darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temnýchIV: 10. kapitola Tarletus
21. únor 2007 | 11.27 | rubrika: Noc temných IVD
„Nemám z vás strach. Hnusíte sa mi. Ste netvor,“ odsekol zlostne. Nervózne zaťal päste. Vyzývavo sa zahľadel do štrbín desivej smrťožrútskej masky. V chladných očiach postrehol vidinu blížiacej sa smrti.
„Bolesť je bránou k poznaniu miesta, ktoré ti prináleží. Pokiaľ sa nebudeš správať rozumne, okúsiš to najhoršie utrpenie. Malá výchovná lekcia ti nezaškodí,“ dlhé prsty silno zovreli prútik. Voldemort pokojne čakal na chlapcovu reakciu.
„Neubližujte môjmu bratovi. Je príliš vzdorovitý, ale nechcel vás uraziť. Pokojne prijmem trest namiesto neho,“ pokorne odvetila Nancy. Rýchlo objala Edwarda okolo pliec, akoby ho chcela chrániť. Jej nesmelý hlas ledva prenikol do povedomia smrťožrútov, ktorí postávali pri nich. Začali si ju obzerať a šepkať si medzi sebou.
„Naozaj by si sa dokázala kvôli nemu obetovať ?“ posmešne sa spýtal Temný pán. Cítil ako mu Helen znepokojene zovrela druhú ruku. Príjemný tlak jej tela odvádzal jeho pozornosť k oveľa zaujímavejším aktivitám. Keď sa k nemu pritúlila, hnev z neho pomaly vyprchával. Pohľadom sa zastavil na jej perách. Už dosť dlho sa mu nevenovala.
„Áno, pane,“ hlesla Nancy. Pustila svojho brata a podišla bližšie ku kreslu. Všimol si, že sa snaží zachovať rozvahu. To však bol len klam. Celá sa chvela, akoby ju nútili podísť k pekelnej bráne.
„Vypiješ tento elixír, aby si ho zachránila ?“ siahol do svojho habitu a vytiahol z neho akúsi fľaštičku. Pokynul jednému zo smrťožrútov, aby ju vzal. Bol to nejaký neznámy mladý muž, ktorého Helen nepoznala.
Zrejme patril k čerstvým nováčikom. V očiach sa mu odrážal triumf. Vedel, že pán mu to dievča daruje za odmenu.
„To je predsa Milosrdenstvo. Nesmieš s tým súhlasiť,“ nervózne zhíkla Helen. Okamžite spoznala flakón so špeciálnym magickým uzáverom. Bol to elixír z dielne Polovičného Princa.
Snape hrozne zúril, keď mu Malcolm ukradol ešte nedorobenú pokusnú vzorku. Nebola ešte úplne bezpečná. Ginny sa pár dní spamätávala z jej účinkov. Tentoraz však bola dokonale upravená. Dal si záležať, aby uspokojil svojho pána. Voldemort mal s tou látkou veľké plány.
Všetci v miestnosti okamžite stíchli. Obdivovali jej odvahu. Boli si však istí, že to bude mať nedozierne následky. Smrťožrúti podvedome ustúpili, čo najďalej od svojho pána.
„Nemiešaj sa do toho, Helen,“ varovne ju zahriakol Voldemort. Nahnevalo ho, že porušila jeho príkaz. Zúrivo ju k sebe otočil a zamrmlal nejaké zaklínadlo.
Pocítila zvláštny chlad, ktorý prenikal cez jej pokožku. Dostával sa až k podstate jej vedomia. Striasla sa ako keby dostala poriadnu dávku mučivej kliatby, necítila však žiadnu bolesť. Slabulinké šteklenie pomaly blúdilo po jej tele. Navonok to pôsobilo dosť desivo. Jej telo sa chvelo, akoby ju to poriadne bolelo.
Nancy vzala do rúk flakón s elixírom. Rukami nemotorne otvorila uzáver. Edward jej ho vytrhol z rúk.. Nemienil dopustiť, aby sestra kvôli nemu urobila nejakú hlúposť.
„Nedovolím, aby kvôli mne zažila takéto poníženie,“ nepoznal ten elixír. Bolo mu však jasné , že to nie je neškodný „tekvicový džús.“
„Vidíte ako sa navzájom chránia. Mali by ste si z nich vziať príklad,“ posmešne poznamenal Voldemort. Smrťožrúti pokorne prikývli. Len jeden z nich vyzeral dosť sklamane, keď zistil, že šlo len o skúšku.
„Vezmite ich späť do cely a prepustite nášho hosťa. Longbottom sa ešte dnes musí vrátiť do školy,“ keď si prečítal list od detí, rozhodol sa, nechať ísť toho mladého opovážlivca. Nechcel, aby bola Lucy nešťastná. Negas opatrne prekĺzol von. Pochopil, že chce byť so svojou manželkou osamote.
Voldemort opäť bezpečne uzamkol dvere. Pomalým pohybom si zložil masku aj kapucňu. Počul nepríjemné cinknutie, keď narazila na chladnú podlahu presýtenú mágiou.
Potichu zamrmlal protizaklínadlo. Helen si uľahčene vydýchla, keď sa opäť mohla poriadne hýbať. Pocit bezpečia však trval len veľmi krátko.
Nebudeš mi odporovať pred smrťožrútmi. Niečo také som toleroval naposledy. Pokiaľ túžiš po prechádzkach, doprajem ti ich. Môžeš ma sprevádzať. Verím, že to pre teba bude zaujímavé,“ uľavilo sa mu, keď zo seba uvoľnil prebytočný hnev.
Rukou siahol na jej habit. Pomaličky rozopol pár nenápadných gombíkov. Jemná látka dopadla na zem a zakryla škaredú masku.
„Voldemort, ja …“ nervózne vyjachtala Helen.
Oči presýtené temnotou nadobudli nebezpečný červený odtieň. Bez najmenšieho zaváhania sa dotkol jej pier. Lomcovali ním zvláštne pocity, ktoré nútili Smrtihlava prežívať najhoršie muky.
„Bolesť je bránou k poznaniu miesta, ktoré ti prináleží. Pokiaľ sa nebudeš správať rozumne, okúsiš to najhoršie utrpenie. Malá výchovná lekcia ti nezaškodí,“ dlhé prsty silno zovreli prútik. Voldemort pokojne čakal na chlapcovu reakciu.
„Neubližujte môjmu bratovi. Je príliš vzdorovitý, ale nechcel vás uraziť. Pokojne prijmem trest namiesto neho,“ pokorne odvetila Nancy. Rýchlo objala Edwarda okolo pliec, akoby ho chcela chrániť. Jej nesmelý hlas ledva prenikol do povedomia smrťožrútov, ktorí postávali pri nich. Začali si ju obzerať a šepkať si medzi sebou.
„Naozaj by si sa dokázala kvôli nemu obetovať ?“ posmešne sa spýtal Temný pán. Cítil ako mu Helen znepokojene zovrela druhú ruku. Príjemný tlak jej tela odvádzal jeho pozornosť k oveľa zaujímavejším aktivitám. Keď sa k nemu pritúlila, hnev z neho pomaly vyprchával. Pohľadom sa zastavil na jej perách. Už dosť dlho sa mu nevenovala.
„Áno, pane,“ hlesla Nancy. Pustila svojho brata a podišla bližšie ku kreslu. Všimol si, že sa snaží zachovať rozvahu. To však bol len klam. Celá sa chvela, akoby ju nútili podísť k pekelnej bráne.
„Vypiješ tento elixír, aby si ho zachránila ?“ siahol do svojho habitu a vytiahol z neho akúsi fľaštičku. Pokynul jednému zo smrťožrútov, aby ju vzal. Bol to nejaký neznámy mladý muž, ktorého Helen nepoznala.
Zrejme patril k čerstvým nováčikom. V očiach sa mu odrážal triumf. Vedel, že pán mu to dievča daruje za odmenu.
„To je predsa Milosrdenstvo. Nesmieš s tým súhlasiť,“ nervózne zhíkla Helen. Okamžite spoznala flakón so špeciálnym magickým uzáverom. Bol to elixír z dielne Polovičného Princa.
Snape hrozne zúril, keď mu Malcolm ukradol ešte nedorobenú pokusnú vzorku. Nebola ešte úplne bezpečná. Ginny sa pár dní spamätávala z jej účinkov. Tentoraz však bola dokonale upravená. Dal si záležať, aby uspokojil svojho pána. Voldemort mal s tou látkou veľké plány.
Všetci v miestnosti okamžite stíchli. Obdivovali jej odvahu. Boli si však istí, že to bude mať nedozierne následky. Smrťožrúti podvedome ustúpili, čo najďalej od svojho pána.
„Nemiešaj sa do toho, Helen,“ varovne ju zahriakol Voldemort. Nahnevalo ho, že porušila jeho príkaz. Zúrivo ju k sebe otočil a zamrmlal nejaké zaklínadlo.
