darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
News (2006)
31. prosinec 2006 | 18.01 | rubrika: News
31.12.2006 - pridaná záverečná kapitola Dotyku Vianoc, PRIDANÁ ANKETA do rubriky ANKETY, úplne nová kapitola NemilovanejII
30.12.2006 - pridaná nová kapitola Greybackovej dcéryII,takisto aj nová kapitola Noci temnýchIII
29.12.2006 - pridaná nová kapitola Noc temných III
28.12.2006 - pridaná Aréna smrti III (posledná časť) v rubrike JEDNORÁZOVKY HARRY POTTER- žáner- dráma, temné
30.12.2006 - pridaná nová kapitola Greybackovej dcéryII,takisto aj nová kapitola Noci temnýchIII
29.12.2006 - pridaná nová kapitola Noc temných III
28.12.2006 - pridaná Aréna smrti III (posledná časť) v rubrike JEDNORÁZOVKY HARRY POTTER- žáner- dráma, temné
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 3 (2x)
| přečteno: 77x
NemilovanáII: XV. Želanie Temného pána
31. prosinec 2006 | 18.00 | rubrika: Nemilovaná IID
Napriek tomu, že sa ledva vládal držať na nohách, niečo také nedokázal odmietnuť. V jej očiach však postrehol zvláštny lesk. Zmocnil sa ho pocit, že to nerobí z vlastnej vôle.
„Tifany, bude lepšie, keď ma necháš odísť, lebo inak…“ odsekol drsne. Obával sa, že stratí všetko sebaovládanie. Mierne sa zachvela pri pokuse trochu ustúpiť. Nemilosrdný tlak na jej myseľ, ju však nútil zotrvať na mieste. Nevládala prehovoriť.
Opäť sa k nemu sklonila a pobozkala ho spôsobom, ktorý jej bol cudzí. Tom prekvapene zastonal a pritiahol ju bližšie k sebe. Tifany v duchu hrozne panikárila. Niečo také si rozhodne nepriala. Nebola pripravená prejaviť mu svojej city v takejto miere.
„Naozaj vám to pristane. Ibaže ťa musím sklamať, Tom. Ona po tebe vôbec netúži. Ja som ju prinútila,“ so smiechom vyhŕkla Ellie. Páčilo sa jej doberať si spolužiakov, obzvlášť tých, ktorý sa nemohli popýšiť dokonalým rodokmeňom.
„Tuším by ťa mal niekto naučiť slušným spôsobom. Poriadna lekcia by ti nezaškodila,“ zašepkal výhražne. Odkedy toho incidentu s Malfoyom starším sa z neho priam sršala zlosť. Tom sa začal správať dosť agresívne ku každému, kto sa odvážil ho provokovať.
„Humusáci a milovníci muklov na tejto fakulte nemajú čo robiť. Teba sa nezľaknem si len obyčajný…“
„Tom, nie,“ zajačala Tifany. Potešilo ju, že sa jej konečne vrátil hlas. Ledva stihla odkloniť zaklínadlo, ktoré vyslal na Ellie. Nechcela, aby opäť mali problémy. Snape by im rozhodne netoleroval žiadne trenice vo vnútri fakulty. Už s ním mali aj tak dosť problémov.
„Serpensortia,“ vyhŕkla Ellie. Z jej prútika vyliezla rozzúrená kobra pľuvajúca jed. Tifany s hrôzou hľadela ako sa had obrátil k nim. Vztýčil sa pripravený zaútočiť. Tom niečo zamrmlal v Parselčine. Kobra náhle zmenila smer. Ostré tesáky sa zahryzli do spolužiačkinho habitu.
„Nikdy viac na neodvažuj mi nadávať. Radím ti čo najskôr bežať do nemocničného krídla. Pokiaľ sa odvážiš žalovať, odskáčeš si to,“ pohŕdavo odvetil Tom.
Jeho milá tvár náhle nadobudla vražedný nádych. Tifany nechápala kedy sa s ním udiala takáto zmena. Tušila, že to má niečo spoločné s tým, že Malfoya prepustili a zbavili všetkých obvinení.
