Darklady | Darklady-Vítam ťa vo svete fantázie

„To sa ešte nie je isté,“ pri uchu jej zaznel veselý smiech. Zazrela mladé tmavovlasé dievča oblečené v špinavých šatách.
„Som rada, že ťa po takom dlhom čase vidím.“
Helen si spomenula na ducha, ktorý spôsobil jej zdržanie.
„Trish, to si bola ty ?“ Zo šiat jej stále kvapkala voda a v topánkach jej niečo ločkalo.
„Ó bohužiaľ, áno. Ani nevieš ako veľmi sa mu túžim pomstiť. Práve preto musím trčať tu. Negatívne city nepatria na druhú stranu…Ale teraz už viem, že ty si ďalšia z jeho obetí…“
Trish ju posotila do mäkkého kresla. Na stolíku pred nimi sa objavili dve šálky plné horúcej tekutiny.
„Odkiaľ poznáš Voldemorta, on ťa zabil ?“
Trish jej vtisla do ruky pohár. „Vypi to, pomôže ti to udržať sa v tomto stave. Tom bude veľmi prekvapený…Musíš spať, aby si dokázala premôcť hadie jazyky….tvoje telo prestane cítiť bolesť…Nech vie ako je to stratiť „milovanú“ osobu ?
Helen takmer rozliala nápoj. Milovanú osobu ? To dievča tuším stratilo rozum.
„Voldemort žeby niekoho miloval ? To skôr začnú z neba padať galeóny…“ Rozosmialo ju to.
Trish mierne očervenela. „Nemyslela som to až tak doslova.“
„To si viem predstaviť, povie avada kedavra a budem spať navždy…Zavesí ma do tej svojej „impozantnej“ zbierky a každému kto tam vkročí bude vravieť, pozri sa nešťastník tam visí moja manželka a ty dopadneš presne ako ona…“
Trish obrátila kreslo, aby Helen nevidela do fontány. Niečo zdvihlo pohár a pritlačilo jej ho k ústam. Napriek tomu, že sa bránila tekutina neúprosne stiekla dolu jej hrdlom…
„Tak, to by sme mali. Teraz sa vrátime k tvojej počiatočnej otázke. Voldemort ma naozaj zabil a nielen mňa, ale aj mojich blízkych. Všetko sa to začalo, keď si naši zmysleli, že by som mala mať brata…Zapáčil sa im jeden chalan, ktorého si neskôr adoptovali…Volal sa Ben žil v tom istom sirotinci ako Tom… Keď sme tam šli s rodičmi vyzdvihnúť ho, stretla som sa tam s Tomom. Nazval ma tým čudným výrazom ako sa to povie…humusáčka, ale povedal aj to, že by sa so mnou chcel vyspať. Vynadala som mu….Nepáčilo sa mi, že hľadel ako na nejakú vec nehodnú jeho pozornosti…Chcel sa so mnou len pohrať…Okrem toho moje hormóny sa akosi zbláznili a zamilovala som sa do Bena.“
„To je naozaj zaujímavé, ale prečo mi to vlastne hovoríš ?“
„Aby nám rýchlejšie prešiel čas. Teraz sa nemôžeš prebrať… mučenie by pokračovalo a to predsa nechceš…o chvíľu ti dovolím nahliadnuť čo sa deje, ale najprv by si si ma mala vypočuť…pomôže ti to…“
Trish vytiahla tarotové karty. Rozhodne ich porozkladala po stole. „Vždy si želel, aby som mu prezradila čo ho čaká…“
„Neverím veštbám.“ Helen nespokojne obracala hlavu k fontáne. Chcela vedieť čo s ňou urobí…
Trish pohŕdavo odfrkla a obrátila jednu s kariet. Boli celkom iné ako tie, ktoré sa bežne používajú na veštenie. Vyzerali skôr ako pohybujúce sa fotky. Na karte, ktorú vytiahla sa usmievala podobizeň mladého chalana.
„Takto vyzeral Ben. No povedz nie je chutný ?“ Priložila kartu k ústam a pobozkala ju.
„Neviem, niečo sa mi na ňom nepozdáva,“ skonštatovala keď ju požiadala, aby si kartu lepšie prezrela. Jej oči sa zabodli do príťažlivého blondiaka, ktorému tvár zdobil falošný pokrytecký úsmev.
„Áno, máš pravdu. Tom neklamal, keď mi o ňom hovoril…Naozaj ma chcel len využiť, ale nebol to žiadny zabijak a k ničomu ma nenútil. Mal úplne inú taktiku…“
„Keď sa k nám nasťahoval natrvalo, bola som celá bez seba. To si mala vidieť koľkokrát som sa zakrádala do kúpeľne, akože som si niečo zabudla, len preto, aby som ho mohla vidieť nahého…Myslím, že aspoň príťažlivosť bola vzájomná…naši nič nevedeli. Mysleli si, že ho budem milovať ako brata…“ Trish si odpila z druhej šálky…Nevšímala si Helenin nepokoj.
„Nemysli si, že sme skončili v posteli. Ben ma vždy poslal preč…najprv som nevedela prečo to robí, ale neskôr… Helen zbadala ako sa karta zmenila na malú obrazovku…


Ben ležal rozvalený na posteli. V rukách zvieral nejaký kus zožltnutého papiera. Niekoľkokrát ho v ruke pokrkval a hneď zasa vyrovnával.
„Ahoj, zlatko,“ Trish si sadla konča postele a chystala sa rozopnúť si gombíky. Dúfala, že ju aspoň tentoraz nepošle preč…
„Neblbni, nemám náladu. Len sa pozri čo mi poslal ten nafúkanec..“ Podal jej list napísaný červeným atramentom.


