darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V zajatí snov: IX. Tanec lásky
13. prosinec 2006 | 19.36 |
Začuli mohutné zamávanie krídlami. Červenkastý drak podobný tým, ktorých Joja videla v rozprávkových knižkách sťažka dosadol na zem. Nemal však tri hlavy, ale iba jednu veľmi veľkú a mierne zaklonenú. Prekvapilo ju, keď videla ako sa k nemu Fude rozbehla a spokojne ho pohladila po šupinatej koži.
„Miláčik, dnes večer budú opäť čarodejné obrady, však s nami tentoraz ostaneš ?“ zašepkala mu do objemného ucha.
On je jej manžel ? Veď vyzerá takmer ako dinosaurus.
Niečo také bolo pre ňu nepochopiteľné.
„Samozrejme, princezná,“ telo draka sa začalo veľmi rýchlo meniť. Nadobudlo ľudské kontúry, ale jeho tvár naďalej mala v sebe veľa dračích čŕt. Pokožku mal však stále šupinatú, len na niektorých miestach sa črtala obyčajná ľudská koža.
Joja cítila ako ju niekto potiahol za rukáv. Blanité prsty ju jemne stisli. „To najdôležitejšie sme už vybavili, poďme na pláž,“ navrhla jej Meqe.
„Aj my ideme s vami,“ veselo poznamenala Fude. Vybrala sa do domčeka nájsť nejakú vhodnú deku.
O malú chvíľu sa vrátila aj z objemným košíkom plným jedla. Nasledovali ju štyri deti odeté do pestrofarebných šiat. Podľa očí a šupinatej kože, jej hneď bolo jasné, že sú malé dračatá. Pobiehali okolo nej a zvedavo si ju obzerali. Mali v sebe istú dávku divokosti a nespútanosti. Ani na chvíľu nedokázali postáť na jednom mieste.
Jon si priložil k perám píšťalku a začal hrať zvláštnu upokojujúcu melódiu. Nezbedné detičky prekvapene zastali. Začali sa kolísať do rytmu tej magickej hudby.
„No teda, Jon. Nechceš odísť so mnou do dračieho sídla ? Mohol by si ich takto uspávať každú noc,“ s úsmevom odvetila Fude.
„Možno sa niekedy zastavím,“ prisľúbil jej. Nebol si však istý či to vôbec bude možné.
Joja sa necítila práve najlepšie. V hrubších šatách jej začínalo byť poriadne horúco. U nich doma totiž vôbec nebolo teplo. Jesenné počasie ich nútilo siahať po hrubšom oblečení.
„Moja milá, ty však potrebuješ niečo na seba. Inak nám tam zhoríš,“ so smiechom poznamenala Fude. Vyteperila sa späť do domčeka a doniesla Joji ľahulinké modré šaty, ktoré sa dokázali prispôsobiť mieram každého, kto si ich obliekol.
Marlusa ju nasmerovala do ich domu. Joja sa chvíľu cítila dosť nepríjemne. Neustále kolísanie jej spôsobovalo dosť veľké problémy. Napokon sa jej však podarilo natiahnuť si na seba tie šaty.
„Vyzeráš skvele, ale ešte tomu chýba…Môžeš si ho pokojne nechať, takých tú máme celé kopy,“ zo zásuvky vytiahla náhrdelník z modrastých perál. Jemne jej ho nasadila na krk.
Fude umiestnila deku do tieňa akýchsi zvláštne voňajúcich stromov, z ktorých opadávali drobné červené kvietky.
Dračatá pobiehali po zlatistom piesku a navzájom súťažili, kto vychŕli čo najväčší plameň.
Meqe a Jon čoskoro zmizli v záplave vĺn. Vedeli veľmi dobre plávať a dokonca aj dýchať pod vodou. Vôbec im nerobilo problém na niekoľko hodín zmiznúť z dohľadu dospelých.
Joja sedela na druhej deke a natierala sa akýmsi perleťovým krémom, ktorý jej odporučila princezná Fude. Jej manžel s nimi nestrávil veľa času. Slnko mu nebolo veľmi po vôli, ale prisľúbil, že večer im bude robiť spoločnosť.