„Tom, čo to vystrájaš ? “ Ambra začula výkrik vychádzajúci z klubovne. Pre istotu to šla preveriť. Do tváre im dopadlo svetlo vychádzajúce z prútika. Obaja si všimli mierne zaguľatené bruško ukryté pod teplým svetrom. V tej chvíli však tomu nevenovali pozornosť.
„Tifany, bude lepšie, keď ma necháš odísť, lebo inak…“ odsekol drsne. Obával sa, že stratí všetko sebaovládanie. Mierne sa zachvela pri pokuse trochu ustúpiť. Nemilosrdný tlak na jej myseľ, ju však nútil zotrvať na mieste. Nevládala prehovoriť.
Opäť sa k nemu sklonila a pobozkala ho spôsobom, ktorý jej bol cudzí. Tom prekvapene zastonal a pritiahol ju bližšie k sebe. Tifany v duchu hrozne panikárila. Niečo také si rozhodne nepriala. Nebola pripravená prejaviť mu svojej city v takejto miere.
„Naozaj vám to pristane. Ibaže ťa musím sklamať, Tom. Ona po tebe vôbec netúži. Ja som ju prinútila,“ so smiechom vyhŕkla Ellie. Páčilo sa jej doberať si spolužiakov, obzvlášť tých, ktorý sa nemohli popýšiť dokonalým rodokmeňom.
„Tuším by ťa mal niekto naučiť slušným spôsobom. Poriadna lekcia by ti nezaškodila,“ zašepkal výhražne. Odkedy toho incidentu s Malfoyom starším sa z neho priam sršala zlosť. Tom sa začal správať dosť agresívne ku každému, kto sa odvážil ho provokovať.
„Humusáci a milovníci muklov na tejto fakulte nemajú čo robiť. Teba sa nezľaknem si len obyčajný…“
„Tom, nie,“ zajačala Tifany. Potešilo ju, že sa jej konečne vrátil hlas. Ledva stihla odkloniť zaklínadlo, ktoré vyslal na Ellie. Nechcela, aby opäť mali problémy. Snape by im rozhodne netoleroval žiadne trenice vo vnútri fakulty. Už s ním mali aj tak dosť problémov.
„Serpensortia,“ vyhŕkla Ellie. Z jej prútika vyliezla rozzúrená kobra pľuvajúca jed. Tifany s hrôzou hľadela ako sa had obrátil k nim. Vztýčil sa pripravený zaútočiť. Tom niečo zamrmlal v Parselčine. Kobra náhle zmenila smer. Ostré tesáky sa zahryzli do spolužiačkinho habitu.
„Nikdy viac na neodvažuj mi nadávať. Radím ti čo najskôr bežať do nemocničného krídla. Pokiaľ sa odvážiš žalovať, odskáčeš si to,“ pohŕdavo odvetil Tom.
Jeho milá tvár náhle nadobudla vražedný nádych. Tifany nechápala kedy sa s ním udiala takáto zmena. Tušila, že to má niečo spoločné s tým, že Malfoya prepustili a zbavili všetkých obvinení.
„Tom, čo to vystrájaš ? “ Ambra začula výkrik vychádzajúci z klubovne. Pre istotu to šla preveriť. Do tváre im dopadlo svetlo vychádzajúce z prútika. Obaja si všimli mierne zaguľatené bruško ukryté pod teplým svetrom. V tej chvíli však tomu nevenovali pozornosť.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 43x
3. kapitola Čary sa prebudia z dlhého spánku...
31. prosinec 2006 | 13.00 | rubrika: Dotyk Vianoc D
Rozjasnia tie oči, čo smútok ich sprevádzal…
„Mali by sme to oznámiť Malfoyovcom. Amnézia patrí k závažným ochoreniam,“ navrhla Poppy. Práve pomocou prútika zaceľovala ranu na jeho hlave.
„Nie, prosím, zabijú ma. Ja som sa len bránil,“ zhrozene vyhŕkol Jack. Radšej si ani nechcel predstavovať, čo by s ním urobila mama, keby to zistila.
„Nikto ti neublíži, kým si so mnou. To nedovolím,“ blažene zašepkal Lucius. Sklonil sa k nemu a pohladil ho po vlasoch. Jack sa zhrozene mykol. Niečo také vôbec neočakával. Otcovo správanie ho začínalo znepokojovať.
