Stála som v hlavnej hale Elite Way School. Prestížnej škole, ktorú navštevujú bohaté decká. To bolo posledné miesto na zemi, kde som chcela niekoľko ďalších rokov študovať.
Ešte som mala pri sebe kufre. Mama ma len nedávno vysadila z auta. No nechcela som, aby šla so mnou aj dovnútra. Niežeby ju to zaujímalo. Aj tak šla za riaditeľom, akoby nemala nič iné na práci. Stále som bola na ňu naštvaná a vôbec jej to neprekážalo. Dohodli sme sa, že budem doma. Ale nie — musím robiť všetko, čo si zmyslí. Ale ja sa len tak nevzdám. Ešte si niečo...
"Nelietajte po chodbách!" ozval sa prísny hlas. Až som sa striasla. Kto to je?
Pomaly som sa otočila. Zbadala som staršieho muža a mladého chalana v uniforme.
"Prepáčte, dozorca," chlapec sa trochu zháčil a šiel ďalej už omnoho pomalšie. Stihol sa na mňa aj usmiať, no ja som sa len mračila. Tak ľahko si ma nezískaš, zlato.
To slovo ma však dosť znepokojilo. Dozorca? Skvelé. Nechýbalo mi už nič iné než správca disciplíny. Fakt skvelá škola.
Ten svetlovlasý muž v bielom obleku si ma prísne premeral. Nerobila som nič zlé, len som čakala na pridelenie ubytovania. Prišla som totiž trochu neskôr. Okrem toho — najprv musí prísť mama. Možno si to ešte rozmyslí. Preto ho vôbec nemusím rešpektovať.
Schválne som si ho premerala jedným z tých zvodných pohľadov, ktoré som si nacvičovala v zrkadle. Chalani zo starej školy z nich boli paf. No len som ich provokovala, nič viac. Ešte som nemala priateľa. A že je teda tento muž o dosť starší odo mňa, ale asi nie až tak veľmi, ako som si pôvodne myslela. Zblízka je jasne, že nepatrí do starého železa.
Jeho oči sa pokúšali zostať chladné, no ja som z nich cítila hlad, ktorý veľmi dobre poznám. No aspoň sa vie dobre pretvarovať. To mu musím pripočítať k dobru.
Trochu som sa otočila, aby si ma mohol viac obzrieť. Tunajšie uniformy aspoň za niečo stoja. Táto dokonale zvýrazňuje moju postavu. Cítila som sa v nej ako bohyňa. Aj keď ňou nie som. Pochopiteľne. Ale je to príjemná predstava.
"Čo tu robíte tak neskoro?" zrazu prehovoril ku mne Znel prísne, no zároveň aj príťažlivo. To som nemohla poprieť. No prerušil moje myšlienky, a to mu len tak ľahko neprejde.
"Mama ma priviezla do školy neskoro. Ešte vybavujú nejaké formality," dodala som trochu obozretne a čo najchladnejšie. Nenechám si od neho, samozrejme, skákať po hlave. "No ešte sme sa nerozhodli, či tu vôbec ostanem."
"Rozumiem," odvetil stále dosť odmerane a prekrížil si ruky na hrudi. Nemala by som si s ním začínať, no bola to tak lákavá predstava.
"Smiem sa opýtať, kto ste, pán dozorca?" rozhodla som sa ho trochu ešte dráždiť.
"Moje meno je Gastón Diestro a som zástupca riaditeľa pre disciplínu a etiku."
Disciplína a etika. No čo znamenal ten hlad v jeho pohľade? To je všetko, len nie etické.
Trochu viac som sa ešte natočila smerom k nemu. Celkom schválne. Stále sa tváril rovnako. Teda, ten si o sebe veľa myslí.
"To je zaujímavé, pán profesor," dodala som len preto, že ešte neviem, aká bude situácia. Nemôžem priamo povedať, čo si myslím. Ale aj to príde. Veď uvidí. Už som takmer počula mamine kroky na schodoch. Musím byť opatrná.
"A vaše meno, slečna?" spýtal sa napokon. Hlas mal stále formálny, no niečo v ňom jemne zavibrovalo. Zrejme si zle vysvetlil moju poznámku.
No skvelé.
"Laura Aguirrová," vyslovila som pokojne a neuhla pohľadom.
Ja sa nedám len tak ľahko zlomiť. To sa ešte nikomu nepodarilo.