darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Uväznená v temnotách 6. kapitola Aran theire
17. březen 2007 | 13.57 | rubrika: Uvznená v temn.D
Beta- reader: Tonksova
Lucius sa mimovoľne strhol, keď opäť začul ten mrazivý hlas. Nepríjemný tlak v temnom znamení sa čoraz väčšmi znásobil. Bolesť zaplavila jeho telo ako prílivová vlna. Ledva sa vládal nadýchnuť.
„Môj pane, nemáte dôvod zabiť ma. Stále nosím vaše znamenie,“ chrapľavo zašepkal Lucius. Nedokázal uveriť tomu, že sa musí dívať do tváre bytosti, ktorej celé roky verne slúžil. Hlavou mu prebleskli spomienky na život plný nebezpečenstiev a násilia. Mučenie nevinných obetí, zhorené domy a plačúce ženy. To všetko predstavovalo jeho temnú minulosť. Spokojne natiahol ľavú ruku bližšie k svojmu bývalému pánovi. Chcel sa ho dotknúť, aby sa ubezpečil, že je to naozaj on. Čarodejník, ktorý rozdával smrť plným priehrštím.
Ginny pristúpila trochu bližšie poháňaná zvláštnym nutkaním. Opatrne vyhrnula Luciusov rukáv. Temné znamenie sa črtalo na pokožke ako večný prísľub jeho vernosti.
„Temné znamenie pre mňa momentálne nie je dôležité,“ znechutene zasyčal Voldemort. Prstami prechádzal po lebke s hadom. Vedel, že jej moc slabne. Už nebola taká, ako predtým.
„Potrebujem človeka s nepoškvrnenou dušou, aby uskutočnil jedno z najnebezpečnejších kúzel. Tvoja drahá manželka mi pomôže vykonať obrad aran theire,“ odtisol slizkú ruku od tetovania. Na jeho tvári sa mihol pobavený úškľabok. Opäť sa cítil hrozne unavený. Drobné telo si vyžadovalo veľkú dávku energie. Vedel, že nebude môcť dlho žiť v tejto podobe. Chcel to mať čo najskôr za sebou, aby sa mohol poriadne vyspať.
„Nie, ja ti nebudem pomáhať,“ zdesene vykríkla Hermiona. Jedna z reťazí sa bolestne zovrela okolo jej krku. Zúfalo vytreštila oči, keď sa ozvalo prudké trhnutie. Muklovské oblečenie, ktoré mala na sebe zrazu niekam zmizlo. Hermiona prudko rozhodila rukami, reťaze ju však pevne pútali k stene. Od hrôzy takmer zmeravela, keď si uvedomila, že už nemá ani spodné prádlo. Našťastie, v miestnosti, v ktorej boli, vládlo šero.
„Toto bude len malá ukážka čoho všetkého som schopný, pokiaľ neposlúchneš,“ Temný pán pomaly vystrel ruku s prútikom. Červenkastý záblesk zasiahol jej telo. Desivé pálenie sa šírilo po jemnej pokožke. Zasahovalo tie najcitlivejšie miesta. Hermiona sa neubránila bolestivému povzdychu. Bolo to priam neznesiteľné, akoby sa do jej tela zabodávalo tisíc nožov. Po tele jej stekali kvapôčky krvi. Tá vzácna tekutina pomaly stekala po jej pleciach. Udržiavala zrakový kontakt s Luciusom.
Márne hľadala v jeho očiach náznak spolupatričnosti. Naďalej ostával chladný voči jej bolesti. Túto masku ľahostajnosti nemienil zložiť aj v tých najhorších situáciách. Pohľadom sa vpíjal do jej nahého tela. Márne sa snažil zakryť dychtivosť. Tušil, že takýto postoj Voldemorta zaujme. Potreboval si opäť získať jeho dôveru a náklonnosť.
„Vedel som, že si stále neupustil od starých spôsobov,“ mrazivo sa usmial Voldemort. Na tele pocítil nesmelý dotyk, ktorý ho takmer vyviedol z miery. Cítil nesmierny smútok vyžarujúci z jeho opatrovníčky. Mladá žena s ohnivými vlasmi smutne sklopila zrak. Po tvári sa jej skotúľali horúce slzy.