„Ty vieš, kto som ?“ odsekol znepokojene. Obával sa, že je to len nejaká hra na odpútanie pozornosti.
„Samozrejme, že áno. Si môj malý syn, s ktorým sa chystám stráviť Vianoce,“ spokojne odvetil Lucius.
Hagrid pohŕdavo odfrkol. Vôbec Malfoyovi nedôveroval. Len pred malou chvíľou chcel Jackovi ublížiť a teraz sa zrazu hrá na vzorného otecka.
„Myslím, Poppy, že bude lepšie, ak ho zatiaľ necháme tu. Možno sa mu pamäť vráti ľahšie, keď vyhovieme, jeho želaniam,“ po chvíli urputného premýšľania odvetil Dumbledore.
„Pán riaditeľ, pre všecko na svete toto mi nerobte,“ zhrozene si premeral nevinne sa tváriaceho Malfoya.
„Mali by sme to oznámiť Malfoyovcom. Amnézia patrí k závažným ochoreniam,“ navrhla Poppy. Práve pomocou prútika zaceľovala ranu na jeho hlave.
„Nie, prosím, zabijú ma. Ja som sa len bránil,“ zhrozene vyhŕkol Jack. Radšej si ani nechcel predstavovať, čo by s ním urobila mama, keby to zistila.
„Nikto ti neublíži, kým si so mnou. To nedovolím,“ blažene zašepkal Lucius. Sklonil sa k nemu a pohladil ho po vlasoch. Jack sa zhrozene mykol. Niečo také vôbec neočakával. Otcovo správanie ho začínalo znepokojovať.
„Ty vieš, kto som ?“ odsekol znepokojene. Obával sa, že je to len nejaká hra na odpútanie pozornosti.
„Samozrejme, že áno. Si môj malý syn, s ktorým sa chystám stráviť Vianoce,“ spokojne odvetil Lucius.
Hagrid pohŕdavo odfrkol. Vôbec Malfoyovi nedôveroval. Len pred malou chvíľou chcel Jackovi ublížiť a teraz sa zrazu hrá na vzorného otecka.
„Myslím, Poppy, že bude lepšie, ak ho zatiaľ necháme tu. Možno sa mu pamäť vráti ľahšie, keď vyhovieme, jeho želaniam,“ po chvíli urputného premýšľania odvetil Dumbledore.
„Pán riaditeľ, pre všecko na svete toto mi nerobte,“ zhrozene si premeral nevinne sa tváriaceho Malfoya.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 49x
Noc temnýchIII: 13. kapitola Desivé proroctvo
30. prosinec 2006 | 11.03 | rubrika: Noc temných IIID
Bazilisk spokojne zamľaskal. Už sa nemohol dočkať čerstvej večere. Tom mu nedovolil vraždiť vždy keď sa mu to zažiadalo. Musel si dávať pozor, aby ho nikto neprichytil.
To dievča bolo očividne múdrejšie ako väčšina z jeho obetí. Nedívala sa mu do žltých planúcich očí. Keby to urobila, určite by ihneď skamenela.
„Nepočul si čo som povedal !“ jeho pán potvrdil príkaz. Neostávalo mu nič iné len konať. Lucy po prvý raz bola v blízkosti svojho otca. Tom Riddle (Voldemort) stál vedľa vchodu do tajomnej komnaty a tváril sa dosť povýšenecky. Netušil, že odsudzuje na smrť svoju vlastnú dcéru.
Bazilisk sa chystal zahryznúť sa do nej. Čakal, že sa ho bude báť a začne Toma prosiť. Tak to robili všetky obete…
Lucy sa v poslednej chvíli vyhla smrtiacej hadej tlame. Skotúľala sa pod umývadlo. Bazilisk narazil hlavou do steny. Ostala tam poriadne veľká prasklina.
„Mne nesmieš ublížiť, mal by si ma poslúchať,“ prehovorila k nemu v parselčine rovnako ako Tom.
Bazilisk sa spôsobne uklonil. Postavil ju na nohy a dovolil jej, aby ho pohladila po hlave.
„Pán môj, toto dievča je tiež slizolinov potomok.“
Lucy pristúpila k Tomovi. Ich pohľady sa stretli. Obaja cítili, že majú niečo spoločné.
