Prudko sa vytrhla z jeho zovretia. Kým stihol nejak zareagovať, pocítil dotyk jej pier. Hneď si uvedomil, že to už nie je neskúsené dievčatko. Veľmi dobre vedela čo robí.
Bolestivo ju schmatol za vlasy. Nerád bol hrubý k dievčatám, ale nemienil pokračovať v tej nezmyselnej hre.
„Len pokojne, Riddle. Nebudem ťa k ničomu nútiť, ty za mnou prídeš sám a po kolenách. Pokiaľ si vôbec niečoho takéto schopný, “ jej smiech mu znel v ušiach, ešte dlho potom ako odišla. Zabáral sa mu do duše ako jedovaté tŕne. Neohrabane striasol z ruky jeden z jej vlasov.
Nenávidel ju pretože, mala pravdu. Od toho incidentu s Harriet, akosi nebol celkom v poriadku. Napriek tomu, že to spôsobil smrtihlav občas ho prepadol pocit viny. Niekedy mával nočné mory, v ktorých ho prosila a plakala. V poslednom čase ani sám nevedel čoby vlastne chcel. Túžil po nej, ale zároveň mal strach, že pokiaľ jej to dá najavo, môže ju už navždy stratiť.
Zadychčane sa oprel o dvere. Bolo mu jasné, že opäť nemá ani najmenšiu šancu prežiť pokojnú noc.
Cez otvorené okno dovnútra vletela Mortis. Spokojne zahúkala a jemne ho zobákom ďobla do dlane. Tušila, že jej majiteľ nie je vo svojej koži. Dával jej to najavo kŕčovitými dotykmi a dosť neprívetivým výrazom na tvári. List zo školy radšej zasunul pod vankúš. Vôbec sa netešil na posledný rok na Rokforte. Vždy sa našiel niekto, kto ho obviňoval. Takisto si nevedel predstaviť ako si zoženie poriadnu prácu s takou nelichotivou povesťou.
Potešil sa keď si všimol, že mu priniesla poriadne veľkú zásielku. Nedočkavo odbalil priložený list. Ihneď spoznal Bottovo „úhľadné“ písmo.
Ahoj kamoš,
To je škoda, že nie si u nás. Mal si vidieť chudáka Trevora. Keď mu Titusova mamka všetko vysvetlila takmer dostal nervový záchvat.
Samozrejme, ešte nevie nič o tvojom otcovi. To by ho asi úplne dorazilo. Zlá správa však znie, že svadba BUDE.
Správaj sa slušne a poslúchaj starú ježibabu. Snáď vás v decáku tak veľmi netyranizujú ? Určite nie, tak veľmi ako Lee, ktorá nám doslova prikázala upratať celý dom.
Pozdravuj Lucy a odkáž jej, že ju milujem a stále čakám na jej odpoveď. Akosi sa jej nechce mi napísať. Už načínam byť dosť NETRPEZLIVÝ.
Príď čo najskôr, uvidíš, že neoľutuješ.
pozdravuje ťa verný člen Spolku štyroch (+2 protekčné členky)
„Bott“ F. Longbottom
PS: Zasielam ti najnovšie číslo Sršňa.
Rob rýchlo rozbalil časopis. Dostával ho pravidelne. Občas do ňho poskytol nejaký rozhovor, aby tým podkopal hrôzostrašné nezmysli, ktoré o ňom šírila Rita Skeaterová.
Poriadne sa pozabával na článku, v ktorom sa vyskytovali rôzne teórie, kde všade sa mohli prvý raz stretnúť jeho rodičia. Najviac ho zaujala hláška, že Helen ho stretla v zoologickej záhrade, kam ho náhodou zavreli ako hadí exemplár. Nebol si istý či sa tento článok bude otcovi páčiť.
Zo Sršňa vypadlo drobné zrkadielko. Keď ho Rob zdvihol zazrel v ňom Voldemortovu tvár. Zrejme si dal záležať, aby mohol niečo také prepašovať práve vtedy, keď ministerstvo sústredilo svoje sily na jeho opätovnú likvidáciu. Tvár sa mu rozjasnilo keď uvidel aj mamu s malým Davidom na rukách.
