darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Noc temnýchIII: 10. kapitola Riddleovo dievča
26. prosinec 2006 | 13.01 | rubrika: Noc temných IIID
„Avada kedavra,“ Zelené svetlo sa k nej rýchlo približovalo. Stále sa mu dívala do očí.
„Ľúbim ťa.“ chcela, aby to vedel. Nech ho tie slová prenasledujú do konca života. Nachádzala sa v zvláštnom svete plnom spomalených obrazov. Mala by byť mŕtva, mala by cítiť bolesť, keď ju obklopilo to desivé svetlo. Nič z toho sa však nestalo. Začula slabé puknutie. Z oltára sa odlomil veľký kus kameňa…Z Robovho prútika vyšla ďalšia smrteľná kliatba, ktorá bola namierená na Draca Malfoya. Smrtihlav ju však s úsmevom pohltil. Viac už nevidela. Oči sa jej zavreli…Niekto ju zložil z oltára…Okovy slabo zacinkali…
Rob prebehol pohľadom po zhromaždených smrťožrútoch. Na ich tvárach sa zračilo kruté uspokojenie. Niektorí z nováčikov sa triasli. Draco sa tiež ledva spamätával zo šoku. Keby ho Smrtihlav neochránil, tiež by bol mŕtvy.
„Bella, vystúp z rady,“ prikázal jej Rob. V hlave stále počul Harrietine „posledné“ slová… Ľúbim ťa, ľúbim ťa…
Poslúchla ho. Nesnažila sa mu odporovať. Smrtihlav neveriacky postával pred Dracom. Naschvál ovplyvnil Bellu, aby si zvolili takú skúšku. Neveril tomu, že dieťa talizmanu dokáže chladnokrvne zabiť a už vôbec nie osobu, ktorú nadovšetko miluje. Niečo mu na tom nesedelo. Vnímal vibrácie pochádzajúce z nejakej neznámej sily. Niekto narúšal ich stretnutie. Nemal však čas bližšie to skúmať. Vo vzduchu stále cítil, veľa lásky. Vznášala sa okolo neho a bodala ho ako nôž.
„Môžeme pokojne pokračovať v testovaní a ďalšiu neodpustiteľnú kliatbu si vyskúšam na tebe…CRUCIO,“ chcel jej ublížiť tak veľmi ako ešte nikdy v živote. Keď sa Bella zvíjala po zemi čakal, že jej niekto pomôže. Všetci však ostali nepohnuto stáť na svojich miestach. Musel sa veľmi premáhať, aby mučenie pokračovalo. Nemal z toho žiadnu radosť…
„Ja som ešte neskončil, nikdy ma neporazíš,“ ozval sa Draco.
„Nemusím si s tebou špiniť ruky. Ty už nemáš ani najmenšiu šancu na prežitie. Rozplynieš sa akoby si ani neexistoval, to je cena, za ktorú pre teba slúži Smrtihlav.“ Rob zrušil cruciatus. Bella ostala ležať na zemi.
„TO NIE JE PRAVDA ! zreval Draco. Zdalo sa mu, že Harriet sa pohla. To však nebolo možné…. Priblížil sa k nej. Keď sa jej chcel dotknúť ruka sa mu začala strácať. Draco nemal v sebe dostatok moci, aby dlho vydržal platiť za Smrtihlavove služby. Zúfalo klesol na kolená…
„Nie, ja nechcem…“
Rob opatrne prekročil vydeseného Draca. Ruka sa mu vrátila do normálnej podoby. Počuli ako niekto vyriekol zaklínadlo. Smrťožrútov zahalil zvláštny dusivý opar. Keď sa všetko vyjasnilo Rob a Harriet boli preč…
„Ľúbim ťa.“ chcela, aby to vedel. Nech ho tie slová prenasledujú do konca života. Nachádzala sa v zvláštnom svete plnom spomalených obrazov. Mala by byť mŕtva, mala by cítiť bolesť, keď ju obklopilo to desivé svetlo. Nič z toho sa však nestalo. Začula slabé puknutie. Z oltára sa odlomil veľký kus kameňa…Z Robovho prútika vyšla ďalšia smrteľná kliatba, ktorá bola namierená na Draca Malfoya. Smrtihlav ju však s úsmevom pohltil. Viac už nevidela. Oči sa jej zavreli…Niekto ju zložil z oltára…Okovy slabo zacinkali…
Rob prebehol pohľadom po zhromaždených smrťožrútoch. Na ich tvárach sa zračilo kruté uspokojenie. Niektorí z nováčikov sa triasli. Draco sa tiež ledva spamätával zo šoku. Keby ho Smrtihlav neochránil, tiež by bol mŕtvy.
„Bella, vystúp z rady,“ prikázal jej Rob. V hlave stále počul Harrietine „posledné“ slová… Ľúbim ťa, ľúbim ťa…
Poslúchla ho. Nesnažila sa mu odporovať. Smrtihlav neveriacky postával pred Dracom. Naschvál ovplyvnil Bellu, aby si zvolili takú skúšku. Neveril tomu, že dieťa talizmanu dokáže chladnokrvne zabiť a už vôbec nie osobu, ktorú nadovšetko miluje. Niečo mu na tom nesedelo. Vnímal vibrácie pochádzajúce z nejakej neznámej sily. Niekto narúšal ich stretnutie. Nemal však čas bližšie to skúmať. Vo vzduchu stále cítil, veľa lásky. Vznášala sa okolo neho a bodala ho ako nôž.
„Môžeme pokojne pokračovať v testovaní a ďalšiu neodpustiteľnú kliatbu si vyskúšam na tebe…CRUCIO,“ chcel jej ublížiť tak veľmi ako ešte nikdy v živote. Keď sa Bella zvíjala po zemi čakal, že jej niekto pomôže. Všetci však ostali nepohnuto stáť na svojich miestach. Musel sa veľmi premáhať, aby mučenie pokračovalo. Nemal z toho žiadnu radosť…
„Ja som ešte neskončil, nikdy ma neporazíš,“ ozval sa Draco.
„Nemusím si s tebou špiniť ruky. Ty už nemáš ani najmenšiu šancu na prežitie. Rozplynieš sa akoby si ani neexistoval, to je cena, za ktorú pre teba slúži Smrtihlav.“ Rob zrušil cruciatus. Bella ostala ležať na zemi.
„TO NIE JE PRAVDA ! zreval Draco. Zdalo sa mu, že Harriet sa pohla. To však nebolo možné…. Priblížil sa k nej. Keď sa jej chcel dotknúť ruka sa mu začala strácať. Draco nemal v sebe dostatok moci, aby dlho vydržal platiť za Smrtihlavove služby. Zúfalo klesol na kolená…
„Nie, ja nechcem…“
Rob opatrne prekročil vydeseného Draca. Ruka sa mu vrátila do normálnej podoby. Počuli ako niekto vyriekol zaklínadlo. Smrťožrútov zahalil zvláštny dusivý opar. Keď sa všetko vyjasnilo Rob a Harriet boli preč…
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 83x
Noc temnýchIII:9. kapitola - Kruhy bolesti
25. prosinec 2006 | 16.31 | rubrika: Noc temných IIID
Pery sa jej pohybovali, ale nevychádzal z nich žiaden zvuk. Niekto sa posadil na posteľ. Harriet už začínala tušiť o koho ide…
„Len pokojne, nebolo by dobré keby som zase prišiel o prútik,“ jej najhoršie obavy sa potvrdili. Kto iný než Riddle by ju prišiel „navštíviť“ tak neskoro v noci.
MgGonagallová asi zošalela. Prečo vypustila slizolinskú obludu ?
Nežne ju k sebe pritiahol, tak aby nemala najmenšiu šancu niečo urobiť. Chvíľu sa pohrával s jej vlasmi.
„Riaditeľka ma požiadala, aby som sa ti ospravedlnil, tak prepáč, Harriet…“
Spomenula si, že má po ruke ešte jednu zbraň. Fred a George Weasleyovci jej darovali jeden zo svojich najnovších vynálezov takzvanú magickú zahmlievačku. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodný umelohmotný prívesok v tvare rohu jednorožca, ale stačilo ju odistiť a hneď spôsobila, že protivník dostal poriadne silný úder. Niektorí po tom ostali v bezvedomí aj niekoľko hodín. Cítila sa oveľa bezpečnejšie…Stačí len nájsť vhodnú chvíľu, keď prestane byť ostražitý…
„Zajtra ma čaká veľmi ťažký deň, mal by som si pospať, ale nedokážem to…radšej tu ostanem s tebou…moja mama je v rukách smrťožrútov, musím sa s nimi stretnúť, MgGonagallová o tom už vie, dokonca mi to sama navrhla…keby tu tak bol otec…možno on by jej dokázal pomôcť, ale čo zmôžem proti tej nekontrolovateľnej svorke…vôbec ma nerešpektujú, inak by si nedovolili urobiť niečo také…“
„Keď potrebuješ utešiť, tak si mal radšej ísť za Mef, ona by sa ťa ochotne ujala,“ Rob trochu zmiernil zaklínadlo. Harriet mohla rozprávať, ale len veľmi potichu. Naklonil sa k nej o trochu bližšie, aby počul čo hovorí. Tvár mu skrivila škaredá grimasa.
„Nepotrebujem súcit…skôr by som mal ľutovať teba. Dostala si menší šok, ale tvoji rodičia sa tu ani nezastavili. Wesleyová by tu mala byť a starať sa o teba, alebo jej na tom vôbec nezáleží a Potter ten ťa zatiaľ ani nevidel…asi na teba kašle…“
Harriet sa mu pokúšala vyšmyknúť, ale nedovolil jej to. Bola príliš ospalá a v hlave jej brnelo, nevládala sa brániť. Zahmlievačku chcela použiť len ak to bude nutné, hneď by to totiž zburcovalo polovicu hradu. Nechcela, aby ich takto našli. Zase by kolovali divné reči… V jednom mal naozaj pravdu jej mama sa s ňou zatiaľ nepokúsila spojiť, dokonca ani vtedy keď boli v nemocnici. Muselo sa jej niečo stať…nie je možné, aby na ňu zabudla.
„Vypadni odtiaľto, lebo sa nezdržím…“
„Ty mi nebudeš rozkazovať…“ vyhlásil panovačne. Nechcelo sa mu odísť. Tak veľmi ju potreboval.
