Darklady | 3. kapitola

Sedel som pri stole ako na ihlách. A to inak veselo konverzujem, no teraz som sa držal pri zemi. Pán Burden rozprával o povýšení, ktoré získal v práci.

Stella vyzerala nadšene a jej malá sestra a jej malá sestra si ma spokojne premeriavala pohľadom. Je tak zlatá. Naši chalani sú hluční. Vždy niečo vyvádzajú. Alebo ničia. Je príjemné zažiť aspoň chvíľu pokoja. Toto dievčatko, Ellie, je očividne úžasné. Venoval som jej úsmev a ona mi ho rada opätovala. Večera plynula v pokojnom rytme.

Po večeri som sa šiel trochu osviežiť do kúpeľne. V zrkadle som uvidel svoj odraz. Sakra, vyzerám až tak napäto?

No tak. Spamätaj sa. Dohovoril som si, no asi to veľmi nepomohlo. Necítil som sa o nič lepšie. Utrel som si ruky do uteráka pre hostí a chystal som sa odísť, keď sa zrazu prudšie otvorili dvere. Fakt som sa zľakol.

"Prepáč, naozaj ma to veľmi mrzí," zaznel ospravedlňujúci hlas.

Pán Burden vyzeral, že ho to skutočne zasiahlo rovnako ako mňa.

"To nič."

Snažil som sa to trochu predýchať.

"To nič," povedal som a snažil sa to trochu predýchať.

"Nechcel som ťa tak vydesiť," dodal znepokojene. "Poď, pôjdeme si na chvíľu sadnúť vonku."

Prijal som to bez váhania. Naozaj som potreboval trochu čerstvého vzduchu.

Vonku som sa už cítil omnoho lepšie. Opadlo zo mňa to nepríjemné napätie. Len som si na chvíľu zaclonil tvár pred slnkom, ktoré začínalo byť dosť ostré.

Pán Burden otvoril dáždnik.

Hneď to bolo lepšie.

"Chystáš sa na univerzitu?" opýtal sa po dlhšom mlčaní.

"Možno. Ešte to ale fakt nie je isté."

Niežeby som nechcel, ale je to komplikované. A už vidím tie reči, keď si vyberiem odbor, ktorý za to "nestojí".

"Si šikovný chlapec. Verím, že na to máš."

Kiežby to bola pravda. No robím veľa chýb. Viac, než by som si prial. Nie som si ani istý, či som taký dobrý dizajnér. A plánovač podujatí.

Niekedy aj fatálne. Zahanbene som sklopila zrak pri predstave, že by som mala znovu pokúšať osud. Otcovi sa dizajn nepáči.

"Ďakujem," dodal som potichu.

Pán Burden ma potľapkal po pleci. Trochu silnejšie, ale neprekážalo mi to. Len som sa trochu usmial. Kiežby bol môj otec aspoň z polovice taký ako on.

Doma som zaliezol do svojej izby. Chcel som si trochu len pozrieť telku, nič nerobiť. No spomenul som si na svoj plán.

Sakra. Prečo som sa vôbec do toho púšťal?

Cam je idiot. Ale ak sa na to príde...

Sakra. Na to som vôbec nemyslel.

Zapol som telku. Spomienka na to, ako veľmi som ju chcel, keď som bol malý. Na to, ako som si prial pozerať, čo len budem chcieť.

Programy tu mám usporiadané podľa seba. Nikto mi neberie ovládač. Pohodlne som sa usadil a mobil som zatiaľ odložil na stolík.

Znovu zavibroval. No ja som sa to snažil ignorovať.

Po tretej vibrácii mi už došla trpezlivosť.

Cam: Si tu? Potrebujem s niekým hovoriť.

Sakra, to znelo vážne.

Isabella: Jasné, som tu. Hovor, zlato.

Cam: U nás doma je to teraz ťažké.

Isabella: To ma mrzí.

Cam: Mňa tiež. Bojím sa, že sa budeme sťahovať. Nechcem novú školu.

Viem si predstaviť, že to by asi nebola až taká veľká zábava.

Isabella: Možno sa to ešte spraví. A keby aj nie... som tu. Môžeš mi kedykoľvek napísať.

Oprel som sa pohodlnejšie. Toto som fakt nečakal.