darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
VII. Tŕň v srdci
3. prosinec 2006 | 11.05 |
Na chvíľu sa medzi čarodejníkmi rozhostilo hrobové ticho. Joja cítila ako jej srdce silno poskočilo v hrudi. Každý úder vnímala ako potvrdenie jeho slov. Pristúpil k mladej čarodejnici, ktorá stála neďaleko nej. Mala dlhé nebesky modré šaty, svetlé vlasy zvýrazňovali jemnú alabastrovo bielu pokožku. Odvážne hľadela na očí svojho nepriateľa.
Joja sa inštinktívne oprela o Garapoda. Oči jej mierne zvlhli, ale inak na sebe nedala znať, že ju to zasiahlo. Keby nebol s ňou asi by to nezvládla.
Chlácholivo ju vzal za ruku a pošepkal jej do ucha : „Nemá cenu pre ňho vyroniť čo len jedinú slzu,“ odtiahol ju trochu nabok, aby mala možnosť zakryť svoju bolesť. Vedel, že je veľmi citlivá a nechcel, aby to neskôr možný nepriatelia použili proti nej.
„Tvoja neter Alica, predsa nemá manžela. Prečo sa snažíš mi klamať ?“ Loxosceles ho obdaroval nevrlým úškrnom. Podišiel k nej a obzeral si ju zo všetkých strán, ako kobylu na trhu. Počastoval Jednookého bolestným zábleskom. Na hlave sa mu objavili drobné ranky, z ktorých vystrekol prúd krvi.
„Dobre, súhlasím,“ vyhŕkol z nevôľou. Nemienil obetovať svoj život, kvôli tomu dievčaťu. Neskôr možno bude mať príležitosť vyrovnať si s ním účty. Mienil sa postarať o to, aby sa nedožil svadobnej noci. Potom by už nad ním nemal žiadny dosah, pokiaľ by nechcel ohroziť svoju vlastnú krv.
„Nemaj obavy, moja, hneď odídeme. Dnes nie je vhodný čas na nadväzovanie hlbších kontaktov,“ rezolútne vyhlásil Garapodo. Spolu sa predierali pomedzi dav zvedavých čarodejníkov. Odviedol svoju žiačku späť do bezpečia knižnice.
Reálny svet
Rýchlo zohrial teplý čas. Neúprosne jej vtisol do rúk hrnček, z ktorého sa dymilo. Posadil ju do pohodlného kresla, oproti Grétinej soche. Chcel jej čo najviac uľahčiť sklamanie z lásky. Vedel, že také skúsenosti sú veľmi trpké. Bodnutie do chrbta od milovanej osoby dokáže človeku veľmi ublížiť. Chcel, aby sa vyrozprávala a dostala zo seba celú tú hroznú ťarchu.
Prisadol si k nej na operadlo a jemne ju pohladil po tvári. Joja sa k nemu znepokojene pritisla. Veľmi skoro si ho obľúbila a mala ho rada ako vlastného otca.
„O jednej veci som sa ti ešte nestihol zmieniť. Na Odvrátenej strane fungujú takzvané dohodnuté manželstvá medzi jednotlivými čarodejníckymi rodinami alebo zoskupeniami. Tu v Reálnom svete to nie je až také časté.“
Joja si zarazene uchlipla z čaju. Cítila ako zohrial jej vnútro, ale napriek tomu nedokázala potlačiť tie hrozné pocity. Zradil ju. Zahrával sa s ňou. Pošliapal city, ktoré k nemu prechovávala. Chcela o tom hovoriť v minulom čase, lebo prítomnosť bola viac než bolestivá.
„Som hrozná hlupaňa. Ako som si mohla myslieť, že ma naozaj ľúbi ?“ rýchlo si odpila z čaju a oprela sa o Garapoda. Potrebovala cítiť podporu blízkeho človeka. Grétine oči spod kamennej steny vyronili pár perleťových sĺz.
