darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná III: 3. kapitola Zaklínačova fakulta
27. leden 2007 | 09.25 | rubrika: Nemilovaná III D
O niekoľko hodín neskôr…
„Henry, to sladké pečivo je fakt výborné,“ útla žena s ryšavými vlasmi zopnutými do dlhého konského chvosta si práve k ústam prikladala ďalšie sústo. Jej zamestnávateľ nesústredene prikývol. Nemal ani potuchy o čom to hovorí. Zastavil sa v pekárni len na chvíľu, aby sa mohol trochu pozabávať s pečením svojich obľúbených kúskov. Po Tomovom náhlom zmiznutí sa začal venovať jedine svojej práci. Vybudoval celú sieť pekární a reštaurácii. Stal sa z neho úspešný obchodník. Napriek tomu však ostával sám.
V rukách držal pohyblivú rodinnú fotografiu. Smutne si premeral obraz ženy držiacej na rukách drobné dieťa. Tak veľmi ju ľúbil a želal si, aby mohli spolu pokojne žiť. Jeho myšlienky sa sústredili na deň, ktorý sa mu nezabudnuteľne vryl do pamäti.
„Chcem, aby sa volal, Tom,“ zašepkala mladá žena. Jej hlas bol presýtený radosťou. Pôrod prebehol veľmi rýchlo a nenastali žiadne komplikácie. Lekár len nedávno odišiel z biednej chatrče.
„Aj mne sa to meno veľmi páči,“ súhlasil Henry. Sklonil sa k nej a nežne ju pobozkal. Stále mal strachu, že ich jej rodina nájde. Takisto si spomínal na vyhrážky ohrdnutého snúbenca. Nemienil sa vzdať svojej manželky, kvôli nejakým hlúpym pravidlám takzvanej čistej krvi.
„Šéfko, cítiš sa dobre ?“ do prítomnosti ho neúprosne vrátil zachrípnutý hlas. Znervózňovalo ju, že nereaguje na jej otázky. Nos mala celkom červený a neustále smrkala. Rovnako ako všetci ostatní ľudia podľahla nádche.
„Áno, Agatha. Som v poriadku, ale ty by si mala ísť k lekárovi. Nemienim o tom diskutovať. Ber to ako príkaz. Želal si, aby čo najskôr odišla. Chcel ostať sám so svojimi spomienkami. Ten deň bol preňho vždy jedným z najťažších v roku. Výročie smrti jeho manželky ho vždy nesmierne zasiahlo.
Skleslo klesol do kresla spolu s jej fotografiou a fľašou nejakého značkového alkoholu. Bola to prvá vec, ktorú cestou do práce schmatol.
Práve sa chystal naliať si poriadnu dávku do pohára. Po treťom poháriku sa mu začínala poriadne krútiť hlava. Nikdy príliš neobľuboval tento druh rozptýlenia. „Nemal by si to preháňať,“ za chrbtom mu zaznel nejaký hlas. Z hrôzou sledoval ako fľaša, ktorú zvieral v rukách náhle zmizla.
„Tom,“ zašepkal znepokojene. Prudko vstal a vrhol sa synovi do náručia. Potešilo ho, že prišiel za ním práve v tejto ťažkej chvíli. Nedokázal uveriť tomu, že jeho syn sa stal následníkom Temného pána. Stále to však bolo jeho dieťa, napriek všetkému.
Rozochvene sa od neho odtiahol. Netušil, že otec k nemu bude taký milý. Obával sa výčitiek a zvedavých otázok.
„Odpusť otec, že som bol taký bezohľadný. Nemal som bez stopy zmiznúť. Neostávala mi však žiadna iná možnosť. Ty ma určite pochopíš. Chcel som mať pri sebe Tifany. Ja nie som ako on…“ zúfalo zovrel v ruke prútik. Namieril ním na svojho otca. Ruka sa mu zúfalo triasla. Nechcel mu ublížiť. Vedel však, že smrťožúrti nikdy nebudú rešpektovať človeka, ktorý má zbožňuje svojho muklovského otca. To bola jedna z príčin ich neposlušnosti.
„Prišiel si ma zabiť ?“ rozochvene zašepkal Henry. Nedokázal uveriť tomu, že jeho jediný syn by proti nemu použil prútik.
