darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temných III: 20. kapitola Slávnostne prisahám,
13. leden 2007 | 20.13 | rubrika: Noc temných IIID
za lubom nič dobré
Srdce mu bilo tak prudko, až ho cítil kdesi v hrdle. Naprázdno preglgol a pritiahol si Helen bližšie k sebe. Nechcel zomrieť, ale nemienil dopustiť, aby ho Harry ponižoval.
Pred očami sa mu vynorila Hermionina tvár, počul jej smiech. Počas toho krátkeho okamihu si spomenul na mnohé hádky a sladké zmierovania. Zo všetkého najviac túžil vrátiť sa domov k svojej manželke. Napriek Malfoyovým podrazom ju nikdy neprestal milovať. Chcel jej povedať, že ho mrzí ako sa k nej v poslednom čase správal…
Nedokázal rozumne uvažovať. Harry a smrťožrúti ? To čo videl predsa nedávalo zmysel. Vedel, že má v sebe niečo z Voldemorta, ale napriek tomu ho stále považoval za Harryho, svojho kamaráta, s ktorým zažil všelijaké nevšedné zážitky. Pociťoval k nemu dosť veľké sympatie a bol ochotný zmieriť sa s temnou časťou jeho duše. Veril tomu, že už viac nemieni pokračovať v nezmyselnom zabíjaní. Neúprosne hypnotizoval červené zrenice a hľadal v nich náznak niečoho známeho.
„Nebudem sa s tebou zaoberať celú noc. Nie si pre mňa až natoľko dôležitý,“ netrpezlivo vyprskol Harry.
„Čo s ňou chceš urobiť ?“ Ron sa pokúšal zatiahnuť ho do rozhovoru, aby získal čas.
„Nemusíš mať obavy. Bude sa jej vodiť lepšie než tebe,“ Harry priam láskavo natiahol ruky a očakával, že sa konečne prestane vykrúcať.
„Môj pane, ako je možné, že ste v Potterovom tele ?“ opýtala sa Bella. Už to nedokázala dlhšie vydržať.
„Ja nie som v jeho tele. Stal som sa stal ním, ale musíš mať obavy, že sa budeš musieť stále dívať na Potterov nevinný ksicht. Smrtihlav mi poskytol novú schopnosť, ktorá bude určite užitočná,“ jeho plášť sa mierne zavlnil a telo sa začalo meniť. Pred nimi stál niekdajší Lord Voldemort vo svojej plnej „kráse“. Smrťožrúti zalapali po dychu. Ani jeden z nich sa neodvážil namietať.
„Tak čo Weasley, ešte stále sa domnievaš, že som tvoj priateľ ?“ obrátil svoju pozornosť späť k Ronovi. Hadia tvár sa stiahla do pomstychtivej grimasy.
„SI NETVOR,“ skríkol Ron, „TY URČITE NIE SI HARRY,“ pevne zovrel v ruke prútik. Niečo mu však navrávalo, že jeho kamarát je ešte stále niekde tam, uväznený pod vplyvom Smrtihlava.
Do jeho mysle vstúpil nejaký hlas. Buď pokojný. Dostanem ťa odtiaľto.
Nechápavo vypleštil oči. Záhadný hlas sa mu však opäť prihovoril. To som ja Helen. Mám v ruke nádobku s niečím špeciálnym. Vezmi si ju.
„Tak fajn,“ premohol triašku, ktorá sa ho zmocnila, keď pred sebou videl dávno mŕtveho čarodejníka. Opatrne vybral z jej ruky maličkú nádobku a hodil ju o zem. sivý dym zahalil všetkých smrťožrútov. Ovanul ich chlad… Smrťožrúti sa hýbali dosť pomaly a kŕčovito…Až nakoniec celkom primrzli na mieste.
„Ako je to možné ?“ šokovane poznamenal Ron. „Si v bezvedomí alebo nie ?“
Helen mu opäť odpovedala v myšlienkach.
Teraz sa nedokážem úplne prebrať. Nezdržiavaj sa so mnou a odíď, tento elixír nemá veľmi dlhú účinnosť.
„Nemôžem ťa tu nechať, čo ak ti ublížia ?“
Polož ma na zem. Nemaj žiadne obavy. Nejako si už poradím. Nemôžem ho nechať samého.
Ron ju neochotne poslúchol. Smrťožrúti mu zrazu zmizli z očí. Niečo ho vtiahlo do víru farieb a zvláštnych zvukov. Ocitol sa v dome Lee Eliotovej. Rýchlo sa ponáhľal do Hermioninej spálne….
Srdce mu bilo tak prudko, až ho cítil kdesi v hrdle. Naprázdno preglgol a pritiahol si Helen bližšie k sebe. Nechcel zomrieť, ale nemienil dopustiť, aby ho Harry ponižoval.
Pred očami sa mu vynorila Hermionina tvár, počul jej smiech. Počas toho krátkeho okamihu si spomenul na mnohé hádky a sladké zmierovania. Zo všetkého najviac túžil vrátiť sa domov k svojej manželke. Napriek Malfoyovým podrazom ju nikdy neprestal milovať. Chcel jej povedať, že ho mrzí ako sa k nej v poslednom čase správal…
Nedokázal rozumne uvažovať. Harry a smrťožrúti ? To čo videl predsa nedávalo zmysel. Vedel, že má v sebe niečo z Voldemorta, ale napriek tomu ho stále považoval za Harryho, svojho kamaráta, s ktorým zažil všelijaké nevšedné zážitky. Pociťoval k nemu dosť veľké sympatie a bol ochotný zmieriť sa s temnou časťou jeho duše. Veril tomu, že už viac nemieni pokračovať v nezmyselnom zabíjaní. Neúprosne hypnotizoval červené zrenice a hľadal v nich náznak niečoho známeho.
„Nebudem sa s tebou zaoberať celú noc. Nie si pre mňa až natoľko dôležitý,“ netrpezlivo vyprskol Harry.
„Čo s ňou chceš urobiť ?“ Ron sa pokúšal zatiahnuť ho do rozhovoru, aby získal čas.
„Nemusíš mať obavy. Bude sa jej vodiť lepšie než tebe,“ Harry priam láskavo natiahol ruky a očakával, že sa konečne prestane vykrúcať.
„Môj pane, ako je možné, že ste v Potterovom tele ?“ opýtala sa Bella. Už to nedokázala dlhšie vydržať.
„Ja nie som v jeho tele. Stal som sa stal ním, ale musíš mať obavy, že sa budeš musieť stále dívať na Potterov nevinný ksicht. Smrtihlav mi poskytol novú schopnosť, ktorá bude určite užitočná,“ jeho plášť sa mierne zavlnil a telo sa začalo meniť. Pred nimi stál niekdajší Lord Voldemort vo svojej plnej „kráse“. Smrťožrúti zalapali po dychu. Ani jeden z nich sa neodvážil namietať.
„Tak čo Weasley, ešte stále sa domnievaš, že som tvoj priateľ ?“ obrátil svoju pozornosť späť k Ronovi. Hadia tvár sa stiahla do pomstychtivej grimasy.
„SI NETVOR,“ skríkol Ron, „TY URČITE NIE SI HARRY,“ pevne zovrel v ruke prútik. Niečo mu však navrávalo, že jeho kamarát je ešte stále niekde tam, uväznený pod vplyvom Smrtihlava.
Do jeho mysle vstúpil nejaký hlas. Buď pokojný. Dostanem ťa odtiaľto.
Nechápavo vypleštil oči. Záhadný hlas sa mu však opäť prihovoril. To som ja Helen. Mám v ruke nádobku s niečím špeciálnym. Vezmi si ju.
„Tak fajn,“ premohol triašku, ktorá sa ho zmocnila, keď pred sebou videl dávno mŕtveho čarodejníka. Opatrne vybral z jej ruky maličkú nádobku a hodil ju o zem. sivý dym zahalil všetkých smrťožrútov. Ovanul ich chlad… Smrťožrúti sa hýbali dosť pomaly a kŕčovito…Až nakoniec celkom primrzli na mieste.
„Ako je to možné ?“ šokovane poznamenal Ron. „Si v bezvedomí alebo nie ?“
Helen mu opäť odpovedala v myšlienkach.
Teraz sa nedokážem úplne prebrať. Nezdržiavaj sa so mnou a odíď, tento elixír nemá veľmi dlhú účinnosť.
„Nemôžem ťa tu nechať, čo ak ti ublížia ?“
Polož ma na zem. Nemaj žiadne obavy. Nejako si už poradím. Nemôžem ho nechať samého.
Ron ju neochotne poslúchol. Smrťožrúti mu zrazu zmizli z očí. Niečo ho vtiahlo do víru farieb a zvláštnych zvukov. Ocitol sa v dome Lee Eliotovej. Rýchlo sa ponáhľal do Hermioninej spálne….
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 80x
Noc temných III: 19. kapitola Prehra
13. leden 2007 | 20.09 | rubrika: Noc temných IIID
Cítil ako sa ho dotkla moc talizmanu. Jeho telom prechádzalo niečo neuveriteľné. Neviditeľná ochrana zaplavila jeho srdce protichodnými emóciami.
„Nie, to…“ pokúšal sa niečo povedať, ale Helen ho nepustila k slovu.
„Nechcem počuť žiadne výhovorky. Nezniesla by som, keby ťa Smrtihlav dostal.“ Helen sa obozretne pretiahla cez otvor, tak aby nemusela Harryho pustiť.
„A čo ja ?“ opýtal sa Ron.
„Chvíľu si tu poseď,“ navrhol mu Harry , ktorý už stál na druhej strane. Chodba sa ešte väčšmi zúžila. Vzduch bol presýtený hnilobným zápachom. Helen premohla mdloby a vybrala sa spolu s ním do desivých útrob, ktoré ju vôbec nelákali. Harry sa však napodiv cítil veľmi dobre.
„ Si si istá, že nechceš ostať s Ronom ?“ pokúsil sa ju ešte raz odhovoriť.
„Nie,“ potichu hlesla Helen. Harry neodolal a jemne ju pobozkal. Chcel, aby sa z jej mysle vytratili všetky obavy. Pre istotu rozsvietil prútik. Mihotavé svetlo sa odrážalo od stien, ktoré sa potichu vlnili. Chodba sa zvažovala stále nižšie a nižšie. Tmavé pásy poletovali okolo nich, vykrikovali nejaké nezrozumiteľné slová a obmotávali sa im okolo nôh. Chodba sa pred nimi zrazu uzavrela a zo všetkých strán ich obklopila tma. Pochopili, že budú musieť počkať, kým sa Garganea, strážkyňa posvätného miesta, rozhodne vpustiť ich dnu.