„Nebuď smutná, spolu všetko zvládneme. Nesmieš sa podceňovať. Určite sa objaví niekto iný, kto si zaslúži tvoju lásku. On o tom nemá ani potuchy. Ľudia z Odvrátenej strany žijú v nádhernom svete plnom ilúzií a snových obrazov, ale nevedia prejaviť svoje city. Ich svet je zahalený chladom a temnotou. Som jedným z nich, viem ako rozmýšľajú,“ kedysi uvažoval rovnako. Jeho život však zmenilo dievča, ktoré sa rozhodlo vzoprieť neľútostným konvenciám. Ušlo z Odvrátenej strany a prežilo život medzi ľuďmi, ktorý ju mali radi. Vtedy do nedokázal pochopiť. Teraz si však uvedomoval, že mala pravdu. Ona jediná sa im postavila a mal ju ochrániť. No bolo už neskoro…
Keď dopila celý hrnček viečka jej zrazu oťaželi. Ponorila sa do bezsenného spánku, ktorý jej mal vrátiť stratenú energiu.
„Nie, ešte nie…“ Garapodo ňou jemne potriasol. Joja sa však neprebrala. Loxosceles opäť odviedol jej dušu do svojej dimenzie. Netušil čo zamýšľa. Už jej aj tak spôsobil dosť starostí.
„Joja, nevzdávaj to. Musíš s ním bojovať,“ zašepkal rozrušene. Chytil ju za ruky a začal jej na nich kresliť magické symboly.
„Argen ako koráb, jasab ako myseľ, amg ako cesta, ktorou musíš ísť späť,“ dudral si sám pre seba magické poučky. Vedel, že to zvládne. Musel tomu veriť.
Odvrátená strana
Okolo nôh a rúk sa jej omotali pevné povrazy. Neúprosne ju pricvikli k studenej zemi. Čím viac sa mykala, tým viac ju sťahovali. Do očí jej vyhŕkli slzy bolesti.
„Zajatkyňa snov kvôli mne plače ? Budem ťa utešovať ako drahý Garapodo. Bolo ti dobre, keď ťa hladkal ?“ ironicky poznamenal Loxosceles. Ľahol si tesne vedľa nej a pozor ako sa zvíja od zlosti. Prisunul sa bližšie k nej, aby si mohli hľadieť do očí. Ich pery boli od seba vzdialené len pár centimentrov.
„Čoskoro budem mať svadbu. No dnes som ešte voľný. Tak, prečo nevyužiť ponúkanú príležitosť ?“
„Si odporný. Nechcem ťa už nikdy vidieť,“ odsekla podráždene. Ruky sa jej poradilo uvoľniť, ale nechcela, aby si to všimol. Zrazu v sebe pocítila zvláštnu silu, niečo ju ťahalo späť do Reálneho sveta.
„Je to márne nepustím ťa, kým ma nepobozkáš na dobrú noc,“ odvetil posmešne. Nechápal kde sa v ňom zobrali také zvláštne pocity, keď Joja hľadala ochranu u Garapoda. Žeby žiarlil na toho nemožného starca ? Niečo také si však nemienil pripustiť.
„Urob to ty, láska moja. Nebudem sa brániť,“ prinútila sa hovoriť normálnym hlasom bez akýchkoľvek negatívnych emócií. Dychtivo prekonal vzdialenosť ich pier. Potreboval to zažiť aspoň raz. Trvalo to však len krátku chvíľu. Zrazu však pred sebou videl len prázdnu dlážku.
Reálny svet „Garapodo, ja som si myslela, že je to už v poriadku. Ako je možné, že ma stále ovláda ?“ šla si poriadne umyť ústa, aby na nich neostalo ani stopy po jeho dotyku. Čarodejník sa nervózne prehrabával v knihách a dosť dlho nič nevravel.
„Tuším som podcenil vaše vzájomné spojenie. Vyzerá to tak, že patríte k sebe,“ sám sa čudoval, že vyriekol také slová. Bolo to však jediné možné vysvetlenie. Stena sa sfarbila do fialova. O malú chvíľu vyvrhla Jednookého a Alicu. Obaja priam sršali zlosťou.