Pocítila zvláštny chlad, ktorý prenikal cez jej pokožku. Dostával sa až k podstate jej vedomia. Striasla sa ako keby dostala poriadnu dávku mučivej kliatby, necítila však žiadnu bolesť. Slabulinké šteklenie pomaly blúdilo po jej tele. Navonok to pôsobilo dosť desivo. Jej telo sa chvelo, akoby ju to poriadne bolelo.
Nancy vzala do rúk flakón s elixírom. Rukami nemotorne otvorila uzáver. Edward jej ho vytrhol z rúk.. Nemienil dopustiť, aby sestra kvôli nemu urobila nejakú hlúposť.
„Nedovolím, aby kvôli mne zažila takéto poníženie,“ nepoznal ten elixír. Bolo mu však jasné , že to nie je neškodný „tekvicový džús.“
„Vidíte ako sa navzájom chránia. Mali by ste si z nich vziať príklad,“ posmešne poznamenal Voldemort. Smrťožrúti pokorne prikývli. Len jeden z nich vyzeral dosť sklamane, keď zistil, že šlo len o skúšku.
„Vezmite ich späť do cely a prepustite nášho hosťa. Longbottom sa ešte dnes musí vrátiť do školy,“ keď si prečítal list od detí, rozhodol sa, nechať ísť toho mladého opovážlivca. Nechcel, aby bola Lucy nešťastná. Negas opatrne prekĺzol von. Pochopil, že chce byť so svojou manželkou osamote.
Voldemort opäť bezpečne uzamkol dvere. Pomalým pohybom si zložil masku aj kapucňu. Počul nepríjemné cinknutie, keď narazila na chladnú podlahu presýtenú mágiou.
Potichu zamrmlal protizaklínadlo. Helen si uľahčene vydýchla, keď sa opäť mohla poriadne hýbať. Pocit bezpečia však trval len veľmi krátko.
Nebudeš mi odporovať pred smrťožrútmi. Niečo také som toleroval naposledy. Pokiaľ túžiš po prechádzkach, doprajem ti ich. Môžeš ma sprevádzať. Verím, že to pre teba bude zaujímavé,“ uľavilo sa mu, keď zo seba uvoľnil prebytočný hnev.
Rukou siahol na jej habit. Pomaličky rozopol pár nenápadných gombíkov. Jemná látka dopadla na zem a zakryla škaredú masku.
„Voldemort, ja …“ nervózne vyjachtala Helen.
Oči presýtené temnotou nadobudli nebezpečný červený odtieň. Bez najmenšieho zaváhania sa dotkol jej pier. Lomcovali ním zvláštne pocity, ktoré nútili Smrtihlava prežívať najhoršie muky.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (4x)
| přečteno: 77x
Noc temnýchIV: 9. kapitola Bezcitný
15. únor 2007 | 16.21 | rubrika: Noc temných IVD
O mesiac neskôr…
Drobné rúčky opatrne zovreli zelenkastú hadiu kožu. Negas sa opäť o niečo zväčšil. Začínal nadobúdať priam impozantné rozmery. Spokojne zasyčal malému do ucha pár slov v jazyku hadov. Pocítil neisté pohladkanie maličkých ručičiek.
Helen sa práve vrátila z prechádzky. Položila Davida na manželskú posteľ. Bola veľmi rada, že už nemusí všetok svoj čas tráviť v posteli. Po Ginnom útoku jej ostala na bruchu tenučká jazva. Mienila sa jej zbaviť hneď ako to bude možné.
„Kde sssi bola tak dlho, pani moja ?“ trpko poznamenal Negas. Keď bol v spálni sám, necítil sa dobre. Voldemort sa už niekoľko dní neukázal. Ľavá časť postele bola nedotknutá. Helen si s toho nerobila ťažké hlavu. Voldemort zvykol občas zmiznúť na dlhší čas.
„Netáraj Negas, vieš veľmi dobre, že ja ti nerozumiem,“ nemala veľkú chuť vliezť do hadej mysle. S námahou vybrala hadiu kožu z postele. Všimla si, že je opäť v istej časti tela rozšírený, čo naznačovalo, že sa výdatne najedol. Lenivo sa odplazil na vankúš. Privrel oči a chystal sa poriadne si zdriemnuť.
„HELEN,“ skríkol Voldemort. Už podľa tónu akým to povedal, bolo Negasovi jasné, že niečo nie je v poriadku. Všetci smrťožrúti žili v hroznom strachu. Keď Temný pán dostal jednu zo svojich vražedných nálad, každé živé stvorenie unikalo z jeho dosahu. Takisto aj Negas sa s obdivuhodnou rýchlosťou preplazil okolo Helen. Prešmykol sa cez svoj vchod, aby nemusel čeliť hnevu Temného pána.
David nespokojne zavrtel drobnou hrkálkou v tvare temného znamenia. Hračka v jeho rukách vyžarovala jasné zelené svetlo. Takisto pochopil, že ocko nie je vo svojej koži. Rýchlo zavrel oči a vystrúhal na tvári výraz totálnej nevinnosti.
Helen tiež mierne zbledla. Vzala na ruky malého, akoby ho mienila pred niečím chrániť. Porušila jeho príkazy a bolo jej jasné, že bude nasledovať trest.
Voldemort neznášal, keď niekam odchádzala bez jeho vedomia. Podarilo sa jej obísť kúzlo popletenia ciest. Potrebovala aspoň chvíľu opustiť sídlo smrťožrútov. Tetovanie na jej ruke zaplápolalo, akoby cez neho prešiel ohnivý záblesk.
Preľaknuto sa dotkla svojho predlaktia. David nespokojne zamrnčal. Nechcel, aby otec spôsoboval mamičke bolesť. Neurobila predsa nič zlé.
Do očí jej vyhŕkli slzy. Nemienila ho však prosiť.
„Nebudem tolerovať neposlušnosť,“ chladne odvetil Voldemort. Nedokázal pochopiť, prečo pociťuje také hrozné muky, keď ju vidí trpieť. Nemienil jej však dať najavo ako sa cíti. Premáhal túžbu vziať ju do náručia.
Nevydala zo seba ani hláska. Trochu sa zakolísala, keď sa intenzita bolesti začínala zvyšovať. Pomohli jej však liečiteľné sily. Vytvárali okolo jej tela tenučkú ochrannú vrstvu. Keď odzneli aj posledné nepríjemné následky Voldemortovho hnevu, vzala malého a odniesla ho do detskej izby.
Hrala sa s ním a rozprávala mu o dievčati menom Dinira, ktoré sa nešťastnou náhodou dostalo do knihy s názvom Noc temných. Vedela, že jemu to môže povedať. David ešte takým veciam nerozumel a bolo viac než isté, že by jej aj tak neuveril. Keď jej synček zaspal v náručí, pohodlne sa oprela o kreslo. Cítila sa omnoho lepšie, keď bola s ním. Temné znamenie na jej ruke bolo konečne pokojné. To sa však nedalo povedať o Voldemortovi.
Práve povolil vstup do spálne dvom smrťožrútom. Vliekli zo sebou chlapca so zaviazanými očami. Nebolo preňho ťažké uniesť jedného študenta rovno z Rokfortského expresu. Voldemort im naznačil, aby ho zložili na zem.
„Prečo ste sem priniesli ?“ chrapľavým hlasom sa opýtal Bott. Vôbec sa mu nepáčilo, keď ho zhodili na kolená. Poriadne sa pritom doudieral.
„Snáď si si nemyslel, že dovolím, aby sa niekto zahrával s Lucy. Je mojou povinnosťou osobne spoznať jej priateľa,“ pohŕdavo odsekol Voldemort. Mienil si toho chalana poriadne preveriť. Potterovská časť jeho osobnosti výrazne protestovala proti takémuto zaobchádzaniu.
Bott poriadne znervóznel. Ocitol sa v pazúroch Veď-Viete- Koho. Čarodejníka, ktorý nepozná zľutovanie. Ledva si zachoval chladnú hlavu. Napriek tomu, že Temného pána nevidel, necítil sa o nič bezpečnejšie. Očakával poriadne detailný výsluch.
„Nemusíte mať obavy, pane. Nikdy by som si niečo také nedovolil,“ vyjachtal znepokojene.
Drobné rúčky opatrne zovreli zelenkastú hadiu kožu. Negas sa opäť o niečo zväčšil. Začínal nadobúdať priam impozantné rozmery. Spokojne zasyčal malému do ucha pár slov v jazyku hadov. Pocítil neisté pohladkanie maličkých ručičiek.
Helen sa práve vrátila z prechádzky. Položila Davida na manželskú posteľ. Bola veľmi rada, že už nemusí všetok svoj čas tráviť v posteli. Po Ginnom útoku jej ostala na bruchu tenučká jazva. Mienila sa jej zbaviť hneď ako to bude možné.
„Kde sssi bola tak dlho, pani moja ?“ trpko poznamenal Negas. Keď bol v spálni sám, necítil sa dobre. Voldemort sa už niekoľko dní neukázal. Ľavá časť postele bola nedotknutá. Helen si s toho nerobila ťažké hlavu. Voldemort zvykol občas zmiznúť na dlhší čas.
