Noc temných II: 4. kapitola Smrťožrútka

25. říjen 2006 | 15.11 | rubrika: Noc temných IID
Bella nemala práve najlepšiu náladu. Temný pán sa k nej správal ako k handre. Keď s ním chcela hovoriť odkázal jej, že nemá čas na hlúposti. Poslal ju do kuchyne variť obed…
Zúfalo kopla do prázdneho hrnca, ktorý sa náhodou zosypal z police a spadol jej na nohu.
Helen sedela na stoličke, hlavu mala opretú o stôl. Stále bola v bezvedomí. Bella použila pár zaklínadiel, aby ju dala do
[ Pokračování článku ]
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 108x

Noc temných II: 3. kapitola Vražda

24. říjen 2006 | 20.05 | rubrika: Noc temných IID
„Mňau ! Helen, zobuď sa.“ Sal okolo nej poskakoval a snažil sa ju prebrať.
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.


[ Pokračování článku ]
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 88x

Noc temných II: 2. kapitola Žiarlivosť

23. říjen 2006 | 19.08 | rubrika: Noc temných IID
Lucius pokorne pristúpil k Voldemortovi. Dokonca mu pobozkal aj koniec habitu.
„Som tu… môj pane, aby som splnil všetky vaše príkazy.“ Dával si pozor na reči, aby nedopadol ako Bella.
„Lucius, čo mal znamenať…ten sen ?“
„Prepáčte môj pane, ale ja neviem čo sa vám snívalo.“ Voldemort mu položil ruku na plece…
„V tom sne bolo dievča…“
„Vy myslíte erotické sny. Už chápem.“ JEHO stisk zosilnel. Odporné pazúry ho skoro podriapali.
„Myslím si, že je skutočná a ja sa nemýlim. Vieš o tom niečo ?“
Lucius nemal potuchy, aká odpoveď by ho uspokojila. Bál sa, že ak mu povie o spomienke, ktorú pred svojím pádom ukryl v urne, rozzúri ho to.
„Je mŕtva.“ Sám nevedel či je to pravda alebo lož.
„Odkiaľ to vieš ?“ Voldemort sa začal pohrávať s prútikom. Odtiahol ruku od Luciusa a nežne ho pohladil.
„Bola to vaša.. ehm…milenka. Zomrela a vy ste nechceli, aby vám spomienky na ňu bránili pokračovať, tak ste si ich sám vymazali.“ Lucius kútikom oka pozoroval prútik.
„Moja milenka ?“ Pobavene zopakoval Voldemort.
„Vidím, že neklameš, môj drahý priateľ…a môžeš mi objasniť aj to, prečo som si kvôli tomu upravil spomienky ?“
„To odo mňa nežiadajte…môj pane…verte mi, že bude lepšie, keď na to zabudnete.. Dinira nebola taká ako vaše ostatné známosti..“
Začínal prepadať panike. Nálada Temného pána sa nemenila príliš rýchlo. Pred chvíľou sršal zlosťou, teraz je zrazu pokojný a chce vedieť niečo o tej druhej…Nechápal to. Čo ak ho len skúša ? Nebol si vôbec istý kam ich rozhovor smeruje. „Neklameš, ale ani nehovoríš celú pravdu. Ja to viem. Mňa neobalamutíš.“
Zlovestne pôsobiace pery zašepkali:„Crucio.“
Sila zaklínadla nebola až taká veľká, pôsobila skôr ako nepríjemné bodnutie.
„Spomienka je v tej urne, ktorá stojí na stole… Ale vy sám ste ju uzavreli a zakázali ste mi o tom hovoriť….nedotýkajte sa tej veci…“ Lucius tentoraz rýchlo prezradil čo vedel. Voldemort by v mučení rád pokračoval. Takáto rýchla rezignácia ho očividne sklamala.
Voldemort vstal a podišiel k stolu. Opatrne vzal do ruky urnu.
„A ja som si myslel, že je to dekorácia.“
„Tá malá bola smrťožrútka ?“
„Nie pane, nebola jednou z nás. Bola to…humusáčka.“ Posmešne precedil pomedzi zuby Lucius. Vedel, že to nemal povedať, ale neovládol sa.
„KLAMEŠ !“ Vyštekol Voldemort. Jeho dlhé prsty zovreli Luciusov krk a poriadne ho stisli.
Čakal, že ho bez milosti zaškrtí, ale ruka mu zrazu klesla. Lucius nevládal rozprávať. Krk ho príšerne bolel.
„NEROZUMIEM TOMU…vravíš, že je mŕtva, ale ja cítim, že žije. Stále je tu. Máš šťastie, že zároveň viem aj to, že mi neklameš. Ty veríš tomu, že je mŕtva, alebo lepšie povedané nevieš o možnosti, že by bola živá…Neostáva nám nič iné, len si to overiť.“ Voldemort siahol na vrchnák urny.
„PANE N..!“ Vykríkol Lucius.

