darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Prekliaty mág : 5. kapitola Pán Tmy
„Daj mu meno Lucien a ukry ho do nejakej nenápadnej rodiny. Keď nadobudne dostatok vedomostí, aby sa mohol ubrániť pred otcom vráti sa ku mne. Budem naňho netrpezlivo čakať,“ pritisla mrazivé pery na čelo dieťaťa, na ktoré sa tak veľmi tešila.
„Je to jazdec smrti, jeden z černokňažníkov prebývajúcich v Prekliatom meste. Ako si sa mohla zapliesť s takou príšerou ?“ odvetila pobúrene.
„Milujem ho a nesmierne ma bolí, že odmieta nášho syna. Netuším, prečo ho tak veľmi nenávidí. Keď som mu oznámila, že čakám dieťa všetko sa razom zmenilo. Správal sa ako nepríčetný blázon. Držal ma zavretú v nejakej špinavej cele. Musela som vynaložiť všetky sily na útek…“ nejaká fakľa prudko vletela do okna. Zazreli jazdca sediaceho na akejsi mohutnom trojhlavom prízraku, ktorý ani vzdialene nepripomínal koňa. Za ním sa zhmotňovala celá armáda rovnako odetých jazdcov.
„Zober ho preč. Ja tu ostanem a zdržím ich,“ vyhŕkla bolestne.
„Nie, to nebude stačiť. Musia uveriť, že malý to neprežil. Kopí anar, staň sa zrkadlom svetla, Matka čo stratila dieťa, získa späť, také čo stráca matku“ nahlas odriekala tie slová, aby zaúčinkovali čo najrýchlejšie. Lilo rýchlo vzala na ruky Luciena. Na jeho mieste sa objavilo nehybné detské telíčko mŕtveho chlapčeka.
„Lilo, preber sa,“ zúfalo skríkol Lucien. Vysielal kúzla na všetky strany, len aby ju dostal z dosahu bojachtivých Ingerov. Zrazu však pocítil zvláštnu slabosť. Opäť sa v ňom niečo zaseklo. Jeho myseľ zasiahla prudká bolesť. Zvalil sa na zem.
„Nie, prosím,“ zakvílil nešťastne. Telo mal meravé a stuhnuté. Nevládal sa ani pohnúť.
„Bolí to však, maličký ?“ posmešne odsekol Gargadus. Posmešný úškrn mu však zmizol z tváre, keď pocítil ako ho niečo prudko pritislo k zemi. Nad ním sa týčila mladá černokňažníčka Freyala. Ihneď sa dal na útek spolu zo svojou bandou.
„Čo sa to so mnou robí ?“ opýtal sa slabým hlasom. Nevládal sa ani pohnúť. Freyala ho opatrne vzala do náručia. Cítil auru moci vyžarujúcu z jej tela. Istá časť jeho bytosti pocítila šťastie, tá druhá sa však nesmierne bála.
„Musíš ísť so mnou, synček. Potrebuješ temnú energiu, inak by si to nemusel prežiť. Nedopustím, aby sa ti niečo stalo,“ láskavo mu prehrabla vlasy.
„Nie, ja to nechcem. Nenúť ma k tomu,“ odvetil vyhýbavo. Bolo mu jedno, čo sa s ním stane. Mágiu zla však hrozne nenávidel. Keď ju musel použiť pretekala jeho telom ako jed. Necítil sa dobre, keď využíval také kúzla. Stával sa z neho iný človek. Nebezpečný a chladný. Bál sa, že ho ovládnu negatívne emócie.
Už dlhé roky bol uväznený na čiernom tŕne posiatom magickými znakmi.
Nedokázal pohnúť ani jediným prstom. Ľudské telo bolo preňho tou najhoršou mučiarňou. Vznášal sa pár centimetrov nad zemou a očakával ďalšie správy od svojich jazdcov.
Nechty mal zaborené do operadla. Nenávidel tú hroznú samotu, ktorá ho obklopovala. Takisto nemohol zniesť triumf ženy, ktorá ho uväznila vo vlastnom tele. Zo všetkými sluhami komunikoval pomocou myšlienok. Z jeho hrdla už celé roky nevyšiel ani hlások.
Jedine čierne démonické oči nebezpečne zabodávali svoju pozornosť do veľkého množstva pozorovacích zrkadiel.
Do miestnosti nehlučne vstúpil sluha odetý v nevýraznom flanelovom oblečení. Doniesol mu všelijaké knihy, ktoré po nociach študoval tajné odvetvia mágie. Naukladal veľkú kôpku na dlhý stôl pokrytý rôznymi čarodejníckymi pomôckami.
„Prajete si ešte niečo, pane ?“ opýtal sa roztrasene. Bol to ešte len malý dvanásťročný chlapec. Jazdci smrti ho priviedli len pred pár dňami. Rodičia sa ho vraj ochotne vzdali, aby mohol slúžiť Pánovi Tmy. Zazrel popálenú tvár a všimol si aj chromú nohu vytočenú vo zvláštnom uhle. Ihneď vzbudil jeho zvedavosť.
„Nie, to je zatiaľ všetko. Ako sa vlastne voláš ?“ v jeho myšlienkach zaznel príjemný hlboký hlas. Prudko cúvol k stene. Niečo také čudné, ešte nikdy nezažil. Hlava mu trochu brnela, akoby ho niekto udrel.
„Som Romilo,“ vyjachtal zmätene. Rukou si prešiel po spálenej časti tváre. Potešilo ho, že bytosť v kresle sa nestrháva od hrôzy ani sa nesnaží prejaviť ľútosť nad jeho ťažkým údelom.
Ten chlapec sa mu veľmi pozdával. Keď ho správne vycvičí, môže byť z neho skvelý spoločník. Musel mu však položiť jednu otázku, od ktorej záviselo či zem skropí mladá krv alebo sa zrodí verný služobník. Možno neskôr aj budúci jazdec smrti.
„Čo si myslíš o láske ?“ pozorne sledoval chlapcov výraz tváre. Nechcel, aby mu unikla žiadna podstatná myšlienka. Ak by sa totiž rozhodol klamať, potrestal by ho tým najhorším spôsobom.
„Dokáže človeka povzniesť do nekonečných výšok, ale zároveň ho prinúti padnúť na zadok. Mňa však nikto nemiloval. Deti dedinčanov sa mi za chrbtom posmievali. Nikto sa ma nezastal. Dokonca ani vlastná matka. Poslala ma preč, akoby som nikdy predtým neexistoval. Nikto nebude milovať netvora ako som ja. Ľudia by sa nemali orientovať podľa tých hlúpych parametrov krásy,“ zúfalo sklonil hlavou očakávajúc kúzlo, ktoré ho pripraví o život. Pán si dal za posledný týždeň zavolať veľa nových sluhov, ale ani jeden z nich sa z jeho komnaty nevrátil živý.
„Tvoja odpoveď ma vôbec neprekvapila. Si presne taký akého som potreboval. Pokojne odíď a nechaj ma premýšľať,“ odvetil Pán Tmy.
„Ďakujem vám,“ pridusene zvolal Romilo. Nebolo mu jasné, prečo ho nechal odísť.
V jednom zo zrkadiel zazrel známu tvár. Freyala sa skláňala nad nejakým chlapcom. Niečo zvláštne zovrelo jeho srdce. Zrazu si bol istý, že predtým prehliadol niečo veľmi dôležité.
„Tá potvora ma oklamala. Môj syn žije.“