„Som Tom Riddle a ty si…?“
Neodpovedala mu. Namiesto toho, sa mu prudko vrhla do náručia. Nedokázal ju odstrčiť. Bolo to pomerne netypické správanie vzhľadom na to, že sa ju pokúsil zabiť. Nepozdávalo sa mu, že je tiež potomkom Salazara Slizolina…Teoreticky ani prakticky to vôbec neprichádzalo do úvahy…
„Trochu sa podobáš na moju mamu, ale našťastie nie vo všetkom…“ jemne jej prešiel rukou po tvári. Naozaj mu ju pripomínala, ale len vzdialene. Toto dievča malo v sebe isté prirodzené kúzlo. Niečo čo Merope rozhodne nevlastnila…Keď sa ho dotkla cítil, že má v sebe zvláštnu moc, ktorá ľudom dokáže privodiť príjemné pocity…
„Prestaň s tým, to šteklí,“ Lucy od neho rýchlo odstúpila. A vraj to bol tichý a poslušný chlapec.
„Povedz mi, kto si. Inak ťa k tomu donútim,“ vyštekol rozčúlene. Namieril na ňu prútik.
„Ja som Lucy Riddleová, “ nechcela mu klamať. Bolo by to zbytočné. Tom si ju chvíľu neveriacky premeriaval. Chodil okolo nej a niečo si potichu mrmlal. Potom ju nečakane chytil za ruku.
„Tak poď,“ vzal ju preč z dievčenských záchodov. Spolu kráčali po rokfortských chodbách.
„Túžim byť tentoraz vtieravý ako mráz, tak šepkám poď nech ti zaleziem pod nechty…anjel vzlietol na nočnú, aby strážil túto chvíľu…“ počula spev a hlasnú vravu vychádzajúcu z veľkej siene. Zaujalo ju to.
„Tá pieseň mi hrozne lezie na nervy,“ odsekol podráždene. Ruku jej zovrel o trochu silnejšie, aby jej nenapadlo mu ujsť.
„Je tam nejaká oslava ?“ odvážila sa ho opýtať.
„Sú predsa Vianoce, pre mňa to však nič neznamená, nikdy nedostávam darčeky…“ trpko poznamenal Tom.
„Ty si teda necitlivý. Pokojne by si ma zabil, keď…“
„Tichšie,“ upozornil ju. Pred nimi sa vynoril Zloduch. V rukách držal misu plnú nejakej smradľavej šťavy.
„Á veľactený, muklovský fafrnok Riddle, zase niečo kuje ?“
„Sklapni, Zloduch.“
„Chytaj prefektík – defektík.“ Smradľavá šťava sa roztiekla po zemi. Lucy sa prikrčila. Zloduch mal za chrbtom ďalšiu dávku…Tom ju rýchlo pritiahol k stene. Sáčok plný slizu ich minul, len o kúsok. Pustil ju, a obrátil sa k neposlúšnému poltergaistovi.
„Compedio daemon,“ z jeho prútika vyšľahli sivasté úponky. Uväznili ducha v priesvitnej hmote. Sila zaklínadla ho pripútala k zemi. Lucy sa rozbehla preč. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa bude po rokfortských chodbách naháňať so svojím otcom…Vždy si želala, aby spolu strávili nejaký čas, ale takto si to nepredstavovala…
Niečo ju zrazilo z nôh. Vytiahla prútik a skríkla : „Petrificus totalus !“ Tom sa meravo poskladal na zem.
To dievča bolo očividne múdrejšie ako väčšina z jeho obetí. Nedívala sa mu do žltých planúcich očí. Keby to urobila, určite by ihneď skamenela.
„Nepočul si čo som povedal !“ jeho pán potvrdil príkaz. Neostávalo mu nič iné len konať. Lucy po prvý raz bola v blízkosti svojho otca. Tom Riddle (Voldemort) stál vedľa vchodu do tajomnej komnaty a tváril sa dosť povýšenecky. Netušil, že odsudzuje na smrť svoju vlastnú dcéru.
Bazilisk sa chystal zahryznúť sa do nej. Čakal, že sa ho bude báť a začne Toma prosiť. Tak to robili všetky obete…
Lucy sa v poslednej chvíli vyhla smrtiacej hadej tlame. Skotúľala sa pod umývadlo. Bazilisk narazil hlavou do steny. Ostala tam poriadne veľká prasklina.