[ Pokračování článku ]
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 97x

Noc temných II: 1. kapitola Krvavá ľalia

22. říjen 2006 | 08.53 | rubrika: Noc temných IID
Helen Catchová zapla rádio a napustila si vaňu. Musela si zvyknúť na to meno. Neodmysliteľne patrilo k jej novej totožnosti…
Druhá šanca. Jediná výnimka za posledných tisíc rokov. Aspoň čo sa týka vstupu do ľudského tela. Stratené duše mohli ostať aj vo zvieracej podobe, to sa stávalo oveľa častejšie. Poznala pár takých nešťastníkov prevtelených do mravcov, chrobákov a inej hávede.
Po toľkých rokoch neistoty a trápenia mala možnosť začať nový život. Čo ju zastavilo na ceste do večnosti ? To vedela celkom presne. Bol Lucius Malfoy. Ukradol z hrobu jednu z jej kostí a niekam ju odpratal. Brány do sveta mŕtvych ostali zatvorené. Dlho blúdila vo vesmíre, lietala okolo Zeme, neschopná vrátiť sa späť. .. Napriek svojej snahe ostala stratenou dušou…
Počas jedného krátkeho okamihu, keď zasiahol osud, sa všetko zmenilo. Dostala špeciálnu výnimku… Jej dušu spojili s telom inej mladej ženy, menom Helen Catchová. Stala sa obeťou náhodného útoku smrťožrútov a upadla do kómy. Jej duša bola nenávratne poškodená a veľmi skoro opustila telo…Ostala z nej len prázdna schránka. Čarodejníci to vedeli, a preto ju nechali v obyčajnej nemocnici. Nikto netušil, že sa preberie. Vtedy Dinira mohla vstúpiť do tela, ktoré zareagovalo pozitívne…
Helen siahla na poličku a skúmavo si prezrela penu do kúpeľa z vôňou ľalií.
„Toto je darček od Sáry…mojej najlepšej priateľky…tvrdí, že je to výborné a skvele sa pri tom relaxuje.“ Rýchlo odstránila uzáver a naliala odporúčané množstvo do vody.
Čierny kocúr pri jej nohách pochybovačne zaprskal. Kúpanie mu veľmi nevoňalo.
„Neboj sa Sal, dnes nie si na rade.“ Spokojne ho pohladila po lesklej srsti. Keď vošla do „svojho“ bytu, najviac sa obávala reakcie kocúra. Čo ak ju neprijme ? Určite vycíti, že nie je taká istá ako jeho majiteľka Helen. Našťastie sa nič pozoruhodné nestalo. Kocúr jej dovolil, aby ho hladkala, akoby o všetkom vedel.
„Dnešná relácia končí a mne už len ostáva povedať vám.. Adios Lepido.“ V rádiu zaznela známa pieseň. Sal ubzikol z kúpeľne, hneď ako to začul. Miloval tú pieseň odkedy ju prvý krát začul. Usadil sa na gauč a začal sa hrať s hračkou, ktorú mu nedávno kúpila.
„Je čas pozrieť sa pravde do očí.“ Helen si zobliekla tričko a zavesila ho na vešiak, potom nasledovali krátke nohavice…Rukou prešla po drobných jazvičkách na bokoch… S oveľa väčšími obavami zhodila zo seba podprsenku aj nohavičky.
Zhlboka sa nadýchla a urobila to čo si predtým zaumienila. Poobzerala si celé svoje telo….Od hora až dole. Zistila, že je celkom normálne mladé dievča.. Nie je štíhla ako modelka, ani taká tučná, aby neprešla cez dvere. Jej postava by sa dala označiť pojmom proporcionálna.
Helen odhodlane vkĺzla do vane. Obklopila ju ľaliová vôňa. Jej telo sa uvoľnilo…Jemné bublinky ju zahalili do tajomného rubáša. Cítila sa veľmi dobre.
V mysli sa jej vynorila Milanova tvár. No hej. Teraz to bol jej frajer. Predošlá Helen s ním začala chodiť predtým, ako bola pol roka v kóme. Bol milý. To musela uznať. Niekedy aj šarmantný… Hlava jej pomaly klesla. Zaspala.
Cítila bozky neznámeho. JEHO dotyky v nej prebúdzali túžbu…
„HELEN !“ Nejaký zúfalý hlas ju vytrhol zo snívania. Začula štrngot kľúčov a splašené mraučanie.
„Ahoj Sára, som vo vani, počkaj chvíľu… hneď budem hotová…“
Keď vošla do obývačky, zbadala na gauči chvejúce sa klbko.
„Sára !…“ Jej priateľka bola poriadne dobitá. Tvár mala plnú podliatin a modrín, ruky doškriabané…po lícach jej stekal pramienok krvi.
„Ne…nechcem ísť k lekárovi. Zistia to a Franko ma…“
„Nemaj obavy. Ostaneš tu…nikto ťa nebude trápiť.“ Helen si k nej sadla, odhrnula jej zlepené vlasy z tváre a opatrne priložila ruky na opuchnutú masu modrín a škrabancov.
Z jej dotyku prúdila liečivá sila. Pomaly prechádzala po ranách a hojila ich. Helen ostali schopnosti, ktorými vládla Dinira. Bola čarodejnicou bez prútika.
„Nebudeš potrebovať lekára, nie je to až také zlé..“
„Ako to robíš ? Cítim, že sa mi tvár aj ruky…“
„Nerozprávaj, teraz nie…je to liečebná technika…nič zázračné..“
„Prečo ťa zmlátil ?“
Sára neodpovedala. „Sme kamošky, mne môžeš veriť.“ Helen prestala s liečením. Sára bude o malú chvíľu v poriadku. Pokiaľ to pôjde dobre, nič nezistí.
„NENÁVIDÍ MA...CHCE MA ZABIŤ…“ Sára bezmocne klesla do Heleninho náručia a rozplakala sa.
„Hrozne to…“

[ Pokračování článku ]
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 3 (2x) | přečteno: 103x