„To je celý on, nikdy nevydrží nečinne sedieť. Je trochu mrzutý, kvôli hádke s Loxoscelesom. Ten mladý si o sebe myslí, že je neporaziteľný a rád sa vyvyšuje na ostatných,“ odvetila Fude.
„Čo sa medzi nimi stalo ?“ zaujímala sa Joja. Netušila, že Loxosceles spôsobuje problémy aj na Odvrátenej strane.
Fude sa rozvalila na deke, tak aby jej do očí nesvietili slnko. Práve sa chystala jej odpovedať. Zazrela však nejakých ľudí odetých v dračích kožiach. Vystupovali von z mora, akoby sa len prednedávnom odniekiaľ vynorili. Vrhali vražedné pohľady na deti.
„Mami, ja sa bojím,“ zašepkal najmladší z detí.
„Joja, urob niečo ? To sú čarodejníci z Temného syndikátu,“ zašepkala zdesene.
Odvrátená strana (pred dvadsiatimi piatimi rokmi)
Lea sedela na zemi skrútená do klbka. Šaty mala roztrhané a neprítomný pohľad plný bolesti a smútku neveštil nič dobré. Cítila odpor voči svojmu vlastnému telu. Potrebovala zo seba zmyť to hrozné poníženie. Keď neznámy útočník náhle zmizol, sklonila sa nad telom svojho snúbenca. Bol mŕtvy. Jeho tele v sebe skrývalo len temný chlad.
„Nie, prečo ti urobil ?Neviem kto si, ale, zabijem ťa,“ zvrieskla hystericky. Tou myšlienkou bola úplne posadnutá. Jedine pomsta ju držala pri živote.
Pocítila silný tlak na viečkach. Niečo ju donútilo privrieť oči. Nejaké ruky ju prudko zdvihli. Pohrával sa s myšlienkou, že jej vymaže pamäť, aby zabudla na tú hroznú udalosť. Hneval sa sám na seba, že dovolil, aby ho ovládla žiarlivosť.
Vedel však, čoby sa odohralo v lese, keby do toho nezasiahol. Patrila by inému a to nemohol zniesť. Bol sebecký a netušil čo znamená milovať. Nemal ani poňatia o tom, čo znamená obetovať sa pre šťastie milovanej bytosti. Ľstivo si prisvojil podobu mŕtveho muža.
„Neboj sa láska moja, to všetko bol len zlý sen,“ oslovil ju Romerovým hlasom. Pomocou mágie upravil jej šaty tak, aby vyzerali neporušene ako predtým.
„Ty si predsa zomrel. Videla som tvoje telo !“ zúfalo vykríkla Lea. Začínala si myslieť, že sa zbláznila.
„Len pokojne spi, zajtra bude všetko opäť v poriadku,“ nežne ju pobozkal na čelo, akoby sa snažil vymazať hroznú ťarchu svojho zločinu.
Súčasnosť
Garapodo tvrdo dopadol na zem. Tie spomienky ho nesmierne trápili. Nedokázal dlho udržať Loxoscelesa vo svojej mysli. Niektoré pocity, boli ešte stále veľmi živé. Akoby sa náhle vrátil čas a on ju opäť držal v náručí jej trasúce sa telo.
„Prečo som nemohol vidieť jej tvár ?“ zachmúrene sa opýtal Loxosceles. Rozrušilo ho to. Matku veľmi dlho nenávidel, lebo ho nechala samého ležať na schodisku pred sídlom Magických umení. Kedysi to bola zhromažďovacia budova, do ktorého prichádzali učni, aby si majstri mali čas vybrať vhodných žiakov. Chcel poznať jej tvár, aby mohol nájsť spôsob ako zistiť, kde sa nachádza.