„Garapodo, musíte niečo podniknúť. Nechcem, aby patril do našej rodiny. Radšej ho sám zabijem !“ zúrivo klesol do hojdacieho kresla.
„Neopováž sa mu stavať do cesty. Už od svojich piatich rokov dokonale ovláda mágiu. Keď prišiel ku mne do učenia, nevychádzal som z údivu. Nie je vôbec ľahké ho poraziť. Po súboji by to bola hotová samovražda. Stále má právo vziať ti život, pokiaľ sa pokúsiš porušiť dohodu,“ varoval ho nasrdene. Nechcel, aby urobil nejakú hlúposť. Takisto nesúhlasil s takými svadbami, ale nevedel si predstaviť ako by tomu mohol zabrániť.
„Ja viem,“ odvrkol Jednooký. Od nervozity sa začal hojdať v kresle.
„Majster, prosím, ja si tú svadbu odmietam. Milujem muža s tohto sveta. Nechcem sa ho vzdať,“ odvetila Alica. Bola rovnako rozrušená ako jej strýko. Keď uvidela Grétinu sochu ledva premáhala žiaľ. Teta bola k nej vždy veľmi dobrá. Určite by jej skúsila pomôcť za každú cenu.
„Chcete, aby som ho vyzval na súboj ? To je jediné čoby snáď mohla zastaviť toto šialenstvo. Uvedomujete si však, že dôvodom súboja nemôže byť táto svadba. Musí to byť niečo celkom iné,“ ihneď schladil ich nádeje Garapodo. Súboje nemohli navzájom súvisieť, inak by to boli nekonečné a dosť nezmyselné boje.
„Vy sa ho bojíte ? Dokonca vás už raz zajal a preniesol do psej podoby…“ posmešne vyhlásil Jednooký.
„JA SA HO NEBOJÍM. V ŽIADNOM PRÍPADE SI VŠAK NEŽELÁM PROTI NEMU PRIAMO VYSTUPOVAŤ. UŽ MÁM DOSŤ TVOJICH CHYTRÁCKYCH REČÍ. LOXOSCELES JE MÔJ SYN !“ Garapodo vrieskal tak nahlas až sa otriasali police z knihami. Dávno zabudnutá pravda vyplávala na povrch. Nechcel, aby to niekto vedel, lebo sa hanbil za situáciu v akej došlo k jeho splodeniu.
„To nie je možné ?“ prekvapene zhíkol Jednooký.
„Odíďte,“ zachripel Garapodo.
Joja ho jemne podoprela. Cítila ako sa chveje. Bol hrozne poblednutý a prudko dýchal.
Na stene ja zavil krvavočervený znak, s veľkými rozďavenými ústami. Prostred toho nápisu svietili mená LOXOSCELES & GARAPODO.
Garapodo sa celou váhou oprel o svoju žiačku. Nevládal sa ani pohnúť. Neveriacky civel na ten strašný symbol. Loxosceles ho vyzval a nebolo možné niečo také odmietnuť.
„To je eferal, najvyššia výzva na súboj, s ktorého môže vyjsť živý len jeden,“ zhrozene skonštatovala Joja. Bol to prvý magický symbol, ktorý jej Garapodo ukázal. Chcel, aby si ho veľmi dobre zapamätala. Bol totiž symbolom smrti.
Jednooký pristúpil bližšie. „Máš pravdu Joja. Skús hádať čo je príčinou tohto súboja ?“ povedal, keď pristúpil bližšie a prečítal si podmienky.
„Ja neviem…“ vyjachtala zmätene. Zložila Garapoda na stoličku a pristúpila bližšie. Jemne sa dotkla krvavých čiar. Keď si prečítala o čo sa jedná, takisto ju zaplavili nepríjemné pocity.