„Henry, to sladké pečivo je fakt výborné,“ útla žena s ryšavými vlasmi zopnutými do dlhého konského chvosta si práve k ústam prikladala ďalšie sústo. Jej zamestnávateľ nesústredene prikývol. Nemal ani potuchy o čom to hovorí. Zastavil sa v pekárni len na chvíľu, aby sa mohol trochu pozabávať s pečením svojich obľúbených kúskov. Po Tomovom náhlom zmiznutí sa začal venovať jedine svojej práci. Vybudoval celú sieť pekární a reštaurácii. Stal sa z neho úspešný obchodník. Napriek tomu však ostával sám.
V rukách držal pohyblivú rodinnú fotografiu. Smutne si premeral obraz ženy držiacej na rukách drobné dieťa. Tak veľmi ju ľúbil a želal si, aby mohli spolu pokojne žiť. Jeho myšlienky sa sústredili na deň, ktorý sa mu nezabudnuteľne vryl do pamäti.
„Chcem, aby sa volal, Tom,“ zašepkala mladá žena. Jej hlas bol presýtený radosťou. Pôrod prebehol veľmi rýchlo a nenastali žiadne komplikácie. Lekár len nedávno odišiel z biednej chatrče.
„Aj mne sa to meno veľmi páči,“ súhlasil Henry. Sklonil sa k nej a nežne ju pobozkal. Stále mal strachu, že ich jej rodina nájde. Takisto si spomínal na vyhrážky ohrdnutého snúbenca. Nemienil sa vzdať svojej manželky, kvôli nejakým hlúpym pravidlám takzvanej čistej krvi.
„Šéfko, cítiš sa dobre ?“ do prítomnosti ho neúprosne vrátil zachrípnutý hlas. Znervózňovalo ju, že nereaguje na jej otázky. Nos mala celkom červený a neustále smrkala. Rovnako ako všetci ostatní ľudia podľahla nádche.
„Áno, Agatha. Som v poriadku, ale ty by si mala ísť k lekárovi. Nemienim o tom diskutovať. Ber to ako príkaz. Želal si, aby čo najskôr odišla. Chcel ostať sám so svojimi spomienkami. Ten deň bol preňho vždy jedným z najťažších v roku. Výročie smrti jeho manželky ho vždy nesmierne zasiahlo.
Skleslo klesol do kresla spolu s jej fotografiou a fľašou nejakého značkového alkoholu. Bola to prvá vec, ktorú cestou do práce schmatol.
Práve sa chystal naliať si poriadnu dávku do pohára. Po treťom poháriku sa mu začínala poriadne krútiť hlava. Nikdy príliš neobľuboval tento druh rozptýlenia. „Nemal by si to preháňať,“ za chrbtom mu zaznel nejaký hlas. Z hrôzou sledoval ako fľaša, ktorú zvieral v rukách náhle zmizla.
„Tom,“ zašepkal znepokojene. Prudko vstal a vrhol sa synovi do náručia. Potešilo ho, že prišiel za ním práve v tejto ťažkej chvíli. Nedokázal uveriť tomu, že jeho syn sa stal následníkom Temného pána. Stále to však bolo jeho dieťa, napriek všetkému.
Rozochvene sa od neho odtiahol. Netušil, že otec k nemu bude taký milý. Obával sa výčitiek a zvedavých otázok.
„Odpusť otec, že som bol taký bezohľadný. Nemal som bez stopy zmiznúť. Neostávala mi však žiadna iná možnosť. Ty ma určite pochopíš. Chcel som mať pri sebe Tifany. Ja nie som ako on…“ zúfalo zovrel v ruke prútik. Namieril ním na svojho otca. Ruka sa mu zúfalo triasla. Nechcel mu ublížiť. Vedel však, že smrťožúrti nikdy nebudú rešpektovať človeka, ktorý má zbožňuje svojho muklovského otca. To bola jedna z príčin ich neposlušnosti.
„Prišiel si ma zabiť ?“ rozochvene zašepkal Henry. Nedokázal uveriť tomu, že jeho jediný syn by proti nemu použil prútik.
komentáře (4) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 68x
NemilovanáIII: 2. kapitola Andark
17. leden 2007 | 19.47 | rubrika: Nemilovaná III D
„Mrzí ma to, Tifany,“ potichu odvetil Tom. Počas celej cesty domov s ním neprehovorila ani slovo. Celá sa triasla a kŕčovito sa k nemu pritisla. Nežne ju pohladil po vlasoch a šepkal jej upokojujúce slová. Bol hrozne rozčúlený. Nechcel, aby jej niekto ubližoval takýmto spôsobom.