„To nejde. Nemám s sebe dostatok síl, aby som odhalil túto časť minulosti. Myslel som si, že keď budem predstierať, že som Romer nakoniec sa do mňa zaľúbi. Žili sme spolu niekoľko mesiacov. Ona však po čase zistila, že niečo nie je v poriadku. Raz ma prichytila vo svojej podobe. Využila chvíľu mojej nepozornosti a ušla odo mňa aj z naším synom. Tak sa mi chcela pomstiť za príkorie, ktoré som jej spôsobil. Márne som hľadal svoje dieťa aj ju. Chcel som ju poprosiť o odpustenie. Prešlo však päť dlhých rokov, kým som mal možnosť ťa po prvý raz uvidieť. Zmenil som sa už nikdy nechcem ľuďom spôsobovať bolesť. Viem, že som konal nesprávne a nesmierne sa hanbím za svoje konanie. Teba však dôrazne žiadam, aby si sa prestal zahrávať zo ženami. Pokiaľ si vezmeš Alicu, musíš dať pokoj mojej žiačke,“ prísne poznamenal Garapodo.
„Pokiaľ prehráš súboj, už ťa to nebude trápiť. Ja ťa neušetrím, tým si môžeš byť istý,“ vyhlásil neľútostne.
Zvláštne mravenčenie pomaly prechádzalo Garapodovým telom. Zmocnili sa ho obavy. Pred očami mu prebehli matné obrazy. Joja sa pokúšala poslať mu správu, ale neurobila to dosť dôsledne.
Ostrov Tues Mortalis
Joja v rukách stisla drobnú guličku, ktorú nosila na krku. Garapodo jej ju daroval, aby v prípade potreby mohla okolo seba vytvoriť ochrannú kupolu. Nazývalo sa to ochrana majstra a mohol ju využívať jedine učeň, s ktorým uzavrel právoplatnú dohodu.
Fude a dračatá sa postavili za ňu, akoby očakávali, že ich ochráni. Nemohla ich nechať len tak bez pomoci. Zlatistá kupola, ktorá sa okolo nich vytvorila zabránila čarodejníkom priblížiť sa k nim. Spod nej vyletel Garapodov čarodejnícky erb, ktorý im mal naznačiť s kým majú dočinenia. Bol to priesvitný jednorožec so zlomeným rohom. Spod neho vytekala akási červenkastá tekutina.
„Nech odídu,“ zanietene zašepkala Fude. Jej deti postávali v hlúčiku tesne za ňou. Očká mali rozšírené od strachu.
„Nie to nie je možné, vypadnime odtiaľto. Ona je JEHO žiačka,“ odvetil jeden z nich. Joja si uľahčene vydýchla, keď videla ako miznú vo vode. Tušila, že spoznali odkaz svojho bývalého vodcu.
„Musíme okamžite zvolať ostatných. Určite sa sem pokúsia dostať znovu,“ odvetila znepokojená Fude.
Všetci ostrovania okamžite začali chystať magické obrady. Až do večera pobehovali po pláži v snahe pripraviť všetko na rozhodujúci zápas. Fude pre istotu ostala v blízkosti svojho manžela. Jedine s ním sa cítila bezpečne.
Len čo sa zotmelo na pláž sa začali schádzať hudobníci prevažne mužského pohlavia. Oči mali zaviazané šatkami. Za ruky ich viedli mladšie obyvateľky, ktoré sa mohli na rituál zatiaľ len pozerať.
„Prečo ste im zaviazala oči ?“ opýtala sa Joja, keď k nej prišla náčelníčka, aby jej ešte raz poďakovala, ako sa jej podarilo zvládnuť nebezpečnú situáciu na pláži.
„Naši pojašení chlapci majú zakryté oči, lebo tieto kúzla majú istý nežiadúci účinok. Majú v sebe silný erotický náboj. Je lepšie ich zbytočne nepokúšať. Mohlo by to spôsobiť veľké problémy. Je to totiž tanec lásky,“ odvetila zastretým hlasom.
Náčelníčka zvolala všetky tanečnice. Pre istotu zaviazala oči aj drakovi. Čarokrásna melódia sa postupne vkrádala do ich sŕdc. Tanečnice sa rozkrútili v rytme hudby. Ich pohyby sa náhle zosynchronizovali, akoby boli nejakým spôsobom prepojení.
Každý však tancoval vlastným tempom. Dráždivé pohyby tiel, priam podčiarkovali nočnú atmosféru. Magický obrad sa mal čoskoro začať. Hudobníci vylúdili pomocou zvláštnych nástrojov zvuky, ktoré mali nevšednú moc. Plamene náhle zosilneli a vyšvihli sa do výšky.