„Mami, si v poriadku ?“ zvedavo si obzeral svojho malého bračeka. Pripadal mu hrozne rozkošný. Nevedel sa dočkať chvíle, keď sa s ním bude môcť trochu pohrať. Otca úplne ignoroval. Hneval sa naňho, že dopustil, aby ich mama tak dlho trčala zavretá vo väzení.
„Áno, synček,“ Helen od dojatia ledva vládala rozprávať. Prešlo už dosť veľa času odkedy naposledy videla svoje staršie deti. Mrzelo ju, že nezastihli aj Lucy.
„Mám ťa veľmi rád. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Nemala si sa vracať k tomu zbabelcovi,“ odvetil nenávistne. Odvážne sa zahľadel do Voldemortových očí, ktoré ho nahnevane prepaľovali.
„Nemáš právo ma tak nazývať. Musíš ku mne prechovávať úctu,“ vyštekol Temný pán. Nepáčilo sa mu, keď sa Rob pokúšal ho urážať.
„Mýliš sa. Ako inak môžem nazvať človeka, ktorý nechá svoju manželku tak dlho trpieť v Azkabane. Celý čas si sedel zo založenými rukami, kým ona bola zavretá na takom hroznom mieste. Chceš to poprieť ?“ príliš dlho túžil povedať otcovi, aký má naňho názor. Nedokázal sa ovládnuť.
„MLČ, NEVIEŠ O ČOM HOVORÍŠ,“ Voldemort už začínal poriadne peniť. Helen bola rada, že sú od seba tak ďaleko. Inak by určite hrozili nejaké magické kolízie.
„Prosím vás, nehádajte sa,“ pokúsila sa zasiahnuť Helen. Ani jeden z nich jej však nevenoval pozornosť.
„Mami, nemusíš ostávať s ním. Nebudem ti…“
„Stretneme sa zajtra ráno o ôsmej na cintoríne, pri hrobe Toma Riddlea. Vezmi zo sebou aj Lucy,“ drsne mu skočil do reči Voldemort. Oči mu zaplápolali červeným ohňom. Na zrkadle sa zjavila veľká puklina. Obraz rýchlo zmizol.
„Ginny, miláčik, nemala by si behať bosá po studenej dlážke,“ priam starostlivo odvetil Malcolm. Odkedy vošiel do izby ani na chvíľu nezastala. Vedel, že ju tam zavreli, ale vôbec nemal čas sa tam zastaviť. Voldemort plánoval nejakú veľkú akciu súvisiacu z ministerstvom.
Nechcel však nikoho poriadne zasvätiť do svojich plánov. Donútil smrťožrútov zopakovať svoje prísahy vernosti. Mnohých z nich aj poriadne vyobšíval cruciatom, aby si nemysleli, že si z neho môžu beztrestne robiť posmech. Zabezpečil tajný dom kúzlami, o ktorých vedel len on.
Takisto im zdôraznil, že každý zradca bude bez milosti zabitý obzvlášť bolestivým spôsobom. Preto nemal čas zavštíviť Ginny. Nemohol sa však dočkať tej ryšavej divošky, ktorá ho vždy pripravovala o súdnosť.
„Láskavo sa staraj o seba. Nechcem tu ostať. Neodvažuj sa na mňa siahnuť, lebo ťa zabijem,“ zajačala podráždene.
Malcolm sa maznavo natiahol na posteli. Čakal, kým ju omrzí to večné rebelovanie. Demonštratívne odhrnul prikrývku, aby jej dokázal, že sa ho nemusí báť. Celý chrbát ho bolel od pádov v pracovni Temného pána. Naozaj nemal náladu na nejaký hlbší fyzický kontakt. Potreboval však, aby ho niekto poriadne pomasíroval.
„Okamžite poď sem,“ vyštekol na ňu, keď videl, ako zhnusene sa zatvárila. Pomocou prútika ju donútil pristúpiť bližšie. Chvela sa od odporu a tom mu aj vyhovovalo. Chcel ju čo najviac ponapínať. Nech si myslí, že ju hodlá riadne týrať.
„Vezmi zo stola ten krém. Trochu mi pomôžeš zbaviť sa bolesti. Radím ti však, aby si sa o nič nepokúšala. Som stále v strehu,“ varovne ju prebodol pohľadom, keď sa načiahla za chladivou masťou.