Tom ju opatrne uložil do postele. Kváril ho pocit viny. Čo všetko sa mohlo stať, keby sa pred nimi neubránila ? Ten útok mohol mať všelijaké nepríjemné dôsledky. V žiadnom prípade si neželal, aby sa Tifany stala obeťou opitých smrťožrútov.
„Všetko bude v poriadku, láska moja. Nikomu nedovolím, aby ti ubližoval,“ zdalo sa, že Tifany bola ešte stále v šoku. Nedokázala zo seba dostať ani slovo. Nespokojne ju objal a pomocou prútika privolal z kuchyne elixír na ošetrenie.
Oči jej mierne zvlhli od potláčaných sĺz. Nervózne si pošúchala ubolené líce. Ostala ochabnuto ležať v jeho náručí a stále sa triasla. Napriek tomu, že bolesť pominula, necítila sa bezpečne. Bála sa, že Tom odíde a nechá ju samú. Nie vždy ostával s ňou.
Zúfalo zaborila hlavu do vankúša a privrela oči. Nechcela sa naňho dívať. Príliš dobre si uvedomovala, že má nad ňou moc. Nebola jeho zajatkyňou v pravom zmysle slova. Podarilo sa mu dosiahnuť, aby opäť kvôli nemu stratila hlavu.
Dobrovoľne ostávala s ním napriek tomu, že sa rozhodol stať nástupcom Temného pána. Nikdy sa nesnažil ju násilím niekde držať, dokonca sa jej ani nedotkol, bez jej dovolenia.
Tifany tomu úplne prestávala rozumieť. Kto je ten mladý muž ? Ako je možné, že sa z neho opäť stáva milý chlapec, ktorý jej kreslil obrázky a ochraňoval ju. Jedným si však bola istá, získal si jej lásku a oddanosť.
„Ľúbim ťa, Tom. Nemôžem však ďalej žiť s výčitkami svedomia, že moji rodičia sa kvôli mne trápia. Chcela som im poslať správu, aby vedeli…“ prekvapilo ju, keď sa od nej prudko odtisol a premeral si ju chladným pohľadom, ktorý sa jej vôbec nepozdával.
„Crouch je príliš nebezpečný. Nedôverujem mu. Neželám si, aby si sa s ním kontaktovala,“ odvetil mrazivým hlasom.
„Nemôžeš mi brániť vidieť vlastného otca,“ jedovato odvrkla Tifany. Nemienila už viac ustupovať a podriaďovať sa všetkým jeho rozmarom.
„Nie, isteže ti nebudem v ničom brániť. Pokojne môžeš ísť za ním. Musím ťa však varovať, že pokiaľ sa tak rozhodneš, budeme sa musieť navždy rozísť. Crouch sa rozhodol pracovať pre ministerstvo. Neznesiem vo svojej blízkosti žiadnych špiónov,“ potichu odvetil Tom. Navonok pôsobil chladne, ale v jeho vnútri sa odohrával mučivý boj.
„Môj otec nie je zradca. Dosť si toho vytrpel kvôli spojeniu so smrťožrútmi. Dostal aj dementorov bozk. Nemám v úmysle ťa opustiť. Pokiaľ na tom však naďalej tvráš, nebudem mať inú možnosť,“ nesúhlasne odsekla Tifany. Vedela, že Barty nie je nevinný. Na jeho duši spočívalo až príliš veľa zločinov. Pre Temného pána bol ochotný riskovať aj život.
To sa však náhle zmenilo, keď jeho duša pocítila, aké je to byť uväznený v útrobách hrozného démona. Pobyt mimo tela si vyžiadal svoju daň. Bartyho tvár ostávala naďalej zmenená na nepoznanie. To však nikomu nedávalo právo, považovať ho za zradcu. Tifany ho postupne začala mať rada, napriek všetkému.