„Mne nesmieš ublížiť, mal by si ma poslúchať,“ prehovorila k nemu v parselčine rovnako ako Tom.
Bazilisk sa spôsobne uklonil. Postavil ju na nohy a dovolil jej, aby ho pohladila po hlave.
„Pán môj, toto dievča je tiež slizolinov potomok.“
Lucy pristúpila k Tomovi. Ich pohľady sa stretli. Obaja cítili, že majú niečo spoločné.
„Som Tom Riddle a ty si…?“
Neodpovedala mu. Namiesto toho, sa mu prudko vrhla do náručia. Nedokázal ju odstrčiť. Bolo to pomerne netypické správanie vzhľadom na to, že sa ju pokúsil zabiť. Nepozdávalo sa mu, že je tiež potomkom Salazara Slizolina…Teoreticky ani prakticky to vôbec neprichádzalo do úvahy…
„Trochu sa podobáš na moju mamu, ale našťastie nie vo všetkom…“ jemne jej prešiel rukou po tvári. Naozaj mu ju pripomínala, ale len vzdialene. Toto dievča malo v sebe isté prirodzené kúzlo. Niečo čo Merope rozhodne nevlastnila…Keď sa ho dotkla cítil, že má v sebe zvláštnu moc, ktorá ľudom dokáže privodiť príjemné pocity…
„Prestaň s tým, to šteklí,“ Lucy od neho rýchlo odstúpila. A vraj to bol tichý a poslušný chlapec.
„Povedz mi, kto si. Inak ťa k tomu donútim,“ vyštekol rozčúlene. Namieril na ňu prútik.
„Ja som Lucy Riddleová, “ nechcela mu klamať. Bolo by to zbytočné. Tom si ju chvíľu neveriacky premeriaval. Chodil okolo nej a niečo si potichu mrmlal. Potom ju nečakane chytil za ruku.
„Tak poď,“ vzal ju preč z dievčenských záchodov. Spolu kráčali po rokfortských chodbách.
„Túžim byť tentoraz vtieravý ako mráz, tak šepkám poď nech ti zaleziem pod nechty…anjel vzlietol na nočnú, aby strážil túto chvíľu…“ počula spev a hlasnú vravu vychádzajúcu z veľkej siene. Zaujalo ju to.
„Tá pieseň mi hrozne lezie na nervy,“ odsekol podráždene. Ruku jej zovrel o trochu silnejšie, aby jej nenapadlo mu ujsť.
„Je tam nejaká oslava ?“ odvážila sa ho opýtať.
„Sú predsa Vianoce, pre mňa to však nič neznamená, nikdy nedostávam darčeky…“ trpko poznamenal Tom.
„Ty si teda necitlivý. Pokojne by si ma zabil, keď…“
„Tichšie,“ upozornil ju. Pred nimi sa vynoril Zloduch. V rukách držal misu plnú nejakej smradľavej šťavy.
„Á veľactený, muklovský fafrnok Riddle, zase niečo kuje ?“
„Sklapni, Zloduch.“
„Chytaj prefektík – defektík.“ Smradľavá šťava sa roztiekla po zemi. Lucy sa prikrčila. Zloduch mal za chrbtom ďalšiu dávku…Tom ju rýchlo pritiahol k stene. Sáčok plný slizu ich minul, len o kúsok. Pustil ju, a obrátil sa k neposlúšnému poltergaistovi.
„Compedio daemon,“ z jeho prútika vyšľahli sivasté úponky. Uväznili ducha v priesvitnej hmote. Sila zaklínadla ho pripútala k zemi. Lucy sa rozbehla preč. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že sa bude po rokfortských chodbách naháňať so svojím otcom…Vždy si želala, aby spolu strávili nejaký čas, ale takto si to nepredstavovala…
Niečo ju zrazilo z nôh. Vytiahla prútik a skríkla : „Petrificus totalus !“ Tom sa meravo poskladal na zem.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2 (5x)
| přečteno: 111x
G. dcéraII: Návrat temna 4. kapitola Výčitky
30. prosinec 2006 | 10.52 | rubrika: Greybackova dcéraIID
„Dobré ráno,“ vyštekol Mark a surovo oblial otca vodou. Lucius neveriacky zalapal po dychu. Studené kvapky vody sa usídlili v pomotaných vlasoch. Keď si všimol aké ma doriadené ruky a na tele uzrel pár hlbokých škrabancov, zaplavila ho zlosť. Takisto pociťoval bolesť v rebrách, akoby mu na nich niekto celú noc sedel.