„Netáraj Negas, vieš veľmi dobre, že ja ti nerozumiem,“ nemala veľkú chuť vliezť do hadej mysle. S námahou vybrala hadiu kožu z postele. Všimla si, že je opäť v istej časti tela rozšírený, čo naznačovalo, že sa výdatne najedol. Lenivo sa odplazil na vankúš. Privrel oči a chystal sa poriadne si zdriemnuť.
„HELEN,“ skríkol Voldemort. Už podľa tónu akým to povedal, bolo Negasovi jasné, že niečo nie je v poriadku. Všetci smrťožrúti žili v hroznom strachu. Keď Temný pán dostal jednu zo svojich vražedných nálad, každé živé stvorenie unikalo z jeho dosahu. Takisto aj Negas sa s obdivuhodnou rýchlosťou preplazil okolo Helen. Prešmykol sa cez svoj vchod, aby nemusel čeliť hnevu Temného pána.
David nespokojne zavrtel drobnou hrkálkou v tvare temného znamenia. Hračka v jeho rukách vyžarovala jasné zelené svetlo. Takisto pochopil, že ocko nie je vo svojej koži. Rýchlo zavrel oči a vystrúhal na tvári výraz totálnej nevinnosti.
Helen tiež mierne zbledla. Vzala na ruky malého, akoby ho mienila pred niečím chrániť. Porušila jeho príkazy a bolo jej jasné, že bude nasledovať trest.
Voldemort neznášal, keď niekam odchádzala bez jeho vedomia. Podarilo sa jej obísť kúzlo popletenia ciest. Potrebovala aspoň chvíľu opustiť sídlo smrťožrútov. Tetovanie na jej ruke zaplápolalo, akoby cez neho prešiel ohnivý záblesk.
Preľaknuto sa dotkla svojho predlaktia. David nespokojne zamrnčal. Nechcel, aby otec spôsoboval mamičke bolesť. Neurobila predsa nič zlé.
Do očí jej vyhŕkli slzy. Nemienila ho však prosiť.
„Nebudem tolerovať neposlušnosť,“ chladne odvetil Voldemort. Nedokázal pochopiť, prečo pociťuje také hrozné muky, keď ju vidí trpieť. Nemienil jej však dať najavo ako sa cíti. Premáhal túžbu vziať ju do náručia.
Nevydala zo seba ani hláska. Trochu sa zakolísala, keď sa intenzita bolesti začínala zvyšovať. Pomohli jej však liečiteľné sily. Vytvárali okolo jej tela tenučkú ochrannú vrstvu. Keď odzneli aj posledné nepríjemné následky Voldemortovho hnevu, vzala malého a odniesla ho do detskej izby.
Hrala sa s ním a rozprávala mu o dievčati menom Dinira, ktoré sa nešťastnou náhodou dostalo do knihy s názvom Noc temných. Vedela, že jemu to môže povedať. David ešte takým veciam nerozumel a bolo viac než isté, že by jej aj tak neuveril. Keď jej synček zaspal v náručí, pohodlne sa oprela o kreslo. Cítila sa omnoho lepšie, keď bola s ním. Temné znamenie na jej ruke bolo konečne pokojné. To sa však nedalo povedať o Voldemortovi.
Práve povolil vstup do spálne dvom smrťožrútom. Vliekli zo sebou chlapca so zaviazanými očami. Nebolo preňho ťažké uniesť jedného študenta rovno z Rokfortského expresu. Voldemort im naznačil, aby ho zložili na zem.
„Prečo ste sem priniesli ?“ chrapľavým hlasom sa opýtal Bott. Vôbec sa mu nepáčilo, keď ho zhodili na kolená. Poriadne sa pritom doudieral.
„Snáď si si nemyslel, že dovolím, aby sa niekto zahrával s Lucy. Je mojou povinnosťou osobne spoznať jej priateľa,“ pohŕdavo odsekol Voldemort. Mienil si toho chalana poriadne preveriť. Potterovská časť jeho osobnosti výrazne protestovala proti takémuto zaobchádzaniu.
Bott poriadne znervóznel. Ocitol sa v pazúroch Veď-Viete- Koho. Čarodejníka, ktorý nepozná zľutovanie. Ledva si zachoval chladnú hlavu. Napriek tomu, že Temného pána nevidel, necítil sa o nič bezpečnejšie. Očakával poriadne detailný výsluch.
„Nemusíte mať obavy, pane. Nikdy by som si niečo také nedovolil,“ vyjachtal znepokojene.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 87x
Noc temných IV: 8 kapitola podoba temnoty
15. únor 2007 | 16.20 | rubrika: Noc temných IVD
„Ty si úplne zmenený,“ s neskrývaným úžasom odvetila Helen.
Nedokázala odtrhnúť pohľad od tváre svojho manžela. Voldemort sa zamračene odvrátil. Rýchlo použil kúzlo na zatemnenie miestnosti.
Nebol si istý tým, že urobil správne rozhodnutie. Stal sa z neho človek. Nemal však na výber. Jeho duša si žiadala celistvejšiu podobu.
Na perách pocítil vášnivý bozk. Helen ho k sebe nemilosrdne otočila. Bola nesmierne zvedavá na jeho nový vzhľad.
Prisunula sa k nemu bližšie, aby nemal kam cúvnuť. Pred sebou videla úplne iného muža. Jedine démonické červené oči pripomínali niekdajší hrozivý výzor. Purpurová farba sa však pravidelne prelínala s hnedou. Teraz bolo oveľa zreteľnejšie poznať, že Voldemort je Robov otec.
Rukou opatrne blúdila po bledom tele. Spokojne privrel oči a vychutnával si jej skúmavé dotyky. Stále bol istým spôsobom citlivý na ľudský kontakt. Niekedy sa obával svojich vlastných pocitov. Jeho nálada sa veľmi rýchlo menila.
„Prestaň s tým, Dinira, znervózňuje ma to,“ vyštekol podráždene. V skutočnosti cítil niečo úplne iné. Zaplavila ho túžba v tej najnevhodnejšej chvíli. S námahou vyslovil jej tajné meno. Nechcel, aby v tom pokračovala. Vedel, že nie je v poriadku a on sa musí ovládať. Cez priehradku sa do miestnosti priplazil Negas. Bol najedený a pripravený, vrátiť sa do teplej postieľky. Niekedy ho však Voldemort nemilosrdne vyhodil za dvere. Dúfal, že tentoraz sa mu ujde nejaké dobré miestečko.
„Ssste to vy, môj pane ?“ prekvapene zasyčal Negas, keď videl zmeneného Temného pána. Poriadne vypúlil hadie očičká a vyliezol po jeho nohe. Stočil sa do klbka na jeho kolenách.
Prekvapilo ho, že Voldemort ani prinajmenšom neprotestoval. Veľmi skoro pochopil dôvod tejto láskavosti. Jemné pohladenie pánovej ruky znamenalo, že sa pokúša nejakým spôsobom zamestnať.
„Nebuď taký nedotklivý. Teraz ti predsa nič nehrozí,“ Helen si nevšimla, že jej z vrecka vypadol malý papierik. Bol to narýchlo vytvorený rodný list najmladšieho syna.
„Thomas David Riddle ?“ neveriacky zopakoval Voldemort, keď rozprestrel ten úradný doklad. Po chrbte mu prebehol mráz.
Prudko zatlačil Helen do prikrývok. Negas sa pre istotu omotal okolo prútika a nenápadne ho šupol pod posteľ. Keď sa však Voldemort naklonil, takmer mu pripučil hlavu. Musel sa stiahnuť pod vankúš.
„Čo to má znamenať ?“ vyprskol nahnevane. Červené oči nadobudli desivú farbu. To meno ho dráždilo viac než všetci neposlušní smrťožrúti.
„Bola som hrozne vysilená a všetko sa mi plietlo. Okrem toho som mala strach, že si nás navždy opustil,“ opatrne vkĺzla do jeho objatia. Nechcela spomínať na tie hrozné časy, keď bola zavretá vo väzení.
Ich pery sa opatrne spojili. Voldemort musel dávať veľký pozor, aby jej náhodou neublížil. Nemienil sa na ňu hnevať, stále si kládol za vinu, že bola nútená stráviť takmer celé tehotenstvo v Azkabane. Túto záležitosť mienil odložiť na neskôr.
David hlasno zaplakal. Nervózne sa pomrvil v postieľke. Dožadoval sa nevyhnutnej pozornosti svojich rodičov.
Voldemort zdesene pozrel na dvere. V poslednom čase bol nútený prebaľovať ho. Nerobilo mu to žiadnu radosť. Rád sa so synom pomaznal , ale táto činnosť mu vôbec neprinášala uspokojenie. Nikdy si nevedel presne zapamätať potrebné kúzla. Muklovský spôsob mu zas vôbec nebol po chuti.