Harry si sadol na zem. Tušil, že to nebude vôbec jednoduché. Tá stará chobotnica si z nich robí dobrý deň.
Helen sa zosunula k nemu. Stálo ju to veľa námahy dávať pozor, aby Harry znovu nepodľahol nenávisti. Vedela, že Smrtihlav ho volá…Snaží sa prebudiť zlo v jeho srdci. Harry ju chlácholivo objal. Aj on si bol vedomý, že človek môže príliš ľahko podľahnúť klamlivej vidine moci.
„Na tomto mieste sa po dlhých tisícročiach prebudil Smrtihlav. Stalo sa to kvôli čarodejníkovi, ktorý ma neskôr zabil, “ zašepkala Helen.
„To nie je možné. Nikdy si mi nepovedala, že s tou vraždou má niečo spoločné Smrtihlav ?“
„Až donedávna som to nevedela. Vždy ma zaujímalo kto bol ten muž, ktorý prišiel do nášho domu a zabil mňa aj moju sestru. Podrobnejšie som preskúmala svoje spomienky aj tie ktoré sa viazali k talizmanu a zistila som, že sa to urobil mág posadnutý Smrtihlavom, ale netuším ako sa volal. Chcel získať talizman, ale nie preto, aby ho použil…Dovolila mu, aby nazrel do spomienok, ktoré sa miesili na stenách. Zelený povlak nebol pozostatok žiadnej rastliny. Boli do obrazy minulosti a šepot predstavoval ozvenu, dávno zabudnutých hlasov…
Zhrbená postava sa sťažka predierala kľukatými chodbami. Pri jej nohách sa súkal červenkastý had, ktorý mal mierne zdeformovanú hlavu.
„Urin, ja nechcem ísssť ďalej…bojím sssa,“ zasyčal had.
Čarodejník ho silno kopol a naznačil mu, aby pokračoval v ceste. Had protestne odfrkol, ale neodvážil sa viac namietať.
„Niekde tu musí byť. Videl som ju vliezť dnu,“ precedil pomedzi zuby mladý čarodejník.
„To sssa vám len zdalo. Sssem nikto dobrovoľne nechodí,“ had prudko vrazil do zavretých dverí.
„ Alohomora ! “ skríkol Urin, ale nič sa nestalo. Dvere odolali zaklínadlu.
„Viem, že sa tu niekde skrývaš a radím ti, aby si čím skôr vyliezla, lebo ťa aj tak nájdem. S Urinom Gauntom sa nebude nikto zahrávať.“
Od chrbta ho zasiahla nejaká kliatba. Sklátil sa zem a prútik mu vypadol z ruky.
„Ty podvádzaš ? “ rozčúlene siahol po prútiku, ale nejaká bledá ruka bola rýchlejšia ako on a odhodila ho. Had sa spokojne prizeral. Nemienil zasiahnuť do ich vzájomného zápasu.
„Nie, nepodvádzam, chcem ti dať šancu skoncovať s predsudkami. Viem, že ani ty nesúhlasíš s našou svadbou. Viem, že sa ti páči istá žena, ktorá nepatrí k nám, okrem toho ja som tvoja sesternica… Rodičia sa budú musieť zmieriť s tým, že je to nemožné,“ poblednutú tvár mladej ženy osvetlilo svetlo vychádzajúce spod dverí. Bola dosť vychudnutá a tvár mala poznačenú zvláštnym smútkom, ktorý mierne pošpatil jej jemné črty.
„Mlč Vera, nebudem ťa počúvať. Nevieš o čom hovoríš. Naša svadba sa uskutoční podľa plánu. Vieš, veľmi dobre, že čakáš moje dieťa, “ vyprskol nahnevane. Nemal záujem s ňou debatovať o veciach, ktoré sa aj tak nedali zmeniť. Urobil chybu, ktorú už nemohol vziať späť.
„JA SA ZA TEBA NIKDY NEVYDÁM,“ v jej ruke sa zaleskla strieborná dýka. Had natiahol svoje štíhle telo a obratne jej vychmatol zbraň z ruky. Vzpierala sa, ale bol príliš ťažký a rýchlo sa okolo nej omotával. Na ruke jej ostala drobná ranka, s ktorej vytieklo pár kvapiek krvi.
„Už nikdy sa neopovažuj niečo také urobiť !“ hromžil Urin. Vzal do ruky dýku a zúrivo ju odhodil.
„Taká otrasná muklovská vecička je pod našu úroveň. Odteraz si na teba dám dobrý pozor, nebudeš mi odporovať,“ zúrivo zapichol dýku do dverí. Vyletela z nich príšerná temnota, ktorá sa okolo neho omotala. Smrtihlav sa prebudil.
„Osud tvojho rodu je ohrozený. Ak však zmizne zo sveta talizman, ktorý ma môže poraziť, zabezpečím tvojim potomkom neobmedzenú moc…choď do Cheroku a nájdi ho…znič ten talizman…“
„On zabil mňa a neušetril ani moju malú sestru,“ Helen pocítila nekonečný odpor k tomu mužovi. Zmocnila sa jej hrôza, keď si uvedomila, že to spáchal Voldemortov pradedo. Stará bolesť naplnila jej dušu. Muž, ktorého miluje je zároveň potomkom jej vraha. Niečo také by asi položilo každého.
„Mrzí ma to, nevedel som o tom...“ Harry ju pohladil po vlasoch a pritiahol si ju bližšie k sebe.
Smrtihlav vycítil, že talizman mierne zoslabol. Nenápadne sa dostal do Harryho mysle a začal ho meniť…
„Nie, to…“ pokúšal sa niečo povedať, ale Helen ho nepustila k slovu.
„Nechcem počuť žiadne výhovorky. Nezniesla by som, keby ťa Smrtihlav dostal.“ Helen sa obozretne pretiahla cez otvor, tak aby nemusela Harryho pustiť.
„A čo ja ?“ opýtal sa Ron.
„Chvíľu si tu poseď,“ navrhol mu Harry , ktorý už stál na druhej strane. Chodba sa ešte väčšmi zúžila. Vzduch bol presýtený hnilobným zápachom. Helen premohla mdloby a vybrala sa spolu s ním do desivých útrob, ktoré ju vôbec nelákali. Harry sa však napodiv cítil veľmi dobre.
„ Si si istá, že nechceš ostať s Ronom ?“ pokúsil sa ju ešte raz odhovoriť.
„Nie,“ potichu hlesla Helen. Harry neodolal a jemne ju pobozkal. Chcel, aby sa z jej mysle vytratili všetky obavy. Pre istotu rozsvietil prútik. Mihotavé svetlo sa odrážalo od stien, ktoré sa potichu vlnili. Chodba sa zvažovala stále nižšie a nižšie. Tmavé pásy poletovali okolo nich, vykrikovali nejaké nezrozumiteľné slová a obmotávali sa im okolo nôh. Chodba sa pred nimi zrazu uzavrela a zo všetkých strán ich obklopila tma. Pochopili, že budú musieť počkať, kým sa Garganea, strážkyňa posvätného miesta, rozhodne vpustiť ich dnu.
Harry si sadol na zem. Tušil, že to nebude vôbec jednoduché. Tá stará chobotnica si z nich robí dobrý deň.
Helen sa zosunula k nemu. Stálo ju to veľa námahy dávať pozor, aby Harry znovu nepodľahol nenávisti. Vedela, že Smrtihlav ho volá…Snaží sa prebudiť zlo v jeho srdci. Harry ju chlácholivo objal. Aj on si bol vedomý, že človek môže príliš ľahko podľahnúť klamlivej vidine moci.
„Na tomto mieste sa po dlhých tisícročiach prebudil Smrtihlav. Stalo sa to kvôli čarodejníkovi, ktorý ma neskôr zabil, “ zašepkala Helen.
„To nie je možné. Nikdy si mi nepovedala, že s tou vraždou má niečo spoločné Smrtihlav ?“
„Až donedávna som to nevedela. Vždy ma zaujímalo kto bol ten muž, ktorý prišiel do nášho domu a zabil mňa aj moju sestru. Podrobnejšie som preskúmala svoje spomienky aj tie ktoré sa viazali k talizmanu a zistila som, že sa to urobil mág posadnutý Smrtihlavom, ale netuším ako sa volal. Chcel získať talizman, ale nie preto, aby ho použil…Dovolila mu, aby nazrel do spomienok, ktoré sa miesili na stenách. Zelený povlak nebol pozostatok žiadnej rastliny. Boli do obrazy minulosti a šepot predstavoval ozvenu, dávno zabudnutých hlasov…
Zhrbená postava sa sťažka predierala kľukatými chodbami. Pri jej nohách sa súkal červenkastý had, ktorý mal mierne zdeformovanú hlavu.
„Urin, ja nechcem ísssť ďalej…bojím sssa,“ zasyčal had.
Čarodejník ho silno kopol a naznačil mu, aby pokračoval v ceste. Had protestne odfrkol, ale neodvážil sa viac namietať.
„Niekde tu musí byť. Videl som ju vliezť dnu,“ precedil pomedzi zuby mladý čarodejník.
„To sssa vám len zdalo. Sssem nikto dobrovoľne nechodí,“ had prudko vrazil do zavretých dverí.
„ Alohomora ! “ skríkol Urin, ale nič sa nestalo. Dvere odolali zaklínadlu.
„Viem, že sa tu niekde skrývaš a radím ti, aby si čím skôr vyliezla, lebo ťa aj tak nájdem. S Urinom Gauntom sa nebude nikto zahrávať.“
Od chrbta ho zasiahla nejaká kliatba. Sklátil sa zem a prútik mu vypadol z ruky.
„Ty podvádzaš ? “ rozčúlene siahol po prútiku, ale nejaká bledá ruka bola rýchlejšia ako on a odhodila ho. Had sa spokojne prizeral. Nemienil zasiahnuť do ich vzájomného zápasu.
„Nie, nepodvádzam, chcem ti dať šancu skoncovať s predsudkami. Viem, že ani ty nesúhlasíš s našou svadbou. Viem, že sa ti páči istá žena, ktorá nepatrí k nám, okrem toho ja som tvoja sesternica… Rodičia sa budú musieť zmieriť s tým, že je to nemožné,“ poblednutú tvár mladej ženy osvetlilo svetlo vychádzajúce spod dverí. Bola dosť vychudnutá a tvár mala poznačenú zvláštnym smútkom, ktorý mierne pošpatil jej jemné črty.
