darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temnýchIV: 2. kapitola Nevesta
30. leden 2007 | 18.26 | rubrika: Noc temných IVD
Chvíľu sa ešte zabávali napodobňovaním Pani Colovej. Čoskoro ich to však omrzelo. Čím bližšie boli k nástupišťu 9 a ¾ ich dobrá nálada sa postupne vytrácala.
„Trevor už vie, že si čarodejník ?“ opýtala sa Mel. Akosi jej nešlo do hlavy, že všetko prebehlo až tak hladko. Muklovia zvyčajne mali dosť veľké problémy prispôsobiť sa niečomu takému.
„Mama sa mu to chystá vysvetliť, keď prídeme domov,“ stále v sebe živil nádej, že ho to položí a pri prvej možnej príležitosti za sebou navždy zabuchne dvere. Trevor mu nebol ktovieako sympatický. Považoval ho za čudáka, rovnako ako všetkých maminých priateľov.
„Naozaj tvojej mame nebude prekážať, keď ostaneme počas celých prázdnin u vás?“ opýtala sa Harriet.
Ginny sa v noci niekam vyparila. Nechala jej len akýsi zdrap papiera, na ktorom bolo napísané, že musí na čas odísť.
Mel zažila dosť veľký šok, keď v novinách písali, že jej rodičia prešli na stranu Temného pána a stali sa smrťožrútmi. Celý ich majetok bol okamžite zhabaný ministerstvom mágie. Takisto nemala kam ísť. Longbottonovci stále bývali u Snapea, lebo mali značné problémy zo stavbou nového domu.
„Určite sa poteší, že mám také skvelé kamarátky,“ odvetil Titus.
Dvere do kupé sa prudko roztvorili. Lucy zazrela zvláštnu ženu odetú v bielych šatách. Ruky mala celé od krvi. Pomaly stekala až na zem a vytvárala hrozivú mláku.
„Pomóc,“ zašepkali popraskané pery. Prudko vstala a chystala sa jej pomôcť. Keď však došla k dverám vrazila do prekvapeného Botta. Rýchlo ho donútila cúvnuť von. Všetci na ňu zarazene hľadeli.
„Lucy, si v poriadku ?“
Malátne sa o ňho oprela. Jemne ju objal okolo pása a pritisol sa bližšie k nej. Nevedel ako je to možné, že je celkom pobláznený do dcéry Veď- Viete- Koho. Vzbudzovala v ňom dosiaľ nepoznané pocity.
„Áno, ale ty nebudeš. Čo má znamenať táto hra ?“ poznala ho už do detstva a vedela, aké vzťahy s dievčatami preferuje. Nemohla mu povedať, že práve videla niečo čudné, aj tak by jej neuveril.
„Nikdy by som si nedovolil robiť si z teba žarty. Chcela by si…so mnou chodiť ?“ chvíľu mu trvalo kým to zo seba dostal. Snažil sa, aby to nevyznelo ako nátlak.
„Nuž ja neviem. Ešte si to musím rozmyslieť,“ Lucy ho jemne pobozkala na pery. Chcela ho trochu potrápiť, aby si nemyslel, že s ňou môže manipulovať.
„Trevor už vie, že si čarodejník ?“ opýtala sa Mel. Akosi jej nešlo do hlavy, že všetko prebehlo až tak hladko. Muklovia zvyčajne mali dosť veľké problémy prispôsobiť sa niečomu takému.
„Mama sa mu to chystá vysvetliť, keď prídeme domov,“ stále v sebe živil nádej, že ho to položí a pri prvej možnej príležitosti za sebou navždy zabuchne dvere. Trevor mu nebol ktovieako sympatický. Považoval ho za čudáka, rovnako ako všetkých maminých priateľov.
„Naozaj tvojej mame nebude prekážať, keď ostaneme počas celých prázdnin u vás?“ opýtala sa Harriet.
Ginny sa v noci niekam vyparila. Nechala jej len akýsi zdrap papiera, na ktorom bolo napísané, že musí na čas odísť.
Mel zažila dosť veľký šok, keď v novinách písali, že jej rodičia prešli na stranu Temného pána a stali sa smrťožrútmi. Celý ich majetok bol okamžite zhabaný ministerstvom mágie. Takisto nemala kam ísť. Longbottonovci stále bývali u Snapea, lebo mali značné problémy zo stavbou nového domu.
„Určite sa poteší, že mám také skvelé kamarátky,“ odvetil Titus.
Dvere do kupé sa prudko roztvorili. Lucy zazrela zvláštnu ženu odetú v bielych šatách. Ruky mala celé od krvi. Pomaly stekala až na zem a vytvárala hrozivú mláku.
„Pomóc,“ zašepkali popraskané pery. Prudko vstala a chystala sa jej pomôcť. Keď však došla k dverám vrazila do prekvapeného Botta. Rýchlo ho donútila cúvnuť von. Všetci na ňu zarazene hľadeli.