Nahnevalo ho aj to, že MgGonagallová z neho dostala informácie, ktoré mali ostať skryté. Chcel na Harriet zabudnúť a ona opäť rozvírila hladinu bolestivých spomienok. Teraz keď ju mal tak blízko seba pochopil, že to nepôjde len tak ľahko. Príliš sa mu dostala pod kožu…Keby bola slizolinčanka ani chvíľu by neváhal a začal by si s ňou aj keď používa Potterovo meno…Problém bol v tom, že viacerí ľudia si neželali, aby medzi nimi niečo bolo. MgGonagallová ho tiež dôrazne upozornila, aby si od nej držal odstup. Čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac ho to lákalo…
„O čo ti vlastne ide ? Ako je možné, že si ešte stále tu ? Minule si nahodil výraz urazeného slizolinovho potomka a teraz ti zrazu vyhovujem…“
„Nezabil som toho tvojho kamaráta, nemajú ma s čoho obviniť. Čo sa týka tej záležitosti nemal som inú možnosť. Chcel som ťa nechať na pokoji, ale situácia sa zmenila.“
„Na tom mi vôbec nezáleží. Mňa na kolená nedostaneš. Už sa neviem dočkať kedy vypadneš s tejto školy…“ precedila pomedzi zuby. Niekedy nevedela čo si má o ňom myslieť. Z dobrého chlapca sa razom stával panovačný a namyslený čarodejník, ktorý rád presadzoval svoju vôľu… Jeho vnútro ostávalo skryté za chladnými červenými zrenicami… Nevedela čo od neho môže očakávať…
„Možno by si mala dopiť aj zvyšok elixíru,“ navrhol rozčúlene.
„Ani náhodou, nechcem spať keď si tu ty.“
„Možno je to naše posledné stretnutie…“
„Hádam ťa smrťožrúti nechcú odkrágľovať, to by neurobili synovi Kniežaťa temnôt..“
„Len pokojne, nebolo by dobré keby som zase prišiel o prútik,“ jej najhoršie obavy sa potvrdili. Kto iný než Riddle by ju prišiel „navštíviť“ tak neskoro v noci.
MgGonagallová asi zošalela. Prečo vypustila slizolinskú obludu ?
Nežne ju k sebe pritiahol, tak aby nemala najmenšiu šancu niečo urobiť. Chvíľu sa pohrával s jej vlasmi.
„Riaditeľka ma požiadala, aby som sa ti ospravedlnil, tak prepáč, Harriet…“
Spomenula si, že má po ruke ešte jednu zbraň. Fred a George Weasleyovci jej darovali jeden zo svojich najnovších vynálezov takzvanú magickú zahmlievačku. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodný umelohmotný prívesok v tvare rohu jednorožca, ale stačilo ju odistiť a hneď spôsobila, že protivník dostal poriadne silný úder. Niektorí po tom ostali v bezvedomí aj niekoľko hodín. Cítila sa oveľa bezpečnejšie…Stačí len nájsť vhodnú chvíľu, keď prestane byť ostražitý…
„Zajtra ma čaká veľmi ťažký deň, mal by som si pospať, ale nedokážem to…radšej tu ostanem s tebou…moja mama je v rukách smrťožrútov, musím sa s nimi stretnúť, MgGonagallová o tom už vie, dokonca mi to sama navrhla…keby tu tak bol otec…možno on by jej dokázal pomôcť, ale čo zmôžem proti tej nekontrolovateľnej svorke…vôbec ma nerešpektujú, inak by si nedovolili urobiť niečo také…“
„Keď potrebuješ utešiť, tak si mal radšej ísť za Mef, ona by sa ťa ochotne ujala,“ Rob trochu zmiernil zaklínadlo. Harriet mohla rozprávať, ale len veľmi potichu. Naklonil sa k nej o trochu bližšie, aby počul čo hovorí. Tvár mu skrivila škaredá grimasa.
„Nepotrebujem súcit…skôr by som mal ľutovať teba. Dostala si menší šok, ale tvoji rodičia sa tu ani nezastavili. Wesleyová by tu mala byť a starať sa o teba, alebo jej na tom vôbec nezáleží a Potter ten ťa zatiaľ ani nevidel…asi na teba kašle…“
Harriet sa mu pokúšala vyšmyknúť, ale nedovolil jej to. Bola príliš ospalá a v hlave jej brnelo, nevládala sa brániť. Zahmlievačku chcela použiť len ak to bude nutné, hneď by to totiž zburcovalo polovicu hradu. Nechcela, aby ich takto našli. Zase by kolovali divné reči… V jednom mal naozaj pravdu jej mama sa s ňou zatiaľ nepokúsila spojiť, dokonca ani vtedy keď boli v nemocnici. Muselo sa jej niečo stať…nie je možné, aby na ňu zabudla.
„Vypadni odtiaľto, lebo sa nezdržím…“
„Ty mi nebudeš rozkazovať…“ vyhlásil panovačne. Nechcelo sa mu odísť. Tak veľmi ju potreboval.
Nahnevalo ho aj to, že MgGonagallová z neho dostala informácie, ktoré mali ostať skryté. Chcel na Harriet zabudnúť a ona opäť rozvírila hladinu bolestivých spomienok. Teraz keď ju mal tak blízko seba pochopil, že to nepôjde len tak ľahko. Príliš sa mu dostala pod kožu…Keby bola slizolinčanka ani chvíľu by neváhal a začal by si s ňou aj keď používa Potterovo meno…Problém bol v tom, že viacerí ľudia si neželali, aby medzi nimi niečo bolo. MgGonagallová ho tiež dôrazne upozornila, aby si od nej držal odstup. Čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac ho to lákalo…
„O čo ti vlastne ide ? Ako je možné, že si ešte stále tu ? Minule si nahodil výraz urazeného slizolinovho potomka a teraz ti zrazu vyhovujem…“
„Nezabil som toho tvojho kamaráta, nemajú ma s čoho obviniť. Čo sa týka tej záležitosti nemal som inú možnosť. Chcel som ťa nechať na pokoji, ale situácia sa zmenila.“
„Na tom mi vôbec nezáleží. Mňa na kolená nedostaneš. Už sa neviem dočkať kedy vypadneš s tejto školy…“ precedila pomedzi zuby. Niekedy nevedela čo si má o ňom myslieť. Z dobrého chlapca sa razom stával panovačný a namyslený čarodejník, ktorý rád presadzoval svoju vôľu… Jeho vnútro ostávalo skryté za chladnými červenými zrenicami… Nevedela čo od neho môže očakávať…
„Možno by si mala dopiť aj zvyšok elixíru,“ navrhol rozčúlene.
„Ani náhodou, nechcem spať keď si tu ty.“
„Možno je to naše posledné stretnutie…“
„Hádam ťa smrťožrúti nechcú odkrágľovať, to by neurobili synovi Kniežaťa temnôt..“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 72x
Noc temnýchIII: 8. kapitola - Hľadanie krvi
23. prosinec 2006 | 13.13 | rubrika: Noc temných IIID
Helen zacítila ako jej niečo oblizlo ruku.
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 78x
Noc temnýchII: 7. kapitola Smrtiaci bozk
22. prosinec 2006 | 17.57 | rubrika: Noc temných IIID
Keď ho vybral z vrecka a roztvoril zbadal v ňom Voldemortove myšlienky. Zvláštne zhluky podivných slov sa po ňom rozlievali ako jed. Najčastejšie sa opakovali tieto tri slová : ZABIŤ, MUČIŤ, POTRESTAŤ…
Pevne stisol hárok a poľahky sa dostal do týchto temných úvah. Voldemort práve niekoho mučil. Nevedel presne rozoznať o koho sa jedná… Musí jej útek zdržať, aby vymyslel niečo čo jej v tom zabráni.
„Choď za Helen,“ prikázal Voldemortovi. Dúfal, že nechá tak mučenie a poslúchne ho. Myšlienky sa na chvíľu prestali točiť okolo vrážd…
„Ocko to zistí a bude sa veľmi hnevať,“ povedal Rob. Nebol si istý či je to dobrý nápad.
„Áno, ale my dvaja to nepocítime, pretože nás nenáj…“ zarazila sa uprostred slova. Voldemort vošiel do detskej izby.
„Len dúfam, že to nepokašle. “ Harry prudko zovrel päste. Musel svojmu druhému ja držať palce. Pre istotu sa pozrel na papier. Stálo tam : HELEN ROZTOMILÁ…
„Vidím, že niekto zrušil imperius…“ Bolo to viac než jasné, lebo Helen na ňho hľadela ako na odporného švába. Keď sa k nej priblížil cúvla. Bola hrozne nehnevaná, že ju ovládal a nedovolil jej ani prejaviť smútok nad stratou Sagrie. Mala ju rada ako matku a to mu nemohla odpustiť. Helen sa chrbtom dotkla steny. Už nemala kam ustúpiť.
Opatrne položila Roba na zem. Malý vycítil, že toto nebude práve najpríjemnejší rozhovor.
Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi…Nevedel čo má robiť…
„Ne-nehádajte sa, prosím,“ vyslal prosebný pohľad na oboch rodičov…
„Ale my sa nehádame…“ Voldemort ho jemne pohladkal po vlasoch. Nechcel robiť scény pred malým…nepovažoval to za správne vydesiť ho na smrť. Najmä nie vtedy keď by už mal dávno spať.
„Výborne je to v suchu, zatiaľ neušla, ale ona ho nenávidí. Určite to urobí …vidím jej to v očiach.“
„Musím ešte niečo dokončiť, ale o chvíľu sa vrátim.“
„Nie, nikam nechoď…toto tuším nebude stačiť, musím vymyslieť niečo iné…“
„Prečo to nestačilo ?“ netrpezlivo sa opýtal Ron.
„Ona by si našla spôsob ako ujsť. Neskôr by to aj tak urobila... Dementori boli vtedy ako odtrhnutí z reťaze, pôvodne to malo skončiť tak, že náhodu natrafili na ich skrýšu a urobili to…okrem toho som vedel, že nemôžem všetko zmeniť tak akoby sa mi to hodilo. Musel som tam tých dementorov ponechať…a tak som im musel prikázať, aby sa tam objavili…“
Ron naprázdno preglgol. „Nedalo sa urobiť niečo menej drastické ?“
„To ťažko. Opäť som sa ocitol vo víre času a vrátilo ma to na začiatok. To znamenalo, že som neuspel. Trvalo to dosť dlho, kým som sa odhodlal ich poslať tam aspoň jedného z nich, uvedomil som si, že keby ich bolo viac mohlo by sa to skomplikovať. Zároveň som nechal Voldemortovi odkaz, aby sa k nej začal konečne správať normálne. Myslím si, že to pochopil a poslúchol ma…Vrátil som sa do prítomnosti a zistil som, že všetko dobre dopadlo. Helen bola v poriadku…“
Pevne stisol hárok a poľahky sa dostal do týchto temných úvah. Voldemort práve niekoho mučil. Nevedel presne rozoznať o koho sa jedná… Musí jej útek zdržať, aby vymyslel niečo čo jej v tom zabráni.
