V zajatí snov:VIII. Milenka ?

Helga poriadne zajačala, keď telo jej priateľky zrazu zmizlo, akoby tam nikdy predtým neležalo.
„TY NEVĎAČNÁ POTVORA,“ zreval Garapodo, keď za ním pribehla šokovaná Helga. Musel jej trochu poopraviť myšlienky a vyhodiť z nich to čo práve videla. Nahovoril jej, že tam vôbec nebola.
Jeho starecký hlas nadobudol hroznú intenzitu. Zúrivo zdrapil Alicu za plece.
„Kam si ju poslala ? Hovor, ty hlupaňa,“ na tvári sa mu usadil vražedný výraz. Zatriasol ňou tak silno, až jej zadrkotali zuby.
„Len pokojne, majster. Nemusíš sa rozčuľovať aj tak to neviem. To kúzlo som nechcela použiť.“


Neznáme miesto

Joja pocítila pod nohami pevnú zem. Rukami sa dotkla červenkastej pôdy. Nachádzala sa na nejakom obilnom poli plnom všelijakých nezvyčajných plodín. Zazrela obrovskú červenkastú rastlinu s dlhými úponkami. Kým stihla čokoľvek urobiť, jeden sa omotal okolo jej pása a stiahol ju na zem. Niečo ju vláčilo v prachu a ťahalo čo najbližšie k desivej rastline.
„Ako sa povie to odsekávacie kúzlo ?“ zajačala nahlas. Nebol tam však nikto, kto by jej mohol odpovedať. Nervózne urobila pár pohybov rukou. Mágia sa však od rastliny len neškodne odrazila.
„Pozri Maqe, niekto sa chytil ?“ akýsi maličký tvor zovrel v ústach dlhú červenkastú píšťalu. Poľom sa rozľahla zvláštna melódia. Rastlina sa začala kymácať do rytmu tej krásnej hudby a postupne povolila zovretie. Úponky sa stiahli späť do vnútra. Vyvrhla zo seba pestrofarebné plody podobné jablkám.
„To je čarodejnica, Jon. Nemal by si na ňu ukazovať prstom,“ odvetila drobná dievčinka oblečená v kockovaných šatách. Začala urýchlene zbierať plody do svojej zásterky.
„Ďakujem,“ potichu hlesla Joja. Chvíľu jej trvalo, kým nabrala dych. Za ruky ju okamžite chytili dve veselé bytosti. Obaja boli takmer priesvitný ako duchovia, len nosy a ústa mali veľmi výrazné. Ledva cítila zovretie tenučkých prstov. Zazrela tenké blanky, ktoré prezrádzali, že sú zrejme pochádzajú z vodného sveta. Boli cítiť morskou soľou a ich ruky boli tiež pomerne predĺžené a blanisté.
„Niet za čo. Gloera je veľmi nebezpečná pre cudzincov, ale jej plody sú potrebné na udržanie nášho ostrova. Ja som Jon Gardik tunajší hlavný zberateľ plodov Gloery a toto je moja sestra Maqe. Vitaj na ostrove Tues Mortalis.“
„Som rada, že vás spoznávam. Neviete akoby som sa mohla dostať späť do Reálneho sveta ?“
Obe deti si vymenili ustarostené pohľady. Zjavne nemali ani potuchy o tom, že taký svet vôbec existuje.
„A čo Odvrátená strana ani o tej nič neviete ?“ opýtala sa s nádejou.
„Iste, že áno. Nie je však vôbec ľahké sa tam dostať. . Temný syndikát nám zamedzil prístup k bránam troch svetov. Naša mágia nepozná iný spôsob dopravy, ktorý by ti vyhovoval,“ Jon sa nervózne poškrabal po hlave. Nevedel prísť na nič čoby jej pomohlo. Nechápal, prečo chce odísť, keď len teraz prišla.
„Zavedieme ťa k nám domov. Naša mama Marlusa je tunajšou náčelníčkou, určite ti bude vedieť poradiť. Občas fušuje aj do čarov a kúzel…“ navrhla Meqe.