„Joja, poď ukážeme im, že aj cudzinky dokážu to, čo oni,“ Fude ju rýchlo odsunula z miestečka, na ktorom sedela. Mala neuveriteľnú silu a dokázala sa presadiť svoju vôľu aj napriek jej hlasným protestom.
V kruhu sa vytvorila medzera, do ktorej sa okamžite vtesnali. Vo vzduchu bolo cítiť veľké množstvo mágie, akoby prechádzala každou bytosťou, no zároveň im poskytovala ochranu.
Keby nešlo o zložitý magický obrad, myslela by si, že je to len nevinná mládežnícka zábava. Rytmus hudby ju však čoskoro uchvátil. Nemala možnosť hlbšie uvažovať o zmysle toho divokého tanca.
Napriek tomu, že nepoznala kroky ani slová zvláštnych piesní, ktoré pritom spievali, veľmi rýchlo sa im prispôsobila. Netušila kde sa to v nej zobralo. Jej telo sa automaticky vlnilo, akoby bola skúsenou tanečnicou. Celým kruhom prechádzala veľmi silná energia, ktorá postupne mierila k útesu.
Joja sa cítila zvláštne uvoľnená. Všetko naokolo náhle prestalo existovať, okrem hudby, pohybov a nočného vánku, ktorý ju hladil. Nevšímala si ostatných tanečníkov. Mala pocit, že oni tiež nemajú čas sledovať čo sa s ňou deje.
Žilami jej prúdila nebezpečné množstvo energie. Počas tých nezabudnuteľných chvíľ sa jej myšlienky vracali k Loxoscelesovi. Prečo ju tak kruto zradil, tým, že si chce vynútiť svadbu z inou ? Nevedela si predstaviť, žeby sa s ním mala každý deň stretávať ako s Garapodom a sústrediť sa pritom na učenie mágie ? To predsa nebolo možné. Ponárala sa do sveta svojich vlastných predstáv. Brána troch svetov zrazu silno zažiarila.
Z priechodu vyšli dve pomerne mokré postavy. Sledovali stopy, ktoré vyžarovala ochrana majstra. Loxosceles a Garapodo prekvapene zastali na pláži. Začínali tušiť, prečo Temný syndikát stiahol svoje sily. Nikto si ich nevšimol, lebo všetci boli zabratí do tanca.
„Miláčik, dnes večer budú opäť čarodejné obrady, však s nami tentoraz ostaneš ?“ zašepkala mu do objemného ucha.
On je jej manžel ? Veď vyzerá takmer ako dinosaurus.
Niečo také bolo pre ňu nepochopiteľné.
„Samozrejme, princezná,“ telo draka sa začalo veľmi rýchlo meniť. Nadobudlo ľudské kontúry, ale jeho tvár naďalej mala v sebe veľa dračích čŕt. Pokožku mal však stále šupinatú, len na niektorých miestach sa črtala obyčajná ľudská koža.
Joja cítila ako ju niekto potiahol za rukáv. Blanité prsty ju jemne stisli. „To najdôležitejšie sme už vybavili, poďme na pláž,“ navrhla jej Meqe.
„Aj my ideme s vami,“ veselo poznamenala Fude. Vybrala sa do domčeka nájsť nejakú vhodnú deku.
O malú chvíľu sa vrátila aj z objemným košíkom plným jedla. Nasledovali ju štyri deti odeté do pestrofarebných šiat. Podľa očí a šupinatej kože, jej hneď bolo jasné, že sú malé dračatá. Pobiehali okolo nej a zvedavo si ju obzerali. Mali v sebe istú dávku divokosti a nespútanosti. Ani na chvíľu nedokázali postáť na jednom mieste.
Jon si priložil k perám píšťalku a začal hrať zvláštnu upokojujúcu melódiu. Nezbedné detičky prekvapene zastali. Začali sa kolísať do rytmu tej magickej hudby.
„No teda, Jon. Nechceš odísť so mnou do dračieho sídla ? Mohol by si ich takto uspávať každú noc,“ s úsmevom odvetila Fude.
„Možno sa niekedy zastavím,“ prisľúbil jej. Nebol si však istý či to vôbec bude možné.