„Čo si to dovoľuješ ?“ vyštekol namrzene.
„Mal by som ťa zabiť, za to čo si urobil mame. Prišiel som jej vziať nejaké veci,“ nebezpečným tónom vyhlásil Mark. Vedel, že vlkolak sa počas svojej premeny nemôže ovládať, ale niečo také rozhodne neočakával. Timeu musel rýchlo odniesť do nemocnice sv. Munga.
„Synček, ty sa mýliš. Ja som nemohol…“ Lucius si neveriacky prehrabol vlasy a pokúsil sa vstať. Rozpamätal sa na hrozný krik, údery a rozbesnené vyčíňanie. Nevedel však celkom presne identifikovať všetky spomienky.
„Bola taká doriadená, že mi takmer umrela v náručí. A to len preto, lebo ma chránila,“ zreval Mark. Hrozne ho mrzelo, že ju nedokázal ochrániť. Nebolo však vôbec ľahké čeliť rozzúrenému vlkolakovi.
„Chcem ju vidieť,“ odvrkol znepokojene. Nikdy jej neublížil takýmto spôsobom. Dokonca aj počas premien sa k nej choval vzorne. Nedokázal pochopiť, čo sa s ním vlastne stalo.
Mark ho schmatol za ruku. Nedal mu ani príležitosť poriadne sa upraviť. Lucius prudko dopadol na zem, keď ho syn schválne pustil. Chvatne ho obišiel a pobral sa do nemocnice.
Lucius ho potichu nasledoval. Nezáležalo mu na tom, čo sa bude diať. Chcel sa len ubezpečiť, že jeho manželka bude v poriadku. Nedokázal uveriť tomu, že vyviedol niečo také.
Timea sa márne pokúšala niečo zjesť. Celé telo ju príšerne bolelo. Pery mala také boľavé a napuchnuté, že ich ledva vládala pootvoriť. Márne k nim prikladala lyžičku s nejakou kašovitou hmotou.
„Vydržte, pani Malfoyová, hneď vám pomôžem,“ odvetila mladá liečiteľka menom Hermiona Grangerová. V nemocnici pracovala len niekoľko týždňov, ale stihla si získať úctu a obdiv všetkých pacientov. Pomohla jej pohodlnejšie sa oprieť. O Timeu sa väčšinou personál nemocnice nejavil záujem. Bola manželkou obvineného smrťožrúta, preto sa k nej ľudia správali pohŕdavo.
„Priniesla som vám hojivú masť,“ na stolík položila nevábne vyzerajúcu zelenú masu. Opatrne rozotrela kúsok z nej po ubolených perách. Masť začala veľmi rýchlo účinkovať. Pery sa postupne dostávali do normálneho stavu, až kým neboli také ako predtým.
„Pokiaľ by to náhodou začalo zase bolieť, nechám vám tu celú tubu.“
„Ďakujem vám,“ bolestne zašepkala Timea. Zúfalo sklonila hlavu na vankúš a privrela oči. Hermiona potichu odišla a nechala ju oddychovať.
Lucius zarazene zastal na prahu izby. Podarilo sa mu predbehnúť Marka. Zastavili ho totiž liečitelia a odviedli so sebou.
Neočakával, že Timea bude v takom zlom stave. Tvár mala opuchnutú a zmodravenú. Ledva sa hýbala. Zaplavila ho príšerná zlosť. Ako mohol niečo také urobiť žene, ktorú miluje ? Nechápal čo to mohlo spôsobiť. Nie je predsa normálne, aby sa menil skôr než počas splnu.
Opatrne pristúpil k posteli. Zaplavili ho hrozné výčitky. Stále nedokázal uveriť tomu, že sa to naozaj stalo. Jemne si prisadol na kraj postele. Tušil, že asi nebude pozitívne reagovať na jeho prítomnosť. Nemohol však odísť.