„Ide o mňa,“ vyplašene si odhrnula z tváre prameň vlasov. Viac však nevedela rozlúštiť. Písmená sa pred ňou skrývali ako keby sa jej báli.
„Áno, píše sa tu, že chce prevziať ochranu majstra. V normálnej reči to znamená, že si želá, aby si bola jeho žiačkou.“
Alica si šokovane zakryla ústa, aby nevykríkla. Niečo také vôbec neočakávala.
„Prečo si nám nepovedal, že ten podliak je tvoj syn ? Vidíš to, ako si váži svojho otca. Vyzval ťa na súboj a chce ťa zabiť. Snáď ti je jasné, že teraz ho už nemôžeš obraňovať,“ zhrozene odvrkla Alica.
„Nemá dôvod ku mne prechovávať úctu,“ slabým hlasom odsekol Garapodo. Keď už raz začal, musel to dokončiť. Grétine oči ho však varovali, aby to nerobil. To tajomstvo bolo príliš delikátne.
„Ja som miloval jeho matku, ale zároveň aj nenávidel. Ja som ju…ja som…“ nedokázal dokončiť začatú myšlienku. Nechcel sa viac vracať k starým spomienkam. Zhlboka sa nadýchol, aby zo seba konečne dostal tú hroznú pravdu.
„Znásilnil som ju,“ odvetil rozochvene. Vedel, že je to strašné a určite to nikto z nich nepochopí. Veľmi nerád spomínal na túto nepríjemnú skúsenosť. Vtedy bol celkom iným človekom.
Jednooký neveriacky pokrútil hlavou. „Bude lepšie, keď ťa teraz necháme oddychovať. Veľmi nás mrzí, že sme ti spôsobili starosti,“ Jednooký chytil za ruku znepokojenú Alicu a rýchlo prešli cez tajný východ.
„On to vie a nikdy mi to nedokázal odpustiť,“ podišiel k symbolu. Jeho oči nadobudli pochmúrnu sivastú farbu.
„Prijímam výzvu svojej vlastnej krvi a podriaďujem sa jej,“ odvetil bezvýrazným hlasom.
Joja tomu nedokázala uveriť. Garapodo nepôsobil ako nejaký chladný surovec. Nevedela si predstaviť, žeby niekomu takýmto spôsobom ublížil.
Joja sa inštinktívne oprela o Garapoda. Oči jej mierne zvlhli, ale inak na sebe nedala znať, že ju to zasiahlo. Keby nebol s ňou asi by to nezvládla.
Chlácholivo ju vzal za ruku a pošepkal jej do ucha : „Nemá cenu pre ňho vyroniť čo len jedinú slzu,“ odtiahol ju trochu nabok, aby mala možnosť zakryť svoju bolesť. Vedel, že je veľmi citlivá a nechcel, aby to neskôr možný nepriatelia použili proti nej.
„Tvoja neter Alica, predsa nemá manžela. Prečo sa snažíš mi klamať ?“ Loxosceles ho obdaroval nevrlým úškrnom. Podišiel k nej a obzeral si ju zo všetkých strán, ako kobylu na trhu. Počastoval Jednookého bolestným zábleskom. Na hlave sa mu objavili drobné ranky, z ktorých vystrekol prúd krvi.
„Dobre, súhlasím,“ vyhŕkol z nevôľou. Nemienil obetovať svoj život, kvôli tomu dievčaťu. Neskôr možno bude mať príležitosť vyrovnať si s ním účty. Mienil sa postarať o to, aby sa nedožil svadobnej noci. Potom by už nad ním nemal žiadny dosah, pokiaľ by nechcel ohroziť svoju vlastnú krv.
„Nemaj obavy, moja, hneď odídeme. Dnes nie je vhodný čas na nadväzovanie hlbších kontaktov,“ rezolútne vyhlásil Garapodo. Spolu sa predierali pomedzi dav zvedavých čarodejníkov. Odviedol svoju žiačku späť do bezpečia knižnice.