„Hermiona, odpusť mi !“ skríkla zdesene. Pokúsila sa ju vyslobodiť, ale Voldemort jej to nedovolil. Zašepkal nejaké zvláštne slová v parselčine.
Ginny zrazu zmeravela a privrela oči. Keď ich opäť otvorila, niesli v sebe stopu červeného svetla.
„Ráno pripravíme všetko potrebné na vykonanie obradu. Pokiaľ nebudeš spolupracovať, čakajú ťa neskutočné muky. Čo sa týka teba Lucius, budem premýšľať o tvojom ďalšom osude. Bol by si ochotný nasledovať ma ?“ nasmeroval svoju „matku“ k východu. Vyzeralo to, akoby sa v jej tele odohrával súboj medzi dvoma protichodnými silami.
„Áno, môj pane,“ hrdo vyhlásil Lucius. Na jeho tvári sa mihol spokojný úsmev. Reťaze pomaly povolili. Ostal stáť blízko absolútne zahanbenej Hermiony. Nebránila sa. Nedokázala v sebe nájsť dostatok sily na nejaký odpor. Ledva stihla zaregistrovať buchnutie dverí. Lucius zdvihol zo zeme akúsi deku a pomaly ju do nej zabalil. Vnímala teplo sálajúce z jeho rúk. Premohla náhlu túžbu pritisnúť sa k nemu.
„Pusť ma, “ odvrkla pohŕdavo. Mala problém udržať sa na nohách. Na rukách jej ostali červené pásy od hrubých kovových reťazí. Hrozne zbledla a poriadne ju rozbolela hlava.
„Mám právo sa ťa dotýkať, obzvlášť teraz, keď sa silou mocou snažíš priviesť nás na pokraj smrti. Musíš sa upokojiť a rozumne pouvažovať o svojich možnostiach na prežitie,“ vtisol jej na pery znepokojený bozk. Rukou jej opatrne prešiel po chrbte. Chcel sa ubezpečiť, že útok Temného pána nespôsobil žiadne vážne zranenia. Hermiona vôbec nepocítila žiadnu bolesť. Zrejme to boli len povrchové zranenia. Spokojne pohladil jemnú pokožku. Zámerne ju nabádal, aby si dôkladne vychutnala dotyk jeho pier. Nevedel, prečo zrazu nepociťuje strach ani úzkosť. Všetky zlé pocity sa náhle rozplynuli ako mávnutím čarovného prútika.
Lucius sa mimovoľne strhol, keď opäť začul ten mrazivý hlas. Nepríjemný tlak v temnom znamení sa čoraz väčšmi znásobil. Bolesť zaplavila jeho telo ako prílivová vlna. Ledva sa vládal nadýchnuť.
„Môj pane, nemáte dôvod zabiť ma. Stále nosím vaše znamenie,“ chrapľavo zašepkal Lucius. Nedokázal uveriť tomu, že sa musí dívať do tváre bytosti, ktorej celé roky verne slúžil. Hlavou mu prebleskli spomienky na život plný nebezpečenstiev a násilia. Mučenie nevinných obetí, zhorené domy a plačúce ženy. To všetko predstavovalo jeho temnú minulosť. Spokojne natiahol ľavú ruku bližšie k svojmu bývalému pánovi. Chcel sa ho dotknúť, aby sa ubezpečil, že je to naozaj on. Čarodejník, ktorý rozdával smrť plným priehrštím.
Ginny pristúpila trochu bližšie poháňaná zvláštnym nutkaním. Opatrne vyhrnula Luciusov rukáv. Temné znamenie sa črtalo na pokožke ako večný prísľub jeho vernosti.
„Temné znamenie pre mňa momentálne nie je dôležité,“ znechutene zasyčal Voldemort. Prstami prechádzal po lebke s hadom. Vedel, že jej moc slabne. Už nebola taká, ako predtým.