Odvrátená strana

Pomaly prechádzal po tmavých chodbách svojho domu. Vyhovovalo mu, že Garapodo príšerne trpí. Priam sa vyžíval v tých hrozných mukách. Nevedel sa dočkať súboja, v ktorom dokáže otcovi, že mu na ňom ani trochu nezáleží.
Spaľovala ho túžba, ktorú nedokázal dlhšie ovládať. Chcel ju mať blízko pri sebe. Netušil kedy sa ich role vymenili. Nikdy by si nepomyslel, že bude žiarliť na obyčajné priateľské gesto.
Uprostred chodby sa zhmotnila tmavá postava. Okolo nej sa vytvorila tmavá žiara. Hneď mu bolo jasné, že nemá povolenie na prechod medzi svetmi.
„Prišiel si ma prosiť o milosť ?“ odsekol podráždene. Oveľa radšej keby mu oznámil, že to chce ukončiť ihneď. Nemusel by čakať až do ďalšieho zhromaždenia.
„Nie, synček. Takú radosť ti neurobím. Chcem ťa však požiadať o pomoc…“ Garapodo ledva stihol dokončiť vetu. Okolo hlavy mu preletel neklamný znak Loxoscelesovej pohostinnosti. Dlážka pod ním poriadne vzbĺkla. Ledva stihol uskočiť.
„NEOPOVÁŽ SA MA TAK NAZÝVAŤ. ZMIZNI,“ pohrozil mu. Nedokázal viac zotrvať v jeho blízkosti.
„ Potrebujem, aby si zistil kam sa podela Joja. Tvoja skvelá snúbenica ju poslala na nejaké neznáme miesto. Napriek všetkým snahám ju nedokážem nájsť. Hádam len neodmietneš pomôcť žene, ktorú miluješ ?“
„To nie je pravda. Chcem ju dostať do postele. To s láskou nemá nič spoločné,“ odvetil chladne.
„Naozaj k nej nič necítiš. Takže by ti nevadilo, keby sa zaľúbila do niekoho iného. Videl by si ju vydatú za muža, ktorý by nemal také pochybnosti ako ty,“ lišiacky ho podpichol Garapodo.
Podľa výrazu tváre akým ho obdaril, ihneď pochopil, že sa snaží zachovať si chladnú hlavu. Tá predstava, ktorú mu načrtol mu pôsobila hotové muky.
„Nie, to jej nikdy nedovolím,“ odvrkol zhnusene. Svoje myšlienky preorientoval na Joju. Nemohol sa k nej však dostať. Cítil, že je na mieste kde mágia Odvrátenej strany nepôsobí.
„Budeme musieť počkať, kým nezaspí. Niečo ma zrejme blokuje,“ Loxosceles namrzene klesol do kresla. Nemienil s otcom stráviť celý deň.
„Porozprávam ti príbeh o nadutom čarodejníkovi, ktorý si myslel, že mu patrí celý svet…Veľmi rýchlo napredoval v učení a vždy si vedel zo všetkým poradiť. Raz ho však zradilo srdce. Zrodila sa láska, ktorá ho priviedla na pokraj smrti. Zamiloval sa do dievčaťa, ktoré neovládalo mágiu. Nemal však odvahu, aby sa k nej čo len priblížil. Keď sa však dozvedel, že sa vydáva za nejakého dedinského chlapca, rozhodol sa, že prišiel jeho čas…“ Garapodo sa pohľadom vpíjal do Loxoscelesových očí. Otvoril mu dvere do svojej mysle a odhalil dávne spomienky, ktoré ho dodnes zhrýzali.


Odvrátená strana

(Pred dvadsiatimi piatimi rokmi)
„Si krásna, láska moja,“ mladý muž nežne pobozkal svoju snúbenicu. S rozpustenými vlasmi vyzerala ako záhadná víla, ktorá sa náhodou objavila na lúke posiatej kvetmi noci.
„Romer, ja si tým nie som istá. Nechcem, aby nás niekto videl spolu vychádzať z lesa,“ ustarostene odvetila Lea. Rodičia jej zakazovali túlať sa s ním po nociach, napriek tomu, že boli už vyše roka zasnúbení a ich svadba sa mala konať o pár dní.
„Nemusíš mať strach. Nič sa ti nestane. Ja nie som žiaden zlý vlk. Milujem ťa a nikdy si nedovolím nútiť ťa k niečomu, čoby si nechcela,“ zašepkal nežne. Nejaká ničivá sila mu však zovrela hrdlo. Začal sa dusiť.
„Láska, čo ti je ?“ Lea si k nemu znepokojene kľakla a pokúšala sa mu pomôcť. Nejaký muž sa zjavil tesne vedľa nej. Podľa plášťa, hneď zistila, že je to čarodejník. Podišiel celkom blízko k nej. V očiach sa mu zračila túžba po pomste.
„Prosím vás, neubližujte mu…“ pocítila lačný bozk na perách. Dotyky toho cudzinca jej vôbec neboli príjemné. Krútila sa a mykala v snahe uniknúť z jeho dosahu.