„Dones malého sem, pozriem sa, čo potrebuje,“ okamžite ho vyviedla zo strnulosti Helen. Nervózne sa pomrvila na posteli. Lord Voldemort vyzeral hrozne bezradne, čo sa týkalo týchto vecí. Stále sa toho istým spôsobom obával.
Začula naliehavé zaklopanie na dvere. Keď sa niekto dotkol kľučky, zaznel bolestný výkrik.
Temný pán značne obmedzil prístup do svojej spálne. Okrem hesla ju zabezpečil aj ďalšími kúzlami. Nemienil dovoliť, aby bolo opäť ohrozené jeho súkromie.
Prísny zákaz vstupovania do tejto miestnosti platil pre všetkých smrťožrútov. Pokiaľ by sa však dialo niečo mimoriadne závažné, mali dovolené položiť ruku na pozorovacie oko a rýchlo odovzdať správu hlasovou formou. Niekto zrejme zabudol na toto pravidlo. Niekoľko znakov nakreslených na stenách sa výhražne rozsvietilo. Helen vedela, že keď sa ten neznámy opäť dotkne kľučky, bude to veľmi trpko ľutovať.
Voldemort sa rýchlo vrátil aj s malým. Podal ho Helen a zamračene si prezrel varovanie črtajúce sa na stene. Dlhé bledé prsty po chvíli úporného hľadania zovreli prútik.
Prudko otvoril dvere a namieril prútik na muža s ryšavými vlasmi. Ron od prekvapenia celkom strnul. Bolo to preňho nepríjemné, akoby stretol niekoho, kto je už dávno mŕtvy.
„Čo chceš, Weasley ? Zákaz vstupu do mojich osobných miestností platí aj pre teba. Pokiaľ si sa sem unúval kvôli Ginny, tak sa pekne vráť do postele. Moje rozhodnutie aj naďalej platí,“ zúrivo odvrkol Temný pán. Zámerne sa pohrával s prútikom, aby Ron pochopil, že na tomto mieste nie je vítaný.
„Nebuď taký krutý k mojej sestre. Ona ti nikdy úmyselne neublížila. Robí ti radosť mučiť ju ?“ zavrčal Ron. Vôbec sa mu nepáčilo vidieť ju zvíjať sa v bolestných kŕčoch. Keď po jej odhalenom tele naskakovali pľuzgiere, mal sto chutí všetkých prekliať. Nemohol však so sebou nosiť prútik.
Voldemort mu položil ruku na plece a donútil ho vstúpiť do spálne.
Helen práve kŕmila malého Davida. Pomocou kúzla mu pripravila fľašku. Opatrne ju držala, aby sa mohol pohodlne napiť. Ron zazrel obväz presiaknutý liečivými masťami. Tvár mala hrozne poblednutú. Každý pohyb jej spôsoboval problémy. Naďalej musela brať veľké množstvo liečivých elixírov.
„Čo sa stalo, Ron ?“ opýtala sa slabým hlasom. „Hra“ s Voldemortom ju poriadne vyčerpala.
David si spokojne odgrgol a vrhal zamračené pohľady na muža, ktorý prerušil rodinnú idylku. Zelené očká sa pobavene prižmúrili. Ocko sa netváril práve najprívetivejšie. Tušil, že sa bude diať niečo zaujímavé.
Ron nedokázal vyriecť ani slovo. Hlas sa mu zasekol v hrdle. Na krku pocítil tlak ruky Temného pána.
„Ginny môže byť rada, že žije. Vidíš, čo spôsobila. Mohla ju zabiť. Obávam sa, že ťa budem musieť potrestať, za tvoju neskutočnú trúfalosť,“ zasyčal nahnevane.
Ron spadol na dlážku, keď ho zasiahlo mučiace zaklínadlo. Počul ako Helen niečo hovorí, ale slová mu nedávali žiaden zmysel. Vnímal len nekonečnú, všetko pohlcujúcu bolesť. Cítil blízkosť poslednej stopy Vyvoleného. Z Davidových očí však nesiahala Harryho láskavosť. Videl v nich Voldemortov vplyv. Malému nerobilo žiadne problémy dívať sa na trpiaceho človeka. Dopil zvyšok fľašky a opatrne sa pritúlil k mame.
„Voldemort, prosím ťa, nechaj ho,“ pokúšala sa ho presvedčiť Helen. Vedela však, že to nemá žiaden zmysel. Nenápadne pritlačila na Ronovu myseľ, aby upadol do bezvedomia.
Nedokázala odtrhnúť pohľad od tváre svojho manžela. Voldemort sa zamračene odvrátil. Rýchlo použil kúzlo na zatemnenie miestnosti.
Nebol si istý tým, že urobil správne rozhodnutie. Stal sa z neho človek. Nemal však na výber. Jeho duša si žiadala celistvejšiu podobu.
Na perách pocítil vášnivý bozk. Helen ho k sebe nemilosrdne otočila. Bola nesmierne zvedavá na jeho nový vzhľad.
Prisunula sa k nemu bližšie, aby nemal kam cúvnuť. Pred sebou videla úplne iného muža. Jedine démonické červené oči pripomínali niekdajší hrozivý výzor. Purpurová farba sa však pravidelne prelínala s hnedou. Teraz bolo oveľa zreteľnejšie poznať, že Voldemort je Robov otec.
Rukou opatrne blúdila po bledom tele. Spokojne privrel oči a vychutnával si jej skúmavé dotyky. Stále bol istým spôsobom citlivý na ľudský kontakt. Niekedy sa obával svojich vlastných pocitov. Jeho nálada sa veľmi rýchlo menila.
„Prestaň s tým, Dinira, znervózňuje ma to,“ vyštekol podráždene. V skutočnosti cítil niečo úplne iné. Zaplavila ho túžba v tej najnevhodnejšej chvíli. S námahou vyslovil jej tajné meno. Nechcel, aby v tom pokračovala. Vedel, že nie je v poriadku a on sa musí ovládať. Cez priehradku sa do miestnosti priplazil Negas. Bol najedený a pripravený, vrátiť sa do teplej postieľky. Niekedy ho však Voldemort nemilosrdne vyhodil za dvere. Dúfal, že tentoraz sa mu ujde nejaké dobré miestečko.
„Ssste to vy, môj pane ?“ prekvapene zasyčal Negas, keď videl zmeneného Temného pána. Poriadne vypúlil hadie očičká a vyliezol po jeho nohe. Stočil sa do klbka na jeho kolenách.
Prekvapilo ho, že Voldemort ani prinajmenšom neprotestoval. Veľmi skoro pochopil dôvod tejto láskavosti. Jemné pohladenie pánovej ruky znamenalo, že sa pokúša nejakým spôsobom zamestnať.
„Nebuď taký nedotklivý. Teraz ti predsa nič nehrozí,“ Helen si nevšimla, že jej z vrecka vypadol malý papierik. Bol to narýchlo vytvorený rodný list najmladšieho syna.
„Thomas David Riddle ?“ neveriacky zopakoval Voldemort, keď rozprestrel ten úradný doklad. Po chrbte mu prebehol mráz.
Prudko zatlačil Helen do prikrývok. Negas sa pre istotu omotal okolo prútika a nenápadne ho šupol pod posteľ. Keď sa však Voldemort naklonil, takmer mu pripučil hlavu. Musel sa stiahnuť pod vankúš.
„Čo to má znamenať ?“ vyprskol nahnevane. Červené oči nadobudli desivú farbu. To meno ho dráždilo viac než všetci neposlušní smrťožrúti.
„Bola som hrozne vysilená a všetko sa mi plietlo. Okrem toho som mala strach, že si nás navždy opustil,“ opatrne vkĺzla do jeho objatia. Nechcela spomínať na tie hrozné časy, keď bola zavretá vo väzení.
Ich pery sa opatrne spojili. Voldemort musel dávať veľký pozor, aby jej náhodou neublížil. Nemienil sa na ňu hnevať, stále si kládol za vinu, že bola nútená stráviť takmer celé tehotenstvo v Azkabane. Túto záležitosť mienil odložiť na neskôr.
David hlasno zaplakal. Nervózne sa pomrvil v postieľke. Dožadoval sa nevyhnutnej pozornosti svojich rodičov.
Voldemort zdesene pozrel na dvere. V poslednom čase bol nútený prebaľovať ho. Nerobilo mu to žiadnu radosť. Rád sa so synom pomaznal , ale táto činnosť mu vôbec neprinášala uspokojenie. Nikdy si nevedel presne zapamätať potrebné kúzla. Muklovský spôsob mu zas vôbec nebol po chuti.
„Dones malého sem, pozriem sa, čo potrebuje,“ okamžite ho vyviedla zo strnulosti Helen. Nervózne sa pomrvila na posteli. Lord Voldemort vyzeral hrozne bezradne, čo sa týkalo týchto vecí. Stále sa toho istým spôsobom obával.
Začula naliehavé zaklopanie na dvere. Keď sa niekto dotkol kľučky, zaznel bolestný výkrik.