„Choď za Helen,“ prikázal Voldemortovi. Dúfal, že nechá tak mučenie a poslúchne ho. Myšlienky sa na chvíľu prestali točiť okolo vrážd…
„Ocko to zistí a bude sa veľmi hnevať,“ povedal Rob. Nebol si istý či je to dobrý nápad.
„Áno, ale my dvaja to nepocítime, pretože nás nenáj…“ zarazila sa uprostred slova. Voldemort vošiel do detskej izby.
„Len dúfam, že to nepokašle. “ Harry prudko zovrel päste. Musel svojmu druhému ja držať palce. Pre istotu sa pozrel na papier. Stálo tam : HELEN ROZTOMILÁ…
„Vidím, že niekto zrušil imperius…“ Bolo to viac než jasné, lebo Helen na ňho hľadela ako na odporného švába. Keď sa k nej priblížil cúvla. Bola hrozne nehnevaná, že ju ovládal a nedovolil jej ani prejaviť smútok nad stratou Sagrie. Mala ju rada ako matku a to mu nemohla odpustiť. Helen sa chrbtom dotkla steny. Už nemala kam ustúpiť.
Opatrne položila Roba na zem. Malý vycítil, že toto nebude práve najpríjemnejší rozhovor.
Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi…Nevedel čo má robiť…
„Ne-nehádajte sa, prosím,“ vyslal prosebný pohľad na oboch rodičov…
„Ale my sa nehádame…“ Voldemort ho jemne pohladkal po vlasoch. Nechcel robiť scény pred malým…nepovažoval to za správne vydesiť ho na smrť. Najmä nie vtedy keď by už mal dávno spať.
„Výborne je to v suchu, zatiaľ neušla, ale ona ho nenávidí. Určite to urobí …vidím jej to v očiach.“
„Musím ešte niečo dokončiť, ale o chvíľu sa vrátim.“
„Nie, nikam nechoď…toto tuším nebude stačiť, musím vymyslieť niečo iné…“
„Prečo to nestačilo ?“ netrpezlivo sa opýtal Ron.
„Ona by si našla spôsob ako ujsť. Neskôr by to aj tak urobila... Dementori boli vtedy ako odtrhnutí z reťaze, pôvodne to malo skončiť tak, že náhodu natrafili na ich skrýšu a urobili to…okrem toho som vedel, že nemôžem všetko zmeniť tak akoby sa mi to hodilo. Musel som tam tých dementorov ponechať…a tak som im musel prikázať, aby sa tam objavili…“
Ron naprázdno preglgol. „Nedalo sa urobiť niečo menej drastické ?“
„To ťažko. Opäť som sa ocitol vo víre času a vrátilo ma to na začiatok. To znamenalo, že som neuspel. Trvalo to dosť dlho, kým som sa odhodlal ich poslať tam aspoň jedného z nich, uvedomil som si, že keby ich bolo viac mohlo by sa to skomplikovať. Zároveň som nechal Voldemortovi odkaz, aby sa k nej začal konečne správať normálne. Myslím si, že to pochopil a poslúchol ma…Vrátil som sa do prítomnosti a zistil som, že všetko dobre dopadlo. Helen bola v poriadku…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 81x
Noc temnýchIII: 6. kapitola Miluj, ale neublíž
20. prosinec 2006 | 18.17 | rubrika: Noc temných IIID
Bratské prútiky opäť zareagovali po svojom. Harryho prútik sa rozlomil. V rukách mu nič neostalo, ale jeho kliatba zasiahla Voldemorta. Videl ako z jeho tváre vymizol aj posledný záblesk života. Znetvorená časť duše sa oddelila od tela.
Kliatba, ktorú vyslal Voldemort sa zmenila zasiahla ho, ale nič sa mu nestalo. Harry sa chcel usmiať. Mal by byť šťastný, že prežil… Ale potom sa stalo niečo neočakávané. Cítil ako mu niečo prudko zovrelo hrdlo.
„Keď čarodejník zabíja jeho duša sa trhá,“ v mysli si vybavil spomienku na Slughorna…Aj z jeho duše sa niečo odtrhlo ? Čo vyplní to prázdne miesto ?
Zrazu do ňho niečo prudko narazilo. Vstupovalo to do jeho vnútra.. cítil ako sa tá vec bráni. Zažíval nepredstaviteľnú bolesť. Kričal, metal sa. Nevedomky siahol po Voldemortom prútiku. Pritisol si ho k sebe ako talizman. Patril mu. Bol si tým istý. Začul šuchot plášťov… Ministerskí čarodejníci ho našli alebo sú to smrťožrúti ? Neodvážil sa to zistiť. Premiestnil sa. Nevedel čo sa stalo…celkom ho to vyviedlo z miery.
„Harry, to nie je možné. Ty si ten beštiálny vrah ?“
„Podarilo sa mi síce zneškodniť ho, ale medzi nami dvoma bolo príliš silné spojenie, moja duša ten zmenšený kúsok Voldemorta jednoducho pritiahla ako magnet. Jeho smrtiaca kliatba sa nepochybne zmenila na nejaké neznáme zaklínadlo, ktoré spôsobilo splynutie našich duší…A bol by som radšej keby si ma tak nenazýval. Nikto to nesmie vedieť inak skončím buď v Azkabane alebo ma zatvoria v tejto cvokárni…“
Ron si ponoril hlavu do vedra, ktoré ležalo na zemi. Potreboval sa trochu ochladiť. Keď však pochopil do čoho sa to vlastne namočil, ihneď sa opäť narovnal. Harry sa dusil od smiechu. Tá nádobka bola plná nejakej obzvlášť nechutnej masti. Zrejme ju tam nejaký roztržitý liečiteľ omylom nechal.
„Ty.. ty si neuveriteľný..“
„Idem sa umyť,“ urazene fľokol Ron, „Čo čakáš, keď mi rozprávaš také veci…“ Harry sledoval ako fialové papuče capkajú smerom do kúpeľne.
Keď sa Ron vrátil Harry už nemal náladu na rozprávanie. Rana ho začínala nepríjemne páliť.
„No pokračuj ?“ vyzval ho.
„Všetko prebiehalo dosť rýchlo…“
Harry sa zúfalo plazil po zemi. V duši cítil zvláštny nepokoj. Nespoznával ani svoju tvár.
„Ja nie som Harry Potter, nemôžem ním byť,“ sklonil sa nad výklad opusteného obchodu. Vo veľkom zrkadle, ktoré držala smiešna vyblednutá figurína videl čierne neposlušné vlasy, čelo s jazvou v tvare blesku, zelené oči, ktoré tak veľmi nenávidel… Neveril tomu.
„Zomrel som, ja…“ ani presne nevedel ako sa dostal do schátraného obchodu… Na zemi našiel nejakú deku, rýchlo ju vzal…drvila ho zimnica.. Potreboval si odpočinúť…
„Toto je len sen,“ Zakrútil sa do nej a okamžite zaspal. Jeho hrudník sa prudko dvíhal a klesal. Spal celých 12 hodín. Hlavou sa mu preháňali všelijaké spomienky. Niektoré patrili Harrymu, iné Voldemortovi. Najčudnejšie na ňho pôsobili tie, keď boli spolu. Vtedy mal dojem, akoby stál uprostred nich…akoby predtým neexistoval.
„Helen,“ jeho pery neochotne vyslovili to meno. Keď otvoril oči začul radostný krik, všade hrala hudba, nikto si nedával pozor na bezpečnostné opatrenia…
Vo vnútri stále cítil strašnú bolesť. Po lícach mu stieklo niečo mokré. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy mu z očí vytryskli slzy… Nedokázal plakať, ani vtedy keď a dozvedel, že navždy prišiel o svoju rodinu. Helen dostala dementorov bozk a jeho syn tiež. Vtedy mu to bolo jedno, teraz sa za to nenávidel.
„Pocity ? Ako sa ľudia môžu vyrovnať s takýmito…“ nesnažil sa prestať plakať, nechal tomu voľný priebeh. Spojenie s Harrym mu prinieslo nečakané komplikácie…Zistil, že je zamilovaný, ale už nikdy nebude môcť byť s ňou…
„MOMENT,“ Vykríkol Ron, „Teraz si ma váždne dostal Harry. Ty si zo mňa robíš srandu. Helen nepobozkali dementori…veď si ju videl…hneď by som si všimol, keby …
„Pôvodne to tak byť nemalo. Dostal som možnosť zmeniť minulosť. Keby sa mi to nepodarilo Lucy by sa nikdy nenarodila…Helen a Rob by boli len prázdnymi schránkami…“
Ron úprimne ľutoval, že si nemôže dať niečo ostrejšie. Tie rozprávky čo zo seba občas vypustí Luna mu pripadali oveľa reálnejšie ako Harryho príbeh.
„Už raz sme to predsa urobili. Harry a Hermiona zachránili Siriusa Blacka…“ pripomenul mu Harry.
„Chalani, tu ste ? Už nás dostali von ? Aké šťastie …“ Neville sa posadil na posteli. „Niečo som zmeškal ?“
Kliatba, ktorú vyslal Voldemort sa zmenila zasiahla ho, ale nič sa mu nestalo. Harry sa chcel usmiať. Mal by byť šťastný, že prežil… Ale potom sa stalo niečo neočakávané. Cítil ako mu niečo prudko zovrelo hrdlo.
„Keď čarodejník zabíja jeho duša sa trhá,“ v mysli si vybavil spomienku na Slughorna…Aj z jeho duše sa niečo odtrhlo ? Čo vyplní to prázdne miesto ?