ZABIJEM ŤA, BEN, AK SA MI BUDEŠ PLIESŤ DO CESTY.

„To je len nejaký žart. Asi ťa chce niekto naštvať…“
„Ja viem, kto to písal a ver mi, že to nie je žiadna sranda. Radšej už choď čo ak niekto príde…“
„Ja ťa ľúbim a chcem ostať s tebou…nebráň mi v tom…“
„Kedy už tvoja pekná hlavička začne premýšľať ? Daj mu to čo chce, prikazujem ti to.“
„Ako vieš, že to písal Tom ?“
„To je viac než jasné, kto iný by mi podľa teba poslal správnu naškrabanú na kúsku pergamenu…on je divný a myslím, že je psychopat…skrátka urob čo chce a už sa k tomu nevracajme..“


Obrazovka sa zmenila naspäť na kartu. „Nebudem mu zazlievať, že to odo mňa žiadal…ale ja som nemohla. Tom nebol škaredý, ale mňa nikdy nepriťahoval…“ Vytiahla ďalšiu kartu. „Ale tebe sa určite bude páčiť, niekdajší Riddle…“
Helen od neho nemohla odtrhnúť zrak… Proti svojej vôli pripustila, že v nej vzbudzuje rovnaké pocity ako terajší Voldemort.
„Škoda, že si ma vtedy nemohla zastúpiť…Ešte to chvíľu vydrž…“
Položila kartu naspäť na stolík. Nechcela riskovať, že uvidí nejakú z jeho vrážd…úplne jej stačilo keď pred jej očami zabil Sala.
„Pozbierala som všetok svoj dôvtip a nakoniec sa mi podarilo získať si Bena. Stali sa z nás milenci…“
Helen zacítila zvláštne teplo, akoby sa jej niečo dotýkalo. Bolo to neznesiteľné…
„To robíš ty ?“ zúfalo zavrčala na svoju spoločníčku.
Trish preletela pohľadom po fontáne. „Nie, to sú odozvy z …radšej to nechajme tak…teraz sa tam rozhodne nesmieš pozrieť neurobilo by ti to dobre, napi sa ešte raz…“ Šálka sa znovu naplnila. Helen tentoraz neváhala.
„Tom to zistil a nakoniec ma zahnal do kúta. Nevedela som čo mám robiť, tak som si vrazila nôž do brucha…a ďalej to už poznáš… rozprávala som ti to keď sme ešte boli stratené duše…Trochu som postúpila a teraz je zo mňa snová duša, mám to tu na starosti, ale už to nebude trvať dlho. Niekto ma príde vystriedať…“
„Pokoj Dina, nemyslím tým teba…“ Nejakí ľudia sa začali obšmietať okolo nich.
„Och, celkom som zabudla, na opačnej pologuli je noc…“ Rýchlo luskla prstami.
„Neboj sa myslia si, že sa im to sníva…Nasmerovala som ich sekcie zvanej lúka…“
„SME V SNÁRIU ?“ Bola iná dimenzia, do ktorej sa dostávajú všetci ľudia počas spánku. Nočné mory a nepríjemné sny im občas spôsobia snové duše, ktoré ostali kvôli niečomu pripútané. Hore sa občas zvažovalo či aj Dinira nepôjde do Snária… Vtedy prežívala ten najhorší strach, že bude túžiť a nedostane, že bude cítiť večný smäd…Taká je krajina snov. Všetko sa rozplynie a duša ostane sama čakajúca na ďalší sen…Preto bola Trish taká zhovorčivá a priateľská. K ľuďom, ktorý prichádzali snívať sny musela byť občas krutá…podvedome sa jej báli a nevenovali jej pozornosť…
„Jasné, čo si čakala prestupnú stanicu ? “

Prešlo niekoľko dní počas ktorých Roba neustále niekto strážil. Ani na chvíľu ho nespustili z očí…
„Ty si nás dostal do poriadnych problémov,“ neustále frflala Sagria. Ešte stále ju bolelo telo, od cruciatu, ktorý jej Voldemort uštedril.
Rob sa na ňu previnilo usmial.
„Keby tvoj úžasný otecko prišiel na to čo Helen robila asi by nás obe dorazil.“
„Nemala som ti nič hovoriť. Vidím ako sa na teba dá spoľahnúť,“ pokarhala ju.
„On nás predsa neprezradí, je príliš malý.“
„On nie, ale čo keď niekto začuje...“ Helen podišla k Sagrii a prešla jej rukou po rozboľavenom pleci. Magická energia ihneď zaúčinkovala.
„Ďakujem ti. Na niektoré miesta si už nedosiahnem. A teraz by si mi mohla konečne povedať, kto bol ten chlap ?“
Helen prevrátila očami. „Ty s tým neprestaneš. Už som ti hovorila, že to bol lekár. Musela som sa nejako dostať na psychiatriu za svojou niekdajšou kamoškou.“
„V tom ti s radosťou pomôže aj Temný pán.“
„Veľmi vtipné. A ty si prečo nebola s malým ? Veď si mi to sľúbila.“
Sagria sa začervenala. „Nuž, ja som si odskočila a…“


