Darklady | Darklady-Vítam ťa vo svete fantázie

Helen ležala na posteli, rukou škriabala po plachte. Počula ako Nagini zúrivo syčí…
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla.
On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia. „Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“ Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.

„Mňau ! Helen, zobuď sa.“ Sal okolo nej poskakoval a snažil sa ju prebrať.
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.

Helen Catchová zapla rádio a napustila si vaňu. Musela si zvyknúť na to meno. Neodmysliteľne patrilo k jej novej totožnosti…
Druhá šanca. Jediná výnimka za posledných tisíc rokov. Aspoň čo sa týka vstupu do ľudského tela. Stratené duše mohli ostať aj vo zvieracej podobe, to sa stávalo oveľa častejšie. Poznala pár takých nešťastníkov prevtelených do mravcov, chrobákov a inej hávede.
Po toľkých rokoch neistoty a trápenia mala možnosť začať nový život. Čo ju zastavilo na ceste do večnosti ? To vedela celkom presne. Bol Lucius Malfoy. Ukradol z hrobu jednu z jej kostí a niekam ju odpratal. Brány do sveta mŕtvych ostali zatvorené. Dlho blúdila vo vesmíre, lietala okolo Zeme, neschopná vrátiť sa späť. .. Napriek svojej snahe ostala stratenou dušou…
Počas jedného krátkeho okamihu, keď zasiahol osud, sa všetko zmenilo. Dostala špeciálnu výnimku… Jej dušu spojili s telom inej mladej ženy, menom Helen Catchová. Stala sa obeťou náhodného útoku smrťožrútov a upadla do kómy. Jej duša bola nenávratne poškodená a veľmi skoro opustila telo…Ostala z nej len prázdna schránka. Čarodejníci to vedeli, a preto ju nechali v obyčajnej nemocnici. Nikto netušil, že sa preberie. Vtedy Dinira mohla vstúpiť do tela, ktoré zareagovalo pozitívne…
Helen siahla na poličku a skúmavo si prezrela penu do kúpeľa z vôňou ľalií.
„Toto je darček od Sáry…mojej najlepšej priateľky…tvrdí, že je to výborné a skvele sa pri tom relaxuje.“ Rýchlo odstránila uzáver a naliala odporúčané množstvo do vody.
Čierny kocúr pri jej nohách pochybovačne zaprskal. Kúpanie mu veľmi nevoňalo.
„Neboj sa Sal, dnes nie si na rade.“ Spokojne ho pohladila po lesklej srsti. Keď vošla do „svojho“ bytu, najviac sa obávala reakcie kocúra. Čo ak ju neprijme ? Určite vycíti, že nie je taká istá ako jeho majiteľka Helen. Našťastie sa nič pozoruhodné nestalo. Kocúr jej dovolil, aby ho hladkala, akoby o všetkom vedel.
„Dnešná relácia končí a mne už len ostáva povedať vám.. Adios Lepido.“ V rádiu zaznela známa pieseň. Sal ubzikol z kúpeľne, hneď ako to začul. Miloval tú pieseň odkedy ju prvý krát začul. Usadil sa na gauč a začal sa hrať s hračkou, ktorú mu nedávno kúpila.
„Je čas pozrieť sa pravde do očí.“ Helen si zobliekla tričko a zavesila ho na vešiak, potom nasledovali krátke nohavice…Rukou prešla po drobných jazvičkách na bokoch… S oveľa väčšími obavami zhodila zo seba podprsenku aj nohavičky.
Zhlboka sa nadýchla a urobila to čo si predtým zaumienila. Poobzerala si celé svoje telo….Od hora až dole. Zistila, že je celkom normálne mladé dievča.. Nie je štíhla ako modelka, ani taká tučná, aby neprešla cez dvere. Jej postava by sa dala označiť pojmom proporcionálna.
Helen odhodlane vkĺzla do vane. Obklopila ju ľaliová vôňa. Jej telo sa uvoľnilo…Jemné bublinky ju zahalili do tajomného rubáša. Cítila sa veľmi dobre.
V mysli sa jej vynorila Milanova tvár. No hej. Teraz to bol jej frajer. Predošlá Helen s ním začala chodiť predtým, ako bola pol roka v kóme. Bol milý. To musela uznať. Niekedy aj šarmantný… Hlava jej pomaly klesla. Zaspala.
Cítila bozky neznámeho. JEHO dotyky v nej prebúdzali túžbu…
„HELEN !“ Nejaký zúfalý hlas ju vytrhol zo snívania. Začula štrngot kľúčov a splašené mraučanie.
„Ahoj Sára, som vo vani, počkaj chvíľu… hneď budem hotová…“
Keď vošla do obývačky, zbadala na gauči chvejúce sa klbko.
„Sára !…“ Jej priateľka bola poriadne dobitá. Tvár mala plnú podliatin a modrín, ruky doškriabané…po lícach jej stekal pramienok krvi.
„Ne…nechcem ísť k lekárovi. Zistia to a Franko ma…“
„Nemaj obavy. Ostaneš tu…nikto ťa nebude trápiť.“ Helen si k nej sadla, odhrnula jej zlepené vlasy z tváre a opatrne priložila ruky na opuchnutú masu modrín a škrabancov.
Z jej dotyku prúdila liečivá sila. Pomaly prechádzala po ranách a hojila ich. Helen ostali schopnosti, ktorými vládla Dinira. Bola čarodejnicou bez prútika.
„Nebudeš potrebovať lekára, nie je to až také zlé..“
„Ako to robíš ? Cítim, že sa mi tvár aj ruky…“
„Nerozprávaj, teraz nie…je to liečebná technika…nič zázračné..“
„Prečo ťa zmlátil ?“
Sára neodpovedala. „Sme kamošky, mne môžeš veriť.“ Helen prestala s liečením. Sára bude o malú chvíľu v poriadku. Pokiaľ to pôjde dobre, nič nezistí.
„NENÁVIDÍ MA...CHCE MA ZABIŤ…“ Sára bezmocne klesla do Heleninho náručia a rozplakala sa.
„Hrozne to…“