Postava zahalená temnotou pomaly vystúpila z pokrčených stránok. Oči, ktoré kedysi poznala a zbožňovala v sebe skrývali veľa bolesti.

Vznášal sa pár metrov nad zemou, sivasté vlasy viali okolo zničenej tváre. Skúmavo si obzeral muža, ktorý držal v rukách denník.

"Ocko!" znepokojene zvolala Helen. Pozbierala všetky sily, aby mohla podísť bližšie. Natiahla ruku k priesvitnému stvoreniu. Ľadové prsty sa s námahou preplietli. Ledva postrehla ten krehký dotyk. Vlieval do nej energiu. Vnímala silné puto, ktoré ich napriek toľkým rokom spájalo. Nesmelý úsmev rozžiaril jej tvár. Nemala viac strach. Človek, ktorého vždy túžila stretnúť, ju spokojne pohladil po vlasoch. Mala pocit, akoby len slabý vánok osviežil jej tvár. Túžila ho objať, vedela však, že to nebude možné. Krehká podoba mu neumožňovala robiť prudké podoby.

"Vodu, vodu," zašepkal zoslabnutým hlasom. Ledva zo seba vládal dostať pár slov. Sledoval pohár s priezračnou tekutinou, ktorý mu pomaly priložila k perám.

"Napi sa, musíš zabrať dostatok síl," spokojne sledovala ako hltavo vypil celý obsah pohára. Mal problém niečo udržať v žalúdku. Oči mal zastreté bolesťou. Všetky možné farby mu tancovali pred očami. Napokon sa ustálili do podoby mladej ženy poznačenej neúprosnou hrou osudu.

"Prečo si ostala so mnou ? Nie je to tvoja povinnosť," nahlas zakašľal a neveriacky si premeral pevné povrazy, ktoré ho pútali k posteli. Cítil beznádej nevinných obetí, ktoré požieral zlovestný démon. Silno zaboril prsty do matraca. Nechcel kričať od bolesti. Nemienil prejaviť žiadnu slabosť ani v tých najhorších chvíľach.

"Postaral si sa o mňa, keď som to potrebovala. To isté s radosťou urobím pre teba," vrátila pohár späť na stolík.

Tmavé oči okamžite pochopili vážnosť situácie. Podľa toho akým spôsobom sa naňho dívala mu bolo jasné, že nemá veľkú šancu na prežitie.

Zelené oči, ktoré dosiaľ nepoznali silu ľudskej zloby mohli patriť do zbierky nemých obetí. Nesmierne miloval krik bezbranných ľudí. Horúca krv stekala po večne hladných ústach.

Smrtihlav zazrel zhrbenú mužskú postavu. Pomaly podišiel k nemu a kľakol si na kolená. Nesplnil svoju úlohu. Nedokázal mu priniesť to, čo od neho žiadal.

"Kde je dieťa ?" na tvári sa mu odrážala zlosť.Meidalosova ruka sa scvrkla akozhnitá hruška. Náhle nadobudla tvar nepríjemne beztvarej masy plnej chrást.

"Temný pán vám nedá svojho syna. Nemohol som ho zastaviť. Nie je taký ako ostatní čarodejníci. Nezabúdajte, že bol dlho žil mimo svojho tela. Nemali by ste ho podceňovať," zdesene zovrel svoju zničenú ruku. Nebol úplným démonom, preto mohol existovať len v mŕtvom ľudskom tele. Každý kontakt s vnútorným svetom živého človeka by ho okamžite zabil.

Vnímala ničivú silu toho nepríjemného dotyku. Ten bozk bolel viac než cruciatus. Bol plný nenávisti a túžby po pomste. Na perách sa objavila drobná trhlinka. Pár kvapiek krvi dopadlo na zem.

V pľúcach pocítila nepríjemné pichnutie. Snažila sa pohnúť rukami alebo nohami. Telo ju však odmietalo poslúchať.

"Prosím vás, nedovoľte mu, aby ma ovládal, hnusí sa mi," dievča sa zúfalo roztriaslo. Napriek tomu, že ju Rob zložil na nosidlá, stále pociťovala veľký strach. Ruku si pritisla k ústam. Na podlahu dopadla nepríjemne pôsobiaca hmota.

"Rob, poďme už, niečo sa s ňou deje," vystrašene poznamenala Harriet. Rýchlo sa ponáhľala hore schodmi. Vo vzduchu sa opatrne vznášali nosidlá. Zelda sebou nepríjemne šklbla, trhane dýchala a celá sa triasla.