„Mlč Vera, nebudem ťa počúvať. Nevieš o čom hovoríš. Naša svadba sa uskutoční podľa plánu. Vieš, veľmi dobre, že čakáš moje dieťa, “ vyprskol nahnevane. Nemal záujem s ňou debatovať o veciach, ktoré sa aj tak nedali zmeniť. Urobil chybu, ktorú už nemohol vziať späť.
„JA SA ZA TEBA NIKDY NEVYDÁM,“ v jej ruke sa zaleskla strieborná dýka. Had natiahol svoje štíhle telo a obratne jej vychmatol zbraň z ruky. Vzpierala sa, ale bol príliš ťažký a rýchlo sa okolo nej omotával. Na ruke jej ostala drobná ranka, s ktorej vytieklo pár kvapiek krvi.
„Už nikdy sa neopovažuj niečo také urobiť !“ hromžil Urin. Vzal do ruky dýku a zúrivo ju odhodil.
„Taká otrasná muklovská vecička je pod našu úroveň. Odteraz si na teba dám dobrý pozor, nebudeš mi odporovať,“ zúrivo zapichol dýku do dverí. Vyletela z nich príšerná temnota, ktorá sa okolo neho omotala. Smrtihlav sa prebudil.
„Osud tvojho rodu je ohrozený. Ak však zmizne zo sveta talizman, ktorý ma môže poraziť, zabezpečím tvojim potomkom neobmedzenú moc…choď do Cheroku a nájdi ho…znič ten talizman…“
„On zabil mňa a neušetril ani moju malú sestru,“ Helen pocítila nekonečný odpor k tomu mužovi. Zmocnila sa jej hrôza, keď si uvedomila, že to spáchal Voldemortov pradedo. Stará bolesť naplnila jej dušu. Muž, ktorého miluje je zároveň potomkom jej vraha. Niečo také by asi položilo každého.
„Mrzí ma to, nevedel som o tom...“ Harry ju pohladil po vlasoch a pritiahol si ju bližšie k sebe.
Smrtihlav vycítil, že talizman mierne zoslabol. Nenápadne sa dostal do Harryho mysle a začal ho meniť…
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (4x)
| přečteno: 72x
Noc temných III: 18. kapitola Voldy sa rozohnil
12. leden 2007 | 17.49 | rubrika: Noc temných IIID
Klesol na kolená, celkom priotrávený hadím jedom. Negas zdokonalil techniku hryzenia a dokázal veľmi rýchlo znehybniť obeť.
„Všššak sssom sssa už poučil, že vásss nesssmieť brať na ľahkú váhu…“ vyprskol sklamane. Čakal, že sa bude brániť oveľa dlhšie. Takto ho príliš skoro pripravil o zábavu.
„On je skutočne jedovatý. Neville tvrdil, že to nie je pravda.“ Luna rýchlo vzala Roya na ruky a dala mu vypiť pár kvapiek bledoružového odvaru.
„JE NESKUTOČNÝ, DOVLEČIE SEM JEDOVATÉHO HADA, AKOBY TO BOL NEŠKODNÝ DOMÁCI MILÁČIK !“ rozčuľovala sa. Roy si spokojne odgrgol.
„Helen mi poslala protijed, ak chceš môžeme mu ho dať…“ Lee vytiahla z vrecka nejakú fľaštičku.
„Uväzniť,“ skríkla Luna. Rýchlo zviazala nezvaného hosťa.
„Daj mu to. Ja ťa budem pre istotu kryť.“
Lee sa naklonila k trasúcemu sa mužovi a donútila ho vypiť protilátku. Opatrne mu zložila kapucňu.
„Gregory Goyle, tuším si si pomýlil dom. Tu žijú len slušní ľudia,“ pohŕdavo vyprskla Luna. Na tú tvár nemohla len tak ľahko zabudnúť. Až teraz si všimla, že sa ledva zmestí do habitu…
„Cvočka sa nám tu nejak rozdrapuje,“ oplatil jej to Goyle.
„Ste pod ochranou Temného pána a to znamená, že nie ste ani zďaleka takí svätí,“ zahuhňal pochybovačne.
„Teba ten smiech prejde, keď budeš sedieť v Azkabane. Nechápem o čom to hovoríš.“ položila Roya späť do postieľky.
„O vašom slávnom vyvolenom. Uvidíme, ako sa zatvárite, keď ho nabudúce stretnete,“ zachechtal sa.
Luna vzala z kredenca trochu hop-šup prášku. Jej hlava letela cez celú sieť kozubov.
Neville sa práve vrátil z namáhavej obchôdzky. Usadil sa do kancelárie vytapetovanej tvárami smrťožrútov… Jeho kolegovia práve vypĺňali nejaké hlásenie. Jeden z nich ho varovne štuchol a ukázal na krútiacu sa hlavu, ktorá sa zjavila v kozube.
„NEVILLE, POĎ OKAMŽITE DOMOV,“ ziapala Luna.
Zaliala ho červeň, keď postrehol ako sa niektorí nezadaní kolegovia uškŕňajú…Zachytil aj nejaké poznámky o prílišnej hystérii pani Longbottomovej. U nich „doma“ sa vždy niečo zomlelo. Neville s Lunou nikdy nenudil.
„Miláčik, teraz to nejde. Mám prácu,“ chcel to mať čo najskôr za sebou. Myslel si, že mu mieni vynadať kvôli tomu, že nechal malého chvíľu samého.
„PRED MALOU CHVÍĽU NÁS V IZBE PREPADOL SMRŤOŽRÚT, RADÍM TI, ABY SI POHOL ZADKOM A PRI…Áá,“ niekto ju vyťahoval von z hop- šup práškovej siete.
„Goyle, ty si, ale nemehlo.. veď sú to len dve ženské, decko a háďa…“ Crabbovi sa podarilo spútať Negasa. Luna sa nedobrovoľne ocitla v jeho zovretí. Lee nemohla nič robiť, nevedela čarovať.
„Čo chceš ? “
„Vašu kamarátku Hermionu, samozrejme. Draco sa dozvedel, že bude otcom a rád by si to overil…“
„Nebýva tu,“ odsekla Luna. Lakťom zasiahla Crabba do tváre. Trochu sa zatackal, ale nepustil ju.
„Buď dobrá, inak to schytá tvoj malý synáčik.“ prstom ukázal na Roya, ktorý naňho vzápätí vyplazil jazyk.
„Kamoš, tuším by sme mali vypadnúť, ten had patrí…“ Goyle sa pokúšal postaviť, ale povrazy mu v tom zabraňovali.
„Všššak sssom sssa už poučil, že vásss nesssmieť brať na ľahkú váhu…“ vyprskol sklamane. Čakal, že sa bude brániť oveľa dlhšie. Takto ho príliš skoro pripravil o zábavu.
„On je skutočne jedovatý. Neville tvrdil, že to nie je pravda.“ Luna rýchlo vzala Roya na ruky a dala mu vypiť pár kvapiek bledoružového odvaru.
„JE NESKUTOČNÝ, DOVLEČIE SEM JEDOVATÉHO HADA, AKOBY TO BOL NEŠKODNÝ DOMÁCI MILÁČIK !“ rozčuľovala sa. Roy si spokojne odgrgol.
„Helen mi poslala protijed, ak chceš môžeme mu ho dať…“ Lee vytiahla z vrecka nejakú fľaštičku.
„Uväzniť,“ skríkla Luna. Rýchlo zviazala nezvaného hosťa.
„Daj mu to. Ja ťa budem pre istotu kryť.“
Lee sa naklonila k trasúcemu sa mužovi a donútila ho vypiť protilátku. Opatrne mu zložila kapucňu.
„Gregory Goyle, tuším si si pomýlil dom. Tu žijú len slušní ľudia,“ pohŕdavo vyprskla Luna. Na tú tvár nemohla len tak ľahko zabudnúť. Až teraz si všimla, že sa ledva zmestí do habitu…
„Cvočka sa nám tu nejak rozdrapuje,“ oplatil jej to Goyle.
„Ste pod ochranou Temného pána a to znamená, že nie ste ani zďaleka takí svätí,“ zahuhňal pochybovačne.
„Teba ten smiech prejde, keď budeš sedieť v Azkabane. Nechápem o čom to hovoríš.“ položila Roya späť do postieľky.
„O vašom slávnom vyvolenom. Uvidíme, ako sa zatvárite, keď ho nabudúce stretnete,“ zachechtal sa.
Luna vzala z kredenca trochu hop-šup prášku. Jej hlava letela cez celú sieť kozubov.
Neville sa práve vrátil z namáhavej obchôdzky. Usadil sa do kancelárie vytapetovanej tvárami smrťožrútov… Jeho kolegovia práve vypĺňali nejaké hlásenie. Jeden z nich ho varovne štuchol a ukázal na krútiacu sa hlavu, ktorá sa zjavila v kozube.
„NEVILLE, POĎ OKAMŽITE DOMOV,“ ziapala Luna.
Zaliala ho červeň, keď postrehol ako sa niektorí nezadaní kolegovia uškŕňajú…Zachytil aj nejaké poznámky o prílišnej hystérii pani Longbottomovej. U nich „doma“ sa vždy niečo zomlelo. Neville s Lunou nikdy nenudil.
„Miláčik, teraz to nejde. Mám prácu,“ chcel to mať čo najskôr za sebou. Myslel si, že mu mieni vynadať kvôli tomu, že nechal malého chvíľu samého.
„PRED MALOU CHVÍĽU NÁS V IZBE PREPADOL SMRŤOŽRÚT, RADÍM TI, ABY SI POHOL ZADKOM A PRI…Áá,“ niekto ju vyťahoval von z hop- šup práškovej siete.
„Goyle, ty si, ale nemehlo.. veď sú to len dve ženské, decko a háďa…“ Crabbovi sa podarilo spútať Negasa. Luna sa nedobrovoľne ocitla v jeho zovretí. Lee nemohla nič robiť, nevedela čarovať.
„Čo chceš ? “
„Vašu kamarátku Hermionu, samozrejme. Draco sa dozvedel, že bude otcom a rád by si to overil…“
„Nebýva tu,“ odsekla Luna. Lakťom zasiahla Crabba do tváre. Trochu sa zatackal, ale nepustil ju.
„Buď dobrá, inak to schytá tvoj malý synáčik.“ prstom ukázal na Roya, ktorý naňho vzápätí vyplazil jazyk.