Joja sa necítila práve najlepšie. V hrubších šatách jej začínalo byť poriadne horúco. U nich doma totiž vôbec nebolo teplo. Jesenné počasie ich nútilo siahať po hrubšom oblečení.
„Moja milá, ty však potrebuješ niečo na seba. Inak nám tam zhoríš,“ so smiechom poznamenala Fude. Vyteperila sa späť do domčeka a doniesla Joji ľahulinké modré šaty, ktoré sa dokázali prispôsobiť mieram každého, kto si ich obliekol.
Marlusa ju nasmerovala do ich domu. Joja sa chvíľu cítila dosť nepríjemne. Neustále kolísanie jej spôsobovalo dosť veľké problémy. Napokon sa jej však podarilo natiahnuť si na seba tie šaty.
„Vyzeráš skvele, ale ešte tomu chýba…Môžeš si ho pokojne nechať, takých tú máme celé kopy,“ zo zásuvky vytiahla náhrdelník z modrastých perál. Jemne jej ho nasadila na krk.
Fude umiestnila deku do tieňa akýchsi zvláštne voňajúcich stromov, z ktorých opadávali drobné červené kvietky.
Dračatá pobiehali po zlatistom piesku a navzájom súťažili, kto vychŕli čo najväčší plameň.
Meqe a Jon čoskoro zmizli v záplave vĺn. Vedeli veľmi dobre plávať a dokonca aj dýchať pod vodou. Vôbec im nerobilo problém na niekoľko hodín zmiznúť z dohľadu dospelých.
Joja sedela na druhej deke a natierala sa akýmsi perleťovým krémom, ktorý jej odporučila princezná Fude. Jej manžel s nimi nestrávil veľa času. Slnko mu nebolo veľmi po vôli, ale prisľúbil, že večer im bude robiť spoločnosť.
„To je celý on, nikdy nevydrží nečinne sedieť. Je trochu mrzutý, kvôli hádke s Loxoscelesom. Ten mladý si o sebe myslí, že je neporaziteľný a rád sa vyvyšuje na ostatných,“ odvetila Fude.
„Čo sa medzi nimi stalo ?“ zaujímala sa Joja. Netušila, že Loxosceles spôsobuje problémy aj na Odvrátenej strane.
Fude sa rozvalila na deke, tak aby jej do očí nesvietili slnko. Práve sa chystala jej odpovedať. Zazrela však nejakých ľudí odetých v dračích kožiach. Vystupovali von z mora, akoby sa len prednedávnom odniekiaľ vynorili. Vrhali vražedné pohľady na deti.
„Mami, ja sa bojím,“ zašepkal najmladší z detí.
„Joja, urob niečo ? To sú čarodejníci z Temného syndikátu,“ zašepkala zdesene.
Odvrátená strana (pred dvadsiatimi piatimi rokmi)
Lea sedela na zemi skrútená do klbka. Šaty mala roztrhané a neprítomný pohľad plný bolesti a smútku neveštil nič dobré. Cítila odpor voči svojmu vlastnému telu. Potrebovala zo seba zmyť to hrozné poníženie. Keď neznámy útočník náhle zmizol, sklonila sa nad telom svojho snúbenca. Bol mŕtvy. Jeho tele v sebe skrývalo len temný chlad.
„Nie, prečo ti urobil ?Neviem kto si, ale, zabijem ťa,“ zvrieskla hystericky. Tou myšlienkou bola úplne posadnutá. Jedine pomsta ju držala pri živote.
Pocítila silný tlak na viečkach. Niečo ju donútilo privrieť oči. Nejaké ruky ju prudko zdvihli. Pohrával sa s myšlienkou, že jej vymaže pamäť, aby zabudla na tú hroznú udalosť. Hneval sa sám na seba, že dovolil, aby ho ovládla žiarlivosť.
Vedel však, čoby sa odohralo v lese, keby do toho nezasiahol. Patrila by inému a to nemohol zniesť. Bol sebecký a netušil čo znamená milovať. Nemal ani poňatia o tom, čo znamená obetovať sa pre šťastie milovanej bytosti. Ľstivo si prisvojil podobu mŕtveho muža.