Reálny svet
Rýchlo zohrial teplý čas. Neúprosne jej vtisol do rúk hrnček, z ktorého sa dymilo. Posadil ju do pohodlného kresla, oproti Grétinej soche. Chcel jej čo najviac uľahčiť sklamanie z lásky. Vedel, že také skúsenosti sú veľmi trpké. Bodnutie do chrbta od milovanej osoby dokáže človeku veľmi ublížiť. Chcel, aby sa vyrozprávala a dostala zo seba celú tú hroznú ťarchu.
Prisadol si k nej na operadlo a jemne ju pohladil po tvári. Joja sa k nemu znepokojene pritisla. Veľmi skoro si ho obľúbila a mala ho rada ako vlastného otca.
„O jednej veci som sa ti ešte nestihol zmieniť. Na Odvrátenej strane fungujú takzvané dohodnuté manželstvá medzi jednotlivými čarodejníckymi rodinami alebo zoskupeniami. Tu v Reálnom svete to nie je až také časté.“
Joja si zarazene uchlipla z čaju. Cítila ako zohrial jej vnútro, ale napriek tomu nedokázala potlačiť tie hrozné pocity. Zradil ju. Zahrával sa s ňou. Pošliapal city, ktoré k nemu prechovávala. Chcela o tom hovoriť v minulom čase, lebo prítomnosť bola viac než bolestivá.
„Som hrozná hlupaňa. Ako som si mohla myslieť, že ma naozaj ľúbi ?“ rýchlo si odpila z čaju a oprela sa o Garapoda. Potrebovala cítiť podporu blízkeho človeka. Grétine oči spod kamennej steny vyronili pár perleťových sĺz.
„Nebuď smutná, spolu všetko zvládneme. Nesmieš sa podceňovať. Určite sa objaví niekto iný, kto si zaslúži tvoju lásku. On o tom nemá ani potuchy. Ľudia z Odvrátenej strany žijú v nádhernom svete plnom ilúzií a snových obrazov, ale nevedia prejaviť svoje city. Ich svet je zahalený chladom a temnotou. Som jedným z nich, viem ako rozmýšľajú,“ kedysi uvažoval rovnako. Jeho život však zmenilo dievča, ktoré sa rozhodlo vzoprieť neľútostným konvenciám. Ušlo z Odvrátenej strany a prežilo život medzi ľuďmi, ktorý ju mali radi. Vtedy do nedokázal pochopiť. Teraz si však uvedomoval, že mala pravdu. Ona jediná sa im postavila a mal ju ochrániť. No bolo už neskoro…
Keď dopila celý hrnček viečka jej zrazu oťaželi. Ponorila sa do bezsenného spánku, ktorý jej mal vrátiť stratenú energiu.
„Nie, ešte nie…“ Garapodo ňou jemne potriasol. Joja sa však neprebrala. Loxosceles opäť odviedol jej dušu do svojej dimenzie. Netušil čo zamýšľa. Už jej aj tak spôsobil dosť starostí.
„Joja, nevzdávaj to. Musíš s ním bojovať,“ zašepkal rozrušene. Chytil ju za ruky a začal jej na nich kresliť magické symboly.
„Argen ako koráb, jasab ako myseľ, amg ako cesta, ktorou musíš ísť späť,“ dudral si sám pre seba magické poučky. Vedel, že to zvládne. Musel tomu veriť.
Odvrátená strana
Okolo nôh a rúk sa jej omotali pevné povrazy. Neúprosne ju pricvikli k studenej zemi. Čím viac sa mykala, tým viac ju sťahovali. Do očí jej vyhŕkli slzy bolesti.
„Zajatkyňa snov kvôli mne plače ? Budem ťa utešovať ako drahý Garapodo. Bolo ti dobre, keď ťa hladkal ?“ ironicky poznamenal Loxosceles. Ľahol si tesne vedľa nej a pozor ako sa zvíja od zlosti. Prisunul sa bližšie k nej, aby si mohli hľadieť do očí. Ich pery boli od seba vzdialené len pár centimentrov.