Sagria bola hrozne nervózna. Obávala sa, že Temný pán príde na to, že Helen odišla. Musela si dať niečo na upokojenie. Po pár pohárikoch ďatelinového piva sa jej mierne začkalo a začínala vidieť dvojmo. Alkohol jej vždy veľmi rýchlo stúpol do hlavy.
„Hik, kam som to mala vlastne ísť ? Hik, do izby, hik myslím.“
Stlačila kľučku a vošla dnu. Nebola si istá či je na správnom mieste.
„Hik, kde je kolíska ?“
Na zemi sa povaľovali nevypraté habity, rôzne druhy ponožiek a zvyšky jedla. Namiesto kolísky zbadala pomerne úzku posteľ.
„Tak tu som určite nemala byť.“
Zbadala dvoch Červochvostov s osuškou obkrútenou okolo hrudníka.
„Vypadnite, vy nadržaná ježibaba,“ vrieskal na ňu.
„Vy dvaja mi nebudete hovoriť čo mám robiť.“
„Dvaja ? Netárajte, veď som tu sám. A vy zmiznite, lebo sa budem na vás sťažovať.“
„Hik, ako myslíš, ale najprv sa zahráme na naháňačku.“ Niekoľkokrát obehli posteľ. Sagria sa občas poriadne udrela.
„Počkajte, keď nájdem prútik, niečo zažijete. “ dychčal Červochvost.
„S tým počítam.“ Starú ženu nahradila krásna mladá blondínka…


„Ty si mu vsugerovala, že vyzeráš tak ako predtým ?“ Helen neverila vlastným ušiam.
„Čo som mala robiť, keď sa tváril tak zdesene. Jednoducho som mu to uľahčila,“ zasnene si priložila ruku k ústam.
„Tuším treba prebaliť malého. Kam si položila púder ? Sagria, hovorím s tebou…“
„Hneď to bude, accio púder !“ Otvorená fľaštička vletela do jej ruky. Sagria zakašľala. Potkla sa o plyšového medvedíka, ktorý ležal na zemi…Obsah fľaštičky si vyliala na hlavu.
„Biely mejkap ti pristane…“

V zrkadle si ešte raz prezrela krk. Zbadala odtlačok hadieho zuba. Horúčkovito sa obzerala po kúpeľni. Tak veľmi si priala, aby odniekiaľ vyskočil Sal. Bolo to celkom fajn mať priateľa, ktorý by ju ochotne vypočul…
„Tak ja mám byť k nemu milá…keby si ma náhodu počul Sal, tak to si riadne prehnal. Vidíš, ten odtlačok ? Nechýbalo veľa a bola by som na druhom svete spolu s malým. Popíjali by sme spolu kávu…“
Zo zrkadla sa vynorili čierne oči : „Všetko má svoj dôvod,“ začula povedomé zamraučanie.
„Aj ty porušuješ pravidlá ? Asi je pravda, že stratené duše majú prístup do oboch svetov a nič ich neudrží…“
Na predlaktí pocítila starú známu pálčivosť temného znamenia. Čierne oči zmizli. Sal sa vrátil späť do sveta duchov.
Pálenie sa postupne menilo na šteklenie. Jemne jej blúdilo po tele. Voldemort sa nemienil len tak ľahko vzdať… Imaginárne bozky a dotyky na intímnych miestach ju privádzali do šialenstva…
O niekoľko mesiacov…
Helen zacítila prudkú bolesť. Bola to ešte pomerne skoro, ale jej dieťa sa už hlásilo na svet.
Sagria stanovila termín pôrodu až o dva týždne. Tentoraz sa poriadne sekla.
„Sagria, kde si ?“ Skríkla Helen. Kontrakcie sa opakovali čoraz častejšie. Voldemort a jeho kumpáni boli na ministerstve kvôli nejakému proroctvu. V dome ostali len Červochvost a Sagria.
„No výborne. Pôrod budem musieť zvládnuť sama. KDE STE SAKRA !“ S niečím takým zatiaľ nemala žiadne skúsenosti.

Nagini priložila hlavu k jemnej pokožke. Ostala nepohnuto ležať a čakala. Voldemort jej stále nedal žiadny pokyn. Vnímala tlkot jej srdca a cítila tep na krku. Jazykom nespokojne oblizla miesto, ktoré si vybrala na zasadenie smrteľnej rany.
Helen sa v spánku trochu pomrvila. Nagini trochu povolila zovretie, aby sa náhodou neprebudila. Nebolo by dobré, keby zistila čo sa deje.
„Môj