Tarletus sa posmešne uškrnul. Odsotil Smrtihlava do najbližšej kopy smetia. Nemal právo zasahovať do jeho súkromných záležitostí. Chcel zabudnúť na pocity, ktoré v ňom vyvolal jediný vynútený bozk. Páčilo sa mu, že nepodliehala jeho čaru ako iné ženy. Nebola to ľahká korisť, ktorá by mu padla k nohám.
Vedel, že ho poslali do tej cely, aby ju vystrašili a nezáležalo im na jej živote. Keby sa jej na ruke nečrtalo znamenie zla, nikdy by neuveril tomu, že patrí k Smrťožrútom. Vyžarovala z nej sila talizmanu, ktorý sa nechcel len tak ľahko poddať osudu.
„Neviem aké máš so mnou zámery, ale nemienim sa kvôli tebe nechať zabiť. Temný pán by niečo také nikdy nedopustil,“ nikdy ho nezaujímali novinové články. Veľmi dlho sa vyhýbal akejkoľvek spoločnosti. Až od dozorcov sa dozvedel, že Helen je manželka Temného pána.
„Presne to potrebujem. Musí ho zradiť, to je moja jediná šanca. Nemôžem ho úplne ovládnuť, kým je s ním,“ Smrtihlav sa rýchlo pozbieral zo zeme. Znechutene si oprášil špinavý odev. Tarletus netušil, že tie pocity do jeho mysle dostal tento neľútostný démon. Mienil urobiť všetko, aby sa konečne zbavil nepríjemnej súperky.
Dievča pomerne rozčúlene zabodlo nechty do jeho chrbta. Tarletus mu bolestivo skrútil ruky za chrbtom. Mŕtvola začala okolo seba šíriť nepríjemný zápach. Smrtihlavov pobyt v tejto krehkej schránke jej očividne neprospieval.
„Nepristúpim na tvoju hru. Mám svoje vlastné plány, ktoré sa teba absolútne netýkajú,“ chladne poznamenal Tarletus. Vôbec sa mu nepáčilo zápasiť s rozpadávajúcou sa mŕtvolou. Začínal byť opäť hladný a spomienka na Helen v ňom vyvolala nepríjemné chúťky, ktoré nevládal poriadne potlačiť.