„Kamoš, tuším by sme mali vypadnúť, ten had patrí…“ Goyle sa pokúšal postaviť, ale povrazy mu v tom zabraňovali.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (5x)
| přečteno: 81x
Noc temnýchIII: 17.kapitola Srdce na dlani
11. leden 2007 | 17.19 | rubrika: Noc temných IIID
„Poď bližšie, láska moja…je mi veľmi zima.“
V prvom momente nezistila s kým je zavretá v cele, pretože jej myseľ bola stále v šoku. Ale keď opäť prehovoril bolo jej jasné s kým má tú česť.
„RIDDLE,“ vyštekla rozčúlene. On bol ten posledný človek, s ktorým by chcela byť zavretá na odľahlom mieste. Pritisla si zdravú ruku bližšie k telu. Naozaj tam bolo dosť chladno.
„SI ZRADCA, DOSTAL SI MA DO RIADNEJ ŠLAMASTIKY…nemysli si, že sa k tebe ešte niekedy priblížim…môžeš pokojne zmrznúť až na kosť. Nikto za tebou plakať nebude,“ urazene odula pery.
„Smrtihlav ma k tomu donútil. Vyhrážal sa mi, že ťa zabije mojou vlastnou rukou, ak neurobím to čo chce…ja som nechcel, aby sa to odohralo za takých okolností…Naplánovali to smrťožrúti, aby ma dostali z Rokfortu. Nachytali aj teba. Vieš o tom, že si zavraždila školskú sestru ?“
„Niečo také by som neurobila. Ja neovládam avadu.“
„To Smrtihlavovi neprekáža. Okrem toho som na vlastné oči videl ako si sa pokúšala zabiť aj Bellu, za čo by som ti bol nesmierne vďačný. So mnou už nepočítajú…vraj sa až príliš nechávam uniesť svojimi citmi. Som pre nich úplne bezcenný….chcú môjho otca,“ chvíľu mu trvalo, kým to zo seba dostal.
„Už ma viac neoklameš. Neverím ti ani slovo…Voldemort zomrel.“
Rob drsne zakašľal. „Len poď bližšie a uvidíš. Nič sa ti nestane. Môj otec žije, ale to je dlhá história…“
Harriet pomaly podišla k nemu. Ležal na zemi, nohy a ruky mal zaťažené magickými okovami. Neúprosne to priväzovali k zemi. Stále mu však nedôverovala. Čo ak je to len ďalší trik ?
Rob sucho preglgol. „Nemohol som im vzdorovať. Bolo ich priveľa a bál som sa, že ti ublížia,“ jeho telo sa prudko naplo. Snažil sa pôsobiť spokojne a vyrovnane, ale akosi sa mu to nedarilo. Uprel na ňu prázdny pohľad plný bolesti.
Váhavo si k nemu sadla. „Prisahám, že som nechcel, aby…“ hlas sa mu zasekol v hrdle. Harriet ho jemne pohladkala…Jeho telom prebehla vlna túžby.
„Tak to vidím,“ rýchlo odtiahla ruku, akoby sa popálila. Nemienila sa len tak ľahko prispôsobiť jeho rozmarom.
„Netráp ma.“
Dvere na cele sa prudko rozleteli. Rob sa tentoraz mýlil, keď tvrdil, že nikto nepríde.
Draco Malfoy sa lenivo oprel o mreže. „Tak čo Riddle, ako sa ti páči pobyt v našom väzení ? Máš tu celkom príjemnú spoločnosť…“ Malfoy chytil Harriet za vlasy a surovo ju odtiahol od Roba. Pritlačil ju k stene…
„ZABIJEM ŤA, OKAMŽITE JU PUSTI !“ Zreval Rob.
„Naozaj a ako to mieniš urobiť, keď si zviazaný a nemáš prútik. Okrem toho mňa nemôžeš zabiť, kým mám Smrtihlava som nezraniteľný. Budeš sa musieť dívať na to ako si užívam s tvojou malou kamarátkou…“
Harriet nohou nahmatala nejaký železný predmet. Tentoraz sa nemienila len tak ľahko vzdať. Nedokázala ho však zdvihnúť. Malfoy ju držal poriadne silno. Cítila ako jej z rán kvapká krv. Zlomená ruka jej priam horela od bolesti.
„Smrtihlav ťa ochraňuje len čiastočne. Ja som totiž dieťa talizmanu…“ Rob zľahka privrel oči. Keď bol malý dokázal čarovať aj bez prútika. Dúfal, že sa mu to podarí aj tentoraz. Odlomený kus mreží silno udrel Draca po hlave. Odovzdane sa zrútil k jej nohám. Harriet mu vychmatla z ruky prútik.
„Expeliarmus,“ vykríkla Bella. Dracov prútik sa presunul do jej rúk.
„Nie, moja drahá tak ľahko to nepôjde,“ žiarivo sa na nich usmiala a zamrmlala nejaké nezrozumiteľné slová.
Harriet odletela do steny, pričom sa ozvalo desivé zapraskanie. Zlomená ruka dostala poriadny zásah. Ledva predýchala ostrú bolesť, ktoré jej prešla do ramena. „VYPADNI, TY POTVORA,“ prikázal jej Rob.
„Nerozdrapuj sa maličký, lebo dostaneš poriadnu výchovnú lekciu…môžeme s ňou začať aj hneď ak si to želáš,“ výhražne ho pošteklila prútikom. Ľadové pramienky sa zabodli do jeho tela.
V prvom momente nezistila s kým je zavretá v cele, pretože jej myseľ bola stále v šoku. Ale keď opäť prehovoril bolo jej jasné s kým má tú česť.
„RIDDLE,“ vyštekla rozčúlene. On bol ten posledný človek, s ktorým by chcela byť zavretá na odľahlom mieste. Pritisla si zdravú ruku bližšie k telu. Naozaj tam bolo dosť chladno.
„SI ZRADCA, DOSTAL SI MA DO RIADNEJ ŠLAMASTIKY…nemysli si, že sa k tebe ešte niekedy priblížim…môžeš pokojne zmrznúť až na kosť. Nikto za tebou plakať nebude,“ urazene odula pery.
„Smrtihlav ma k tomu donútil. Vyhrážal sa mi, že ťa zabije mojou vlastnou rukou, ak neurobím to čo chce…ja som nechcel, aby sa to odohralo za takých okolností…Naplánovali to smrťožrúti, aby ma dostali z Rokfortu. Nachytali aj teba. Vieš o tom, že si zavraždila školskú sestru ?“
„Niečo také by som neurobila. Ja neovládam avadu.“
„To Smrtihlavovi neprekáža. Okrem toho som na vlastné oči videl ako si sa pokúšala zabiť aj Bellu, za čo by som ti bol nesmierne vďačný. So mnou už nepočítajú…vraj sa až príliš nechávam uniesť svojimi citmi. Som pre nich úplne bezcenný….chcú môjho otca,“ chvíľu mu trvalo, kým to zo seba dostal.
„Už ma viac neoklameš. Neverím ti ani slovo…Voldemort zomrel.“
Rob drsne zakašľal. „Len poď bližšie a uvidíš. Nič sa ti nestane. Môj otec žije, ale to je dlhá história…“
Harriet pomaly podišla k nemu. Ležal na zemi, nohy a ruky mal zaťažené magickými okovami. Neúprosne to priväzovali k zemi. Stále mu však nedôverovala. Čo ak je to len ďalší trik ?
Rob sucho preglgol. „Nemohol som im vzdorovať. Bolo ich priveľa a bál som sa, že ti ublížia,“ jeho telo sa prudko naplo. Snažil sa pôsobiť spokojne a vyrovnane, ale akosi sa mu to nedarilo. Uprel na ňu prázdny pohľad plný bolesti.
Váhavo si k nemu sadla. „Prisahám, že som nechcel, aby…“ hlas sa mu zasekol v hrdle. Harriet ho jemne pohladkala…Jeho telom prebehla vlna túžby.
„Tak to vidím,“ rýchlo odtiahla ruku, akoby sa popálila. Nemienila sa len tak ľahko prispôsobiť jeho rozmarom.
„Netráp ma.“
Dvere na cele sa prudko rozleteli. Rob sa tentoraz mýlil, keď tvrdil, že nikto nepríde.
Draco Malfoy sa lenivo oprel o mreže. „Tak čo Riddle, ako sa ti páči pobyt v našom väzení ? Máš tu celkom príjemnú spoločnosť…“ Malfoy chytil Harriet za vlasy a surovo ju odtiahol od Roba. Pritlačil ju k stene…
„ZABIJEM ŤA, OKAMŽITE JU PUSTI !“ Zreval Rob.
„Naozaj a ako to mieniš urobiť, keď si zviazaný a nemáš prútik. Okrem toho mňa nemôžeš zabiť, kým mám Smrtihlava som nezraniteľný. Budeš sa musieť dívať na to ako si užívam s tvojou malou kamarátkou…“
Harriet nohou nahmatala nejaký železný predmet. Tentoraz sa nemienila len tak ľahko vzdať. Nedokázala ho však zdvihnúť. Malfoy ju držal poriadne silno. Cítila ako jej z rán kvapká krv. Zlomená ruka jej priam horela od bolesti.
„Smrtihlav ťa ochraňuje len čiastočne. Ja som totiž dieťa talizmanu…“ Rob zľahka privrel oči. Keď bol malý dokázal čarovať aj bez prútika. Dúfal, že sa mu to podarí aj tentoraz. Odlomený kus mreží silno udrel Draca po hlave. Odovzdane sa zrútil k jej nohám. Harriet mu vychmatla z ruky prútik.
„Expeliarmus,“ vykríkla Bella. Dracov prútik sa presunul do jej rúk.
„Nie, moja drahá tak ľahko to nepôjde,“ žiarivo sa na nich usmiala a zamrmlala nejaké nezrozumiteľné slová.
Harriet odletela do steny, pričom sa ozvalo desivé zapraskanie. Zlomená ruka dostala poriadny zásah. Ledva predýchala ostrú bolesť, ktoré jej prešla do ramena. „VYPADNI, TY POTVORA,“ prikázal jej Rob.
„Nerozdrapuj sa maličký, lebo dostaneš poriadnu výchovnú lekciu…môžeme s ňou začať aj hneď ak si to želáš,“ výhražne ho pošteklila prútikom. Ľadové pramienky sa zabodli do jeho tela.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (5x)
| přečteno: 67x
Noc temných III: 16. kapitola Vražedná posadnutosť
11. leden 2007 | 17.18 | rubrika: Noc temných IIID
„AKO STE HO MOHLI NECHAŤ ODÍSŤ ?“ Ginny naplno využívala kapacitu svojho hlasu. Trvalo dosť dlho kým sa všetci prebrali. MgGonagallová sa akurát snažila prinútiť Botta, aby z nej láskavo zliezol.