„Čoskoro budem mať svadbu. No dnes som ešte voľný. Tak, prečo nevyužiť ponúkanú príležitosť ?“
„Si odporný. Nechcem ťa už nikdy vidieť,“ odsekla podráždene. Ruky sa jej poradilo uvoľniť, ale nechcela, aby si to všimol. Zrazu v sebe pocítila zvláštnu silu, niečo ju ťahalo späť do Reálneho sveta.
„Je to márne nepustím ťa, kým ma nepobozkáš na dobrú noc,“ odvetil posmešne. Nechápal kde sa v ňom zobrali také zvláštne pocity, keď Joja hľadala ochranu u Garapoda. Žeby žiarlil na toho nemožného starca ? Niečo také si však nemienil pripustiť.
„Urob to ty, láska moja. Nebudem sa brániť,“ prinútila sa hovoriť normálnym hlasom bez akýchkoľvek negatívnych emócií. Dychtivo prekonal vzdialenosť ich pier. Potreboval to zažiť aspoň raz. Trvalo to však len krátku chvíľu. Zrazu však pred sebou videl len prázdnu dlážku.
Reálny svet „Garapodo, ja som si myslela, že je to už v poriadku. Ako je možné, že ma stále ovláda ?“ šla si poriadne umyť ústa, aby na nich neostalo ani stopy po jeho dotyku. Čarodejník sa nervózne prehrabával v knihách a dosť dlho nič nevravel.
„Tuším som podcenil vaše vzájomné spojenie. Vyzerá to tak, že patríte k sebe,“ sám sa čudoval, že vyriekol také slová. Bolo to však jediné možné vysvetlenie. Stena sa sfarbila do fialova. O malú chvíľu vyvrhla Jednookého a Alicu. Obaja priam sršali zlosťou.
„Garapodo, musíte niečo podniknúť. Nechcem, aby patril do našej rodiny. Radšej ho sám zabijem !“ zúrivo klesol do hojdacieho kresla.
„Neopováž sa mu stavať do cesty. Už od svojich piatich rokov dokonale ovláda mágiu. Keď prišiel ku mne do učenia, nevychádzal som z údivu. Nie je vôbec ľahké ho poraziť. Po súboji by to bola hotová samovražda. Stále má právo vziať ti život, pokiaľ sa pokúsiš porušiť dohodu,“ varoval ho nasrdene. Nechcel, aby urobil nejakú hlúposť. Takisto nesúhlasil s takými svadbami, ale nevedel si predstaviť ako by tomu mohol zabrániť.
„Ja viem,“ odvrkol Jednooký. Od nervozity sa začal hojdať v kresle.
„Majster, prosím, ja si tú svadbu odmietam. Milujem muža s tohto sveta. Nechcem sa ho vzdať,“ odvetila Alica. Bola rovnako rozrušená ako jej strýko. Keď uvidela Grétinu sochu ledva premáhala žiaľ. Teta bola k nej vždy veľmi dobrá. Určite by jej skúsila pomôcť za každú cenu.
„Chcete, aby som ho vyzval na súboj ? To je jediné čoby snáď mohla zastaviť toto šialenstvo. Uvedomujete si však, že dôvodom súboja nemôže byť táto svadba. Musí to byť niečo celkom iné,“ ihneď schladil ich nádeje Garapodo. Súboje nemohli navzájom súvisieť, inak by to boli nekonečné a dosť nezmyselné boje.
„Vy sa ho bojíte ? Dokonca vás už raz zajal a preniesol do psej podoby…“ posmešne vyhlásil Jednooký.
„JA SA HO NEBOJÍM. V ŽIADNOM PRÍPADE SI VŠAK NEŽELÁM PROTI NEMU PRIAMO VYSTUPOVAŤ. UŽ MÁM DOSŤ TVOJICH CHYTRÁCKYCH REČÍ. LOXOSCELES JE MÔJ SYN !“ Garapodo vrieskal tak nahlas až sa otriasali police z knihami. Dávno zabudnutá pravda vyplávala na povrch. Nechcel, aby to niekto vedel, lebo sa hanbil za situáciu v akej došlo k jeho splodeniu.