Temný pán značne obmedzil prístup do svojej spálne. Okrem hesla ju zabezpečil aj ďalšími kúzlami. Nemienil dovoliť, aby bolo opäť ohrozené jeho súkromie.
Prísny zákaz vstupovania do tejto miestnosti platil pre všetkých smrťožrútov. Pokiaľ by sa však dialo niečo mimoriadne závažné, mali dovolené položiť ruku na pozorovacie oko a rýchlo odovzdať správu hlasovou formou. Niekto zrejme zabudol na toto pravidlo. Niekoľko znakov nakreslených na stenách sa výhražne rozsvietilo. Helen vedela, že keď sa ten neznámy opäť dotkne kľučky, bude to veľmi trpko ľutovať.
Voldemort sa rýchlo vrátil aj s malým. Podal ho Helen a zamračene si prezrel varovanie črtajúce sa na stene. Dlhé bledé prsty po chvíli úporného hľadania zovreli prútik.
Prudko otvoril dvere a namieril prútik na muža s ryšavými vlasmi. Ron od prekvapenia celkom strnul. Bolo to preňho nepríjemné, akoby stretol niekoho, kto je už dávno mŕtvy.
„Čo chceš, Weasley ? Zákaz vstupu do mojich osobných miestností platí aj pre teba. Pokiaľ si sa sem unúval kvôli Ginny, tak sa pekne vráť do postele. Moje rozhodnutie aj naďalej platí,“ zúrivo odvrkol Temný pán. Zámerne sa pohrával s prútikom, aby Ron pochopil, že na tomto mieste nie je vítaný.
„Nebuď taký krutý k mojej sestre. Ona ti nikdy úmyselne neublížila. Robí ti radosť mučiť ju ?“ zavrčal Ron. Vôbec sa mu nepáčilo vidieť ju zvíjať sa v bolestných kŕčoch. Keď po jej odhalenom tele naskakovali pľuzgiere, mal sto chutí všetkých prekliať. Nemohol však so sebou nosiť prútik.
Voldemort mu položil ruku na plece a donútil ho vstúpiť do spálne.
Helen práve kŕmila malého Davida. Pomocou kúzla mu pripravila fľašku. Opatrne ju držala, aby sa mohol pohodlne napiť. Ron zazrel obväz presiaknutý liečivými masťami. Tvár mala hrozne poblednutú. Každý pohyb jej spôsoboval problémy. Naďalej musela brať veľké množstvo liečivých elixírov.
„Čo sa stalo, Ron ?“ opýtala sa slabým hlasom. „Hra“ s Voldemortom ju poriadne vyčerpala.
David si spokojne odgrgol a vrhal zamračené pohľady na muža, ktorý prerušil rodinnú idylku. Zelené očká sa pobavene prižmúrili. Ocko sa netváril práve najprívetivejšie. Tušil, že sa bude diať niečo zaujímavé.
Ron nedokázal vyriecť ani slovo. Hlas sa mu zasekol v hrdle. Na krku pocítil tlak ruky Temného pána.
„Ginny môže byť rada, že žije. Vidíš, čo spôsobila. Mohla ju zabiť. Obávam sa, že ťa budem musieť potrestať, za tvoju neskutočnú trúfalosť,“ zasyčal nahnevane.
Ron spadol na dlážku, keď ho zasiahlo mučiace zaklínadlo. Počul ako Helen niečo hovorí, ale slová mu nedávali žiaden zmysel. Vnímal len nekonečnú, všetko pohlcujúcu bolesť. Cítil blízkosť poslednej stopy Vyvoleného. Z Davidových očí však nesiahala Harryho láskavosť. Videl v nich Voldemortov vplyv. Malému nerobilo žiadne problémy dívať sa na trpiaceho človeka. Dopil zvyšok fľašky a opatrne sa pritúlil k mame.
„Voldemort, prosím ťa, nechaj ho,“ pokúšala sa ho presvedčiť Helen. Vedela však, že to nemá žiaden zmysel. Nenápadne pritlačila na Ronovu myseľ, aby upadol do bezvedomia.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2.33 (3x)
| přečteno: 71x
Noc temných IV: 7. kapitola Talizman
15. únor 2007 | 16.18 | rubrika: Noc temných IVD
„Riddle musí byť na teba hrdý. Určite nepochybuje o tvojej vernosti,“ zhnusene odvrkol Dean. Znepokojene si pošúchal ubolené líce. Nemohol pochopiť, ako je možné, že si Rob dokázal získať jej srdce. On ho poznal z úplne inej stránky. Kedysi mal záujem o Harriet, ale nemohol sa k nej ani priblížiť. Rob ho totiž nemilosrdne prenasledoval, vždy keď ho s ňou niekde nachytal.
„Nikto si ku mne nebude dovoľovať. Neznesiem, aby sa ku mne chalani správali ako k hračke,“ výhražne odvetila Harriet. Považovala ho za priateľa z detstva, ale začínala mať pociť, že už ním nie je. Odsudzoval jej lásku k Robovi presne ako všetci ostatní.
„Počul som, že jemu si to dovolila. Páčilo sa ti, keď bol k tebe hrubý ?“ surovo ju schmatol za rameno a pritisol ju bližšie k sebe.
„Dean, prestaň. Šibe ti ?“ nikdy sa nesnažila pôsobiť dojmom, že zbožňuje, keď jej niekto ubližuje. Robovi tiež jasne vysvetlila, že sa k nej musí chovať slušne. V krajnom prípade mienila siahnuť po prútiku.
„Okamžite ju pusť,“ skríkol Bott. Odbehol spolu s Mel do obchodu kúpiť im niečo dobré. Po Titusovom náhlom odchode sa všetci traja vybrali von, užiť si trochu letného slnka. Takisto boli radi, že vypadli z toho večného svadboného kolobehu. Lee bola neustále nervózna a občas im poriadne liezla na nervy.
„Nemaj obavy, Longbottom. Tvojej kamarátke sa nič hrozné nestalo. Nemienim si špiniť ruky s niečím, čo patrí Riddlovi,“ drstne odsekol Dean. Musel uznať, že ten bozk sa mu veľmi páčil a rád by si to s ňou zopakoval. Harriet sa prudko vytrhla z jeho zovretia. Bott ju musel chytiť a odtiahnuť preč, aby neurobila nejakú hlúposť.
„Nepočúvaj ho, je to cvok. Čudujem sa, že ho triediaci klobúk zaradil do Chrabromilu,“ zamračene odvetila Mel. Takisto mala sto chutí ho prekliať.
„Keby bol u nás, určite by to neprežil,“ neľútostne vyhlásil Bott.
„Nikto si ku mne nebude dovoľovať. Neznesiem, aby sa ku mne chalani správali ako k hračke,“ výhražne odvetila Harriet. Považovala ho za priateľa z detstva, ale začínala mať pociť, že už ním nie je. Odsudzoval jej lásku k Robovi presne ako všetci ostatní.
„Počul som, že jemu si to dovolila. Páčilo sa ti, keď bol k tebe hrubý ?“ surovo ju schmatol za rameno a pritisol ju bližšie k sebe.
„Dean, prestaň. Šibe ti ?“ nikdy sa nesnažila pôsobiť dojmom, že zbožňuje, keď jej niekto ubližuje. Robovi tiež jasne vysvetlila, že sa k nej musí chovať slušne. V krajnom prípade mienila siahnuť po prútiku.
„Okamžite ju pusť,“ skríkol Bott. Odbehol spolu s Mel do obchodu kúpiť im niečo dobré. Po Titusovom náhlom odchode sa všetci traja vybrali von, užiť si trochu letného slnka. Takisto boli radi, že vypadli z toho večného svadboného kolobehu. Lee bola neustále nervózna a občas im poriadne liezla na nervy.
„Nemaj obavy, Longbottom. Tvojej kamarátke sa nič hrozné nestalo. Nemienim si špiniť ruky s niečím, čo patrí Riddlovi,“ drstne odsekol Dean. Musel uznať, že ten bozk sa mu veľmi páčil a rád by si to s ňou zopakoval. Harriet sa prudko vytrhla z jeho zovretia. Bott ju musel chytiť a odtiahnuť preč, aby neurobila nejakú hlúposť.
„Nepočúvaj ho, je to cvok. Čudujem sa, že ho triediaci klobúk zaradil do Chrabromilu,“ zamračene odvetila Mel. Takisto mala sto chutí ho prekliať.
„Keby bol u nás, určite by to neprežil,“ neľútostne vyhlásil Bott.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 77x
Noc temnýchIV: 6. kapitola Morsmodre instante
15. únor 2007 | 16.15 | rubrika: Noc temných IVD
„Weasleyová, nebuďte hlúpa,“ chladne odvetil Snape. Predtým sa prezliekol a zložil si masku. Nechcel aby zistila, že on je opäť profesorom na Rokforte. Raz jej už kvôli tomu musel vymazať pár spomienok a nemienil to robiť znovu.
