za nič nemôže.“
Dvere prudko vyleteli z pántov a narazili do steny.
„Dúfam, že nerušíme,“ sladko zatiahol Draco Malfoy. Štyria ďalší smrťožrúti stáli za ním. Práve sa dostavil do tajného domu a dopočul sa, že majú „návštevu“. Helen nebola vôbec nadšená, že ho vidí.
„Slušnosť káže zaklopať, predtým než niekam vstúpiš. Na tvojom mieste by som sa zdekovala, kým nebude neskoro.“
Malfoy sa mrazivo uškrnul a namieril na ňu prútik. Helen sa mierne zapotácala. Strata veľkého množstva magickej energie oslabila jej schopnosti. Nedokázala sa brániť, ale nemienila mu to dať najavo.
Jeho ramena sa však dotkla nejaká ruka. Zúrivo sa mu zaborila do pleca. „Nevolal som ťa kvôli tomu, aby si otravoval moju manželku,“ v očiach sa mu rozhoreli červené ohníčky. Draco neočakával, že bude mať pred sebou tú obávanú podobu. Mimovoľne sa striasol. Cítil ako mu niečo poranilo plece.
„VŠETCI IHNEĎ VYPADNITE, DO TEJTO IZBY NEBUDETE V ŽIADNOM PRÍPADE VSTUPOVAŤ.“
Smrťožrúti sa sklamane rozpŕchli. Draco vyšiel von ako posledný. Celý čas si niečo hundral popod nos. Helen si sadla na kraj postele.
Harriet šokovane hľadela na Temného pána. Tú hadiu tvár poznala z učebníc a časopisov, ale vo všetkých sa písalo, že už dávno zomrel. Hlas sa jej zasekol v hrdle. Hrozne sa zľakla. Ledva premohla triašku. Nestávalo sa príliš často, aby sa mladá študentka ocitla v jednej miestnosti s najobávanejším čarodejníkom, ktorý bol už niekoľko rokov považovaný za mŕtveho.
„RON, PREBER SA,“ Hermiona bola na pokraji nervového zrútenia. Jej manžel bol napriek snahám liečiteľov z nemocnice Sv. Munga stále v bezvedomí.
„No tak, Hermi. Upokoj sa nemôžeš tu ostať. Odprevadím ťa domov…“ Neville sa ju márne snažil odtiahnuť od Ronovej postele. Liečitelia boli úplne bezradní. Podľa všetkého mu nič nebolo a nezasiahla ho ani žiadna kliatba. Nevedeli si vysvetliť prečo zrazu prestal vnímať.
„Chcem ostať s ním. On je taký dobrý a ja si ho nezaslúžim. Kvôli mne je v takomto stave.“
„Netáraj Hermi, ty za nič nemôžeš. MALFOY to všetko zapríčinil. Crabbe a Goyle budú musieť prehovoriť, aj keby som mal požiadať ministra o to, aby sme im mohli naliať veritaserum. S nimi už nemôžeme mať žiadne zľutovanie. Upokoj sa, lebo ublížiš dieťatku.“ Hermiona sa od neho prudko odtiahla.
„JA TO NEZNESIEM, UŽ NECHCEM...NEVLÁDZEM.“
Neville sa už počas svojej práce stretol s podobnými reakciami. Hermiona zrejme dostala „mierny“ hysterický záchvat.
„Nestrácaj nádej. Dostane sa z toho. Už ho raz aj otrávili a nezanechalo to na ňom žiadne stopy. “
„Ani nevieš ako veľmi ho milujem, ale musím ti niečo povedať…ja to už viac nedokážem tajiť. Draco mi takisto nie je ľahostajný. Možno to bude zniesť šialene, ale tuším som zaľúbená do oboch,“ šepla Hermiona.
„Voldy sa vrátil. On ma chce zabiť !“ zajačal Ron.
Neville a Hermiona sa obrátili k dverám.