„On nás všetkých omráčil, jednou kliatbou…nepochybne je to výnimočný čarodejník,“ sucho poznamenal auror, ktorý stál pri nej. Tie slová na ňu zaúčinkovali horšie, akoby ju urazil. Ginny sa poriadne naježila.
„Nebuďte smiešny. Hádam mu len nechcete skladať poklony. Je rovnako skazený ako ten jeho úžasný otecko…hneď vidno, že je to jeho synáčik…“
Harry a Helen sa konečne vymotali spod stola. MgGonagallová si rýchlo napravila klobúk, ktorý jej Bott nechtiac zhúžval a zadychčane sa oprela o stôl.
„Ak Harriet potrebuje pomoc…môžeme veľmi ľahko zistiť či…“ začala Helen.
„VY SA DO TOHO NEMIEŠAJTE,“ skríkla podráždene.
„Ginny, prosím ťa ovládaj sa,“ sykol Harry. Nemal náladu na hysterické výstupy. Aurori na čele s MgGonagallovou zamierili k dverám. Problém bol v tom, že ich niečo blokovalo a nedali sa otvoriť.
„JA ŤA NESPOZNÁVAM, EŠTE AJ TY SI NA ICH STRANE…HARRY, ČO SA TO S TEBOU STALO ?“
„Buď rozumná, Ginny. Chápem, že si rozrušená, ale začínaš mi zliezť na nervy. Nemôžeš obviňovať všetkých okolo seba. Veď ani nevieš ako sa to presne odohralo…Nemysli si, že ty si jediná, ktorej na tom záleží. Už kvôli Harriet by si mala dovoliť, aby sa s ňou aspoň porozprávala…“ snažil sa ju presvedčiť Harry.
„TO NEPRICHÁDZA DO ÚVAHY,“ zasipela rozčúlene.
Helen veľmi zaujímalo ako Harry zareaguje. Bola zvedavá, ktorá časť jeho osobnosti sa tentoraz prejaví…
„JE TO AJ MOJA DCÉRA,“ nemal záujem pokračovať v hádke.
„TAK TO TI DOŠLO PRÍLIŠ NESKORO…VYSVETLI MI, AKO JE TO MOŽNÉ, ŽE RIDDLE SA K TEBE CHOVAL TAK DÔVERNE ?“ Ginny sa postavila celkom blízko k Harrymu. Založila si ruky v bok a vyzývavo naňho zazerala. Všetci v miestnosti spozorneli. Aurori prestali búchať na dvere a otočili sa k nemu. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
Harryho oči sa nebezpečne zaleskli. Nechcel skrývať svoj vzťah s Helen… Páčilo by sa mu, keby to mohol všetkým oznámiť, ale nesmel to urobiť. Ešte potrvá dosť dlho kým to okolie akceptuje.
„Nenechaj sa ovládnuť nenávisťou. Ty si taká nikdy nebola,“ zmiernil tón hlasu. Ginny sa mu vrhla do náručia. Opatrne ju pohladil po vlasoch…Rýchlo sa však z jej objatia vymanil. Cítil, že od neho chce niečo čo jej nemôže dať.
„On nás všetkých omráčil, jednou kliatbou…nepochybne je to výnimočný čarodejník,“ sucho poznamenal auror, ktorý stál pri nej. Tie slová na ňu zaúčinkovali horšie, akoby ju urazil. Ginny sa poriadne naježila.
„Nebuďte smiešny. Hádam mu len nechcete skladať poklony. Je rovnako skazený ako ten jeho úžasný otecko…hneď vidno, že je to jeho synáčik…“
Harry a Helen sa konečne vymotali spod stola. MgGonagallová si rýchlo napravila klobúk, ktorý jej Bott nechtiac zhúžval a zadychčane sa oprela o stôl.
„Ak Harriet potrebuje pomoc…môžeme veľmi ľahko zistiť či…“ začala Helen.
„VY SA DO TOHO NEMIEŠAJTE,“ skríkla podráždene.
„Ginny, prosím ťa ovládaj sa,“ sykol Harry. Nemal náladu na hysterické výstupy. Aurori na čele s MgGonagallovou zamierili k dverám. Problém bol v tom, že ich niečo blokovalo a nedali sa otvoriť.
„JA ŤA NESPOZNÁVAM, EŠTE AJ TY SI NA ICH STRANE…HARRY, ČO SA TO S TEBOU STALO ?“
„Buď rozumná, Ginny. Chápem, že si rozrušená, ale začínaš mi zliezť na nervy. Nemôžeš obviňovať všetkých okolo seba. Veď ani nevieš ako sa to presne odohralo…Nemysli si, že ty si jediná, ktorej na tom záleží. Už kvôli Harriet by si mala dovoliť, aby sa s ňou aspoň porozprávala…“ snažil sa ju presvedčiť Harry.
„TO NEPRICHÁDZA DO ÚVAHY,“ zasipela rozčúlene.
Helen veľmi zaujímalo ako Harry zareaguje. Bola zvedavá, ktorá časť jeho osobnosti sa tentoraz prejaví…
„JE TO AJ MOJA DCÉRA,“ nemal záujem pokračovať v hádke.
„TAK TO TI DOŠLO PRÍLIŠ NESKORO…VYSVETLI MI, AKO JE TO MOŽNÉ, ŽE RIDDLE SA K TEBE CHOVAL TAK DÔVERNE ?“ Ginny sa postavila celkom blízko k Harrymu. Založila si ruky v bok a vyzývavo naňho zazerala. Všetci v miestnosti spozorneli. Aurori prestali búchať na dvere a otočili sa k nemu. V miestnosti zavládlo hrobové ticho.
Harryho oči sa nebezpečne zaleskli. Nechcel skrývať svoj vzťah s Helen… Páčilo by sa mu, keby to mohol všetkým oznámiť, ale nesmel to urobiť. Ešte potrvá dosť dlho kým to okolie akceptuje.
„Nenechaj sa ovládnuť nenávisťou. Ty si taká nikdy nebola,“ zmiernil tón hlasu. Ginny sa mu vrhla do náručia. Opatrne ju pohladil po vlasoch…Rýchlo sa však z jej objatia vymanil. Cítil, že od neho chce niečo čo jej nemôže dať.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (4x)
| přečteno: 85x
Noc temnýchIII: 15. kapitola Čierna pyramída, obvi
3. leden 2007 | 21.58 | rubrika: Noc temných IIID
Po ruke jej stekali pramienky krvi. Na tú vytŕčajúcu časť kosti sa nedokázala ani pozrieť. Chcela kričať, ale zdvihnutý prútik mieriaci na jej hlavu ju od toho nápadu ihneď odhovoril. Ostávalo jej len, dúfať, že niekto príde….Nie je možné, aby nikto nepočul čo sa deje na chodbe…
„Sm…“ Bott sa snažil niečo povedať, ale nešlo to. Zrejme bol pod vplyvom kliatby imperius. Ruka s prútikom mu klesla.
„Ty ?“ zjojkla Harriet. Oveľa viac ako zranená ruka ju bolelo poznanie, že človek, ktorému dôverovala ju zradil.
„Čakala si niekoho iného ?“ ten hlas, bol presýtený niečím temným, čo nevedela presne identifikovať.
„Nie, ja…“ vyjachtala Harriet.
„Sm…“ Bott sa snažil niečo povedať, ale nešlo to. Zrejme bol pod vplyvom kliatby imperius. Ruka s prútikom mu klesla.
„Ty ?“ zjojkla Harriet. Oveľa viac ako zranená ruka ju bolelo poznanie, že človek, ktorému dôverovala ju zradil.
„Čakala si niekoho iného ?“ ten hlas, bol presýtený niečím temným, čo nevedela presne identifikovať.
„Nie, ja…“ vyjachtala Harriet.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1.67 (6x)
| přečteno: 80x
Noc temnýchIII: 14. kapitola Láska a nenávisť
2. leden 2007 | 08.36 | rubrika: Noc temných IIID
Cítil ako mu trieska vyletela z ruky. Zrejme to spôsobilo nejaké kúzlo. Bolesť však neustávala.
„Čo sa to deje ? Veď to bola len obyčajná…“
„Rob sa dotkol magickej bariéry, zabezpečil som ju kúzlom, ktoré spôsobuje muky…“ skočil jej do reči Voldemort.
Do očí mu vyhŕkli slzy. Počul ako mama niečo povedala, ale zmysel je slov mu unikol. Nedokázal vnímať. Celé jeho telo sa sústredilo na tie nekonečné muky. Bolo to najdlhších 30 sekúnd v jeho živote…
Voldemort mu niečo zašepkal do ucha. Z prútika vyšľahlo perleťovo- sivé zaklínadlo. Len čo sa dotklo jeho kože, trápenie pominulo. Prudko ho obrátil k sebe…
„Prečo si liezol na ten strom ?“ opýtal sa posmešne.
„Ako to vieš…ja som ti predsa nič nepovedal.“
„Ale áno, stačilo mi to, keď som sa na teba pozrel…mal si na tváry taký previnilý výraz…nebolo ťažké zistiť čo sa ti preháňa v hlave, ale nevidel som všetko…“
„Chcel som vidieť ako to vyzerá vonku…“
Voldemortove oči sa nebezpečne zúžili. Nemal rád, keď niekto porušoval jeho príkazy. Svoj trest si však už odpykal.
„Čo sa týka teba, očakávam ťa na stretnutí smrťožrútov…na tých dvoch muklov nebudem brať žiadne ohľady…no predtým ako ich dostane na starosť Draco môžeš sa s nimi rozlúčiť…“
„Josh, kde sme sa to ocitli ? Čo tu robí naša dcéra ? Nikdy som nechcela veriť tomu, že je vrahyňa, ale teraz…“ Juliet si rozčúlene prehrabla tmavé vlasy. Pritúlila sa k svojmu manželovi. Zavreli ich do malej komory plnej starých harabúrd.
„Neviem drahá, nepozdáva sa mi to, tí ľudia čo nás uniesli sú blázni. Videla si ako čudne sa obliekajú…“
Dvere sa prudko otvorili. Dovnútra vošiel malý chlapček. Hneď za ním sa ponáhľala Helen. Bolo to pre ňu veľmi ťažké…
„PROSÍM ŤA, ČO TO ZNAMENÁ ? PREČO SI ZABILA MILANA ? KTO SÚ TÍTO ĽUDIA ? “ zvrieskla Juliet.