Uľavilo sa jej, že od nej nežiada nič neprístojné. Vyzliekol si habit a obrátil sa na chrbát. Ginny rýchlo zakryla zvyšné časti tela prikrývkou. Jemne prechádzala prstami po jeho chrbte. Zazrela veľké množstvo jaziev, ktoré dodávali jeho bledej pokožke exotický nádych. Keď sa dotkla bolestivého miesta, mierne skrivil tvár.
„Si stará dievka, však ?“ podpichol ju keď trochu zosilnila tlak na určitých miestach.
„No nie som až taká stará, aby som ti dala poriadne na zadok, pokiaľ si zo mňa budeš robiť žarty. Vždy som sa chcela vydať, ale nebola na to príležitosť,“ spomenula si na ten hrozný deň keď bola svedkyňou na Ronovej a Hermioninej svadbe. Keď videla ako veľmi sa ľúbia, zatúžila tiež po nejakom mužovi, ktorý by stál po jej boku. Musela však tieto pocity zatlačiť do úzadia. Nestretla nikoho, kto by ju zaujal až natoľko, že by sa rozhodla spojiť ich životy. Pripadalo jej dosť smiešne viesť taký rozhovor so smrťožrútom, ktorý z nej náhodou urobil ženu. Mala by ho nenávidieť a nie s ním nezáväzne trkotať o svojom skazenom citovom živote.
„Tvoj stav sa čoskoro zmení. Temný pán mi odporučil, aby som sa s tebou oženil,“ odvetil keď ho masáž prestala baviť.
„Spinkaj, miláčik,“ zašepkala Helen. Vzala syna späť do detskej izby. Napriek jej snahám bol David stále namrzený a nervózny. Po drobných líčkach začali stekať slzy. Postupne nadobúdali rôzne farby. Helen fascinovane sledovala ako červená slza pristála na vankúši. Nebolo jej jasné, čo to znamená. Opatrne ho zdvihla z postieľky. V očiach sa mu zrkadlilo celé farebné spektrum.
Helen opatrne vstúpila do detskej mysle. Musela si dávať veľký pozor, aby mu náhodou neublížila. Maličký sa jemne zachvel v jej náručí. Nepociťoval žiadnu bolesť, ale bol to pre ňho úplne nový dosiaľ nepoznaný pocit. Keď Helen zistila, že farebné slzy sú súčasťou jeho schopností, upokojilo ju to. Chvíľu ho ešte pokolísala. Napokon vzdal svoj márny boj a viečka mu klesli.
Helen sa vrátila späť do spálne. Spokojne zaliezla do postele, pričom musela odsunúť Negasa, na druhú polovicu, lebo sa zase poriadne rozťahoval. Voldemort niekam odišiel. Dosť ho rozladila hádka so synom, preto necítil potrebu ostať doma.
„Všššak ma nepossssúvaj, mne je tak ssskvele,“ zahundral Negas. Keď zaspala obtočil sa jej okolo nôh. Teplo jej tela mu rýchlo privodilo príjemné sny.
Rob začul silné zabúchanie na dvere. Pani Colová opäť obchádzala svojich zverencov a každého z nich budila svojským spôsobom. Prasa poskakovalo pri jej nohách a poriadne nahlas krochkalo. Rob si naozaj nevedel predstaviť lepší budíček.
„Riddle, nie je čas zaháľať. Nezabudnite, že dnes máte službu v práčovni a takisto umývate aj riad,“ pripomenula mu úsečne.
„Áno, už idem,“ rozospato odvrkol Rob. Keď pozrel na hodinky, zistil, že je pol piatej. Dostal chuť vytiahnuť prútik a poslať tú nemožnú ženskú na Mesiac. Niečo také si však nemohol dovoliť.
„Tom, vidím, že máte na krku nejaký podozrivý flek. Takže dnes budete musieť odniesť aj kvety na cintorín môjmu nebohému Archiemu,“ odvetila hlasom, ktorý nezniesol odpor.
„Volám sa Rob,“ opravil ju zmätene. Nikdy sa jej nepodarilo nazvať ho správnym krstným menom od Filipa, Ronalda a Josha nakoniec prešla k občianskemu menu jeho otca.
„To je jedno, ja to aj tak popletiem,“ odvetila úsečne. Na zemi zbadala nejakú drobnú sponku. Dlhé nalakované pazúry sa po nej dychtivo natiahli.