Zrazu do ňho niečo prudko narazilo. Vstupovalo to do jeho vnútra.. cítil ako sa tá vec bráni. Zažíval nepredstaviteľnú bolesť. Kričal, metal sa. Nevedomky siahol po Voldemortom prútiku. Pritisol si ho k sebe ako talizman. Patril mu. Bol si tým istý. Začul šuchot plášťov… Ministerskí čarodejníci ho našli alebo sú to smrťožrúti ? Neodvážil sa to zistiť. Premiestnil sa. Nevedel čo sa stalo…celkom ho to vyviedlo z miery.
„Harry, to nie je možné. Ty si ten beštiálny vrah ?“
„Podarilo sa mi síce zneškodniť ho, ale medzi nami dvoma bolo príliš silné spojenie, moja duša ten zmenšený kúsok Voldemorta jednoducho pritiahla ako magnet. Jeho smrtiaca kliatba sa nepochybne zmenila na nejaké neznáme zaklínadlo, ktoré spôsobilo splynutie našich duší…A bol by som radšej keby si ma tak nenazýval. Nikto to nesmie vedieť inak skončím buď v Azkabane alebo ma zatvoria v tejto cvokárni…“
Ron si ponoril hlavu do vedra, ktoré ležalo na zemi. Potreboval sa trochu ochladiť. Keď však pochopil do čoho sa to vlastne namočil, ihneď sa opäť narovnal. Harry sa dusil od smiechu. Tá nádobka bola plná nejakej obzvlášť nechutnej masti. Zrejme ju tam nejaký roztržitý liečiteľ omylom nechal.
„Ty.. ty si neuveriteľný..“
„Idem sa umyť,“ urazene fľokol Ron, „Čo čakáš, keď mi rozprávaš také veci…“ Harry sledoval ako fialové papuče capkajú smerom do kúpeľne.
Keď sa Ron vrátil Harry už nemal náladu na rozprávanie. Rana ho začínala nepríjemne páliť.
„No pokračuj ?“ vyzval ho.
„Všetko prebiehalo dosť rýchlo…“
Harry sa zúfalo plazil po zemi. V duši cítil zvláštny nepokoj. Nespoznával ani svoju tvár.
„Ja nie som Harry Potter, nemôžem ním byť,“ sklonil sa nad výklad opusteného obchodu. Vo veľkom zrkadle, ktoré držala smiešna vyblednutá figurína videl čierne neposlušné vlasy, čelo s jazvou v tvare blesku, zelené oči, ktoré tak veľmi nenávidel… Neveril tomu.
„Zomrel som, ja…“ ani presne nevedel ako sa dostal do schátraného obchodu… Na zemi našiel nejakú deku, rýchlo ju vzal…drvila ho zimnica.. Potreboval si odpočinúť…
„Toto je len sen,“ Zakrútil sa do nej a okamžite zaspal. Jeho hrudník sa prudko dvíhal a klesal. Spal celých 12 hodín. Hlavou sa mu preháňali všelijaké spomienky. Niektoré patrili Harrymu, iné Voldemortovi. Najčudnejšie na ňho pôsobili tie, keď boli spolu. Vtedy mal dojem, akoby stál uprostred nich…akoby predtým neexistoval.
„Helen,“ jeho pery neochotne vyslovili to meno. Keď otvoril oči začul radostný krik, všade hrala hudba, nikto si nedával pozor na bezpečnostné opatrenia…
Vo vnútri stále cítil strašnú bolesť. Po lícach mu stieklo niečo mokré. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy mu z očí vytryskli slzy… Nedokázal plakať, ani vtedy keď a dozvedel, že navždy prišiel o svoju rodinu. Helen dostala dementorov bozk a jeho syn tiež. Vtedy mu to bolo jedno, teraz sa za to nenávidel.
„Pocity ? Ako sa ľudia môžu vyrovnať s takýmito…“ nesnažil sa prestať plakať, nechal tomu voľný priebeh. Spojenie s Harrym mu prinieslo nečakané komplikácie…Zistil, že je zamilovaný, ale už nikdy nebude môcť byť s ňou…
„MOMENT,“ Vykríkol Ron, „Teraz si ma váždne dostal Harry. Ty si zo mňa robíš srandu. Helen nepobozkali dementori…veď si ju videl…hneď by som si všimol, keby …
„Pôvodne to tak byť nemalo. Dostal som možnosť zmeniť minulosť. Keby sa mi to nepodarilo Lucy by sa nikdy nenarodila…Helen a Rob by boli len prázdnymi schránkami…“
Ron úprimne ľutoval, že si nemôže dať niečo ostrejšie. Tie rozprávky čo zo seba občas vypustí Luna mu pripadali oveľa reálnejšie ako Harryho príbeh.
„Už raz sme to predsa urobili. Harry a Hermiona zachránili Siriusa Blacka…“ pripomenul mu Harry.
„Chalani, tu ste ? Už nás dostali von ? Aké šťastie …“ Neville sa posadil na posteli. „Niečo som zmeškal ?“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2.33 (3x)
| přečteno: 81x
Noc temnýchIII: 5. kapitola Priznanie
12. prosinec 2006 | 18.41 | rubrika: Noc temných IIID
Hermiona stuhla. Ledva dokázala chytiť dych. Zabije ju ? Bude ju mučiť ? Už nikdy neuvidí Rona ani svoju dcéru Mel… Niečo také nemohla dopustiť.
„Draco, len pokojne. Môžeš mi vysvetliť ako som sa sem dostala ?“ vylúdila na tváry pomerne sladký úsmev. Stálo ju to dosť veľa námahy, ale nemohla sa len tak ľahko vzdať. Kedysi odmietol zabiť Dumbledora, možno v ňom ešte ostala štipka ľudskosti.
„Doniesol ťa sem môj nový sluha…je veľmi mocný a dá mi všetko čo si zažiadam.“ Sklopil prútik a prisadol si k nej. Hermiona musela v sebe nazbierať dostatok sily, aby mu hneď nevyšplechla do tváre čo si o ňom myslí. Veľmi sa jej pozdávala aj tá možnosť, že by ho mohla poriadne kopnúť, aby sa spamätal, ale pokiaľ má naozaj nejakú tajnú zbraň mohol by ju proti nej použiť.
„Kde sú moje šaty ? Vieš je mi trochu zima a rada by som ich dostala späť.“
Veď počkaj Malfoy, keď zistím kam si mi odlúdil prútik, dostaneš takú, že si týždeň nesadneš.
„Ak chceš zohrejem ťa,“ ochotne sa ponúkol.
„Ó to netreba, ďakujem.“
„Prečo si ma sem vlastne vzal ? Veď si vždy tvrdil, že ma nenávidíš…“ Keď sa k nej prisunul ešte bližšie a chystal sa jej dotknúť ľutovala, že sa odmietla chodiť na bojové umenia. Rodičia je vraveli, že je to najlepší spôsob obrany, ale ona tvrdila, že prútik je oveľa istejší. Veď práve. On ho mal a mohol ho kedykoľvek použiť. Opatrne presunula jeho ruku na vankúš. Keby sa jej dotkol asi by skolabovala.
„Ronald Weasley zabil mojich rodičov, musí mi niečím zaplatiť za svoju opovážlivosť.“
Hermiona vedela ako sa to stalo a nemyslela si, že to bola Ronova vina. Pri jednej nepeknej šarvátke so smrťožrútmi Bella vyslala na Rona smrtiace zaklínadlo, ale akosi netrafila a omylom zasiahla svoju sestru Cissy. Lucius Malfoy na ňho tiež útočil a Ron nakoniec nemal na výber. Bol to vyrovnaný súboj a on nechcel ustúpiť…Nemohol sa predsa nechať zabiť. Vedela, že ho to aj tak veľmi trápilo. Pár nocí kvôli tomu nespal a musel brať lieky na upokojenie…Nebolo to pre ňho ľahké aj keď išlo o zabitie v sebaobrane.
„Ako to myslíš ?“
„Zaplatí tu najvyššiu cenu. Ak sa mu aj podarí prežiť, stratí svoju milovanú…“
„Takže ma chceš zabiť ?“
„Nie, nechcem. Vezmem si celý tvoj život za životy mojich rodičov, ale iným spôsobom…“
„Ty by si chcel ženu s muklovským pôvodom ? Nejako ti klesli nároky…Ja milujem jedine Rona, z teba mi je na zvracanie…“
Malfoy od zlosti mierne ozelenel. Do pohára, ktorý ležal na nočnom stolíku nalial nejakú hustú tekutinu. Strčil jej ho do ruky a zavelil : „Vypi to !“
„K tomu ma nedonútiš !“ sykla a vyliala tú hnusnú gebuzinu na zem.
„CRUCIO.“
Každý sval na jej tele zaplavila neznesiteľná bolesť. Videla ako zdvihol pohár a nalial do ňho ďalšiu dávku. Pohodlne sa rozvalil na posteli a díval sa ako trpí.
„Budeš robiť to čo poviem.“
„NIE, NIKDY,“ zvreskla len čo prestal. Surovo ju schmatol a nasilu ju donútil vypiť to. Použil na to kúzlo, ktoré ju dusilo…musela prehltnúť úplne všetko.
„No vidíš, že to ide.“
Najprv sa nič nedialo. Bolo jej trochu horúco, ale inak sa jej nezdalo, že by to malo nejaké hrôzostrašné účinky.
„Čo v tom bolo ?“ Začala sa jej krútiť hlava v ušiach jej hučalo.
„Od teraz sa nevoláš Hermiona Grangerová Weasleyová, budeš Nancy Malfoyová…“
Hermiona zavrela oči. Nechcela ho počúvať. Nikto ju predsa nemôže nútiť, aby zabudla na svojich najbližších.
„Ron, pomôž mi !“
„Draco, len pokojne. Môžeš mi vysvetliť ako som sa sem dostala ?“ vylúdila na tváry pomerne sladký úsmev. Stálo ju to dosť veľa námahy, ale nemohla sa len tak ľahko vzdať. Kedysi odmietol zabiť Dumbledora, možno v ňom ešte ostala štipka ľudskosti.
„Doniesol ťa sem môj nový sluha…je veľmi mocný a dá mi všetko čo si zažiadam.“ Sklopil prútik a prisadol si k nej. Hermiona musela v sebe nazbierať dostatok sily, aby mu hneď nevyšplechla do tváre čo si o ňom myslí. Veľmi sa jej pozdávala aj tá možnosť, že by ho mohla poriadne kopnúť, aby sa spamätal, ale pokiaľ má naozaj nejakú tajnú zbraň mohol by ju proti nej použiť.