„Nechcel som ho urážať, ale mám informácie zo spoľahlivého zdroja. Viem, veľmi dobre, akým spôsobom docielil, aby ho opäť nezavreli do Azkabanu. Nemusíš však mať obavy, toto nepotrvá večne. Čoskoro nájdem bezpečný spôsob, akoby si im mohla dať o sebe vedieť,“ pomaly sa opäť vrátil na posteľ.
Uvedomoval si, že Tifany veľmi ľúbi svojich rodičov. Chápal jej obavy z toho ako sa asi musia cítiť. Obával sa však, že by ministerstvo mohlo dostať nejaké hlásenie o jeho pobyte. Necítil sa dostatočne silný, aby im dokázal čeliť. Smrťožrúti sa opäť prejavili ako neusporiadaná háveď, neschopná poslúchnuť ani jednoduché príkazy. Vedel, že im musí pripomenúť s kým majú tú česť. To však nemal v úmysle urobiť počas tejto noci.
„Nehnevaj sa na mňa. Je to len v záujme našej bezpečnosti,“ sklonil sa k Tifany a opatrne ju pobozkal. Nemal náladu na ďalšie nekonečné diskusie. Takisto si bol vedomý toho, že Tifany bude opäť celý týždeň v škole.
Bola to jedna z jej podmienok. Nemienila zanedbať svoje vzdelanie. Znamenalo to, že nebudú spolu dlhšiu dobu. Nemienil premárniť vzácne okamihy, keď mali obaja dostatok času.
Každým dotykom jej naznačoval, že by mu jej odchod spôsobil bolesť. Tifany ho k sebe bezmyšlienkovite pritiahla. Chvíľu sa bezstarostne bozkávali, akoby sa medzi nimi neodohrala žiadna výmena názorov.
Tom ju opatrne uložil do postele. Kváril ho pocit viny. Čo všetko sa mohlo stať, keby sa pred nimi neubránila ? Ten útok mohol mať všelijaké nepríjemné dôsledky. V žiadnom prípade si neželal, aby sa Tifany stala obeťou opitých smrťožrútov.
„Všetko bude v poriadku, láska moja. Nikomu nedovolím, aby ti ubližoval,“ zdalo sa, že Tifany bola ešte stále v šoku. Nedokázala zo seba dostať ani slovo. Nespokojne ju objal a pomocou prútika privolal z kuchyne elixír na ošetrenie.
Oči jej mierne zvlhli od potláčaných sĺz. Nervózne si pošúchala ubolené líce. Ostala ochabnuto ležať v jeho náručí a stále sa triasla. Napriek tomu, že bolesť pominula, necítila sa bezpečne. Bála sa, že Tom odíde a nechá ju samú. Nie vždy ostával s ňou.
Zúfalo zaborila hlavu do vankúša a privrela oči. Nechcela sa naňho dívať. Príliš dobre si uvedomovala, že má nad ňou moc. Nebola jeho zajatkyňou v pravom zmysle slova. Podarilo sa mu dosiahnuť, aby opäť kvôli nemu stratila hlavu.
Dobrovoľne ostávala s ním napriek tomu, že sa rozhodol stať nástupcom Temného pána. Nikdy sa nesnažil ju násilím niekde držať, dokonca sa jej ani nedotkol, bez jej dovolenia.
Tifany tomu úplne prestávala rozumieť. Kto je ten mladý muž ? Ako je možné, že sa z neho opäť stáva milý chlapec, ktorý jej kreslil obrázky a ochraňoval ju. Jedným si však bola istá, získal si jej lásku a oddanosť.
„Ľúbim ťa, Tom. Nemôžem však ďalej žiť s výčitkami svedomia, že moji rodičia sa kvôli mne trápia. Chcela som im poslať správu, aby vedeli…“ prekvapilo ju, keď sa od nej prudko odtisol a premeral si ju chladným pohľadom, ktorý sa jej vôbec nepozdával.
„Crouch je príliš nebezpečný. Nedôverujem mu. Neželám si, aby si sa s ním kontaktovala,“ odvetil mrazivým hlasom.
„Nemôžeš mi brániť vidieť vlastného otca,“ jedovato odvrkla Tifany. Nemienila už viac ustupovať a podriaďovať sa všetkým jeho rozmarom.