„Vy ste len obyčajný zradca. Nemáte právo mi rozkazovať,“ odsekla namrzene.
„Na vašom mieste by som príliš nevyskakoval. Pokiaľ nechcete, aby som odišiel. Temný pán vás s radosťou zabije,“ na tvári sa mu zjavil zvyčajný kyslý výraz.
„Ja som to neurobila dobrovoľne. Niečo ma zvnútra ovládlo,“ poznamenala vydesene. Naozaj nemala záujem niekomu ubližovať.
„Uvidíme, čo nám prezradí vaša myseľ. Legilimens,“ šepol Snape. Mozog sa mu začal zapĺňať cudzími spomienkami. Osamelá Ginny sediaca na tráve pri školskom areály s Harryho fotkou… Vydesené dievča krčiace sa pri stene, ktoré práve precitlo z hrozného sna… Mŕtve telo Molly Weasleyovej, osamelosť… sklamanie…
„Dosť,“ zajačala Ginny. Silou vôle ho vypudila zo svojej mysle. Nechcela, aby niekto prežíval jej pocity.
„Naozaj pôsobivé, ale nikde som nenašiel ani stopu po nejakom zásahu zvonka,“ mrazivo sa uškrnul Snape. Vedel, že pokiaľ podá Temnému pánovi takúto správu, Ginny už nebude dlho žiť.
„Obávam sa, že budeš musieť hľadať pozornejšie, Severus,“ podráždene odsekol Malcolm. Len pred chvíľou dostal od Temného pána ďalšiu dávku mučenia kvôli tomu, že Ginny ušla z jeho komnát.
„Vy ste len obyčajný zradca. Nemáte právo mi rozkazovať,“ odsekla namrzene.
„Na vašom mieste by som príliš nevyskakoval. Pokiaľ nechcete, aby som odišiel. Temný pán vás s radosťou zabije,“ na tvári sa mu zjavil zvyčajný kyslý výraz.
„Ja som to neurobila dobrovoľne. Niečo ma zvnútra ovládlo,“ poznamenala vydesene. Naozaj nemala záujem niekomu ubližovať.
„Uvidíme, čo nám prezradí vaša myseľ. Legilimens,“ šepol Snape. Mozog sa mu začal zapĺňať cudzími spomienkami. Osamelá Ginny sediaca na tráve pri školskom areály s Harryho fotkou… Vydesené dievča krčiace sa pri stene, ktoré práve precitlo z hrozného sna… Mŕtve telo Molly Weasleyovej, osamelosť… sklamanie…
„Dosť,“ zajačala Ginny. Silou vôle ho vypudila zo svojej mysle. Nechcela, aby niekto prežíval jej pocity.
„Naozaj pôsobivé, ale nikde som nenašiel ani stopu po nejakom zásahu zvonka,“ mrazivo sa uškrnul Snape. Vedel, že pokiaľ podá Temnému pánovi takúto správu, Ginny už nebude dlho žiť.
„Obávam sa, že budeš musieť hľadať pozornejšie, Severus,“ podráždene odsekol Malcolm. Len pred chvíľou dostal od Temného pána ďalšiu dávku mučenia kvôli tomu, že Ginny ušla z jeho komnát.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 74x
Noc temnýchIV: 5. kapitola Krvavý súmrak
7. únor 2007 | 18.37 | rubrika: Noc temných IVD
Titus neveriacky vypleštil oči. Niečo také neočakával ani v tých najdivokejších snoch. Zarazene si prisadol k otcovi a snažil sa zachovať si chladnú hlavu. Nebolo to vôbec ľahké vzhľadom na to, že v chladných očiach jeho otca sa črtal zvláštny smútok. Napriek tomu, že mal na tvári masku, bolo mu jasné, že s tým nesúhlasí.
„Otec, ja to nemôžem urobiť. Nechcem mu slúžiť,“ odvetil navonok pokojne. Ruky si prekrýžil na kolenách a vrhal naňho pohľady plné zúfalstva a strachu.
„Mrzí ma to, ale nemáš inú možnosť. Pokúšal som sa ho presvedčiť, ale bol neoblomný. Obávam sa, že počul o tvojom novom objave známom ako rekonštrukčné tonikum. Vravel, že chce od základu zmeniť svoj výzor. Nie som si istý, ktorá podoba mu prekáža. Mne osobne ide najviac na nervy Potterov vyškerený ksicht,“ prekvapilo ho, keď Titus odsunul stoličku a podišiel celkom blízko k nemu. V jeho očiach sa zračila hrôza.
„Kedy sa to má stať ?“ opýtal sa zachrípnutým hlasom. Temné znamenie občas zazrel, keď Helen chodila po dome v krátkom tričku. To živé zlovestné tetovanie sa mu vôbec nepozdávalo.
„Napriek mojim pripomienkam si želá, aby si vstúpil do jeho služieb ešte dnes večer. Samozrejme, že budeš môcť dokončiť siedmy ročník, ale potom…“ pred očami mu nechtiac prebehli spomienky na pár minút výdatného cruciatu, ktorý prebudil každý sval na jeho tele. Nechcel, aby Titus prežíval niečo také. Vedel však, že pokiaľ by sa postavil proti Temnému pánovi, už by mu neostávalo veľa času.
Pálenie na tetovaní hrozne zosilnelo. Bolestne si zovrel ruku. Už dávno nepocítil také hrozné muky. Zdalo sa mu, že vychádzajú zo srdca Temného pána, akoby prežívali rovnakú bolesť.
„Titus, poď so mnou. Potrebujem, aby si mi pomohol,“ nerád žiadal svojho syna o niečo také, ale cítil, že Temný pán ich potrebuje oboch.
Titus neochotne prikývol. Najprv sa však sklonil k otcovi a objal ho. Chcel vedieť aké to je. Snape protestne zamrmlal.
Nikdy si nechcel ľudí púšťať príliš k telu. V mysli ho však hlodalo strašné zistenie, že ho začína mať rád. Pokúšal sa tomu pocitu brániť, ale vôbec sa mu to nedarilo. Pochopil, že je to prirodzené a nemá zmysel tomu odporovať.
Titus sa od neho prudko odtiahol. Nebolo by to vhodné, keby ich niekto takto videl v kuchyni. Nikto predsa nevedel, že profesor Blackwood je jeho otec.
„Otec, ja to nemôžem urobiť. Nechcem mu slúžiť,“ odvetil navonok pokojne. Ruky si prekrýžil na kolenách a vrhal naňho pohľady plné zúfalstva a strachu.
„Mrzí ma to, ale nemáš inú možnosť. Pokúšal som sa ho presvedčiť, ale bol neoblomný. Obávam sa, že počul o tvojom novom objave známom ako rekonštrukčné tonikum. Vravel, že chce od základu zmeniť svoj výzor. Nie som si istý, ktorá podoba mu prekáža. Mne osobne ide najviac na nervy Potterov vyškerený ksicht,“ prekvapilo ho, keď Titus odsunul stoličku a podišiel celkom blízko k nemu. V jeho očiach sa zračila hrôza.
„Kedy sa to má stať ?“ opýtal sa zachrípnutým hlasom. Temné znamenie občas zazrel, keď Helen chodila po dome v krátkom tričku. To živé zlovestné tetovanie sa mu vôbec nepozdávalo.
„Napriek mojim pripomienkam si želá, aby si vstúpil do jeho služieb ešte dnes večer. Samozrejme, že budeš môcť dokončiť siedmy ročník, ale potom…“ pred očami mu nechtiac prebehli spomienky na pár minút výdatného cruciatu, ktorý prebudil každý sval na jeho tele. Nechcel, aby Titus prežíval niečo také. Vedel však, že pokiaľ by sa postavil proti Temnému pánovi, už by mu neostávalo veľa času.
Pálenie na tetovaní hrozne zosilnelo. Bolestne si zovrel ruku. Už dávno nepocítil také hrozné muky. Zdalo sa mu, že vychádzajú zo srdca Temného pána, akoby prežívali rovnakú bolesť.
„Titus, poď so mnou. Potrebujem, aby si mi pomohol,“ nerád žiadal svojho syna o niečo také, ale cítil, že Temný pán ich potrebuje oboch.
Titus neochotne prikývol. Najprv sa však sklonil k otcovi a objal ho. Chcel vedieť aké to je. Snape protestne zamrmlal.
Nikdy si nechcel ľudí púšťať príliš k telu. V mysli ho však hlodalo strašné zistenie, že ho začína mať rád. Pokúšal sa tomu pocitu brániť, ale vôbec sa mu to nedarilo. Pochopil, že je to prirodzené a nemá zmysel tomu odporovať.
Titus sa od neho prudko odtiahol. Nebolo by to vhodné, keby ich niekto takto videl v kuchyni. Nikto predsa nevedel, že profesor Blackwood je jeho otec.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 77x
Noc temných IV: 4. kapitola Cestovateľka
2. únor 2007 | 20.10 | rubrika: Noc temných IVD
„Melanie, prosím ťa. Nechcem tu ostať…“ nešťastne zakvílila Harriet. Pod kabátom sa jej črtal kúsok bielych šiat. Vytrhla sa z jej zovretia a kľakla si na zem. Tvár jej zmáčali slzy. Rukami si nervózne porozopínala tenký plášť. Pod ním sa črtali poničené svadobné šaty.