„Neboj sa láska moja, to všetko bol len zlý sen,“ oslovil ju Romerovým hlasom. Pomocou mágie upravil jej šaty tak, aby vyzerali neporušene ako predtým.
„Ty si predsa zomrel. Videla som tvoje telo !“ zúfalo vykríkla Lea. Začínala si myslieť, že sa zbláznila.
„Len pokojne spi, zajtra bude všetko opäť v poriadku,“ nežne ju pobozkal na čelo, akoby sa snažil vymazať hroznú ťarchu svojho zločinu.
Súčasnosť
Garapodo tvrdo dopadol na zem. Tie spomienky ho nesmierne trápili. Nedokázal dlho udržať Loxoscelesa vo svojej mysli. Niektoré pocity, boli ešte stále veľmi živé. Akoby sa náhle vrátil čas a on ju opäť držal v náručí jej trasúce sa telo.
„Prečo som nemohol vidieť jej tvár ?“ zachmúrene sa opýtal Loxosceles. Rozrušilo ho to. Matku veľmi dlho nenávidel, lebo ho nechala samého ležať na schodisku pred sídlom Magických umení. Kedysi to bola zhromažďovacia budova, do ktorého prichádzali učni, aby si majstri mali čas vybrať vhodných žiakov. Chcel poznať jej tvár, aby mohol nájsť spôsob ako zistiť, kde sa nachádza.
„To nejde. Nemám s sebe dostatok síl, aby som odhalil túto časť minulosti. Myslel som si, že keď budem predstierať, že som Romer nakoniec sa do mňa zaľúbi. Žili sme spolu niekoľko mesiacov. Ona však po čase zistila, že niečo nie je v poriadku. Raz ma prichytila vo svojej podobe. Využila chvíľu mojej nepozornosti a ušla odo mňa aj z naším synom. Tak sa mi chcela pomstiť za príkorie, ktoré som jej spôsobil. Márne som hľadal svoje dieťa aj ju. Chcel som ju poprosiť o odpustenie. Prešlo však päť dlhých rokov, kým som mal možnosť ťa po prvý raz uvidieť. Zmenil som sa už nikdy nechcem ľuďom spôsobovať bolesť. Viem, že som konal nesprávne a nesmierne sa hanbím za svoje konanie. Teba však dôrazne žiadam, aby si sa prestal zahrávať zo ženami. Pokiaľ si vezmeš Alicu, musíš dať pokoj mojej žiačke,“ prísne poznamenal Garapodo.
„Pokiaľ prehráš súboj, už ťa to nebude trápiť. Ja ťa neušetrím, tým si môžeš byť istý,“ vyhlásil neľútostne.
Zvláštne mravenčenie pomaly prechádzalo Garapodovým telom. Zmocnili sa ho obavy. Pred očami mu prebehli matné obrazy. Joja sa pokúšala poslať mu správu, ale neurobila to dosť dôsledne.
Ostrov Tues Mortalis
Joja v rukách stisla drobnú guličku, ktorú nosila na krku. Garapodo jej ju daroval, aby v prípade potreby mohla okolo seba vytvoriť ochrannú kupolu. Nazývalo sa to ochrana majstra a mohol ju využívať jedine učeň, s ktorým uzavrel právoplatnú dohodu.
Fude a dračatá sa postavili za ňu, akoby očakávali, že ich ochráni. Nemohla ich nechať len tak bez pomoci. Zlatistá kupola, ktorá sa okolo nich vytvorila zabránila čarodejníkom priblížiť sa k nim. Spod nej vyletel Garapodov čarodejnícky erb, ktorý im mal naznačiť s kým majú dočinenia. Bol to priesvitný jednorožec so zlomeným rohom. Spod neho vytekala akási červenkastá tekutina.
„Nech odídu,“ zanietene zašepkala Fude. Jej deti postávali v hlúčiku tesne za ňou. Očká mali rozšírené od strachu.
„Nie to nie je možné, vypadnime odtiaľto. Ona je JEHO žiačka,“ odvetil jeden z nich. Joja si uľahčene vydýchla, keď videla ako miznú vo vode. Tušila, že spoznali odkaz svojho bývalého vodcu.