„To radšej nechcite vedieť…ja nemôžem…prepáčte mi…“ Helen si sadla na dlážku. Rukami si zakrývala tvár. Každá z tých otázok rozjatrila staré rany…
„Muklovia sa vždy veľa vypytujú.“ Voldemort si chladne premeral svojich svokrovcov. Obaja nemali ani potuchy o existencii čarodejníkov. Jeho odev im pripadal dosť uletený. Na hlave mal natiahnutú kapucňu, tak aby mu nebolo vidieť do tváre.
„Ja vám rád odpoviem na vaše otázky. Toto nie je žiadna hra. Znamená to, že ste odsúdený na smrť… Helen zabila toho vášho Milana kvôli mne a to kto sme, spoznáte o malú chvíľu…“
„Ste šialenec,“ rozčúlene skonštatoval Josh.
Voldemort sa ledva zdržiaval. Ruka s prútikom mu automaticky poskočila. Nechcel ich príliš unaviť. To bude Dracova úloha. Josh Catch vyzeral dosť zúbožene. Na prvý pohľad bolo jasné, že by dlhotrvajúce mučenie nemusel zvládnuť.
„Zvažujte svoje slová…“
„VYHRÁŽATE SA NÁM TU ZABITÍM AKO INAK VÁS MÔŽEME NAZVAŤ !“ odvrkla Juliet.
Helen sa rýchlo postavila Voldemortovi do cesty. Vedela, že to nie je rozumné, ale nemienila čakať kým bude Juliet mŕtva. Rýchlo ho objala a pomocou jemnej mágie prenášala do jeho mysle ukľudňujúce signály.
Vôbec sa tomu vôbec nebránil. Jej snahy o záchranu ľudí ho vždy nesmierne pobavili… Rob nesmelo postával pri nich a čakal čo sa bude diať…
„Dovolil som svojej manželke a synovi, aby sa s vami rozlúčili, ale už je čas, aby ste…“ Slávnostne si zložil kapucňu. Obaja zdreveneli od hrôzy pri pohľade na jeho tvár. Josh sa chytil za hruď, tak prudko dýchal, akoby prebehol poriadne dlhú trať. Juliet neveriacky pokrútila hlavou.
„Viem si predstaviť, že to bolo pre ňu veľmi ťažké…Tvoj otec ich zabil ?“ Bott sa poriadne zababušil do prikrývky. Začalo mu byť chladno.
„Nie, on ich nezabil. Stali sa oveľa horšie veci… Keď bolo stretnutie smrťožrútov, načúval som na chodbe. Myslím, že otec o tom vedel, ale nebral to na vedomie…Videl som Draca Malfoya…stál uprostred kruhu Voldemortových stúpencov…“
„Draco, Draco sklamal si ma. Očakával som, že si dokážeš splniť svoje povinnosti…“ Voldemort sedel na vyvýšenom mieste v akejsi provizórnej sieni, ktorú používali kvôli zábave…
„Urobím všetko čo mi prikážete…“ povedal blonďavý chalan.
„Musím ťa upozorniť, že neprijímam do svojich radov ľudí, ktorý nedokážu použiť svoju moc…ak nám dokážeš, že nie si žiaden zbabelec necháme ťa žiť, ak nie skončíš veľmi zle…od nás sa odchádza len do hrobu…“ Voldemort sa mu naďalej vyhrážal. To nebola žiadna novinka. Rob sa posunul o trochu bližšie. Otec trval na tom, aby sa Helen tiež zúčastnila tejto „schôdze“. Sedela v kúte pri Červochvostovi čo najďalej od NEHO. Rob si bol istý, že mu to určite nejakým spôsobom vráti.
Štyri meravé postavy boli priviazané k stĺpom, ktoré sa vlnili ako živé hady.
„Začneme imperiusom, to by snáď mohol náš mladý priateľ zvládnuť…“ navrhol Voldemort. Dlhým prstom ukázal na Josha Catcha. Jeho putá sa uvoľnili.
Draco trochu znervóznel, ale nie až natoľko, aby sa odvážil protestovať. Prikázal mu, aby napodobňoval sliepku. Nebolo to také hrozné ako sa zdalo. Rob si zakryl oči, keď videl telo svojej babky zmietať sa po zemi. Voldemort ju vybral na predvedenie kliatby cruciatus…
„Svoju ďalšiu obeť si môžeš vybrať sám…“ spokojne poznamenal Temný pán. Draco prebehol pohľadom po kruhu zloženého zo smrťožrútov.
„Chcem, aby to bola ona,' prútikom ukázal na Helen.
„Bella mi povedala, že tí dvaja muklovia sú jej rodičia. Nie je predsa možné, aby obyčajná humusáčka patrila k smrťožrútom…“ tvár sa mu skrivila od odporu. Všetci ostatní súhlasne prikyvovali.
Rob tu už nedokázal viac znášať. Nechápal prečo jeho otec nič neurobí. Snáď nechce, aby zomrela ? Vošiel do miestnosti, silná tlaková vlna odsotila dvoch smrťožrútov. Prešiel dovnútra kruhu a postavil sa k Helen. Oči mu plápolali od spravodlivého hnevu. Vedel veľmi dobre, že ani Voldemort nie je čistokrvný…
„Ty si to vážne želáš ?“ obrátil svoju pozornosť na otca.
„Tak potom sa budeš musieť zbaviť aj mňa,“ hlesol šokovane. Bol pripravený urobiť čokoľvek, aby mame nikto neublížil, aj keby mal obetovať svoj vlastný život.
Voldemort mlčky vstal. Prešiel sa po vnútornej strane kruhu. Zastavil sa pri Dracovi, ktorý stále držal prútik v bojovej pozícií. Vytiahol prútik a vyslovil…
„Zabúdacie zaklínadlo, ktoré zasiahlo všetkých smrťožrútov okrem mami a mňa…Nikto si nepamätal na to, čo sa dozvedeli…“ Rob sa uškrnul, keď zistil, že Bott ho už dosť dlho nepočúva. Utvrdilo ho v tom hlasné chrápanie vychádzajúce z jeho postele…
„Čo sa to deje ? Veď to bola len obyčajná…“
„Rob sa dotkol magickej bariéry, zabezpečil som ju kúzlom, ktoré spôsobuje muky…“ skočil jej do reči Voldemort.
Do očí mu vyhŕkli slzy. Počul ako mama niečo povedala, ale zmysel je slov mu unikol. Nedokázal vnímať. Celé jeho telo sa sústredilo na tie nekonečné muky. Bolo to najdlhších 30 sekúnd v jeho živote…
Voldemort mu niečo zašepkal do ucha. Z prútika vyšľahlo perleťovo- sivé zaklínadlo. Len čo sa dotklo jeho kože, trápenie pominulo. Prudko ho obrátil k sebe…
„Prečo si liezol na ten strom ?“ opýtal sa posmešne.
„Ako to vieš…ja som ti predsa nič nepovedal.“
„Ale áno, stačilo mi to, keď som sa na teba pozrel…mal si na tváry taký previnilý výraz…nebolo ťažké zistiť čo sa ti preháňa v hlave, ale nevidel som všetko…“
„Chcel som vidieť ako to vyzerá vonku…“
Voldemortove oči sa nebezpečne zúžili. Nemal rád, keď niekto porušoval jeho príkazy. Svoj trest si však už odpykal.
„Čo sa týka teba, očakávam ťa na stretnutí smrťožrútov…na tých dvoch muklov nebudem brať žiadne ohľady…no predtým ako ich dostane na starosť Draco môžeš sa s nimi rozlúčiť…“
„Josh, kde sme sa to ocitli ? Čo tu robí naša dcéra ? Nikdy som nechcela veriť tomu, že je vrahyňa, ale teraz…“ Juliet si rozčúlene prehrabla tmavé vlasy. Pritúlila sa k svojmu manželovi. Zavreli ich do malej komory plnej starých harabúrd.
„Neviem drahá, nepozdáva sa mi to, tí ľudia čo nás uniesli sú blázni. Videla si ako čudne sa obliekajú…“
Dvere sa prudko otvorili. Dovnútra vošiel malý chlapček. Hneď za ním sa ponáhľala Helen. Bolo to pre ňu veľmi ťažké…
„PROSÍM ŤA, ČO TO ZNAMENÁ ? PREČO SI ZABILA MILANA ? KTO SÚ TÍTO ĽUDIA ? “ zvrieskla Juliet.
„To radšej nechcite vedieť…ja nemôžem…prepáčte mi…“ Helen si sadla na dlážku. Rukami si zakrývala tvár. Každá z tých otázok rozjatrila staré rany…
„Muklovia sa vždy veľa vypytujú.“ Voldemort si chladne premeral svojich svokrovcov. Obaja nemali ani potuchy o existencii čarodejníkov. Jeho odev im pripadal dosť uletený. Na hlave mal natiahnutú kapucňu, tak aby mu nebolo vidieť do tváre.
„Ja vám rád odpoviem na vaše otázky. Toto nie je žiadna hra. Znamená to, že ste odsúdený na smrť… Helen zabila toho vášho Milana kvôli mne a to kto sme, spoznáte o malú chvíľu…“
„Ste šialenec,“ rozčúlene skonštatoval Josh.
Voldemort sa ledva zdržiaval. Ruka s prútikom mu automaticky poskočila. Nechcel ich príliš unaviť. To bude Dracova úloha. Josh Catch vyzeral dosť zúbožene. Na prvý pohľad bolo jasné, že by dlhotrvajúce mučenie nemusel zvládnuť.
„Zvažujte svoje slová…“
„VYHRÁŽATE SA NÁM TU ZABITÍM AKO INAK VÁS MÔŽEME NAZVAŤ !“ odvrkla Juliet.
Helen sa rýchlo postavila Voldemortovi do cesty. Vedela, že to nie je rozumné, ale nemienila čakať kým bude Juliet mŕtva. Rýchlo ho objala a pomocou jemnej mágie prenášala do jeho mysle ukľudňujúce signály.
Vôbec sa tomu vôbec nebránil. Jej snahy o záchranu ľudí ho vždy nesmierne pobavili… Rob nesmelo postával pri nich a čakal čo sa bude diať…
„Dovolil som svojej manželke a synovi, aby sa s vami rozlúčili, ale už je čas, aby ste…“ Slávnostne si zložil kapucňu. Obaja zdreveneli od hrôzy pri pohľade na jeho tvár. Josh sa chytil za hruď, tak prudko dýchal, akoby prebehol poriadne dlhú trať. Juliet neveriacky pokrútila hlavou.