„Lucy, si v poriadku ?“
Malátne sa o ňho oprela. Jemne ju objal okolo pása a pritisol sa bližšie k nej. Nevedel ako je to možné, že je celkom pobláznený do dcéry Veď- Viete- Koho. Vzbudzovala v ňom dosiaľ nepoznané pocity.
„Áno, ale ty nebudeš. Čo má znamenať táto hra ?“ poznala ho už do detstva a vedela, aké vzťahy s dievčatami preferuje. Nemohla mu povedať, že práve videla niečo čudné, aj tak by jej neuveril.
„Nikdy by som si nedovolil robiť si z teba žarty. Chcela by si…so mnou chodiť ?“ chvíľu mu trvalo kým to zo seba dostal. Snažil sa, aby to nevyznelo ako nátlak.
„Nuž ja neviem. Ešte si to musím rozmyslieť,“ Lucy ho jemne pobozkala na pery. Chcela ho trochu potrápiť, aby si nemyslel, že s ňou môže manipulovať.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 67x
Noc temných IV: 1. kapitola Princ zla
27. leden 2007 | 19.19 | rubrika: Noc temných IVD
Mladá žena sa schúlila bližšie k posteli. Cúvla až celkom na kraj v snahe uniknúť z dosahu smrťožrútov. Ihneď medzi nimi spoznala svojho manžela Draca, podľa ľadových očí, ktoré si ju nenávistne premeriavali. Pohľad mu padol na malého Dereqa.
Bacuľatou rúčkou nervózne cápal po maminých vlasoch. Drobné srdiečko prudko bilo a v maličkej hrudi.
Hermiona mu pripadala nesmierne krásna. Taká krehká a zraniteľná. V jej očiach bola odvaha zmiešaná so vzdorom. Musel sa veľmi premáhať, aby si zachoval kamennú tvár. Najradšej by ju objal a ochutnal jej pery. Nemohol to však urobiť. Nechcel, aby si myslela, že si s ním môže robiť, čo sa jej len zachce. Takisto nemienil prejaviť žiadne city v prítomnosti smrťožrútov.
„Môj pane, prosím vás o to privilégium, aby som ju mohol osobne potrestať. Nemyslím si však, že je potrebné zabiť ju,“ v duchu tŕpol, čo mu Temný pán odpovie.
„Máš pravdu, Draco. Cruciatus bude stačiť,“ spokojne odvetil Voldemort. Vedel, že dieťa v každom prípade potrebuje svoju matku.
Helen sa ledva pozviechala z postele. Pobyt v Azkabane zanechal na jej kondícií nemalé stopy. Zamierila rovno do stredu smrťožrútskeho zoskupenia. V očiach sa jej zračila zlosť a pohŕdanie.
„Nie, nerobte to,“ vysilene zašepkala. Niekto ju nemilosrdne zatlačil späť do postele. Nedokázala sa brániť. Nad sebou zazrela známu hadiu tvár svojho manžela.
„Teba sa to netýka,“ Voldemort sadol si k nej a nenásytne ju pobozkal. Prekvapilo ho, keď mu odpovedala spôsobom, ktorý ho privádzal do zúfalstva. Veľmi dobre vedela, ako ho má dotýkať, aby v ňom vzbĺkla túžba. Chcela odpútať jeho pozornosť. Cítila, že priam prahne po jej dotykoch. Opatrne sa o ňho oprela a sústredene privrela oči.
Hermiona položila malého do kresla a vrátila sa späť k smrťožrútom.
„Crucio,“ zreval Draco. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Zaklínadlo zhodilo Hermionu na zem. Jej telo sa začalo mykať. Hrozne kričala. Žiadnu bolesť však necítila. Po jej tele sa rozlievalo jemné šteklenie, ktoré ju takmer rozosmialo.
Neboj sa, len ďalej krič a tvár sa, že ťa to hrozne bolí. Helenin hlas jej na krátku chvíľu zaznel v hlave. Podarilo sa jej odblokovať pocit bolesti.
„To stačí, Draco. Bude lepšie, keď odtiaľto zmizneme. Všade sa to tu hemží aurormi a nechcem, aby nás opäť prekvapili,“ nenútene mu prikázal Voldemort.
O jeho ruku sa obtrela drobná detská nožička. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo postele, v snahe dôkladne si poobzerať najmladšieho syna Temného pána. Všetci boli zvedaví na malého „princa“ zla.
„Má oči presne ako Potter,“ odvetil jeden z nich. Maličký sa škaredo zamračil. Okolo postele sa utvoril akýsi zlatý štít. Ohnivá žiara donútila smrťožrútov kľaknúť si na kolená.
