darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných III: 3. kapitola Smrtihlav
Čím viac krvi vypil, tým viac sily získaval. Postupne rástol a nadobúdal ľudské tvary.
„Ste Lord Voldemort ?“
Smädné pery sa konečne odtiahli od jeho ruky, cítil ako ju oblizol nejaký drsný jazyk. Rana sa zacelila. Draco si k sebe pritískal Zabudnutý almanach. Cítil sa veľmi slabý. Tá vec z neho vysala aj trochu životnej energie.
„Tak ste…alebo nie ste ?“ V sarkofágu stále ležalo telo…Vydýchol si. Nemôže to byť ON.
„Som viac, oveľa viac. Som tvor čo nemá matku…Pochádzam z tej najhlbšej temnoty…Moje meno musíš poznať, ak mi chceš dať úlohu.“
„Meno ? Ja ho nepoznám.“
„Ja nie som. Nežijem ani nedýcham. Som koncentrované zlo… a tebe radím, aby si vyslovil moje meno, inak sa budem pokračovať v hodovaní…“
Draco vytiahol prútik : „AVADA KEDAVRA“ Tieň otvoril ústa, zelené svetlo sa v nich stratilo ako chlieb v peci.
„Neživý sa nedá zabiť.“
Naklonil sa nad neho a opäť ho nežne uhryzol. „Chutilo mi to, ale chcem viac. Mňa s tou smiešnou paličkou nezastavíš. Ja sa bojím len dvoch vecí na tomto svete a ani jednu z nich nevlastníš.“
Draco zazrel nápis vyrytý do obalu.
„Ty si Smrtihlav !“ zreval z posledných síl. Postava sa oblizla a sklamane ho postavila na nohy.
„Teraz si môžeš žiadať všetko čo ťa napadne. Splním každé tvoje želanie…“ Smrtihlav ponížene sklonil hlavu. Samozrejme, že to urobí, ale nebude to zadarmo.
„Naozaj dokážeš všetko ?“
„No neviem vzkriesiť mŕtveho, ale inak ma môžeš požiadať o čokoľvek.“
„Chcem aby si uniesol…“
„Som Harry James Potter.“ odvrhol podráždene. Rana ho poriadne zabolela a vôbec sa mu nepáčilo, že ich prerušil.
Helen našťastie prebrala velenie. Poriadne ministrovi vyčistila žalúdok a požiadala ho, aby si sadol. Pre istotu ostala s nimi.
„Tým si nie som celkom istý. Chcem, aby ste mi povedali všetko čo sa stalo v ten osudný deň…“
„Čo ak odmietnem ?“
Minister vytiahol malú bielu fľaštičku. „Veritaserum vám rozviaže jazyk. Pre všetkých ste skrátka hrdina, máte svoj štátny sviatok, ľudia vás obdivujú…To všetko je veľmi pekné, ale musíte uznať, že je potrebné, overiť si určité fakty. Mohol by som vás pokojne predviesť do vyšetrovacej väzby…alebo mám lepší nápad, zistíme kto ste pomocou legilimancie.“
„Nechcite to vedieť. Mali by ste z toho nočné mory. Takto sa môžete chváliť, že vyhrali, ale potom už neostane nič…“
Do nemocničnej izby vbehol Mark Moody. Bol synovcom Alastrora Moodyho. „Pán minister, vonku sa niečo deje. Zovšadiaľ dostávame hlásenia o nadprirodzenej aktivite…Niečo sa deje aj v Nenormálnej uličke…“
Bott vošiel obývačky práve vo chvíli, keď Luna ukazovala Hermione a Ronovi jeho mladšieho brata Roya.
Narodil sa len prednedávnom preto ho ešte nestihli spoznať.
Riddlovci pred malou chvíľou rozpustili schôdzku…
„No povedzte, nie je rozkošný…“ rozplývala sa Luna.
Hermiona nahlas zasmrkala. Stále ju trápila situácia s Harrym. Ako to povedia Ginny ? A čo Harriet ? Možno ani nespozná svoju vlastnú dcéru. Vzala do náručia Roya, aby sa aspoň trochu upokojila.
„Ahojte,“ potichu zatiahol Bott, „Už viete niečo nové o vyvolenom ?“
Ron mu chcel odpovedať, ale práve v tej chvíli sa uprostred obývačky zhmotnila nejaká čierna hmlovina.
Roy začal plakať. Nachvíľu sa zotmelo.
„Mami, ste všetci v poriadku ?“ Bott zazrel akýsi záblesk.
„Lumos,“ skríkol Ron. Nič sa nestalo. Neville to skúsil tiež. Nemalo to žiadny efekt.
Tmu zrazu vystriedalo denné svetlo. Všetci boli šokovaní.