„Tak toto je vážne, mladý pán. Viete čo som vám povedala o dievčenských návštevách ? “ nevedela sa dočkať ako mu pridá ešte ďalšiu kopu práce.
„Žiadne dievčatá nesmú chodiť do izieb chlapcov a naopak,“ odrecitoval Rob. Rýchlo vyskočil z postele a vybral sa do kúpeľne, aby ukončil jej vyčerpávajúci monológ.
„Ešte som, neskončila, Tom. Varujem vás, pokiaľ tu nejakú z našich dievčat prichytím budete mať vážne problémy,“ zakričala za ním.
Rob ju však nepočúval. Rukou sa dotkol miesta, kde mu tá potvora Fletcherová zrejme „vyryla“ svoje iniciálky. Nevedel si spomenúť, kedy ho vlastne uhryzla. Možno sa to stalo vtedy, keď ju vliekol von.
Keď sa osprchoval, siahol po hrubom flanelovom uteráku a obtočil si ho okolo pása. Dvere na kúpeľni slabo zavŕzgali.
„Dobré ránko, Riddle. Predpokladám, že si celú noc uvažoval o mojom návrhu,“ Rebecca pristúpila rovno k nemu. Počkala, kým Colová opäť zalezie do postele spolu s prasaťom. Vedela, že ešte aspoň pol hodinu bude drichmať. Na sebe mala oblečený len bledomodrý župan, ktorý zvýrazňoval jej postavu.
„Áno, vlastne...nie,“ proti svojej vôli sa začal zajakávať. Srdce sa mu zaseklo v hrdle. Bol predsa len človekom z mäsa a kostí.
„Si zvláštny, ale aj tak ma nesmierne priťahuješ. Neľúbim ťa, ale viem si predstaviť, žeby sme spolu mohli zažiť pekné chvíle,“ pomaly zo seba zhodila župan.
Rob sklonil hlavu. Nemienil sa na ňu dívať. Vedel, že by to neskôr oľutoval. V tej chvíli sa v ňom prebudilo čosi zvláštne. Neuvedomoval si kedy jeho ruky zovreli jej krk. Až vtedy pochopil, že má v sebe viac z Voldemorta než si predtým myslel. V jej očiach videl strach a hrôzu no nevadilo mu to. Považoval ju za rušivý element, ktorý ho chce odlúčiť od Harriet.
„Nie, prosím dosť,“ zachripela. On ju však nebral na vedomie. Zmocnilo sa ho akési zvláštne nutkanie, ktoré zasiahlo jeho myseľ. V poslednej chvíli však zvíťazil zdravý rozum a pustil ju. Našťastie jej nestlačil krk tak, silno, aby jej to vážne ublížilo. Musel niečo urobiť, aby zabránil udaniu. Nemienil ísť do väzenia.
Prekvapilo ju, keď sa k nej sklonil a začal ju bozkávať spôsobom, ktorý ju prinútil zabudnúť na všetko čo predtým zažila. Z jej mysle sa vymazala tá spomienka, akoby ani nikdy neexistovala. Túžobne sa k nemu pritisla. V jeho dotykoch však nenachádzala ani trochu nežnosti. Bol chladný, akoby sa ho to vôbec netýkalo. Netušila, že len odpútava jej pozornosť, aby mohol z jej mysle vymazať kompromitujúce spomienky.
„ROB ?“ zhrozene zajačala Lucy. Ostala stáť na prahu kúpeľne. Nedokázala uveriť tomu, čo videla. Jej brat bol vo vášnivom objatí spolu s dievčaťom, ktoré považovala za priateľku. Zhnusene stiahla obočie do prísnej čiary a dala si ruky vbok.
„Lucy, ja ti to vysvetlím…ja som…“ vyjachtal Rob.
„MLČ, TY HNUSÁK,“ vykríkla sklamane a zúfalo vybehla z kúpeľne.
„Fridrich, okamžite zlož tie nohy zo stola,“ okríkla ho Luna. Hodila na stôl nejakú ťažkú obálku čo práve prišla z Rokfortu. Nemala chuť zotierať mokré stopy zo stola. Lee bola úplne pohrúžená do prípravy svadby. Celú domácnosť mala teraz pod palcom Luna. Práve rozložila na stôl raňajky.