Ostrov Tues Mortalis

Viedli ju po úzkej prašnej cestičke plnej všelijakých výmoľov. Musela si dávať pozor, aby sa náhodou nepokĺzla. Pod nimi sa skvelo spenené more Neodbytné vlny narážali na pevninu, akoby ju chceli celkom pohltiť. Horúce slnko jej nemilosrdne šľahalo na chrbát.
„Čo je to vlastne Temný syndikát ? Takisto nemám potuchy čo myslíte tou bránou troch svetov. Ja som ešte len žiačka, preto neviem o týchto veciach absolútne nič,“ musela sa ich na to konečne spýtať. Učiteľ síce čosi spomínal, ale stále jej to nebolo jasné.
„Temný syndikát je zoskupenie zlých čarodejníkov, ktorí spolu uzavreli spojenectvo. Sú to poriadne nebezpečný chlapíci. Kedysi ich viedol muž menom Garapodo, ale po jeho zmiznutí už vládu nad týmto spolkom nikto neprevzal,“ trpezlivo jej vysvetľoval Jon. Rukou pevne stihol píšťalku a poobzeral sa, akoby očakával, že sa odniekiaľ vynoria.
„Dávaj si na nich veľký pozor. Pokiaľ ich niekde stretneš, čo najrýchlejšie uteč. Chodia oblečení v pravej dračej koži, čo je u nás takmer neprípustné. Draci sú totiž posvätní.“
„To si určite zapamätám,“ Joja bola nesmierne rada, že nespomenula svojho učiteľa. Pokiaľ ide o toho istého muža, určite by stratila ich dôveru. Netušila, že Garapodo skrýva toľko desivých tajomstiev. Začínala si myslieť, že ho vôbec nepozná.
„Brána troch svetov je tamten útes. Predtým sme tadiaľ voľne prechádzali na Odvrátenú stranu. Teraz to však nie je možné. Temní zo syndikátu neustále strážia prenosové miesto,“ Meqe smutne pozrela na vyčnievajúci kus útesu. Mrzelo ju, že nepriatelia okupovali takú vzácnu časť ich histórie.
„Pozri tam hore, je náš dom,“ odvetil Jon. Priesvitným prstom ukazoval na drobnú chalúpku zavesenú na konároch stromov tak, aby sa neustále kývala zo strany na stranu. Na ďalších stromoch boli povešané všelijaké iné príbytky rôznych tvarov a veľkostí. Všetky sa jemne hompáľali, akoby ich rozhojdávala nejaká zvláštna sila.
„Kde ste boli tak dlho,“ zrúkla na nich ženička oblečená v sivastých domácich šatách. Vyliezla z pohyblivého domu a prekvapene si obzrela Joju.
Deti jej hneď porozprávali o hosťovi, ktorý sa nechtiac objavil na ich ostrove.
„Máte šťastie, anjelik, zajtra odtiaľto odlieta môj známy, drak Dudenestan aj s rodinou. Jeho žena princezná Fude sa určite poteší, že si bude mať s kým poklebetiť. Kvôli bojkotu čarodejníkov môžeme používať len vzdušnú cestu, je to na nevydržanie, ale nedá sa nič robiť. Dnes večer sa opäť pokúsime prelomiť bariéru,“ v rukách zvierala množstvo zvitkov popísaných nejakými divnými symbolmi.
„Hovorili ste o mne ?“ opýtala sa mladá žena, ktorá práve vystrčila hlavu z ďalšieho okna. Bola oblečená v tenkých červených šatách a na krku mala zvláštny šperk v tvare dračích zubov. Orieškovo – hnedé oči sa ihneď upreli na Joju. Dlhé tmavé vlasy si práve zapletala do objemného vrkoča, keď začula ako niekto vyslovil jej meno. Nečakala, že sa na nudnom ostrove, kam s manželom chodili každý mesiac objaví konečne nejaká nová tvár.
„Á to je výborné, že si prišla. Určite sa spolu dobre zabavíme,“ odvetila princezná, keď jej Joju predstavili.

Zpět na hlavní stranu blogu