Roy sedel v kresle sám. Hermiona zmizla.
Harriet Potterová sa opatrne posadila na okenný rám. Poriadne jej liezlo na nervy, keď všetci neustále preberali tú nešťastnú záležitosť… To sa ani nemôže pohádať s Riddlom bez toho, aby o tom všetci špekulovali ? Desila sa návratu na Rokfort. Nič sa tam nezmení… Ich spor sa začal už tak dávno… Ponorila sa do spomienok na svoj prvý školský deň…
Triediaca ceremónia bola v plnom prúde. Jej mama Ginny Weasleyová sa stala zástupkyňou riaditeľky. Bola na ňu nesmierne hrdá. Napriek tomu, že Harry zmizol zachovala sa statočne a rozhodla sa žiť ďalej, hoci aj bez neho.
„Harriet Potterová,“ zahlásila profesorka Weasleyová. Povzbudivo sa usmiala na svoju dcérku. Bola taká nervózna a vystrašená. Nepáčilo sa jej, že na ňu všetci zazerajú. Obzvlášť ju rozčuľovali červené zrenice, ktoré z nej nespúšťali zrak. Odolala pokušeniu pozrieť sa komu patria tie záhadné oči. Ich majiteľ bol ukrytý za veľkou misou polievky…
Keď klobúk vykríkol Chrabromil, bola nesmierne šťastná. Tak veľmi si priala chodiť do tej istej fakulty ako Harry.
Cestou do klubovne sa však príliš pohrúžila do myšlienok a stratila sa. Nevedela nájsť správny smer. Hrad sa jej zrazu zdal ponurý a chladný. Všetky chodby jej pripadali rovnaké.
„Dievčatko, kam si sa vybrala ?“ zašepkal jeden zo starých portrétov.
„Ja…neviem. Chcela by som ísť do Chrabromilskej veže…ja som asi zablúdila.“
„To nič to sa stáva, stačí keď zabočíš do …“
Zrazu jej do tváre zasvietilo svetlo prútika. S úľavou si uvedomila, že je to Bott, nanešťastie neprišiel sám. Sprevádzal ho Robert Riddle. Poznala ho z časopisov aj s kníh, vedela všetko o jeho otcovi…Až teraz si uvedomila, že to boli jeho oči, ktoré na ňu tak nenávistne hľadeli. Na chrbte jej naskočili zimomriavky. Harry mu zabil otca, možno sa jej bude chcieť pomstiť…
„Malá Potterová, nie je dobré túlať sa v noci po chodbách…“
Harriet ho ignorovala, obrátila sa k Bottovi : „Povieš mi prosím ťa kade mám ísť ? Som z tých chodieb celkom dopletená.“
„V pohode moja, ja som sa raz stratil aj cestou na záchod. Nemusíš mať obavy. Zavediem ťa tam. Nikto si nič nevšimne.“ Bott vždy všetko obracal na žart. Niekedy nerozumela tomu ako sa môže priateliť s Riddlom.
„Si fajn chalan,“ nesmelo sa na ňho usmiala. Vedela, že mu môže dôverovať.
„Kto sa tu zase motá ? Veď ja vás dostanem.“ Po chodbe sa hnal Filch spolu lampášom a Pani Norisovou v náručí.. Začuli pípanie…
„Odprevaď ju ty. Ja ho zdržím…niečo si už vymyslím Teraz má ten nový detektor pohybu, keby nás tu nenašiel zistil by kade sme šli. Ja mám čistý záznam, ale vás dvoch by rozhodne nemali prichytiť spolu…tak choďte.“
Harriet zmrzol úsmev na tváry. Má ostať sama s Riddlom ? To hádam nie. Veď je to samovražda.
„Bott, ja …“
„Bojíš sa ma ?“ opýtal sa Rob. V jeho očiach zaihrali posmešné ohníčky.
„Nie,“ odvrkla zdesene. Nechcela mu dopriať to potešenie, aby sa z nej mohol vysmievať. Má predsa prútik a mama ju už niečo naučila. Nie je predsa bezmocná.
„Tak poď za mnou,“ razantne odpratal z cesty jedno z brnení. Pod ním sa črtal tmavý otvor. Ešte raz sa obzerala za Bottom… Nie, rozhodne nechcela ísť do tajnej chodby so synom masového vraha…Bott ju vtisol dnu. Silno zovrela v ruke prútik a vykročila za ním. Nech sa stane čo sa má stať…
Zrazu domom otriasol silný výbuch. Tlaková vlna ju vyhodila cez okno. Harriet si akurát stihla chrániť hlavu rukami. Pár sklenených úlomkov sa jej zabodlo do rôznych častí tela…Ostala nehybne ležať na chodníku…Spomienka sa zmenila na sen, ktorý prehlušil bolesť a strach.