„Nie, isteže ti nebudem v ničom brániť. Pokojne môžeš ísť za ním. Musím ťa však varovať, že pokiaľ sa tak rozhodneš, budeme sa musieť navždy rozísť. Crouch sa rozhodol pracovať pre ministerstvo. Neznesiem vo svojej blízkosti žiadnych špiónov,“ potichu odvetil Tom. Navonok pôsobil chladne, ale v jeho vnútri sa odohrával mučivý boj.
„Môj otec nie je zradca. Dosť si toho vytrpel kvôli spojeniu so smrťožrútmi. Dostal aj dementorov bozk. Nemám v úmysle ťa opustiť. Pokiaľ na tom však naďalej tvráš, nebudem mať inú možnosť,“ nesúhlasne odsekla Tifany. Vedela, že Barty nie je nevinný. Na jeho duši spočívalo až príliš veľa zločinov. Pre Temného pána bol ochotný riskovať aj život.
To sa však náhle zmenilo, keď jeho duša pocítila, aké je to byť uväznený v útrobách hrozného démona. Pobyt mimo tela si vyžiadal svoju daň. Bartyho tvár ostávala naďalej zmenená na nepoznanie. To však nikomu nedávalo právo, považovať ho za zradcu. Tifany ho postupne začala mať rada, napriek všetkému.
„Nechcel som ho urážať, ale mám informácie zo spoľahlivého zdroja. Viem, veľmi dobre, akým spôsobom docielil, aby ho opäť nezavreli do Azkabanu. Nemusíš však mať obavy, toto nepotrvá večne. Čoskoro nájdem bezpečný spôsob, akoby si im mohla dať o sebe vedieť,“ pomaly sa opäť vrátil na posteľ.
Uvedomoval si, že Tifany veľmi ľúbi svojich rodičov. Chápal jej obavy z toho ako sa asi musia cítiť. Obával sa však, že by ministerstvo mohlo dostať nejaké hlásenie o jeho pobyte. Necítil sa dostatočne silný, aby im dokázal čeliť. Smrťožrúti sa opäť prejavili ako neusporiadaná háveď, neschopná poslúchnuť ani jednoduché príkazy. Vedel, že im musí pripomenúť s kým majú tú česť. To však nemal v úmysle urobiť počas tejto noci.
„Nehnevaj sa na mňa. Je to len v záujme našej bezpečnosti,“ sklonil sa k Tifany a opatrne ju pobozkal. Nemal náladu na ďalšie nekonečné diskusie. Takisto si bol vedomý toho, že Tifany bude opäť celý týždeň v škole.
Bola to jedna z jej podmienok. Nemienila zanedbať svoje vzdelanie. Znamenalo to, že nebudú spolu dlhšiu dobu. Nemienil premárniť vzácne okamihy, keď mali obaja dostatok času.
Každým dotykom jej naznačoval, že by mu jej odchod spôsobil bolesť. Tifany ho k sebe bezmyšlienkovite pritiahla. Chvíľu sa bezstarostne bozkávali, akoby sa medzi nimi neodohrala žiadna výmena názorov.
komentáře (6) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 47x
Nemilovaná III: 1. kapitola Čierna ruža
11. leden 2007 | 17.15 | rubrika: Nemilovaná III D
Mladá žena zahalená do tmavého habitu sa predierala cez husté krovie. Pomocou prútika odstránila aj poslednú prekážku, ktorá jej stála v ceste. Mohutný krík potichučky zaprašťal a odsunul sa jej z cesty.
Chcela poslať rodičom správu, že je v poriadku. Nemienila dopustiť, aby kvôli nej trpeli.
„Expeliarmus,“ zreval nejaký hlas. Prudko dopadla na zem a prútik jej vyletel z ruky. Začínala sa obávať najhoršieho.
„Aké pekné dievčatko,“ podlízavo odvetil nejaký špinavý muž odetý v čiernom habite. Jeho spoločník bol dosť obézny. Ledva sa vmestil do habitu. V očiach sa mu odrážali čertovské ohníčky. Vzal do ruky jej prútik a obzeral si ju, akoby bola nejakým zvieraťom na trhu.
Hej, maličká, čo tu robíš ?“ zachrípnuto sa opýtal jeho spoločník. Tifany od ľaku celkom stuhla, keď ju surovo schmatol a pokúšal sa jej vyhrnúť habit. Poškriabala ho po tvári a zúfalo sa pokúšala kopnúť ho. Udrel ju tak silno, že takmer stratila vedomie. Bolesť v sánke bola priam neznesiteľná.