„To hádam nie. Ty si tá záhadná nevesta,“ neveriacky zvolala Lucy. Malátne sa oprela o náhrobný kameň a s otvorenými ústami zízala na Harriet. Jej priateľka ju zrejme kvôli niečomu zavolala do budúcnosti. Nechápala však čoby pre ňu mohla urobiť.
„Nemôžem tomu uveriť. Pred tromi rokmi zabil našu Lucy, ale to mu nestačilo. Ako veľmi sa zmenil…Napriek tomu ho však stále ľúbim,“ jej hlas prešiel do zachrípnutého šepotu. Harriet nahlas vzlykla a rukou si prehrabala polepené vlasy. Musela zo seba dostať to strašné napätie.
„Všetko je to moja vina. Nemala som mu klamať…“ striasla sa v hrozných kŕčoch. rukou siahla o vrecka a vytiahla z neho prázdny flakón. Ledabolo ním zamávala Mel pred očami.
„Harriet, čo si to vypila ?“ rozrušene skríkla Mel a vytrhla jej z ruky fľaštičku. Podľa nadpisu spoznala jeden z prudkých jedov, na ktoré sa práve snažila nájsť protijed. Dosiaľ sa jej to však nepodarilo.
Harriet sa nervózne zakolísala. Nebola si istá koľko času jej ešte ostáva. Jed v jej tele začal účinkovať.
„Nie, kamoška, toto mi nerob,“ zašepkala zdesene. Vedela, že nemá nádej na prežitie napriek tomu sa chcela pokúsiť o nemožné. Nemienila sa vzdať. Horúčkovito sa obzerala po cintoríne v snahe nájsť niečo čo by jej pomohlo. Bolo však už neskoro. Harrietino telo sa začalo neovládateľne triasť a naraz ochablo.
„Nie, Harriet, to nesmieš !“ s celou silou ňou triasla.
„Poď tu už nemáme čo robiť,“ zašepkal duch. Lucy cítila ako k nej nevesta natiahla ruku a viedla ju späť neľútostnými chodbami času.
„Prečo si mi to ukázala ?“ zdesene sa spýtala Lucy. Nechcela, aby jej priateľka zomrela takýmto spôsobom. Bola ochotná urobiť pre to čokoľvek.
„Ty si Cestovateľka, tebe je dovolené zasiahnuť do nezvratného osudu. Môžeš to však urobiť len raz.
„Čo presne mám zmeniť ?“ Lucy si nevedela vysvetliť čo mohlo spôsobiť takú hroznú tragédiu.
„Vypočuj si ho a neprezraď to, čo môže ublížiť…Nezavri oči pred pravdou, to je jediná cesta.“
„To hádam nie. Ty si tá záhadná nevesta,“ neveriacky zvolala Lucy. Malátne sa oprela o náhrobný kameň a s otvorenými ústami zízala na Harriet. Jej priateľka ju zrejme kvôli niečomu zavolala do budúcnosti. Nechápala však čoby pre ňu mohla urobiť.
„Nemôžem tomu uveriť. Pred tromi rokmi zabil našu Lucy, ale to mu nestačilo. Ako veľmi sa zmenil…Napriek tomu ho však stále ľúbim,“ jej hlas prešiel do zachrípnutého šepotu. Harriet nahlas vzlykla a rukou si prehrabala polepené vlasy. Musela zo seba dostať to strašné napätie.
„Všetko je to moja vina. Nemala som mu klamať…“ striasla sa v hrozných kŕčoch. rukou siahla o vrecka a vytiahla z neho prázdny flakón. Ledabolo ním zamávala Mel pred očami.
„Harriet, čo si to vypila ?“ rozrušene skríkla Mel a vytrhla jej z ruky fľaštičku. Podľa nadpisu spoznala jeden z prudkých jedov, na ktoré sa práve snažila nájsť protijed. Dosiaľ sa jej to však nepodarilo.
Harriet sa nervózne zakolísala. Nebola si istá koľko času jej ešte ostáva. Jed v jej tele začal účinkovať.
„Nie, kamoška, toto mi nerob,“ zašepkala zdesene. Vedela, že nemá nádej na prežitie napriek tomu sa chcela pokúsiť o nemožné. Nemienila sa vzdať. Horúčkovito sa obzerala po cintoríne v snahe nájsť niečo čo by jej pomohlo. Bolo však už neskoro. Harrietino telo sa začalo neovládateľne triasť a naraz ochablo.
„Nie, Harriet, to nesmieš !“ s celou silou ňou triasla.
„Poď tu už nemáme čo robiť,“ zašepkal duch. Lucy cítila ako k nej nevesta natiahla ruku a viedla ju späť neľútostnými chodbami času.
„Prečo si mi to ukázala ?“ zdesene sa spýtala Lucy. Nechcela, aby jej priateľka zomrela takýmto spôsobom. Bola ochotná urobiť pre to čokoľvek.
„Ty si Cestovateľka, tebe je dovolené zasiahnuť do nezvratného osudu. Môžeš to však urobiť len raz.
„Čo presne mám zmeniť ?“ Lucy si nevedela vysvetliť čo mohlo spôsobiť takú hroznú tragédiu.
„Vypočuj si ho a neprezraď to, čo môže ublížiť…Nezavri oči pred pravdou, to je jediná cesta.“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 53x
Noc temnýchIV 3. kapitola Príliš horúce leto
2. únor 2007 | 20.08 | rubrika: Noc temných IVD
Prudko sa vytrhla z jeho zovretia. Kým stihol nejak zareagovať, pocítil dotyk jej pier. Hneď si uvedomil, že to už nie je neskúsené dievčatko. Veľmi dobre vedela čo robí.
Bolestivo ju schmatol za vlasy. Nerád bol hrubý k dievčatám, ale nemienil pokračovať v tej nezmyselnej hre.
„Len pokojne, Riddle. Nebudem ťa k ničomu nútiť, ty za mnou prídeš sám a po kolenách. Pokiaľ si vôbec niečoho takéto schopný, “ jej smiech mu znel v ušiach, ešte dlho potom ako odišla. Zabáral sa mu do duše ako jedovaté tŕne. Neohrabane striasol z ruky jeden z jej vlasov.
Nenávidel ju pretože, mala pravdu. Od toho incidentu s Harriet, akosi nebol celkom v poriadku. Napriek tomu, že to spôsobil smrtihlav občas ho prepadol pocit viny. Niekedy mával nočné mory, v ktorých ho prosila a plakala. V poslednom čase ani sám nevedel čoby vlastne chcel. Túžil po nej, ale zároveň mal strach, že pokiaľ jej to dá najavo, môže ju už navždy stratiť.
Zadychčane sa oprel o dvere. Bolo mu jasné, že opäť nemá ani najmenšiu šancu prežiť pokojnú noc.
Cez otvorené okno dovnútra vletela Mortis. Spokojne zahúkala a jemne ho zobákom ďobla do dlane. Tušila, že jej majiteľ nie je vo svojej koži. Dával jej to najavo kŕčovitými dotykmi a dosť neprívetivým výrazom na tvári. List zo školy radšej zasunul pod vankúš. Vôbec sa netešil na posledný rok na Rokforte. Vždy sa našiel niekto, kto ho obviňoval. Takisto si nevedel predstaviť ako si zoženie poriadnu prácu s takou nelichotivou povesťou.
Potešil sa keď si všimol, že mu priniesla poriadne veľkú zásielku. Nedočkavo odbalil priložený list. Ihneď spoznal Bottovo „úhľadné“ písmo.
Ahoj kamoš,
To je škoda, že nie si u nás. Mal si vidieť chudáka Trevora. Keď mu Titusova mamka všetko vysvetlila takmer dostal nervový záchvat.
Samozrejme, ešte nevie nič o tvojom otcovi. To by ho asi úplne dorazilo. Zlá správa však znie, že svadba BUDE.
Správaj sa slušne a poslúchaj starú ježibabu. Snáď vás v decáku tak veľmi netyranizujú ? Určite nie, tak veľmi ako Lee, ktorá nám doslova prikázala upratať celý dom.
Pozdravuj Lucy a odkáž jej, že ju milujem a stále čakám na jej odpoveď. Akosi sa jej nechce mi napísať. Už načínam byť dosť NETRPEZLIVÝ. Príď čo najskôr, uvidíš, že neoľutuješ.
pozdravuje ťa verný člen Spolku štyroch (+2 protekčné členky)
„Bott“ F. Longbottom
PS: Zasielam ti najnovšie číslo Sršňa.
Rob rýchlo rozbalil časopis. Dostával ho pravidelne. Občas do ňho poskytol nejaký rozhovor, aby tým podkopal hrôzostrašné nezmysli, ktoré o ňom šírila Rita Skeaterová.
