1. kapitola

Teraz začnem. Začnem teraz. Opakoval som si ako mantru, aj keď mi šlo srdce vyskočiť z hrude. Ale čo ak je to hlúposť. Možno na to príde a zabije ma za to. Nie, asi by som sa mal radšej držať bokom.

Tak by to bolo najlepšie. Áno. Pekne počkať, kým to všetko prehrmí. Ale to nepomôže. To som už skúšal a nikam to neviedlo. Povzdychol som si. Sakra, prečo je to tak ťažké. Myslel som si, že to bude jednoduché.

Tresol som rukou po stole, fakt ma to zabolelo. Sakra, sakra, ešte si kvôli nemu zlomím ruku.

Pohodne som sa oprel a začal som prvou správou. Teraz alebo nikdy.
Isabella: Ahoj.
Sakra, to bolo dosť chabé, ale aspoň som sa pohol. Samozrejme neodpisuje.

Asi je ešte na tréningu. Utešoval som sa. Možno odpíše neskôr. Kto by neodpísal takej sexy kočke, akou je Isabella.

Stavil som na tú najlepšiu kartu. Ale aj tak stále som mal pochybnosti. Nie som ten typ, čo robí také veci. Naozaj by som sa do toho nepúšťal, keby som na to nemal vážne dôvody. No neznamená to, že som z toho akože odviazaný a nebojím sa dôsledkov.

To by som bol asi blázon, ale nedal mi na výber. Je to len jeho chyba. To si musím opakovať.

Vrátil som sa k rozčítanej knihe a snažil som sa trochu upokojiť. Práve som bol na tretej strane v obzvlášť zaujímavej pasáži, keď mobil zasvietil. Hneď som takmer prevrhol hrnček s kávou.

Cam: Ahoj, miláčik.

Srdce mi zastalo. Chvíľu som len hľadel na tú správu, akoby práve padla z neba. Sakra. Toto fakt nebude ľahké. Najradšej by som mu napísal kopu zlých vecí.

Isabella: Prepáč, že ťa ruším, ale zaujal si ma. Pokecáme?
Sakra. Snáď to znie dobre.

Cam: Jasné, prečo nie.

Sakra. A teraz čo. Srdce mi tentoraz bežalo až príliš rýchlo. Zvládnem to. Alebo sa rozsypem. Nie, nesmiem sa teraz rozsypať. To by chcel.

Isabella: Milujem hráčov amerického futbalu, a ty si ma skutočne zaujal.

Cam. Samozrejme. Hráč amerického futbalu. Hviezda školy, so svojím žiarivým úsmevom, ramenami ako pancier a egom, ktoré si na tréningy nosí ako ďalší pár kopačiek. Ten typ, ktorý vie presne, ako sa má otočiť, aby mu vietor rozfúkal vlasy a baby omdlievali. A ja... ja som mu práve napísal, že ma zaujal.

Cam: To rád počujem, zlato. Chodíš na moje zápasy alebo si o mne len počula od kamarátok?
Isabella: Chodím na zápasy, ale nie pravidelne. Nemám toľko času.
Cam: To je škoda, teba by som si všimol aj medzi tisícimi.

Usmial som sa. Iste. To si viem dobre predstaviť. Vždy si všetkých všíma, však? Aspoň tých, čo mu dajú dosť pozornosti. A ja... mu ju práve servírujem na zlatom podnose. Lenže tentoraz je ten podnos otrávený.

Isabella: Zlato, to ma fakt veľmi potešilo.
Cam: Povedz mi teda aj niečo o sebe. Rád by som ťa spoznal bližšie.
Isabella: Niet veľmi čo povedať, som bežné dievča.
Cam: To si nemyslím, bežné dievča nemá také nádherné fotky, ako ty. Som tvoj už teraz.

Usmial som sa. No to sa ešte uvidí, kto komu prepadne. Trochu som si ponaťahoval prsty a odpísal som.
Isabella: Som veľmi rada, že sa ti páčim, zlato. Bála som sa, že to bude veľmi trúfalé ti takto napísať. Vôbec to nebolo ľahké.
Cam: Mne môžeš napísať kedykoľvek, obzvlášť ty.
Isabella: Čo práve robíš?
Cam: No som doma vo svojej izbe. Mal by som začať s úlohami, ale vieš ako to chodí.

Iste. Určite zas chce niekoho uplatiť, aby to zaňho všetko vypracoval. Akoby som ho nepoznal. Vidím ho úplne živo – ako leží rozvalený na posteli, s mobilom v ruke a nulovým záujmom o školu, len čaká, kto mu zase skočí do náručia a urobí prácu za neho. A teraz má novú korisť. Mňa.

Hoci nevyzerá zle, to musím uznať. Tie jeho široké plecia. Pekná a trochu drzá ostro rezaná tvár. No je to idiot a musí za to zaplatiť.