„Kde sú moje šaty ? Vieš je mi trochu zima a rada by som ich dostala späť.“
Veď počkaj Malfoy, keď zistím kam si mi odlúdil prútik, dostaneš takú, že si týždeň nesadneš.
„Ak chceš zohrejem ťa,“ ochotne sa ponúkol.
„Ó to netreba, ďakujem.“
„Prečo si ma sem vlastne vzal ? Veď si vždy tvrdil, že ma nenávidíš…“ Keď sa k nej prisunul ešte bližšie a chystal sa jej dotknúť ľutovala, že sa odmietla chodiť na bojové umenia. Rodičia je vraveli, že je to najlepší spôsob obrany, ale ona tvrdila, že prútik je oveľa istejší. Veď práve. On ho mal a mohol ho kedykoľvek použiť. Opatrne presunula jeho ruku na vankúš. Keby sa jej dotkol asi by skolabovala.
„Ronald Weasley zabil mojich rodičov, musí mi niečím zaplatiť za svoju opovážlivosť.“
Hermiona vedela ako sa to stalo a nemyslela si, že to bola Ronova vina. Pri jednej nepeknej šarvátke so smrťožrútmi Bella vyslala na Rona smrtiace zaklínadlo, ale akosi netrafila a omylom zasiahla svoju sestru Cissy. Lucius Malfoy na ňho tiež útočil a Ron nakoniec nemal na výber. Bol to vyrovnaný súboj a on nechcel ustúpiť…Nemohol sa predsa nechať zabiť. Vedela, že ho to aj tak veľmi trápilo. Pár nocí kvôli tomu nespal a musel brať lieky na upokojenie…Nebolo to pre ňho ľahké aj keď išlo o zabitie v sebaobrane.
„Ako to myslíš ?“
„Zaplatí tu najvyššiu cenu. Ak sa mu aj podarí prežiť, stratí svoju milovanú…“
„Takže ma chceš zabiť ?“
„Nie, nechcem. Vezmem si celý tvoj život za životy mojich rodičov, ale iným spôsobom…“
„Ty by si chcel ženu s muklovským pôvodom ? Nejako ti klesli nároky…Ja milujem jedine Rona, z teba mi je na zvracanie…“
Malfoy od zlosti mierne ozelenel. Do pohára, ktorý ležal na nočnom stolíku nalial nejakú hustú tekutinu. Strčil jej ho do ruky a zavelil : „Vypi to !“
„K tomu ma nedonútiš !“ sykla a vyliala tú hnusnú gebuzinu na zem.
„CRUCIO.“
Každý sval na jej tele zaplavila neznesiteľná bolesť. Videla ako zdvihol pohár a nalial do ňho ďalšiu dávku. Pohodlne sa rozvalil na posteli a díval sa ako trpí.
„Budeš robiť to čo poviem.“
„NIE, NIKDY,“ zvreskla len čo prestal. Surovo ju schmatol a nasilu ju donútil vypiť to. Použil na to kúzlo, ktoré ju dusilo…musela prehltnúť úplne všetko.
„No vidíš, že to ide.“
Najprv sa nič nedialo. Bolo jej trochu horúco, ale inak sa jej nezdalo, že by to malo nejaké hrôzostrašné účinky.
„Čo v tom bolo ?“ Začala sa jej krútiť hlava v ušiach jej hučalo.
„Od teraz sa nevoláš Hermiona Grangerová Weasleyová, budeš Nancy Malfoyová…“
Hermiona zavrela oči. Nechcela ho počúvať. Nikto ju predsa nemôže nútiť, aby zabudla na svojich najbližších.
„Ron, pomôž mi !“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (3x)
| přečteno: 88x
Noc temných III: 4. kapitola Uväznení
8. prosinec 2006 | 21.31 | rubrika: Noc temných IIID
„Odkiaľ poznáš túto chodbu ?“ nepozdávalo sa jej, že nevidí kam stúpa. Riddle si nedal tú námahu, aby zistil či ide za ním alebo nie.
„Už sem chodím tretí rok, okrem toho, keď som bol malý otec mi rozprával o tomto hrade…poznal to tu veľmi dobre…“ Tie spomienky patrili k najkrajším chvíľam, ktoré s NÍM strávil. Vtedy mal pocit, že je všetko tak ako má byť. Počkal kým prejde až k nemu.
Škoda, že som si v kufri nechala záškodnícku mapu, mohla som sa odtiaľto dostať aj sama…
„Predpokladám, že si sa dozvedel aj o tajomnej komnate. “
„Samozrejme, že áno. Profesorka Weasleyová na to tiež nezabudla. Vždy na mňa tak hľadí, akoby ma chcela uškrtiť. Na každej hodine si nájde spôsob ako mi strhnúť body…Je to obyčajná klamárka.“
Harriet prudko zastala. Nahnevalo ju čo povedal o jej mame. „To nie je pravda.“
„Oblbuje ťa sladkými rečičkami a tom aký bol tvoj otec statočný…pritom sú to len prázdne frázy. Ktovie s kým si to rozdala. Všetci už dávno vedia, že tvoj otec nie je Harry, ale niekto neznámy…tvoja matka je len úbohá cundra…“
Harriet bezmyšlienkovite vyslovila prvé zaklínadlo, ktoré ju napadlo. Žltý pás svetla, ktorý mal zasiahnuť Riddla bol však náhle odklonený. Nechtiac obdivovala jeho rýchle reflexy.
„Uväzniť !“ skríkol nahnevane. Okolo jej tela sa omotali povrazy. Cítila ako ju silno stisli. Ledva vládala dýchať. Čo ak ju tam nechá ? Nie, na to radšej nemyslela.
Rob sa pomaly upokojoval. Vedel, že to prehnal a mal by sa jej ospravedlniť. Už sa chystal, že ju rozviaže, keď chrapľavo skríkla : „A čo tvoja matka. Ona bola tiež len jeho šľapka…pokorná služobníčka, ktorá mu lízala…“
„BUĎ TICHO ! “ Sklonil sa k nej a prútikom jej prešiel po krku.“ Hnev ho celkom ochromil…Hrozne ho rozčuľovala. Nevedel si vysvetliť prečo je zrazu taký rozrušený…
Nechal ju zviazanú, ale pokračoval v ceste. Ťahal ju za sebou ako balík špinavého prádla. Poriadne si udrela ruku a oškrela koleno.
Keď vyliezli z tajnej chodby, rozviazal ju a agresívne ukázal na portrét Tučnej panej.
„Počkaj tam chvíľu, moja sestra po teba príde a neopováž sa o tom ani ceknúť.. Ja som ti neklamal, ale ty nevieš o mojich rodičoch absolútne nič…“
Portrét sa otvoril. Harriet zazrela Lucy Riddlovú. „No poď, nikto si to zatiaľ nevšimol…povedala som im, že si šla na záchod.“
Harriet ledva vládala chodiť. Telo ju poriadne bolelo. Je to sadista. Veď ja mu ešte ukážem.
„Harriet, Harriet !“ Mel zazrela svoju sesternicu ležať na zemi. Pár minút pred výbuchom šla von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Odkedy ju chceli smrťožrúti otráviť každé jedlo jej privodilo drobnú nevoľnosť. Liečitelia ju ubezpečili, že to po pár týždňoch prejde. Vraj nemá jesť slané jedlá, ale čo už keď ich tak veľmi zbožňuje…To ju zachránilo. Nebyť toho trčala by v dome, ktorý začal horieť takým divným spôsobom. Nebol to typický oheň…
Dom obklopovala zvláštna sivá hmla. Nedokázala cez ňu prejsť. Vždy ju to odhodilo preč, akoby tam bola nejaká zábrana. Okolo domu sa začali zhromažďovať ľudia. Takmer celá ulica boli postihnutá týmto zvláštnym úkazom.
Titus, Rob a Lucy si všimli, že sa s ich príveskami niečo stalo. Sčerneli, a to bol neklamný znak, že jednému členovi ich spolku hrozí smrteľné nebezpečenstvo.
„Také niečo som v živote nevidel,“ skonštatoval Titus.
„Ja si myslím, že v tom majú prsty smrťožrúti,“ vyprskla Mel. Rob postrehol v jej hlase skrytú výčitku. Toto naozaj nechcel.
Videli ako sa Harriet pohla, jedna z črepín sa jej zabodla hlbšie do chrbta.
„Tak Riddle, vymysli niečo !“ oborila sa na ňho.
„Ja za to naozaj nemôžem.“ Rob vykročil trochu bližšie k hmlovine. Vedel, že cez ňu sa nedá prejsť. Cítil, že odpudzuje jeho magické schopnosti a prináša jeho duši neskonalú bolesť.
„Toto nie je mágia, neviem čo to je, ale myslím, že človek to nedokáže urobiť sám.“
Harriet nič necítila. Nepočula Melin krik…nachádzala sa v celkom inom svete… Vo svete spomienok…
Dosť dlho sa zdržala v učebni obrany proti čiernej mágii. Počas praktickej ukážky odzbrojovacieho zaklínadla prútik Elegardy Brightovej zo slizolinu, preletel celú miestnosť a zasiahol ju do oka.. Poriadne to bolelo a mama (profesorka obrany proti čiernej mágii) jej na to musela dať obklad. Elegarda sa z nej smiala. V skutočnosti sa dohodla zo svojou kamoškou, aby jej mohla spôsobiť zranenie.
Profesorka ju posielala do nemocničného krídla, ale tam už skončila Elegarda. Harriet ju bez milosti prekliala, tak až jej na tvári naskočili tykadlá. Nemienila s ňou zotrvať v jednej miestnosti dlhšie než to bude potrebné.
„Koza sprostá slizolinská !“ uľavila si keď ostala v triede sama. Bola to posledná hodina a na večeru sa jej ísť nechcelo.
Urobila to naschvál. Matka je tiež prípad. Obom nám strhla 20 bodov. To je nefér. Prečo mi to aspoň raz nemohla odpustiť. Dnes má dokonca štrnáste narodeniny. Do Rokfortu som šla o rok neskôr, lebo mama sa akosi nevedela rozhodnúť…
Oko jej konečne prestalo puchnúť. Uvelebila sa na lavici a trochu si ho pretrela masťou, ktorú jej nanútila mama. Bolo to celkom príjemné…Až do chvíle kým do triedy nevošiel Robert Riddle. Zrejme zase ostal po škole.