„Viem si predstaviť, že to bolo pre ňu veľmi ťažké…Tvoj otec ich zabil ?“ Bott sa poriadne zababušil do prikrývky. Začalo mu byť chladno.
„Nie, on ich nezabil. Stali sa oveľa horšie veci… Keď bolo stretnutie smrťožrútov, načúval som na chodbe. Myslím, že otec o tom vedel, ale nebral to na vedomie…Videl som Draca Malfoya…stál uprostred kruhu Voldemortových stúpencov…“
„Draco, Draco sklamal si ma. Očakával som, že si dokážeš splniť svoje povinnosti…“ Voldemort sedel na vyvýšenom mieste v akejsi provizórnej sieni, ktorú používali kvôli zábave…
„Urobím všetko čo mi prikážete…“ povedal blonďavý chalan.
„Musím ťa upozorniť, že neprijímam do svojich radov ľudí, ktorý nedokážu použiť svoju moc…ak nám dokážeš, že nie si žiaden zbabelec necháme ťa žiť, ak nie skončíš veľmi zle…od nás sa odchádza len do hrobu…“ Voldemort sa mu naďalej vyhrážal. To nebola žiadna novinka. Rob sa posunul o trochu bližšie. Otec trval na tom, aby sa Helen tiež zúčastnila tejto „schôdze“. Sedela v kúte pri Červochvostovi čo najďalej od NEHO. Rob si bol istý, že mu to určite nejakým spôsobom vráti.
Štyri meravé postavy boli priviazané k stĺpom, ktoré sa vlnili ako živé hady.
„Začneme imperiusom, to by snáď mohol náš mladý priateľ zvládnuť…“ navrhol Voldemort. Dlhým prstom ukázal na Josha Catcha. Jeho putá sa uvoľnili.
Draco trochu znervóznel, ale nie až natoľko, aby sa odvážil protestovať. Prikázal mu, aby napodobňoval sliepku. Nebolo to také hrozné ako sa zdalo. Rob si zakryl oči, keď videl telo svojej babky zmietať sa po zemi. Voldemort ju vybral na predvedenie kliatby cruciatus…
„Svoju ďalšiu obeť si môžeš vybrať sám…“ spokojne poznamenal Temný pán. Draco prebehol pohľadom po kruhu zloženého zo smrťožrútov.
„Chcem, aby to bola ona,' prútikom ukázal na Helen.
„Bella mi povedala, že tí dvaja muklovia sú jej rodičia. Nie je predsa možné, aby obyčajná humusáčka patrila k smrťožrútom…“ tvár sa mu skrivila od odporu. Všetci ostatní súhlasne prikyvovali.
Rob tu už nedokázal viac znášať. Nechápal prečo jeho otec nič neurobí. Snáď nechce, aby zomrela ? Vošiel do miestnosti, silná tlaková vlna odsotila dvoch smrťožrútov. Prešiel dovnútra kruhu a postavil sa k Helen. Oči mu plápolali od spravodlivého hnevu. Vedel veľmi dobre, že ani Voldemort nie je čistokrvný…
„Ty si to vážne želáš ?“ obrátil svoju pozornosť na otca.
„Tak potom sa budeš musieť zbaviť aj mňa,“ hlesol šokovane. Bol pripravený urobiť čokoľvek, aby mame nikto neublížil, aj keby mal obetovať svoj vlastný život.
Voldemort mlčky vstal. Prešiel sa po vnútornej strane kruhu. Zastavil sa pri Dracovi, ktorý stále držal prútik v bojovej pozícií. Vytiahol prútik a vyslovil…
„Zabúdacie zaklínadlo, ktoré zasiahlo všetkých smrťožrútov okrem mami a mňa…Nikto si nepamätal na to, čo sa dozvedeli…“ Rob sa uškrnul, keď zistil, že Bott ho už dosť dlho nepočúva. Utvrdilo ho v tom hlasné chrápanie vychádzajúce z jeho postele…
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (4x)
| přečteno: 82x
Noc temnýchIII: 13. kapitola Desivé proroctvo
30. prosinec 2006 | 11.03 | rubrika: Noc temných IIID
Bazilisk spokojne zamľaskal. Už sa nemohol dočkať čerstvej večere. Tom mu nedovolil vraždiť vždy keď sa mu to zažiadalo. Musel si dávať pozor, aby ho nikto neprichytil.
To dievča bolo očividne múdrejšie ako väčšina z jeho obetí. Nedívala sa mu do žltých planúcich očí. Keby to urobila, určite by ihneď skamenela.
„Nepočul si čo som povedal !“ jeho pán potvrdil príkaz. Neostávalo mu nič iné len konať. Lucy po prvý raz bola v blízkosti svojho otca. Tom Riddle (Voldemort) stál vedľa vchodu do tajomnej komnaty a tváril sa dosť povýšenecky. Netušil, že odsudzuje na smrť svoju vlastnú dcéru.
Bazilisk sa chystal zahryznúť sa do nej. Čakal, že sa ho bude báť a začne Toma prosiť. Tak to robili všetky obete…
Lucy sa v poslednej chvíli vyhla smrtiacej hadej tlame. Skotúľala sa pod umývadlo. Bazilisk narazil hlavou do steny. Ostala tam poriadne veľká prasklina.
„Mne nesmieš ublížiť, mal by si ma poslúchať,“ prehovorila k nemu v parselčine rovnako ako Tom.
Bazilisk sa spôsobne uklonil. Postavil ju na nohy a dovolil jej, aby ho pohladila po hlave.
„Pán môj, toto dievča je tiež slizolinov potomok.“
Lucy pristúpila k Tomovi. Ich pohľady sa stretli. Obaja cítili, že majú niečo spoločné.
„Som Tom Riddle a ty si…?“
Neodpovedala mu. Namiesto toho, sa mu prudko vrhla do náručia. Nedokázal ju odstrčiť. Bolo to pomerne netypické správanie vzhľadom na to, že sa ju pokúsil zabiť. Nepozdávalo sa mu, že je tiež potomkom Salazara Slizolina…Teoreticky ani prakticky to vôbec neprichádzalo do úvahy…
„Trochu sa podobáš na moju mamu, ale našťastie nie vo všetkom…“ jemne jej prešiel rukou po tvári. Naozaj mu ju pripomínala, ale len vzdialene. Toto dievča malo v sebe isté prirodzené kúzlo. Niečo čo Merope rozhodne nevlastnila…Keď sa ho dotkla cítil, že má v sebe zvláštnu moc, ktorá ľudom dokáže privodiť príjemné pocity…
„Prestaň s tým, to šteklí,“ Lucy od neho rýchlo odstúpila. A vraj to bol tichý a poslušný chlapec.
„Povedz mi, kto si. Inak ťa k tomu donútim,“ vyštekol rozčúlene. Namieril na ňu prútik.
„Ja som Lucy Riddleová, “ nechcela mu klamať. Bolo by to zbytočné. Tom si ju chvíľu neveriacky premeriaval. Chodil okolo nej a niečo si potichu mrmlal. Potom ju nečakane chytil za ruku.
„Tak poď,“ vzal ju preč z dievčenských záchodov. Spolu kráčali po rokfortských chodbách.
„Túžim byť tentoraz vtieravý ako mráz, tak šepkám poď nech ti zaleziem pod nechty…anjel vzlietol na nočnú, aby strážil túto chvíľu…“ počula spev a hlasnú vravu vychádzajúcu z veľkej siene. Zaujalo ju to.
„Tá pieseň mi hrozne lezie na nervy,“ odsekol podráždene. Ruku jej zovrel o trochu silnejšie, aby jej nenapadlo mu ujsť.
„Je tam nejaká oslava ?“ odvážila sa ho opýtať.
„Sú predsa Vianoce, pre mňa to však nič neznamená, nikdy nedostávam darčeky…“ trpko poznamenal Tom.
„Ty si teda necitlivý. Pokojne by si ma zabil, keď…“
„Tichšie,“ upozornil ju. Pred nimi sa vynoril Zloduch. V rukách držal misu plnú nejakej smradľavej šťavy.
„Á veľactený, muklovský fafrnok Riddle, zase niečo kuje ?“
„Sklapni, Zloduch.“
„Chytaj prefektík – defektík.“ Smradľavá šťava sa roztiekla po zemi. Lucy sa prikrčila. Zloduch mal za chrbtom ďalšiu dávku…Tom ju rýchlo pritiahol k stene. Sáčok plný slizu ich minul, len o kúsok. Pustil ju, a obrátil sa k neposlúšnému poltergaistovi.
„Compedio daemon,“ z jeho prútika vyšľahli sivasté úponky. Uväznili ducha v priesvitnej hmote. Sila zaklínadla ho pripútala k zemi. Lucy sa rozbehla preč. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa bude po rokfortských chodbách naháňať so svojím otcom…Vždy si želala, aby spolu strávili nejaký čas, ale takto si to nepredstavovala…
Niečo ju zrazilo z nôh. Vytiahla prútik a skríkla : „Petrificus totalus !“ Tom sa meravo poskladal na zem.
To dievča bolo očividne múdrejšie ako väčšina z jeho obetí. Nedívala sa mu do žltých planúcich očí. Keby to urobila, určite by ihneď skamenela.
„Nepočul si čo som povedal !“ jeho pán potvrdil príkaz. Neostávalo mu nič iné len konať. Lucy po prvý raz bola v blízkosti svojho otca. Tom Riddle (Voldemort) stál vedľa vchodu do tajomnej komnaty a tváril sa dosť povýšenecky. Netušil, že odsudzuje na smrť svoju vlastnú dcéru.
Bazilisk sa chystal zahryznúť sa do nej. Čakal, že sa ho bude báť a začne Toma prosiť. Tak to robili všetky obete…
Lucy sa v poslednej chvíli vyhla smrtiacej hadej tlame. Skotúľala sa pod umývadlo. Bazilisk narazil hlavou do steny. Ostala tam poriadne veľká prasklina.
„Mne nesmieš ublížiť, mal by si ma poslúchať,“ prehovorila k nemu v parselčine rovnako ako Tom.
Bazilisk sa spôsobne uklonil. Postavil ju na nohy a dovolil jej, aby ho pohladila po hlave.
„Pán môj, toto dievča je tiež slizolinov potomok.“
Lucy pristúpila k Tomovi. Ich pohľady sa stretli. Obaja cítili, že majú niečo spoločné.