„To nie je možné ?“ prekvapene zhíkol Jednooký.
„Odíďte,“ zachripel Garapodo.
Joja ho jemne podoprela. Cítila ako sa chveje. Bol hrozne poblednutý a prudko dýchal.
Na stene ja zavil krvavočervený znak, s veľkými rozďavenými ústami. Prostred toho nápisu svietili mená LOXOSCELES & GARAPODO.
Garapodo sa celou váhou oprel o svoju žiačku. Nevládal sa ani pohnúť. Neveriacky civel na ten strašný symbol. Loxosceles ho vyzval a nebolo možné niečo také odmietnuť.
„To je eferal, najvyššia výzva na súboj, s ktorého môže vyjsť živý len jeden,“ zhrozene skonštatovala Joja. Bol to prvý magický symbol, ktorý jej Garapodo ukázal. Chcel, aby si ho veľmi dobre zapamätala. Bol totiž symbolom smrti.
Jednooký pristúpil bližšie. „Máš pravdu Joja. Skús hádať čo je príčinou tohto súboja ?“ povedal, keď pristúpil bližšie a prečítal si podmienky.
„Ja neviem…“ vyjachtala zmätene. Zložila Garapoda na stoličku a pristúpila bližšie. Jemne sa dotkla krvavých čiar. Keď si prečítala o čo sa jedná, takisto ju zaplavili nepríjemné pocity.
„Ide o mňa,“ vyplašene si odhrnula z tváre prameň vlasov. Viac však nevedela rozlúštiť. Písmená sa pred ňou skrývali ako keby sa jej báli.
„Áno, píše sa tu, že chce prevziať ochranu majstra. V normálnej reči to znamená, že si želá, aby si bola jeho žiačkou.“
Alica si šokovane zakryla ústa, aby nevykríkla. Niečo také vôbec neočakávala.
„Prečo si nám nepovedal, že ten podliak je tvoj syn ? Vidíš to, ako si váži svojho otca. Vyzval ťa na súboj a chce ťa zabiť. Snáď ti je jasné, že teraz ho už nemôžeš obraňovať,“ zhrozene odvrkla Alica.
„Nemá dôvod ku mne prechovávať úctu,“ slabým hlasom odsekol Garapodo. Keď už raz začal, musel to dokončiť. Grétine oči ho však varovali, aby to nerobil. To tajomstvo bolo príliš delikátne.
„Ja som miloval jeho matku, ale zároveň aj nenávidel. Ja som ju…ja som…“ nedokázal dokončiť začatú myšlienku. Nechcel sa viac vracať k starým spomienkam. Zhlboka sa nadýchol, aby zo seba konečne dostal tú hroznú pravdu.
„Znásilnil som ju,“ odvetil rozochvene. Vedel, že je to strašné a určite to nikto z nich nepochopí. Veľmi nerád spomínal na túto nepríjemnú skúsenosť. Vtedy bol celkom iným človekom.
Jednooký neveriacky pokrútil hlavou. „Bude lepšie, keď ťa teraz necháme oddychovať. Veľmi nás mrzí, že sme ti spôsobili starosti,“ Jednooký chytil za ruku znepokojenú Alicu a rýchlo prešli cez tajný východ.
„On to vie a nikdy mi to nedokázal odpustiť,“ podišiel k symbolu. Jeho oči nadobudli pochmúrnu sivastú farbu.
„Prijímam výzvu svojej vlastnej krvi a podriaďujem sa jej,“ odvetil bezvýrazným hlasom.
Joja tomu nedokázala uveriť. Garapodo nepôsobil ako nejaký chladný surovec. Nevedela si predstaviť, žeby niekomu takýmto spôsobom ublížil.