Harriet vstala. Chcela sa čo najskôr zdekovať. Medzi nimi dvoma zúrila malá vojna. Teraz bola tretiačka ona, ale on bol piatak. Stále mal navrch. Minulý týždeň mali pomerne ostrú výmenu názorov a Harriet sa odvážila zavrieť ho do skrinky. Ostal tam celú noc. Za trest musela čistiť zemiaky v školskej kuchyni a strhli jej aj ďalších 30 bodov. Nevedela prečo sa jej tak páči, rozčuľovať ho…
„Ešte máme spolu nevybavené účty,“ niečo príšerne lepkavé ju pripútalo k lavici.
„Mám ťa zmenšiť a vhodiť do nejakej parádnej fľašky alebo radšej priklincovať na školský erb ?“
Pokúsila sa niečo urobiť, ale prútik ležal na zemi. Rob ho odkopol skôr než ho stihla zdvihnúť.
„Budeš po škole dokým nezhniješ.“
„Myslíš ?“ Rob si k nej dobrácky prisadol. „Naozaj neviem čo také by som ti mohol urobiť…neodpustiteľné kliatby mám prísne zakázané a to ostatné je už dosť otrepané…“ Jeho pery sa k nej nebezpečne priblížili. Niečo jej zdvihlo hlavu a prinútilo ju nehýbať sa. Jeho bozk dopadol na jej krk. Trochu sa posunula v snahe dosiahnuť aspoň na svoju tašku. Možno bude stačiť, keď ho poriadne ovalí po hlave, má v nej dosť ťažké knihy.
„Riddle, ty prestaň s tým…“ vyštekla pobúrene, keď jej rukou siahol pod habit. Takto si to teda nepredstavovala. Vôbec to od neho neočakávala.
Ech, dúfam, že nezistí, že dnes mám na sebe tú novú podprsenku s vypchávkami…to by bol riadny trapas…
Ako na potvoru si všimol, že sa snaží zachytiť remienok z tašky.
„Toto sa ti nepodarí.“ Vzal jej tašku a posunul ju na druhú stoličku. Začínala prepadať panike. Ešte nikdy ju žiadny chalan nepobozkal. Vždy rozmýšľala o tom aké to je, ale on určite nebol vhodný kandidát na túto skúsenosť. Prečo sa celá rozochvela ? Bojí sa ho alebo je len vzrušená ?
Začali sa bozkávať. Nebolo to vôbec nepríjemné, práve naopak.
„Zruš to,“ zašepkala mu do ucha. Riddle ju poslúchol. Keď mala voľné ruky aj nohy očakával, že od nej dostane jednu poriadku ranu medzi oči. Nestalo sa tak. Namiesto toho ho objala a pomaly sa nechala viesť do zakázaného sveta.
„Ehm prepáčte, ja som nechcel vyrušovať,“ Bott rozpačito zavrel dvere. Zhodou okolností bol tiež po škole.
„Prečo nejdete dnu ?“ opýtala sa profesorka Weasleyová.
„Ja totiž… pani profesorka…“ koktal Bott.
„Nechoďte tam, prosím vás.“
Nepočúvala ho. Keď vošla dnu začala čakalo ju „príjemné“ prekvapenie.
„RIDDLE, ČO TO ROBÍTE S MOJOU DCÉROU ? JA VÁM DÁM ZNEUŽÍVAŤ DIEVČATÁ TOTO SI ODSKÁČETE ! AKO SA OPOVAŽUJETE NA ŇU SIAHNUŤ…STRHÁVAM SLIZOLINU 50 BODOV…“
„Pani profesorka, on nič..“ zastával sa ho Bott.
„VY MLČTE LONGBOTTOM A BUĎTE RÁD, ŽE NENAPÍŠEM VÁŠMU OTCOVI…“
„Mami, ja…my…teda…“ Harriet bola úplne vykoľajená. Nervózne si uhládzala rozstrapatené vlasy. Ako mohla niečo také urobiť ? Čo ju to vôbec napadlo ? Veď boli v triede…
„RIDDLE, OKAMŽITE CHOĎTE DO RIADITEĽNE…“
Minister mágie spolu s Helen a niekoľkými aurormi sa pridali k skupinke postávajúcej pred domom.
„PROSÍM DOSTAŇTE JU ODTIAĽ, VEĎ TAM VYKRVÁCA…“ Zrevala Mel. Nemohla sa pozerať na to, ako jej sesternica trpí.
„Pokúsim sa jej môcť, ale niekto musí ísť so mnou. Nemôžem uveriť tomu, že sa našiel hlupák, ktorí vypustil Smrtihlava.“ Helen hneď vedela o čo sa jedná. Také niečo už kedysi zažila. Ešte aj Voldemort uznal, že toto stvorenie musí ostať uzamknuté pred svetom…
„Akého smrtihlava ?“ opýtal sa Minister.
„Neskôr vám všetko vysvetlím.“
„Počkajte, mohli by sme s Bottom komunikovať prostredníctvom prívesku. Zistíme či mu môžeme nejako pomôcť.“ navrhol Titus.
„Už sem chodím tretí rok, okrem toho, keď som bol malý otec mi rozprával o tomto hrade…poznal to tu veľmi dobre…“ Tie spomienky patrili k najkrajším chvíľam, ktoré s NÍM strávil. Vtedy mal pocit, že je všetko tak ako má byť. Počkal kým prejde až k nemu.
Škoda, že som si v kufri nechala záškodnícku mapu, mohla som sa odtiaľto dostať aj sama…
„Predpokladám, že si sa dozvedel aj o tajomnej komnate. “
„Samozrejme, že áno. Profesorka Weasleyová na to tiež nezabudla. Vždy na mňa tak hľadí, akoby ma chcela uškrtiť. Na každej hodine si nájde spôsob ako mi strhnúť body…Je to obyčajná klamárka.“
Harriet prudko zastala. Nahnevalo ju čo povedal o jej mame. „To nie je pravda.“
„Oblbuje ťa sladkými rečičkami a tom aký bol tvoj otec statočný…pritom sú to len prázdne frázy. Ktovie s kým si to rozdala. Všetci už dávno vedia, že tvoj otec nie je Harry, ale niekto neznámy…tvoja matka je len úbohá cundra…“
Harriet bezmyšlienkovite vyslovila prvé zaklínadlo, ktoré ju napadlo. Žltý pás svetla, ktorý mal zasiahnuť Riddla bol však náhle odklonený. Nechtiac obdivovala jeho rýchle reflexy.
„Uväzniť !“ skríkol nahnevane. Okolo jej tela sa omotali povrazy. Cítila ako ju silno stisli. Ledva vládala dýchať. Čo ak ju tam nechá ? Nie, na to radšej nemyslela.
Rob sa pomaly upokojoval. Vedel, že to prehnal a mal by sa jej ospravedlniť. Už sa chystal, že ju rozviaže, keď chrapľavo skríkla : „A čo tvoja matka. Ona bola tiež len jeho šľapka…pokorná služobníčka, ktorá mu lízala…“
„BUĎ TICHO ! “ Sklonil sa k nej a prútikom jej prešiel po krku.“ Hnev ho celkom ochromil…Hrozne ho rozčuľovala. Nevedel si vysvetliť prečo je zrazu taký rozrušený…
Nechal ju zviazanú, ale pokračoval v ceste. Ťahal ju za sebou ako balík špinavého prádla. Poriadne si udrela ruku a oškrela koleno.
Keď vyliezli z tajnej chodby, rozviazal ju a agresívne ukázal na portrét Tučnej panej.
„Počkaj tam chvíľu, moja sestra po teba príde a neopováž sa o tom ani ceknúť.. Ja som ti neklamal, ale ty nevieš o mojich rodičoch absolútne nič…“
Portrét sa otvoril. Harriet zazrela Lucy Riddlovú. „No poď, nikto si to zatiaľ nevšimol…povedala som im, že si šla na záchod.“
Harriet ledva vládala chodiť. Telo ju poriadne bolelo. Je to sadista. Veď ja mu ešte ukážem.
„Harriet, Harriet !“ Mel zazrela svoju sesternicu ležať na zemi. Pár minút pred výbuchom šla von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Odkedy ju chceli smrťožrúti otráviť každé jedlo jej privodilo drobnú nevoľnosť. Liečitelia ju ubezpečili, že to po pár týždňoch prejde. Vraj nemá jesť slané jedlá, ale čo už keď ich tak veľmi zbožňuje…To ju zachránilo. Nebyť toho trčala by v dome, ktorý začal horieť takým divným spôsobom. Nebol to typický oheň…
Dom obklopovala zvláštna sivá hmla. Nedokázala cez ňu prejsť. Vždy ju to odhodilo preč, akoby tam bola nejaká zábrana. Okolo domu sa začali zhromažďovať ľudia. Takmer celá ulica boli postihnutá týmto zvláštnym úkazom.
Titus, Rob a Lucy si všimli, že sa s ich príveskami niečo stalo. Sčerneli, a to bol neklamný znak, že jednému členovi ich spolku hrozí smrteľné nebezpečenstvo.
„Také niečo som v živote nevidel,“ skonštatoval Titus.
„Ja si myslím, že v tom majú prsty smrťožrúti,“ vyprskla Mel. Rob postrehol v jej hlase skrytú výčitku. Toto naozaj nechcel.
Videli ako sa Harriet pohla, jedna z črepín sa jej zabodla hlbšie do chrbta.
„Tak Riddle, vymysli niečo !“ oborila sa na ňho.
„Ja za to naozaj nemôžem.“ Rob vykročil trochu bližšie k hmlovine. Vedel, že cez ňu sa nedá prejsť. Cítil, že odpudzuje jeho magické schopnosti a prináša jeho duši neskonalú bolesť.
„Toto nie je mágia, neviem čo to je, ale myslím, že človek to nedokáže urobiť sám.“
Harriet nič necítila. Nepočula Melin krik…nachádzala sa v celkom inom svete… Vo svete spomienok…
Dosť dlho sa zdržala v učebni obrany proti čiernej mágii. Počas praktickej ukážky odzbrojovacieho zaklínadla prútik Elegardy Brightovej zo slizolinu, preletel celú miestnosť a zasiahol ju do oka.. Poriadne to bolelo a mama (profesorka obrany proti čiernej mágii) jej na to musela dať obklad. Elegarda sa z nej smiala. V skutočnosti sa dohodla zo svojou kamoškou, aby jej mohla spôsobiť zranenie.