„Musíme okamžite zvolať ostatných. Určite sa sem pokúsia dostať znovu,“ odvetila znepokojená Fude.
Všetci ostrovania okamžite začali chystať magické obrady. Až do večera pobehovali po pláži v snahe pripraviť všetko na rozhodujúci zápas. Fude pre istotu ostala v blízkosti svojho manžela. Jedine s ním sa cítila bezpečne.
Len čo sa zotmelo na pláž sa začali schádzať hudobníci prevažne mužského pohlavia. Oči mali zaviazané šatkami. Za ruky ich viedli mladšie obyvateľky, ktoré sa mohli na rituál zatiaľ len pozerať.
„Prečo ste im zaviazala oči ?“ opýtala sa Joja, keď k nej prišla náčelníčka, aby jej ešte raz poďakovala, ako sa jej podarilo zvládnuť nebezpečnú situáciu na pláži.
„Naši pojašení chlapci majú zakryté oči, lebo tieto kúzla majú istý nežiadúci účinok. Majú v sebe silný erotický náboj. Je lepšie ich zbytočne nepokúšať. Mohlo by to spôsobiť veľké problémy. Je to totiž tanec lásky,“ odvetila zastretým hlasom.
Náčelníčka zvolala všetky tanečnice. Pre istotu zaviazala oči aj drakovi. Čarokrásna melódia sa postupne vkrádala do ich sŕdc. Tanečnice sa rozkrútili v rytme hudby. Ich pohyby sa náhle zosynchronizovali, akoby boli nejakým spôsobom prepojení.
Každý však tancoval vlastným tempom. Dráždivé pohyby tiel, priam podčiarkovali nočnú atmosféru. Magický obrad sa mal čoskoro začať. Hudobníci vylúdili pomocou zvláštnych nástrojov zvuky, ktoré mali nevšednú moc. Plamene náhle zosilneli a vyšvihli sa do výšky.
„Joja, poď ukážeme im, že aj cudzinky dokážu to, čo oni,“ Fude ju rýchlo odsunula z miestečka, na ktorom sedela. Mala neuveriteľnú silu a dokázala sa presadiť svoju vôľu aj napriek jej hlasným protestom.
V kruhu sa vytvorila medzera, do ktorej sa okamžite vtesnali. Vo vzduchu bolo cítiť veľké množstvo mágie, akoby prechádzala každou bytosťou, no zároveň im poskytovala ochranu.
Keby nešlo o zložitý magický obrad, myslela by si, že je to len nevinná mládežnícka zábava. Rytmus hudby ju však čoskoro uchvátil. Nemala možnosť hlbšie uvažovať o zmysle toho divokého tanca.
Napriek tomu, že nepoznala kroky ani slová zvláštnych piesní, ktoré pritom spievali, veľmi rýchlo sa im prispôsobila. Netušila kde sa to v nej zobralo. Jej telo sa automaticky vlnilo, akoby bola skúsenou tanečnicou. Celým kruhom prechádzala veľmi silná energia, ktorá postupne mierila k útesu.
Joja sa cítila zvláštne uvoľnená. Všetko naokolo náhle prestalo existovať, okrem hudby, pohybov a nočného vánku, ktorý ju hladil. Nevšímala si ostatných tanečníkov. Mala pocit, že oni tiež nemajú čas sledovať čo sa s ňou deje.
Žilami jej prúdila nebezpečné množstvo energie. Počas tých nezabudnuteľných chvíľ sa jej myšlienky vracali k Loxoscelesovi. Prečo ju tak kruto zradil, tým, že si chce vynútiť svadbu z inou ? Nevedela si predstaviť, žeby sa s ním mala každý deň stretávať ako s Garapodom a sústrediť sa pritom na učenie mágie ? To predsa nebolo možné. Ponárala sa do sveta svojich vlastných predstáv. Brána troch svetov zrazu silno zažiarila.
Z priechodu vyšli dve pomerne mokré postavy. Sledovali stopy, ktoré vyžarovala ochrana majstra. Loxosceles a Garapodo prekvapene zastali na pláži. Začínali tušiť, prečo Temný syndikát stiahol svoje sily. Nikto si ich nevšimol, lebo všetci boli zabratí do tanca.