Darklady | Darklady-Vítam ťa vo svete fantázie

Hlavu si zúfalo zaboril do dlaní. Nevládal viac vzdorovať bolesti, ktorá nemilosrdne drásala jeho dušu. Prsty zaboril do hustých vlasov a kričal takým hrozivým spôsob, až im naskakovali zimomriavky.
Enedea sa mimovoľne striasla. Nečakala, že bude až taký zronený. Nevedela, že jeho rodina tiež padla za obeť tej neznámej sile. Sklonila sa k nemu a nežne ho pohladila po tvári. Šepkala mu upokojujúce slová. On však nereagoval.
„Netráp sa dieťa. Ja si na nich počkám, nech si ma vezmú.“
„Nesmiete prestať bojovať,“ odvetil Lucien. Jeho plášť sa slabo zavlnil vo vetre.
„Má pravdu,“ poznamenala strašia vráskavá žena. Znenazdajky sa objavila celkom blízko pri nich. Na pleciach jej visela sivastá róba so zlatými symbolmi. Bol to symbol majstrov mágie. Spoza jej chrbta sa vynoril znepokojený Mrk Drgon.
Vzala do rúk kúsok zeminy a jemne ju drobila medzi prstami. Sformovala sa do tvaru drobnej postavy podobnej malému dieťaťu so škaredou zošúverenou kožou
.. „Och, boli to ingerovia,“ zhíkla Lilo. Jej tvár nadobudla bledý odtieň. Horná pera sa jej mierne roztriasla, ako vždy keď bola nervózna.
„Magické bytosti s omamnou silou, ktoré sajú krv,“ odverklikoval Lucien. Veľa času strávil nad štúdiom stvorení obývajúcich Krajinu Hmiel.
„Áno, presne tak,“ spokojne odvetila Lilo. Tešilo ju, že nezabudol nič z toho, čo sa u nej naučil.
„Mrk, ostaň tu a upokoj dedinčanov. Lucien a ja pôjdeme po ich stopách,“ po vyrieknutí nejakých slov sa na ceste sformovali stopy drobných nožičiek.
„Lilo, ale veď ja som…“ márne protestoval Mrk.
„V dedine musí odstať jeden schopný čarodejník, pre prípad, žeby sme sa nevrátili,“ ihneď ho zarazila Lilo. Nechcela, aby si myslel, že mu nedôveruje. Mrk neochotne prikývol. Spolu s Enedeou sa pokúšali postaviť na nohy utrápeného muža.

Za stromami sa mihol tmavý tieň. Sám nemohol chlapca zajať. Bál sa urobiť niečo také, v prítomnosti vyštudovaného čarodejníka.
Rýchlo vyslal správu do pevnosti Iškabar. Bola to hrozivá stavba pripomínajúca čarodejnícky klobúk popretkávaný obrovskými pavučinami. Mágovia ju považovali za oficiálne sídlo zlých mocností, do ktorého nemal žiaden poctivý človek prístup. Jeho myšlienky zaleteli ďaleko, celou svojou bytosťou sa sústredil, aby čo najskôr nadviazal spojenie.
Pocítil varovné popŕhlenie, keď jeho myseľ prešla cez ochranu pevnosti. Postupne získavala nadvládu nad jeho telom…Zmocňovala sa ho radosť pri pomyslení, že konečne dostane zaslúženú odmenu.