Profesorka ju posielala do nemocničného krídla, ale tam už skončila Elegarda. Harriet ju bez milosti prekliala, tak až jej na tvári naskočili tykadlá. Nemienila s ňou zotrvať v jednej miestnosti dlhšie než to bude potrebné.
„Koza sprostá slizolinská !“ uľavila si keď ostala v triede sama. Bola to posledná hodina a na večeru sa jej ísť nechcelo.
Urobila to naschvál. Matka je tiež prípad. Obom nám strhla 20 bodov. To je nefér. Prečo mi to aspoň raz nemohla odpustiť. Dnes má dokonca štrnáste narodeniny. Do Rokfortu som šla o rok neskôr, lebo mama sa akosi nevedela rozhodnúť…
Oko jej konečne prestalo puchnúť. Uvelebila sa na lavici a trochu si ho pretrela masťou, ktorú jej nanútila mama. Bolo to celkom príjemné…Až do chvíle kým do triedy nevošiel Robert Riddle. Zrejme zase ostal po škole.
Harriet vstala. Chcela sa čo najskôr zdekovať. Medzi nimi dvoma zúrila malá vojna. Teraz bola tretiačka ona, ale on bol piatak. Stále mal navrch. Minulý týždeň mali pomerne ostrú výmenu názorov a Harriet sa odvážila zavrieť ho do skrinky. Ostal tam celú noc. Za trest musela čistiť zemiaky v školskej kuchyni a strhli jej aj ďalších 30 bodov. Nevedela prečo sa jej tak páči, rozčuľovať ho…
„Ešte máme spolu nevybavené účty,“ niečo príšerne lepkavé ju pripútalo k lavici.
„Mám ťa zmenšiť a vhodiť do nejakej parádnej fľašky alebo radšej priklincovať na školský erb ?“
Pokúsila sa niečo urobiť, ale prútik ležal na zemi. Rob ho odkopol skôr než ho stihla zdvihnúť.
„Budeš po škole dokým nezhniješ.“
„Myslíš ?“ Rob si k nej dobrácky prisadol. „Naozaj neviem čo také by som ti mohol urobiť…neodpustiteľné kliatby mám prísne zakázané a to ostatné je už dosť otrepané…“ Jeho pery sa k nej nebezpečne priblížili. Niečo jej zdvihlo hlavu a prinútilo ju nehýbať sa. Jeho bozk dopadol na jej krk. Trochu sa posunula v snahe dosiahnuť aspoň na svoju tašku. Možno bude stačiť, keď ho poriadne ovalí po hlave, má v nej dosť ťažké knihy.
„Riddle, ty prestaň s tým…“ vyštekla pobúrene, keď jej rukou siahol pod habit. Takto si to teda nepredstavovala. Vôbec to od neho neočakávala.
Ech, dúfam, že nezistí, že dnes mám na sebe tú novú podprsenku s vypchávkami…to by bol riadny trapas…
Ako na potvoru si všimol, že sa snaží zachytiť remienok z tašky.
„Toto sa ti nepodarí.“ Vzal jej tašku a posunul ju na druhú stoličku. Začínala prepadať panike. Ešte nikdy ju žiadny chalan nepobozkal. Vždy rozmýšľala o tom aké to je, ale on určite nebol vhodný kandidát na túto skúsenosť. Prečo sa celá rozochvela ? Bojí sa ho alebo je len vzrušená ?
Začali sa bozkávať. Nebolo to vôbec nepríjemné, práve naopak.
„Zruš to,“ zašepkala mu do ucha. Riddle ju poslúchol. Keď mala voľné ruky aj nohy očakával, že od nej dostane jednu poriadku ranu medzi oči. Nestalo sa tak. Namiesto toho ho objala a pomaly sa nechala viesť do zakázaného sveta.
„Ehm prepáčte, ja som nechcel vyrušovať,“ Bott rozpačito zavrel dvere. Zhodou okolností bol tiež po škole.
„Prečo nejdete dnu ?“ opýtala sa profesorka Weasleyová.
„Ja totiž… pani profesorka…“ koktal Bott.
„Nechoďte tam, prosím vás.“
Nepočúvala ho. Keď vošla dnu začala čakalo ju „príjemné“ prekvapenie.
„RIDDLE, ČO TO ROBÍTE S MOJOU DCÉROU ? JA VÁM DÁM ZNEUŽÍVAŤ DIEVČATÁ TOTO SI ODSKÁČETE ! AKO SA OPOVAŽUJETE NA ŇU SIAHNUŤ…STRHÁVAM SLIZOLINU 50 BODOV…“
„Pani profesorka, on nič..“ zastával sa ho Bott.
„VY MLČTE LONGBOTTOM A BUĎTE RÁD, ŽE NENAPÍŠEM VÁŠMU OTCOVI…“
„Mami, ja…my…teda…“ Harriet bola úplne vykoľajená. Nervózne si uhládzala rozstrapatené vlasy. Ako mohla niečo také urobiť ? Čo ju to vôbec napadlo ? Veď boli v triede…
„RIDDLE, OKAMŽITE CHOĎTE DO RIADITEĽNE…“
Minister mágie spolu s Helen a niekoľkými aurormi sa pridali k skupinke postávajúcej pred domom.
„PROSÍM DOSTAŇTE JU ODTIAĽ, VEĎ TAM VYKRVÁCA…“ Zrevala Mel. Nemohla sa pozerať na to, ako jej sesternica trpí.
„Pokúsim sa jej môcť, ale niekto musí ísť so mnou. Nemôžem uveriť tomu, že sa našiel hlupák, ktorí vypustil Smrtihlava.“ Helen hneď vedela o čo sa jedná. Také niečo už kedysi zažila. Ešte aj Voldemort uznal, že toto stvorenie musí ostať uzamknuté pred svetom…
„Akého smrtihlava ?“ opýtal sa Minister.
„Neskôr vám všetko vysvetlím.“
„Počkajte, mohli by sme s Bottom komunikovať prostredníctvom prívesku. Zistíme či mu môžeme nejako pomôcť.“ navrhol Titus.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 80x
Noc temných III: 3. kapitola Smrtihlav
5. prosinec 2006 | 19.29 | rubrika: Noc temných IIID
Draco nešťastne zaúpel : „Nie, prosím !“ Stvorenie ho pevne pripútalo k náhrobku. Nevládal sa ani hnúť. Zmocnila sa ho letargia. Pred očami mu tancovali zahmlené tiene..
Čím viac krvi vypil, tým viac sily získaval. Postupne rástol a nadobúdal ľudské tvary.
„Ste Lord Voldemort ?“
Smädné pery sa konečne odtiahli od jeho ruky, cítil ako ju oblizol nejaký drsný jazyk. Rana sa zacelila. Draco si k sebe pritískal Zabudnutý almanach. Cítil sa veľmi slabý. Tá vec z neho vysala aj trochu životnej energie.
„Tak ste…alebo nie ste ?“ V sarkofágu stále ležalo telo…Vydýchol si. Nemôže to byť ON.
„Som viac, oveľa viac. Som tvor čo nemá matku…Pochádzam z tej najhlbšej temnoty…Moje meno musíš poznať, ak mi chceš dať úlohu.“
„Meno ? Ja ho nepoznám.“
„Ja nie som. Nežijem ani nedýcham. Som koncentrované zlo… a tebe radím, aby si vyslovil moje meno, inak sa budem pokračovať v hodovaní…“
Draco vytiahol prútik : „AVADA KEDAVRA“ Tieň otvoril ústa, zelené svetlo sa v nich stratilo ako chlieb v peci.
„Neživý sa nedá zabiť.“
Naklonil sa nad neho a opäť ho nežne uhryzol. „Chutilo mi to, ale chcem viac. Mňa s tou smiešnou paličkou nezastavíš. Ja sa bojím len dvoch vecí na tomto svete a ani jednu z nich nevlastníš.“
Draco zazrel nápis vyrytý do obalu.
„Ty si Smrtihlav !“ zreval z posledných síl. Postava sa oblizla a sklamane ho postavila na nohy.
„Teraz si môžeš žiadať všetko čo ťa napadne. Splním každé tvoje želanie…“ Smrtihlav ponížene sklonil hlavu. Samozrejme, že to urobí, ale nebude to zadarmo.
„Naozaj dokážeš všetko ?“
„No neviem vzkriesiť mŕtveho, ale inak ma môžeš požiadať o čokoľvek.“
„Chcem aby si uniesol…“
Čím viac krvi vypil, tým viac sily získaval. Postupne rástol a nadobúdal ľudské tvary.
„Ste Lord Voldemort ?“
Smädné pery sa konečne odtiahli od jeho ruky, cítil ako ju oblizol nejaký drsný jazyk. Rana sa zacelila. Draco si k sebe pritískal Zabudnutý almanach. Cítil sa veľmi slabý. Tá vec z neho vysala aj trochu životnej energie.
„Tak ste…alebo nie ste ?“ V sarkofágu stále ležalo telo…Vydýchol si. Nemôže to byť ON.
„Som viac, oveľa viac. Som tvor čo nemá matku…Pochádzam z tej najhlbšej temnoty…Moje meno musíš poznať, ak mi chceš dať úlohu.“
„Meno ? Ja ho nepoznám.“
„Ja nie som. Nežijem ani nedýcham. Som koncentrované zlo… a tebe radím, aby si vyslovil moje meno, inak sa budem pokračovať v hodovaní…“
Draco vytiahol prútik : „AVADA KEDAVRA“ Tieň otvoril ústa, zelené svetlo sa v nich stratilo ako chlieb v peci.
„Neživý sa nedá zabiť.“
Naklonil sa nad neho a opäť ho nežne uhryzol. „Chutilo mi to, ale chcem viac. Mňa s tou smiešnou paličkou nezastavíš. Ja sa bojím len dvoch vecí na tomto svete a ani jednu z nich nevlastníš.“
Draco zazrel nápis vyrytý do obalu.
„Ty si Smrtihlav !“ zreval z posledných síl. Postava sa oblizla a sklamane ho postavila na nohy.
„Teraz si môžeš žiadať všetko čo ťa napadne. Splním každé tvoje želanie…“ Smrtihlav ponížene sklonil hlavu. Samozrejme, že to urobí, ale nebude to zadarmo.