„Potrebujem človeka s nepoškvrnenou dušou, aby uskutočnil jedno z najnebezpečnejších kúzel. Tvoja drahá manželka mi pomôže vykonať obrad aran theire,“ odtisol slizkú ruku od tetovania. Na jeho tvári sa mihol pobavený úškľabok. Opäť sa cítil hrozne unavený. Drobné telo si vyžadovalo veľkú dávku energie. Vedel, že nebude môcť dlho žiť v tejto podobe. Chcel to mať čo najskôr za sebou, aby sa mohol poriadne vyspať.
„Nie, ja ti nebudem pomáhať,“ zdesene vykríkla Hermiona. Jedna z reťazí sa bolestne zovrela okolo jej krku. Zúfalo vytreštila oči, keď sa ozvalo prudké trhnutie. Muklovské oblečenie, ktoré mala na sebe zrazu niekam zmizlo. Hermiona prudko rozhodila rukami, reťaze ju však pevne pútali k stene. Od hrôzy takmer zmeravela, keď si uvedomila, že už nemá ani spodné prádlo. Našťastie, v miestnosti, v ktorej boli, vládlo šero.
„Toto bude len malá ukážka čoho všetkého som schopný, pokiaľ neposlúchneš,“ Temný pán pomaly vystrel ruku s prútikom. Červenkastý záblesk zasiahol jej telo. Desivé pálenie sa šírilo po jemnej pokožke. Zasahovalo tie najcitlivejšie miesta. Hermiona sa neubránila bolestivému povzdychu. Bolo to priam neznesiteľné, akoby sa do jej tela zabodávalo tisíc nožov. Po tele jej stekali kvapôčky krvi. Tá vzácna tekutina pomaly stekala po jej pleciach. Udržiavala zrakový kontakt s Luciusom.
Márne hľadala v jeho očiach náznak spolupatričnosti. Naďalej ostával chladný voči jej bolesti. Túto masku ľahostajnosti nemienil zložiť aj v tých najhorších situáciách. Pohľadom sa vpíjal do jej nahého tela. Márne sa snažil zakryť dychtivosť. Tušil, že takýto postoj Voldemorta zaujme. Potreboval si opäť získať jeho dôveru a náklonnosť.
„Vedel som, že si stále neupustil od starých spôsobov,“ mrazivo sa usmial Voldemort. Na tele pocítil nesmelý dotyk, ktorý ho takmer vyviedol z miery. Cítil nesmierny smútok vyžarujúci z jeho opatrovníčky. Mladá žena s ohnivými vlasmi smutne sklopila zrak. Po tvári sa jej skotúľali horúce slzy.
„Hermiona, odpusť mi !“ skríkla zdesene. Pokúsila sa ju vyslobodiť, ale Voldemort jej to nedovolil. Zašepkal nejaké zvláštne slová v parselčine.
Ginny zrazu zmeravela a privrela oči. Keď ich opäť otvorila, niesli v sebe stopu červeného svetla.
„Ráno pripravíme všetko potrebné na vykonanie obradu. Pokiaľ nebudeš spolupracovať, čakajú ťa neskutočné muky. Čo sa týka teba Lucius, budem premýšľať o tvojom ďalšom osude. Bol by si ochotný nasledovať ma ?“ nasmeroval svoju „matku“ k východu. Vyzeralo to, akoby sa v jej tele odohrával súboj medzi dvoma protichodnými silami.
„Áno, môj pane,“ hrdo vyhlásil Lucius. Na jeho tvári sa mihol spokojný úsmev. Reťaze pomaly povolili. Ostal stáť blízko absolútne zahanbenej Hermiony. Nebránila sa. Nedokázala v sebe nájsť dostatok sily na nejaký odpor. Ledva stihla zaregistrovať buchnutie dverí. Lucius zdvihol zo zeme akúsi deku a pomaly ju do nej zabalil. Vnímala teplo sálajúce z jeho rúk. Premohla náhlu túžbu pritisnúť sa k nemu.
