V zajatí snov: XIV. Obeta srdca

Pustila sa do prípravy pomerne zložitého zaklínadla. Vzala do ruky ostrú ihlu a opatrne sa pichla do prsta. Pár kvapiek krvi dopadlo do obrovskej nádoby určenej na magické obrady.
„Nech sa svetlo stretne s tmou,“ potichu odriekala všelijaké magické formulky. Pomocou kriedy nakreslila na dlažbe obrys ľudského tela. Postupne začal zo seba vyžarovať silné svetlo. Joja si rýchlo zobliekla šaty a ľahla si na miesto, kde sa lúče pretínali.

Reálny svet

Na soche sa začínali zjavovať pukliny. Rýchlo sa odlupovali z jej tela. Kliatba ju pomaly opúšťala. Gréta nemotorne pohla rukami. Na dlážke sa zjavila schúlená ženská postava. Bola pokrytá akousi priezračnou stenou.
„Teta Gréta som taká rada, že si v poriadku,“ neveriacky zvolala Jamgir. Rukou sa opatrne dotkla perleťovej masy.
„Teraz nie je čas na zbytočné reči. Pomôž mi ju zdvihnúť,“ zúfalo vykríkla knihovníčka. Nemohli si dovoliť žiadne otáľanie.
Vráť sa, neopúšťaj nás… Joja počula akési záhadné volanie vychádzajúce z jej vnútra. Niečo veľmi silné ju pútalo k tomuto svetu. Cítila dotyk nejakých rúk, ktoré sa ju márne snažili prebrať. Na tvár jej dopadli horké slzy.
O 6 rokov neskôr….

Reálny svet

„Mami, môžem zobrať Fliačika na prechádzku ? V Reálnom svete sme už neboli celé veky,“ malé dievčatko odeté v červených šatôčkach si k sebe opatrne pritislo, škaredú fialovú potvorku, ktorá prenikavo pískala. Hnedé vlasy mala zapletené do zložitého chvosta. Rozkošná detská tvárička bola opäť špinavá od sadzí. Vedľa nej stála jej sestra, takisto doriadená a strapatá. V rukách však víťazoslávne zvierala kľúč od laboratória.
„Opäť ste sa pobili ?“ prísne sa spýtala ich mama. Práve si odkladala čarodejnícky plášť a pomocou zaklínadla hojila rany, ktoré utŕžila. Súboj neprebiehal práve najlepšie.
Obe dievčatá rozpačito prikývli. Vykúzlili na tvárach nevinné úsmevy. V ich očiach sa však naďalej odrážala divokosť.
„Nestláčaj ho tak silno, Gabriela. Chudáčik malý, ešte sa tu zadusí,“ poznamenala Alexandra. Nezbedne potiahla sestru za vrkoč. Vyslúžila si tým pomerne nepríjemné štuchnutie do brucha.
„Nemôžeme sa producírovať po uliciach s takýmto zvieratkom. Hneď by sme sa ocitli na predných stránkach novín. Okrem toho, dnes za vami príde stará mama. Včera sa tu nezastavila, lebo sa nechcela stretnúť s Garapodom,“ ihneď schladila ich nadšenie Joja. Zbožňovala svoje malé dcérky, ale tie ich večné hádky, jej niekedy poriadne liezli na nervy. Už nebola žiačkou, podarilo sa jej dokončiť štúdium mágie.
Garapodo sa v poslednom čase venoval písaniu rozsiahlej knihy starovekých zaklínadiel. Jamgir mu pritom ochotne pomáhala. Lea bola ochotná mu odpustiť, keď ju ubezpečil, že sa od nej bude držať čo najďalej.
Cez priechod pomaly prešla zhrbená postava. Mladý muž si zložil kapucňu a spokojne pristúpil k svojej rodine.
Loxosceles nemienil ublížiť svojej manželke. Jednooký vytvoril silnú ilúziu, ktorá ju mala zmiasť. Keď zistil čo sa stalo, takmer sa zbláznil od strachu. To však už bola len desivá spomienka. Spokojne objal svoju manželku a skúmavo si obzeral pár škrabancov na jej čele. Vždy keď mala súboj s nejakým čarodejníkom alebo čarodejnicou prežíval hotové muky.
„Ocko, môžeme ísť do záhrady ?“ pohotovo sa opýtala Alexandra. Keď Loxosceles súhlasil, schmatla sestru za ruku a obe vyšli von.
„Ty im vždy všetko dovolíš,“ s úsmevom ho podpichla Joja. Venovala mu obzvlášť zanietený bozk.
Ich spojenie otvorilo cestu veľkým zmenám týkajúcich sa oboch svetov. Bariéra medzi reálnym svetom a Odvrátenou stranou postupne mizla.

Koniec (definitívny !)

Zpět na hlavní stranu blogu