Helen ledva premáhala mdloby. Niečo také vôbec neočakávala. Došlo jej ako sa im podarilo uniknúť z Azkabanu. Ona neotvorila talizman. Urobil to David. Voldemorta to vôbec neprekvapilo. Zdalo sa, že už dávno vie o tom, akými schopnosťami disponuje to dieťa.
„Nebuď, hlúpy, Avery. On je môj,“ zlostne odvrkol Voldemort. Vo vzduchu vyčaroval drobné temné znamenie. Postupne obchádzali všetkých smrťožrútov. Zlovestná lebka sa vyškerila na drobné stvorenie.
David však neprejavil ani náznak strachu. Usmial sa takým zvláštnym spôsobom, z ktorého ľudom behal mráz po chrbte. Natiahol ruku k tomu zlovestnému obrazu a lebka sa mimovoľne rozplynula.
Bacuľatou rúčkou nervózne cápal po maminých vlasoch. Drobné srdiečko prudko bilo a v maličkej hrudi.
Hermiona mu pripadala nesmierne krásna. Taká krehká a zraniteľná. V jej očiach bola odvaha zmiešaná so vzdorom. Musel sa veľmi premáhať, aby si zachoval kamennú tvár. Najradšej by ju objal a ochutnal jej pery. Nemohol to však urobiť. Nechcel, aby si myslela, že si s ním môže robiť, čo sa jej len zachce. Takisto nemienil prejaviť žiadne city v prítomnosti smrťožrútov.
„Môj pane, prosím vás o to privilégium, aby som ju mohol osobne potrestať. Nemyslím si však, že je potrebné zabiť ju,“ v duchu tŕpol, čo mu Temný pán odpovie.
„Máš pravdu, Draco. Cruciatus bude stačiť,“ spokojne odvetil Voldemort. Vedel, že dieťa v každom prípade potrebuje svoju matku.
Helen sa ledva pozviechala z postele. Pobyt v Azkabane zanechal na jej kondícií nemalé stopy. Zamierila rovno do stredu smrťožrútskeho zoskupenia. V očiach sa jej zračila zlosť a pohŕdanie.
„Nie, nerobte to,“ vysilene zašepkala. Niekto ju nemilosrdne zatlačil späť do postele. Nedokázala sa brániť. Nad sebou zazrela známu hadiu tvár svojho manžela.
„Teba sa to netýka,“ Voldemort sadol si k nej a nenásytne ju pobozkal. Prekvapilo ho, keď mu odpovedala spôsobom, ktorý ho privádzal do zúfalstva. Veľmi dobre vedela, ako ho má dotýkať, aby v ňom vzbĺkla túžba. Chcela odpútať jeho pozornosť. Cítila, že priam prahne po jej dotykoch. Opatrne sa o ňho oprela a sústredene privrela oči.
Hermiona položila malého do kresla a vrátila sa späť k smrťožrútom.
„Crucio,“ zreval Draco. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Zaklínadlo zhodilo Hermionu na zem. Jej telo sa začalo mykať. Hrozne kričala. Žiadnu bolesť však necítila. Po jej tele sa rozlievalo jemné šteklenie, ktoré ju takmer rozosmialo.
Neboj sa, len ďalej krič a tvár sa, že ťa to hrozne bolí. Helenin hlas jej na krátku chvíľu zaznel v hlave. Podarilo sa jej odblokovať pocit bolesti.
„To stačí, Draco. Bude lepšie, keď odtiaľto zmizneme. Všade sa to tu hemží aurormi a nechcem, aby nás opäť prekvapili,“ nenútene mu prikázal Voldemort.
O jeho ruku sa obtrela drobná detská nožička. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo postele, v snahe dôkladne si poobzerať najmladšieho syna Temného pána. Všetci boli zvedaví na malého „princa“ zla.
„Má oči presne ako Potter,“ odvetil jeden z nich. Maličký sa škaredo zamračil. Okolo postele sa utvoril akýsi zlatý štít. Ohnivá žiara donútila smrťožrútov kľaknúť si na kolená.
Helen ledva premáhala mdloby. Niečo také vôbec neočakávala. Došlo jej ako sa im podarilo uniknúť z Azkabanu. Ona neotvorila talizman. Urobil to David. Voldemorta to vôbec neprekvapilo. Zdalo sa, že už dávno vie o tom, akými schopnosťami disponuje to dieťa.
„Nebuď, hlúpy, Avery. On je môj,“ zlostne odvrkol Voldemort. Vo vzduchu vyčaroval drobné temné znamenie. Postupne obchádzali všetkých smrťožrútov. Zlovestná lebka sa vyškerila na drobné stvorenie.
David však neprejavil ani náznak strachu. Usmial sa takým zvláštnym spôsobom, z ktorého ľudom behal mráz po chrbte. Natiahol ruku k tomu zlovestnému obrazu a lebka sa mimovoľne rozplynula.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 102x