„Pusť ma, “ odvrkla pohŕdavo. Mala problém udržať sa na nohách. Na rukách jej ostali červené pásy od hrubých kovových reťazí. Hrozne zbledla a poriadne ju rozbolela hlava.
„Mám právo sa ťa dotýkať, obzvlášť teraz, keď sa silou mocou snažíš priviesť nás na pokraj smrti. Musíš sa upokojiť a rozumne pouvažovať o svojich možnostiach na prežitie,“ vtisol jej na pery znepokojený bozk. Rukou jej opatrne prešiel po chrbte. Chcel sa ubezpečiť, že útok Temného pána nespôsobil žiadne vážne zranenia. Hermiona vôbec nepocítila žiadnu bolesť. Zrejme to boli len povrchové zranenia. Spokojne pohladil jemnú pokožku. Zámerne ju nabádal, aby si dôkladne vychutnala dotyk jeho pier. Nevedel, prečo zrazu nepociťuje strach ani úzkosť. Všetky zlé pocity sa náhle rozplynuli ako mávnutím čarovného prútika.
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 105x
Uväznená v temnotách: 5.Trpká príchuť bezmocnosti
4. březen 2007 | 16.57 | rubrika: Uvznená v temn.D
Beta - reader : Tonksová
„Nie, nechajte ho,“ malý tmavovlasý chlapec sa zúfalo prevaľoval na posteli. Práve sa mu sníval veľmi zvláštny sen. Počul nejakého muža kričať od bolesti. Videl telo zmietajúce sa na špinavej dlážke. Opäť mal horúčku, ktorá ho nemilosrdne prikovala k posteli.
„Otec. Ten podliak opäť niekoho trápi. Uniesol nejakú ženu. Nechcem ho vidieť už nikdy viac,“ nenávidel tie vidiny, ktoré ho pripravili o možnosť zblížiť sa s ostatnými deťmi v domove. Všetci ho považovali za čudáka a vyhýbali sa mu. Pritískal si k sebe jedinú hračku, ktorá mu patrila.
Malý drevený koník s riedkou hrivou, ktorému chýbala jedna noha bol jeho jediným priateľom. Nikdy si od nikoho nevzal žiadnu novú hračku, neplakal ani sa nesmial, akoby vôbec nebol schopný navonok prejaviť svoje city. Flegmatickým postojom k okoliu občas ľudí vyvádzal z miery.
Dvere na jeho izbe sa pomaly odchýlili. Vychovávateľka so sebou priviedla peknú ženu s dlhými svetlými vlasmi. Mala aristokratické črty a pôsobila dojmom upravenosti a chladnej elegancie.
„Čo tu chcete ? Nechajte ma spať,“ zahundral Nathaniel. Vôbec nemal náladu na návštevy. Mrzuto si k sebe pritisol obitého dreveného koníka.
Narcissa spokojne podišla k posteli. Podarilo sa jej z vychovávateľky vypáčiť pár zaujímavých informácií.
„Ahoj, maličký. Chcela by som sa s tebou len trochu pozhovárať. Ako sa voláš ?“ opatrne podišla k posteli, aby si ho mohla lepšie poobzerať. Mal útlu postavu a pod očami sa mu črtali nepekné kruhy. Jemná detská pokožka nadobúdala belasí odtieň. Hneď ako sa dotkla jeho ruky, pocítila v sebe akúsi zmenu. Jeho pohľad bol taký čistý. Mala pocit, akoby sa tie sivé nevýrazné sivé oči ponorili hlboko do jej vnútra.
„Som Nathaniel Black,“ odvetil chrapľavým hlasom. Okolo hrdla mal omotaný obklad, lebo zas nevládal poriadne rozprávať. Celú noc vykrikoval nejaké nezmysli, z ktorých všetkým obyvateľom domova behal mráz po chrbte. Jeho predkovia nepatrili k starodávnej čarodejníckej rodine Blackovcov, bola to len zvláštna zhoda mien.
„Chcem, aby ste odtiaľto odišli. Ja nie som ten, ktorého hľadáte,“ vyhŕkol zlostne. Nepozdávala sa mu pomstychtivosť skrytá v jej očiach. Cítil, že vykonala niečo zlé. Túžila po smrti nejakého nevinného človeka. Opatrne ho pohladila po tvári.