„Som Tom Riddle a ty si…?“
Neodpovedala mu. Namiesto toho, sa mu prudko vrhla do náručia. Nedokázal ju odstrčiť. Bolo to pomerne netypické správanie vzhľadom na to, že sa ju pokúsil zabiť. Nepozdávalo sa mu, že je tiež potomkom Salazara Slizolina…Teoreticky ani prakticky to vôbec neprichádzalo do úvahy…
„Trochu sa podobáš na moju mamu, ale našťastie nie vo všetkom…“ jemne jej prešiel rukou po tvári. Naozaj mu ju pripomínala, ale len vzdialene. Toto dievča malo v sebe isté prirodzené kúzlo. Niečo čo Merope rozhodne nevlastnila…Keď sa ho dotkla cítil, že má v sebe zvláštnu moc, ktorá ľudom dokáže privodiť príjemné pocity…
„Prestaň s tým, to šteklí,“ Lucy od neho rýchlo odstúpila. A vraj to bol tichý a poslušný chlapec.
„Povedz mi, kto si. Inak ťa k tomu donútim,“ vyštekol rozčúlene. Namieril na ňu prútik.
„Ja som Lucy Riddleová, “ nechcela mu klamať. Bolo by to zbytočné. Tom si ju chvíľu neveriacky premeriaval. Chodil okolo nej a niečo si potichu mrmlal. Potom ju nečakane chytil za ruku.
„Tak poď,“ vzal ju preč z dievčenských záchodov. Spolu kráčali po rokfortských chodbách.
„Túžim byť tentoraz vtieravý ako mráz, tak šepkám poď nech ti zaleziem pod nechty…anjel vzlietol na nočnú, aby strážil túto chvíľu…“ počula spev a hlasnú vravu vychádzajúcu z veľkej siene. Zaujalo ju to.
„Tá pieseň mi hrozne lezie na nervy,“ odsekol podráždene. Ruku jej zovrel o trochu silnejšie, aby jej nenapadlo mu ujsť.
„Je tam nejaká oslava ?“ odvážila sa ho opýtať.
„Sú predsa Vianoce, pre mňa to však nič neznamená, nikdy nedostávam darčeky…“ trpko poznamenal Tom.
„Ty si teda necitlivý. Pokojne by si ma zabil, keď…“
„Tichšie,“ upozornil ju. Pred nimi sa vynoril Zloduch. V rukách držal misu plnú nejakej smradľavej šťavy.
„Á veľactený, muklovský fafrnok Riddle, zase niečo kuje ?“
„Sklapni, Zloduch.“
„Chytaj prefektík – defektík.“ Smradľavá šťava sa roztiekla po zemi. Lucy sa prikrčila. Zloduch mal za chrbtom ďalšiu dávku…Tom ju rýchlo pritiahol k stene. Sáčok plný slizu ich minul, len o kúsok. Pustil ju, a obrátil sa k neposlúšnému poltergaistovi.
„Compedio daemon,“ z jeho prútika vyšľahli sivasté úponky. Uväznili ducha v priesvitnej hmote. Sila zaklínadla ho pripútala k zemi. Lucy sa rozbehla preč. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa bude po rokfortských chodbách naháňať so svojím otcom…Vždy si želala, aby spolu strávili nejaký čas, ale takto si to nepredstavovala…
Niečo ju zrazilo z nôh. Vytiahla prútik a skríkla : „Petrificus totalus !“ Tom sa meravo poskladal na zem.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2 (5x)
| přečteno: 111x
Noc temnýchIII:12. kapitola Môj anjel
29. prosinec 2006 | 13.14 | rubrika: Noc temných IIID
V jeho mysli prebiehal vnútorný boj. Niečo v jeho vnútri sa vzpieralo a zúfalo odmietalo zabíjať. Smrtihlav mu však prikazoval, aby to dokončil. Cítil ako postupne jeho obeť slabne. Neostávalo jej veľa času.
„Pošlem ťa do pekla za Temným pánom. Budeš mu tam robiť spoločnosť…“ Priam bytostne precítil silu talizmanu. Akási jemná biela vrstva magickej energie ho oddelila od Helen. Cítil ako mu horia ruky, ktorými sa ju snažil zaškrtiť. Začali mu naskakovať pľuzgiere. Bolesť ho prikovala k zemi. Nebyť Smrtihlavovej ochrany už dávno by ho zabil hadí jed. Negas pochádzal z rovnakého rodu ako Nagini, a jeho jed bol takisto smrteľný.
Helenino telo sa začalo triasť akoby do ňho niekto pustil elektrický prúd. Ešte stále žila. Podarilo sa jej spustiť liečebný mechanizmus. Dúfala, že sa jej rýchlo uvoľnia dýchacie cesty…
Chrčanie sa o chvíľu zmenilo na pravidelný dych. Kým si zúfalo masírovala krk, Negas na ňho opäť skočil a omotal sa mu okolo hrudníka.
„To sssi nemal.“
„Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ pohrozil jej. Draco si opäť pozorne prezrel ruky. Nebola na nich ani stopa po žiadnych zraneniach. S úsmevom zovrel v ruke prútik a pomocou odstraňovacieho zaklínadla zo seba striasol Negasa.
„Mýliš sa Draco,“ začul známy hlas. Cez príklop dnu vošiel…
„Potter, aké milé prekvapenie. Ava…“ zarazil sa keď zazrel zvláštny lesk v tých nenávidených očiach. Láskavá zelená farba sa zmiešala s červenou a vytvorila zvláštny kontrast.
„Expeliarmus,“ zreval Harry. Draco sa zviezol po stene a prútik mu vyletel z ruky.
Negas sa opatrne priplazil k Helen. Pre istotu ostal pri nej.
„Ten hnusssák dossstane čo mu patrí.“
„Odkedy máš také oči ? Niečo si si s nimi urobil, aby to vyzeralo pôsobivejšie. Veľký Potter sa chce zase hrať na hrdinu. Počul som, že vo všetkom napodobňuješ Veď-Vieš- Koho. Tá sláva ti nejak stúpla do hlavy. Prečo ju vlastne ochraňuješ ?“
„Ona je môj anjel, moja jediná láska …“
Draco neveriacky pokrútil hlavou. Tá červená farba ho miatla a teraz sa Harry sám priznal, že chce Helen. Veď to nedávalo zmysel. Nenávidel všetko čo súviselo s Voldemortom. Vždy hovorieval, že ona je zrejme veľmi zlá žena, keď sa dala do spolku s Kniežaťom temnôt.
„Zabiješ ma ?“
„Nie, Draco. Vrážd už bolo viac než dosť. Ak sa nepokúsiš nás zastaviť nič sa ti nestane. Tvoj čas sa aj tak nezadržateľne kráti.“
„Ale, ja…“ Helen tomu vôbec nerozumela, „Ty si…“ Harry ju vzal do náručia. Nechcel jej to povedať. Možno bude lepšie ak sa to dozvie až neskôr.
„Vezmite ma ssso sssebou…sss týmto indivíduom sssi už nemám čo povedať…“ požiadal ich Negas.
„Pošlem ťa do pekla za Temným pánom. Budeš mu tam robiť spoločnosť…“ Priam bytostne precítil silu talizmanu. Akási jemná biela vrstva magickej energie ho oddelila od Helen. Cítil ako mu horia ruky, ktorými sa ju snažil zaškrtiť. Začali mu naskakovať pľuzgiere. Bolesť ho prikovala k zemi. Nebyť Smrtihlavovej ochrany už dávno by ho zabil hadí jed. Negas pochádzal z rovnakého rodu ako Nagini, a jeho jed bol takisto smrteľný.
Helenino telo sa začalo triasť akoby do ňho niekto pustil elektrický prúd. Ešte stále žila. Podarilo sa jej spustiť liečebný mechanizmus. Dúfala, že sa jej rýchlo uvoľnia dýchacie cesty…
Chrčanie sa o chvíľu zmenilo na pravidelný dych. Kým si zúfalo masírovala krk, Negas na ňho opäť skočil a omotal sa mu okolo hrudníka.
„To sssi nemal.“
„Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ pohrozil jej. Draco si opäť pozorne prezrel ruky. Nebola na nich ani stopa po žiadnych zraneniach. S úsmevom zovrel v ruke prútik a pomocou odstraňovacieho zaklínadla zo seba striasol Negasa.
„Mýliš sa Draco,“ začul známy hlas. Cez príklop dnu vošiel…
„Potter, aké milé prekvapenie. Ava…“ zarazil sa keď zazrel zvláštny lesk v tých nenávidených očiach. Láskavá zelená farba sa zmiešala s červenou a vytvorila zvláštny kontrast.
„Expeliarmus,“ zreval Harry. Draco sa zviezol po stene a prútik mu vyletel z ruky.
Negas sa opatrne priplazil k Helen. Pre istotu ostal pri nej.
„Ten hnusssák dossstane čo mu patrí.“
„Odkedy máš také oči ? Niečo si si s nimi urobil, aby to vyzeralo pôsobivejšie. Veľký Potter sa chce zase hrať na hrdinu. Počul som, že vo všetkom napodobňuješ Veď-Vieš- Koho. Tá sláva ti nejak stúpla do hlavy. Prečo ju vlastne ochraňuješ ?“
„Ona je môj anjel, moja jediná láska …“
Draco neveriacky pokrútil hlavou. Tá červená farba ho miatla a teraz sa Harry sám priznal, že chce Helen. Veď to nedávalo zmysel. Nenávidel všetko čo súviselo s Voldemortom. Vždy hovorieval, že ona je zrejme veľmi zlá žena, keď sa dala do spolku s Kniežaťom temnôt.
„Zabiješ ma ?“
„Nie, Draco. Vrážd už bolo viac než dosť. Ak sa nepokúsiš nás zastaviť nič sa ti nestane. Tvoj čas sa aj tak nezadržateľne kráti.“
„Ale, ja…“ Helen tomu vôbec nerozumela, „Ty si…“ Harry ju vzal do náručia. Nechcel jej to povedať. Možno bude lepšie ak sa to dozvie až neskôr.
„Vezmite ma ssso sssebou…sss týmto indivíduom sssi už nemám čo povedať…“ požiadal ich Negas.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 83x
Noc temnýchIII: 11. kapitola Tajomná komnata
27. prosinec 2006 | 10.00 | rubrika: Noc temných IIID
Vo dverách sa zjavila Dinira. Zadychčane sa chytila za bok. Hneď ako v kuchyni zazrela Zabudnutý almanach, bolo jej jasné, za kým sa Smrtihlav vyberie. Biely talizman sa objavil vo vzduchu.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…
„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…
„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1.13 (15x)
| přečteno: 86x