„Nechajte ma,“ zajačala podráždene. Do očí jej vyhŕkli slzy. Nevládala ani poriadne kričať. Zúfalo stisla v rukách prívesok, ktorý dostala od Toma. Bola to pekne tvarovaná čierno- zlatá ruža. Vravel jej, že keď bude náhodou v nebezpečenstve, stačí, keď ju chvíľu podrží v rukách. Medzi ňou a útočníkmi sa náhle objavila akási priezračná stena.
Nedokázali ju prekročiť. Začula slabé puknutie. Potom sa jej zatmelo pred očami a zúfalo klesla na zem, stále chránená magickou bariérou. „Tifany, si v poriadku ?“ opýtal sa mrazivý hlas. Tom zamrmlal kúzlo na zrušenie ochrany. Opatrne ju vzal do náručia. Nemienil sa s ňou hádať kvôli tomu, že bez slova odišla. Nechcel, aby sa cítila uväznená.
Takisto ju však, varoval, že nie je dobré túlať sa po dedine neskoro v noci. Smrťožrúti ju ešte nepoznali a v hlavne v noci bolo mimoriadne nebezpečné potulovať sa po týchto končinách.
Nevládala mu odpovedať. Celé líce ju neznesiteľne pálilo. Začalo jej aj poriadne opúchať. Vydala zo seba len, akýsi nezrozumiteľný povzdych.
„Pane, odpustite nám. Nevedeli sme, že je to vaša priateľka,“ obaja muži rýchlo klesli na kolená.
Chcela poslať rodičom správu, že je v poriadku. Nemienila dopustiť, aby kvôli nej trpeli.
„Expeliarmus,“ zreval nejaký hlas. Prudko dopadla na zem a prútik jej vyletel z ruky. Začínala sa obávať najhoršieho.
„Aké pekné dievčatko,“ podlízavo odvetil nejaký špinavý muž odetý v čiernom habite. Jeho spoločník bol dosť obézny. Ledva sa vmestil do habitu. V očiach sa mu odrážali čertovské ohníčky. Vzal do ruky jej prútik a obzeral si ju, akoby bola nejakým zvieraťom na trhu.
Hej, maličká, čo tu robíš ?“ zachrípnuto sa opýtal jeho spoločník. Tifany od ľaku celkom stuhla, keď ju surovo schmatol a pokúšal sa jej vyhrnúť habit. Poškriabala ho po tvári a zúfalo sa pokúšala kopnúť ho. Udrel ju tak silno, že takmer stratila vedomie. Bolesť v sánke bola priam neznesiteľná.
„Nechajte ma,“ zajačala podráždene. Do očí jej vyhŕkli slzy. Nevládala ani poriadne kričať. Zúfalo stisla v rukách prívesok, ktorý dostala od Toma. Bola to pekne tvarovaná čierno- zlatá ruža. Vravel jej, že keď bude náhodou v nebezpečenstve, stačí, keď ju chvíľu podrží v rukách. Medzi ňou a útočníkmi sa náhle objavila akási priezračná stena.
Nedokázali ju prekročiť. Začula slabé puknutie. Potom sa jej zatmelo pred očami a zúfalo klesla na zem, stále chránená magickou bariérou. „Tifany, si v poriadku ?“ opýtal sa mrazivý hlas. Tom zamrmlal kúzlo na zrušenie ochrany. Opatrne ju vzal do náručia. Nemienil sa s ňou hádať kvôli tomu, že bez slova odišla. Nechcel, aby sa cítila uväznená.
Takisto ju však, varoval, že nie je dobré túlať sa po dedine neskoro v noci. Smrťožrúti ju ešte nepoznali a v hlavne v noci bolo mimoriadne nebezpečné potulovať sa po týchto končinách.
Nevládala mu odpovedať. Celé líce ju neznesiteľne pálilo. Začalo jej aj poriadne opúchať. Vydala zo seba len, akýsi nezrozumiteľný povzdych.
„Pane, odpustite nám. Nevedeli sme, že je to vaša priateľka,“ obaja muži rýchlo klesli na kolená.
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 46x