Draco jej nesmierne chýbal. Takisto sa nedokázala zmieriť s tým, že ju Lucius opustil.
Potrebovala mať pri sebe opäť syna, ktorého by mohla zahŕňať láskou a pozornosťou. Naďalej mala veľa dostatok finančných prostriedkov. Pomocou peňazí si mohla dovoliť otvoriť cestu k rýchlej adopcii. Dostanem späť všetko čo si mi vzal a ty ma budeš prosiť, aby som sa nad tebou zľutovala. Okamžite zahnala spomienku na svojho bývalého manžela. Stále to pre ňu bolo nesmierne bolestivé. Nevenovala pozornosť vrtochom toho chlapca. Opatrne si prisadla na kraj postele. Naznačila vychovávateľke, aby odišla.
„To vôbec nie je rozumné, Nathaniel nie je veľmi spoločenský,“ Eleanora Wintertonová si narovnala hrubé okuliare, ktoré jej neustále padali. Skúmavo sa zahľadela na svojho zverenca. Vždy, keď do sirotinca prišli nejakí ľudia a mali záujem o adopciu, akoby zázrakom ich priťahoval tento nezvyčajný jedinec. Keď však ostali s ním dlhšiu dobu osamote, väčšinou veľmi rýchlo opustili detský domov. Nechcela prísť aj o túto pomerne bohatú dámu, ktorá vyzerala dosť seriózne na to, aby mohla dať domov niektorému z „normálnejších“ detí.
„Mali by ste uvažovať o nejakom inom dieťati. Nechcem vám radiť, ale…“
„Som rada, že sa mi snažíte pomôcť. Ja by som však bola uvítala, keby ste mi dovolili vytvoriť si vlastný názor,“ pohŕdavo odsekla Narcissa. Vyčarila na tvári pomerne jedovatý úsmev, ktorý naznačoval, že ak okamžite nezmizne, bude jej musieť pomôcť. Nenápadne strčila ruku do vrecka a dotkla sa prútika, aby uvoľnila svoj hnev. Nemienila ho použiť. Niečo také by ju vyšlo poriadne draho, chcela si len pripomenúť aký je to pocit mať moc nad ostatnými. Inštinktívne si prešla rukou po dlhých svetlých vlasoch.
„Neboj sa, môj malý. Nechcem ti ublížiť. Si celý rozpálený a potrebuješ, aby sa o teba niekto staral,“ prihovárala sa mu láskavým hlasom.
„Nie, nechajte ho,“ malý tmavovlasý chlapec sa zúfalo prevaľoval na posteli. Práve sa mu sníval veľmi zvláštny sen. Počul nejakého muža kričať od bolesti. Videl telo zmietajúce sa na špinavej dlážke. Opäť mal horúčku, ktorá ho nemilosrdne prikovala k posteli.
„Otec. Ten podliak opäť niekoho trápi. Uniesol nejakú ženu. Nechcem ho vidieť už nikdy viac,“ nenávidel tie vidiny, ktoré ho pripravili o možnosť zblížiť sa s ostatnými deťmi v domove. Všetci ho považovali za čudáka a vyhýbali sa mu. Pritískal si k sebe jedinú hračku, ktorá mu patrila.
Malý drevený koník s riedkou hrivou, ktorému chýbala jedna noha bol jeho jediným priateľom. Nikdy si od nikoho nevzal žiadnu novú hračku, neplakal ani sa nesmial, akoby vôbec nebol schopný navonok prejaviť svoje city. Flegmatickým postojom k okoliu občas ľudí vyvádzal z miery.
Dvere na jeho izbe sa pomaly odchýlili. Vychovávateľka so sebou priviedla peknú ženu s dlhými svetlými vlasmi. Mala aristokratické črty a pôsobila dojmom upravenosti a chladnej elegancie.
„Čo tu chcete ? Nechajte ma spať,“ zahundral Nathaniel. Vôbec nemal náladu na návštevy. Mrzuto si k sebe pritisol obitého dreveného koníka.