„Naozaj dokážeš všetko ?“
„No neviem vzkriesiť mŕtveho, ale inak ma môžeš požiadať o čokoľvek.“
„Chcem aby si uniesol…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (3x)
| přečteno: 86x
2. kapitola Spolok štyroch, znesvätenie
30. listopad 2006 | 19.31 | rubrika: Noc temných IIID
Zúfalo mu vychmatla prútik z ruky. Ešte raz si ho poriadne poprezerala.
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 103x
Noc temnýchIII: 1. kapitola Návrat vyvoleného
28. listopad 2006 | 17.40 | rubrika: Noc temných IIID
„Príd odpusť mi, príď vráť mi sny…“ Harry sa započúval do piesne vychádzajúcej zo starého rádia, ktoré stálo na pulte v útulku svätej Jozefíny. Vrhol lačný pohľad na tanier plný hrachovej polievky. Hlad ho zahnal na toto spoľahlivé miesto, kde dávali ľuďom na jesť a nekládli im zbytočné otázky. Zamieril k dverevenú stolu čo najďalej od ostatných. Nechcel s nikým hovoriť. Prešlo už veľa rokov od posledného boja. Ani sám nevedel ako dlho sa túla po uliciach…Unavene klesol na chatrnú stoličku, rukou si pošúchal hrudník. Rana, ktorú utŕžil minulý týždeň bola ešte stále bolestivá… Siahol po lyžičke a priložil si ju k ústam…
„Harry, kamoš už si sa tu dlho neukázal ?“ Eddie Block si k nemu prisadol. Spoznal ho ihneď aj keď bol špinavý a tvár mal zakrytú šatkou. Jeho kačacia chôdza a prepitý hlas ho vždy prezradili, nech sa snažil akokoľvek. Harry mu tentoraz nevenoval pozornosť…Musel si priznať, že ho má rád a je mu ľúto, že pri jednom nešťastnom incidente spojenom so smťožrútmi mu ostali na tváry škaredé popáleniny…Kládol si to za vinu a on vedel prečo…
Chcel mu povedať, že oslovenie Harry ani kamoš nepovažuje za vhodné.
Keby si vedel…tak by si sa so mnou ani nepúšťal do reči…keby si vedel…
Proti svoje vôli mu odpovedal : „Nemal som čas. Nejakí ľudia zase začali snoriť…musel som sa ukryť.“
Horšie bolo, že smrťožrúti ma našli…
Eddie odsunul stoličku a sadol si k nemu.
„Nikdy si mi nepovedal, aké je tvoje priezvisko ? “
„Ak tu chceš sedieť, láskavo zahas tú cigaretu čo ti trčí z úst, pripomínaš mi Mundungusa Fletchera.“ úplne igoroval jeho otázku. Priezvisko ? Na čo by ho mal poznať. Veď ani tým si nie je úplne istý…
„Niekedy vieš, byť riadne presvedčivý,“ unavene zatiahol Eddie a poslúchol ho. Občas v jeho očiach postrehol skrytú hrozbu.
„Ten Mund…neviem čo bol tvoj otec ?“
Harry pokrútil hlavou. No určite, to by som dopadol.
„Nehnevaj sa nechcem vyzvedať, ale si taký zvláštny človek. Nevyzeráš ako jeden z nás. Nie si ani túlák, ani zlodej a zachránil si mi život…Prečo nejdeš za svojou rodinou ? Ak chceš pomôžem ti ich nájsť.“
Zdvihol pohľad od taniera a pochybovačne si premeral svojho priateľa.
„Ja sa nemôžem vrátiť späť…“ Koľko pravdy boli v tých jeho slovách. V ušiach mu zaznel Dumbledorov hlas : „ Sú aj veci, ktoré sú horšie ako smrť..“ Striasol sa. Nie nesmie premýšľať o minulosti…
„Počuj, tuším ti spod kabáta trčí nejaká drevená vec.“
Harry si zasunul prútik hlbšie do vrecka. Stále ho mal pri sebe. Istým spôsobom ostal čarodejníkom. Dokázal ho použiť, keď niekto potreboval jeho pomoc. Niekedy však ani to nešlo. Na neodpustiteľné kliatby mohol rovno zabudnúť. Keď ho napadli smrťožrúti pokúšal sa jednu použiť, ale nešlo to…smiali sa mu…Kto by to bol povedal, že sa mu raz budú posmievať ?
„To je len kúsok dreva,“ zahundral rozrušene. Kedže ho zvnútra niečo blokovalo a zambraňovalo mu to čarovať kedy sa mu zachcelo, musel si zvyknúť žiť ako mukel. To bola ďalšia nepríjemná záležitosť.
„Ach, tak už som sa začínal obávať, čo predo mnou skrývaš. Prosím ťa, maj rozum. Si taký mladý, chcem ti pomôcť…“
„Musím ísť, ale rád som si s tebou pokecal.“ Nemohol to zniesť. Reči o rodine ho privádzali do zúfalstva.
Zrazu zbadal niečo čo ho veľmi rozrušilo. K jeho stolu si prisadli dve známe tváre.
„Harry, konečne sme ťa našli !“ Zvolala Hermiona a vrhla sa mu okolo krku. Chvíľu ju zmätene držal.
„Kde si sa zašil ? Všetci ťa už hrozne dlho hľadajú,“ Dospelý Ron nevychádzal z údivu. Jeho manželka ho prehovorila, aby preverili chýry, že sa pohybuje v tejto lokalite. Najprv tomu neveril, chcel jej len urobiť radosť, ale teraz keď stáli pri ňom…hlas mu od radosti preskakoval.
„Nie, ja nemôžem,“ Opatrne sa od nej odtiahol. „Nemali ste…nemali…ja nie som ten istý Harry…ja nie to on…nemôžem…nechcem…ja nie…“
Rana sa mu pri tom prudkom pohybe otvorila...Zaplavila ho bolesť. Cítil ako mu cez kabát presakuje krv.
„On je zranený,“ začul kričať ženský hlas. Potom upadol do bezvedomia.
„Harry, kamoš už si sa tu dlho neukázal ?“ Eddie Block si k nemu prisadol. Spoznal ho ihneď aj keď bol špinavý a tvár mal zakrytú šatkou. Jeho kačacia chôdza a prepitý hlas ho vždy prezradili, nech sa snažil akokoľvek. Harry mu tentoraz nevenoval pozornosť…Musel si priznať, že ho má rád a je mu ľúto, že pri jednom nešťastnom incidente spojenom so smťožrútmi mu ostali na tváry škaredé popáleniny…Kládol si to za vinu a on vedel prečo…
Chcel mu povedať, že oslovenie Harry ani kamoš nepovažuje za vhodné.
Keby si vedel…tak by si sa so mnou ani nepúšťal do reči…keby si vedel…
Proti svoje vôli mu odpovedal : „Nemal som čas. Nejakí ľudia zase začali snoriť…musel som sa ukryť.“
Horšie bolo, že smrťožrúti ma našli…
Eddie odsunul stoličku a sadol si k nemu.
„Nikdy si mi nepovedal, aké je tvoje priezvisko ? “
„Ak tu chceš sedieť, láskavo zahas tú cigaretu čo ti trčí z úst, pripomínaš mi Mundungusa Fletchera.“ úplne igoroval jeho otázku. Priezvisko ? Na čo by ho mal poznať. Veď ani tým si nie je úplne istý…
„Niekedy vieš, byť riadne presvedčivý,“ unavene zatiahol Eddie a poslúchol ho. Občas v jeho očiach postrehol skrytú hrozbu.
„Ten Mund…neviem čo bol tvoj otec ?“
Harry pokrútil hlavou. No určite, to by som dopadol.
„Nehnevaj sa nechcem vyzvedať, ale si taký zvláštny človek. Nevyzeráš ako jeden z nás. Nie si ani túlák, ani zlodej a zachránil si mi život…Prečo nejdeš za svojou rodinou ? Ak chceš pomôžem ti ich nájsť.“
Zdvihol pohľad od taniera a pochybovačne si premeral svojho priateľa.
„Ja sa nemôžem vrátiť späť…“ Koľko pravdy boli v tých jeho slovách. V ušiach mu zaznel Dumbledorov hlas : „ Sú aj veci, ktoré sú horšie ako smrť..“ Striasol sa. Nie nesmie premýšľať o minulosti…
„Počuj, tuším ti spod kabáta trčí nejaká drevená vec.“
Harry si zasunul prútik hlbšie do vrecka. Stále ho mal pri sebe. Istým spôsobom ostal čarodejníkom. Dokázal ho použiť, keď niekto potreboval jeho pomoc. Niekedy však ani to nešlo. Na neodpustiteľné kliatby mohol rovno zabudnúť. Keď ho napadli smrťožrúti pokúšal sa jednu použiť, ale nešlo to…smiali sa mu…Kto by to bol povedal, že sa mu raz budú posmievať ?
„To je len kúsok dreva,“ zahundral rozrušene. Kedže ho zvnútra niečo blokovalo a zambraňovalo mu to čarovať kedy sa mu zachcelo, musel si zvyknúť žiť ako mukel. To bola ďalšia nepríjemná záležitosť.
„Ach, tak už som sa začínal obávať, čo predo mnou skrývaš. Prosím ťa, maj rozum. Si taký mladý, chcem ti pomôcť…“
„Musím ísť, ale rád som si s tebou pokecal.“ Nemohol to zniesť. Reči o rodine ho privádzali do zúfalstva.
Zrazu zbadal niečo čo ho veľmi rozrušilo. K jeho stolu si prisadli dve známe tváre.
„Harry, konečne sme ťa našli !“ Zvolala Hermiona a vrhla sa mu okolo krku. Chvíľu ju zmätene držal.
„Kde si sa zašil ? Všetci ťa už hrozne dlho hľadajú,“ Dospelý Ron nevychádzal z údivu. Jeho manželka ho prehovorila, aby preverili chýry, že sa pohybuje v tejto lokalite. Najprv tomu neveril, chcel jej len urobiť radosť, ale teraz keď stáli pri ňom…hlas mu od radosti preskakoval.
„Nie, ja nemôžem,“ Opatrne sa od nej odtiahol. „Nemali ste…nemali…ja nie som ten istý Harry…ja nie to on…nemôžem…nechcem…ja nie…“
Rana sa mu pri tom prudkom pohybe otvorila...Zaplavila ho bolesť. Cítil ako mu cez kabát presakuje krv.
„On je zranený,“ začul kričať ženský hlas. Potom upadol do bezvedomia.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 2 (1x)
| přečteno: 112x