„Mami, prosím ťa. Nevolaj ma tak. Vieš, že to nemôžem zniesť,“ odsekol podráždene a rýchlo nohy preorientoval pod stôl. Rukou roztrhol obálku.
„Budeš si musieť konečne zvyknúť na svoje meno. Nechápem čo je na ňom také strašné,“ zahundrala Luna.
„Mne sa asi niečo stane. Ja to neprežijem,“ chichúňal sa Bott. Ešte raz si prečítal list zo školy, aby si bol istý, že sa mu to nesníva.
„Čo sa deje ?“ opýtal sa Titus. Neovládateľný rehot vychádzajúci z kuchyne ho vytrhol z práce na novom elixíre.
„Ja som nový hlavný prefekt,“ slávnostne vyhlásil Bott. Niečo také vôbec neočakával.
„Výborne synček, gratulujem ti,“ Luna ho tak prudko vyobjímala až takmer spadol zo stoličky.
Remus Lupin sa rýchlo vracal domov. Nerád opúšťal svoju manželku. Mal veľký strach, že Nymf opäť niečo vyvedie. Celú noc pobehoval ako vlkolak po lese a snažil sa neupútavať na seba pozornosť. Synova smrť ju veľmi oslabila. Už to nebola tá istá veselá žena, s ktorou sa oženil.
Keď otvoril dvere nenútene sa mu vrhla okolo krku a zahrnula ho bozkami. Potešilo ho to. Už veľmi dávno totiž nejavila záujem o žiadne prejavy lásky. Opäť mala ružové vlasy a v celom dome vládol organizovaný neporiadok. Keď zazrel na stole raňajky, hneď mu bolo veselšie.
„Ľúbim ťa,“ zašepkala mu do ucha. Remus jej opätoval bozky a poriadne silno ju objal.
„Dávaj pozor, zlatko. Dnes som bola u svätého Munga, lebo mi v obchode prišlo zle. Povedali mi, že som znovu tehotná. Stále mi veľmi chýba náš syn, ale už viac nemôžem upadať do depresií.. On by si to určite neprial. Mal by veľkú radosť, keby vedel, že bude mať súrodenca,“ oči jej žiarili spokojnosťou.
„Určite sa s toho nesmierne teší. Nech je už kdekoľvek,“ odvetil Remus.
„Už viac nebudeme riskovať, miláčik. Odídeme z úradu aurorov. Dostal som ponuku opäť učiť na Rokforte.“
Na hrob Toma Riddlea náhle padol zlovestný tieň. Zaujato si prezeral prasknutý kameň. Zazrel čerstvé žlté kvety zastoknuté vo váze. Duch nevesty odetej v bielom tichučko čakal, kým nadíde ten pravý čas.
Lucy sa na cintoríne objavila ako prvá. Mala na sebe oblečené krátke tričko a tenkú modrú sukňu. Na ružovom remienku viedla krochkajúce prasa. Musela sa vyhovoriť, že ho chce vziať von. Inak by ju stará tak skoro ráno nepustila.
„Kto ste ? “ opýtala sa Lucy, keď sa na ňu upreli smutné oči. Teraz si už bola istá, že tú ženu veľmi dobre pozná.
Zrazu zafúkal prudký vietor. Zaplavila ju tma a niečo mrazivé jej prešlo po chrbte. Zatackala sa a rukami siahla na tú zvláštnu postavu. Keď sa jej oči opäť vyjasnili. Na náhrobnom kameni zazrela vyryté meno LUCY RIDDLEOVÁ. Keď si prečítala rok úmrtia takmer skolabovala. Podľa toho záznamu zomrela v dvadsiatich rokoch. Vôbec nechápala ako je to možné. Zazrela dve ženy prichádzajúce k hrobu.
„No tak Harriet, neboj sa. Musíš občas vyjsť na čerstvý vzduch,“ jedna z nich bola očividne v pokročilom štádiu tehotenstva. Lucy si až teraz uvedomila, že je to Mel. Jemne držala za ruku roztrasenú ženu, ktorá sa jej pokúšala ujsť.
„Hej, dievčatá, čo sa tu stalo ? Ja predsa nie som mŕtva,“ vykrikovala na nich Lucy. Ani jedna z nich však nezareagovala. Pochopila, že ju vôbec nevnímajú.