Narcissa spokojne podišla k posteli. Podarilo sa jej z vychovávateľky vypáčiť pár zaujímavých informácií.
„Ahoj, maličký. Chcela by som sa s tebou len trochu pozhovárať. Ako sa voláš ?“ opatrne podišla k posteli, aby si ho mohla lepšie poobzerať. Mal útlu postavu a pod očami sa mu črtali nepekné kruhy. Jemná detská pokožka nadobúdala belasí odtieň. Hneď ako sa dotkla jeho ruky, pocítila v sebe akúsi zmenu. Jeho pohľad bol taký čistý. Mala pocit, akoby sa tie sivé nevýrazné sivé oči ponorili hlboko do jej vnútra.
„Som Nathaniel Black,“ odvetil chrapľavým hlasom. Okolo hrdla mal omotaný obklad, lebo zas nevládal poriadne rozprávať. Celú noc vykrikoval nejaké nezmysli, z ktorých všetkým obyvateľom domova behal mráz po chrbte. Jeho predkovia nepatrili k starodávnej čarodejníckej rodine Blackovcov, bola to len zvláštna zhoda mien.
„Chcem, aby ste odtiaľto odišli. Ja nie som ten, ktorého hľadáte,“ vyhŕkol zlostne. Nepozdávala sa mu pomstychtivosť skrytá v jej očiach. Cítil, že vykonala niečo zlé. Túžila po smrti nejakého nevinného človeka. Opatrne ho pohladila po tvári.
Draco jej nesmierne chýbal. Takisto sa nedokázala zmieriť s tým, že ju Lucius opustil.
Potrebovala mať pri sebe opäť syna, ktorého by mohla zahŕňať láskou a pozornosťou. Naďalej mala veľa dostatok finančných prostriedkov. Pomocou peňazí si mohla dovoliť otvoriť cestu k rýchlej adopcii. Dostanem späť všetko čo si mi vzal a ty ma budeš prosiť, aby som sa nad tebou zľutovala. Okamžite zahnala spomienku na svojho bývalého manžela. Stále to pre ňu bolo nesmierne bolestivé. Nevenovala pozornosť vrtochom toho chlapca. Opatrne si prisadla na kraj postele. Naznačila vychovávateľke, aby odišla.
„To vôbec nie je rozumné, Nathaniel nie je veľmi spoločenský,“ Eleanora Wintertonová si narovnala hrubé okuliare, ktoré jej neustále padali. Skúmavo sa zahľadela na svojho zverenca. Vždy, keď do sirotinca prišli nejakí ľudia a mali záujem o adopciu, akoby zázrakom ich priťahoval tento nezvyčajný jedinec. Keď však ostali s ním dlhšiu dobu osamote, väčšinou veľmi rýchlo opustili detský domov. Nechcela prísť aj o túto pomerne bohatú dámu, ktorá vyzerala dosť seriózne na to, aby mohla dať domov niektorému z „normálnejších“ detí.
„Mali by ste uvažovať o nejakom inom dieťati. Nechcem vám radiť, ale…“
„Som rada, že sa mi snažíte pomôcť. Ja by som však bola uvítala, keby ste mi dovolili vytvoriť si vlastný názor,“ pohŕdavo odsekla Narcissa. Vyčarila na tvári pomerne jedovatý úsmev, ktorý naznačoval, že ak okamžite nezmizne, bude jej musieť pomôcť. Nenápadne strčila ruku do vrecka a dotkla sa prútika, aby uvoľnila svoj hnev. Nemienila ho použiť. Niečo také by ju vyšlo poriadne draho, chcela si len pripomenúť aký je to pocit mať moc nad ostatnými. Inštinktívne si prešla rukou po dlhých svetlých vlasoch.
„Neboj sa, môj malý. Nechcem ti ublížiť. Si celý rozpálený a potrebuješ, aby sa o teba niekto staral,“ prihovárala sa mu láskavým hlasom.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1.67 (3x)
| přečteno: 125x