Poriadne sa pozabával na článku, v ktorom sa vyskytovali rôzne teórie, kde všade sa mohli prvý raz stretnúť jeho rodičia. Najviac ho zaujala hláška, že Helen ho stretla v zoologickej záhrade, kam ho náhodou zavreli ako hadí exemplár. Nebol si istý či sa tento článok bude otcovi páčiť.
Zo Sršňa vypadlo drobné zrkadielko. Keď ho Rob zdvihol zazrel v ňom Voldemortovu tvár. Zrejme si dal záležať, aby mohol niečo také prepašovať práve vtedy, keď ministerstvo sústredilo svoje sily na jeho opätovnú likvidáciu. Tvár sa mu rozjasnilo keď uvidel aj mamu s malým Davidom na rukách.
„Mami, si v poriadku ?“ zvedavo si obzeral svojho malého bračeka. Pripadal mu hrozne rozkošný. Nevedel sa dočkať chvíle, keď sa s ním bude môcť trochu pohrať. Otca úplne ignoroval. Hneval sa naňho, že dopustil, aby ich mama tak dlho trčala zavretá vo väzení.
„Áno, synček,“ Helen od dojatia ledva vládala rozprávať. Prešlo už dosť veľa času odkedy naposledy videla svoje staršie deti. Mrzelo ju, že nezastihli aj Lucy.
„Mám ťa veľmi rád. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Nemala si sa vracať k tomu zbabelcovi,“ odvetil nenávistne. Odvážne sa zahľadel do Voldemortových očí, ktoré ho nahnevane prepaľovali.
„Nemáš právo ma tak nazývať. Musíš ku mne prechovávať úctu,“ vyštekol Temný pán. Nepáčilo sa mu, keď sa Rob pokúšal ho urážať.
„Mýliš sa. Ako inak môžem nazvať človeka, ktorý nechá svoju manželku tak dlho trpieť v Azkabane. Celý čas si sedel zo založenými rukami, kým ona bola zavretá na takom hroznom mieste. Chceš to poprieť ?“ príliš dlho túžil povedať otcovi, aký má naňho názor. Nedokázal sa ovládnuť.
„MLČ, NEVIEŠ O ČOM HOVORÍŠ,“ Voldemort už začínal poriadne peniť. Helen bola rada, že sú od seba tak ďaleko. Inak by určite hrozili nejaké magické kolízie.
„Prosím vás, nehádajte sa,“ pokúsila sa zasiahnuť Helen. Ani jeden z nich jej však nevenoval pozornosť.
„Mami, nemusíš ostávať s ním. Nebudem ti…“
„Stretneme sa zajtra ráno o ôsmej na cintoríne, pri hrobe Toma Riddlea. Vezmi zo sebou aj Lucy,“ drsne mu skočil do reči Voldemort. Oči mu zaplápolali červeným ohňom. Na zrkadle sa zjavila veľká puklina. Obraz rýchlo zmizol.
Bolestivo ju schmatol za vlasy. Nerád bol hrubý k dievčatám, ale nemienil pokračovať v tej nezmyselnej hre.
„Len pokojne, Riddle. Nebudem ťa k ničomu nútiť, ty za mnou prídeš sám a po kolenách. Pokiaľ si vôbec niečoho takéto schopný, “ jej smiech mu znel v ušiach, ešte dlho potom ako odišla. Zabáral sa mu do duše ako jedovaté tŕne. Neohrabane striasol z ruky jeden z jej vlasov.
Nenávidel ju pretože, mala pravdu. Od toho incidentu s Harriet, akosi nebol celkom v poriadku. Napriek tomu, že to spôsobil smrtihlav občas ho prepadol pocit viny. Niekedy mával nočné mory, v ktorých ho prosila a plakala. V poslednom čase ani sám nevedel čoby vlastne chcel. Túžil po nej, ale zároveň mal strach, že pokiaľ jej to dá najavo, môže ju už navždy stratiť.
Zadychčane sa oprel o dvere. Bolo mu jasné, že opäť nemá ani najmenšiu šancu prežiť pokojnú noc.
Cez otvorené okno dovnútra vletela Mortis. Spokojne zahúkala a jemne ho zobákom ďobla do dlane. Tušila, že jej majiteľ nie je vo svojej koži. Dával jej to najavo kŕčovitými dotykmi a dosť neprívetivým výrazom na tvári. List zo školy radšej zasunul pod vankúš. Vôbec sa netešil na posledný rok na Rokforte. Vždy sa našiel niekto, kto ho obviňoval. Takisto si nevedel predstaviť ako si zoženie poriadnu prácu s takou nelichotivou povesťou.
Potešil sa keď si všimol, že mu priniesla poriadne veľkú zásielku. Nedočkavo odbalil priložený list. Ihneď spoznal Bottovo „úhľadné“ písmo.
Ahoj kamoš,
To je škoda, že nie si u nás. Mal si vidieť chudáka Trevora. Keď mu Titusova mamka všetko vysvetlila takmer dostal nervový záchvat.
Samozrejme, ešte nevie nič o tvojom otcovi. To by ho asi úplne dorazilo. Zlá správa však znie, že svadba BUDE.
Správaj sa slušne a poslúchaj starú ježibabu. Snáď vás v decáku tak veľmi netyranizujú ? Určite nie, tak veľmi ako Lee, ktorá nám doslova prikázala upratať celý dom.
Pozdravuj Lucy a odkáž jej, že ju milujem a stále čakám na jej odpoveď. Akosi sa jej nechce mi napísať. Už načínam byť dosť NETRPEZLIVÝ. Príď čo najskôr, uvidíš, že neoľutuješ.
pozdravuje ťa verný člen Spolku štyroch (+2 protekčné členky)
„Bott“ F. Longbottom
PS: Zasielam ti najnovšie číslo Sršňa.
Rob rýchlo rozbalil časopis. Dostával ho pravidelne. Občas do ňho poskytol nejaký rozhovor, aby tým podkopal hrôzostrašné nezmysli, ktoré o ňom šírila Rita Skeaterová.
Poriadne sa pozabával na článku, v ktorom sa vyskytovali rôzne teórie, kde všade sa mohli prvý raz stretnúť jeho rodičia. Najviac ho zaujala hláška, že Helen ho stretla v zoologickej záhrade, kam ho náhodou zavreli ako hadí exemplár. Nebol si istý či sa tento článok bude otcovi páčiť.
Zo Sršňa vypadlo drobné zrkadielko. Keď ho Rob zdvihol zazrel v ňom Voldemortovu tvár. Zrejme si dal záležať, aby mohol niečo také prepašovať práve vtedy, keď ministerstvo sústredilo svoje sily na jeho opätovnú likvidáciu. Tvár sa mu rozjasnilo keď uvidel aj mamu s malým Davidom na rukách.
„Mami, si v poriadku ?“ zvedavo si obzeral svojho malého bračeka. Pripadal mu hrozne rozkošný. Nevedel sa dočkať chvíle, keď sa s ním bude môcť trochu pohrať. Otca úplne ignoroval. Hneval sa naňho, že dopustil, aby ich mama tak dlho trčala zavretá vo väzení.
„Áno, synček,“ Helen od dojatia ledva vládala rozprávať. Prešlo už dosť veľa času odkedy naposledy videla svoje staršie deti. Mrzelo ju, že nezastihli aj Lucy.
„Mám ťa veľmi rád. Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Nemala si sa vracať k tomu zbabelcovi,“ odvetil nenávistne. Odvážne sa zahľadel do Voldemortových očí, ktoré ho nahnevane prepaľovali.
„Nemáš právo ma tak nazývať. Musíš ku mne prechovávať úctu,“ vyštekol Temný pán. Nepáčilo sa mu, keď sa Rob pokúšal ho urážať.
„Mýliš sa. Ako inak môžem nazvať človeka, ktorý nechá svoju manželku tak dlho trpieť v Azkabane. Celý čas si sedel zo založenými rukami, kým ona bola zavretá na takom hroznom mieste. Chceš to poprieť ?“ príliš dlho túžil povedať otcovi, aký má naňho názor. Nedokázal sa ovládnuť.
„MLČ, NEVIEŠ O ČOM HOVORÍŠ,“ Voldemort už začínal poriadne peniť. Helen bola rada, že sú od seba tak ďaleko. Inak by určite hrozili nejaké magické kolízie.
„Prosím vás, nehádajte sa,“ pokúsila sa zasiahnuť Helen. Ani jeden z nich jej však nevenoval pozornosť.
„Mami, nemusíš ostávať s ním. Nebudem ti…“
„Stretneme sa zajtra ráno o ôsmej na cintoríne, pri hrobe Toma Riddlea. Vezmi zo sebou aj Lucy,“ drsne mu skočil do reči Voldemort. Oči mu zaplápolali červeným ohňom. Na zrkadle sa zjavila veľká puklina. Obraz rýchlo zmizol.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 57x