„Láska, prepáč mi,“ odvetil nežne.
„Lucius,“ šepla zdesene. Privrela viečka ešte pevnejšie. Nechcela sa naňho ani len pozrieť.
„Čo si to dovoľuješ ?“ vyštekol namrzene.
„Mal by som ťa zabiť, za to čo si urobil mame. Prišiel som jej vziať nejaké veci,“ nebezpečným tónom vyhlásil Mark. Vedel, že vlkolak sa počas svojej premeny nemôže ovládať, ale niečo také rozhodne neočakával. Timeu musel rýchlo odniesť do nemocnice sv. Munga.
„Synček, ty sa mýliš. Ja som nemohol…“ Lucius si neveriacky prehrabol vlasy a pokúsil sa vstať. Rozpamätal sa na hrozný krik, údery a rozbesnené vyčíňanie. Nevedel však celkom presne identifikovať všetky spomienky.
„Bola taká doriadená, že mi takmer umrela v náručí. A to len preto, lebo ma chránila,“ zreval Mark. Hrozne ho mrzelo, že ju nedokázal ochrániť. Nebolo však vôbec ľahké čeliť rozzúrenému vlkolakovi.
„Chcem ju vidieť,“ odvrkol znepokojene. Nikdy jej neublížil takýmto spôsobom. Dokonca aj počas premien sa k nej choval vzorne. Nedokázal pochopiť, čo sa s ním vlastne stalo.
Mark ho schmatol za ruku. Nedal mu ani príležitosť poriadne sa upraviť. Lucius prudko dopadol na zem, keď ho syn schválne pustil. Chvatne ho obišiel a pobral sa do nemocnice.
Lucius ho potichu nasledoval. Nezáležalo mu na tom, čo sa bude diať. Chcel sa len ubezpečiť, že jeho manželka bude v poriadku. Nedokázal uveriť tomu, že vyviedol niečo také.
Timea sa márne pokúšala niečo zjesť. Celé telo ju príšerne bolelo. Pery mala také boľavé a napuchnuté, že ich ledva vládala pootvoriť. Márne k nim prikladala lyžičku s nejakou kašovitou hmotou.
„Vydržte, pani Malfoyová, hneď vám pomôžem,“ odvetila mladá liečiteľka menom Hermiona Grangerová. V nemocnici pracovala len niekoľko týždňov, ale stihla si získať úctu a obdiv všetkých pacientov. Pomohla jej pohodlnejšie sa oprieť. O Timeu sa väčšinou personál nemocnice nejavil záujem. Bola manželkou obvineného smrťožrúta, preto sa k nej ľudia správali pohŕdavo.
„Priniesla som vám hojivú masť,“ na stolík položila nevábne vyzerajúcu zelenú masu. Opatrne rozotrela kúsok z nej po ubolených perách. Masť začala veľmi rýchlo účinkovať. Pery sa postupne dostávali do normálneho stavu, až kým neboli také ako predtým.
„Pokiaľ by to náhodou začalo zase bolieť, nechám vám tu celú tubu.“
„Ďakujem vám,“ bolestne zašepkala Timea. Zúfalo sklonila hlavu na vankúš a privrela oči. Hermiona potichu odišla a nechala ju oddychovať.
Lucius zarazene zastal na prahu izby. Podarilo sa mu predbehnúť Marka. Zastavili ho totiž liečitelia a odviedli so sebou.
Neočakával, že Timea bude v takom zlom stave. Tvár mala opuchnutú a zmodravenú. Ledva sa hýbala. Zaplavila ho príšerná zlosť. Ako mohol niečo také urobiť žene, ktorú miluje ? Nechápal čo to mohlo spôsobiť. Nie je predsa normálne, aby sa menil skôr než počas splnu.
Opatrne pristúpil k posteli. Zaplavili ho hrozné výčitky. Stále nedokázal uveriť tomu, že sa to naozaj stalo. Jemne si prisadol na kraj postele. Tušil, že asi nebude pozitívne reagovať na jeho prítomnosť. Nemohol však odísť.
„Láska, prepáč mi,“ odvetil nežne.
„Lucius,“ šepla zdesene. Privrela viečka ešte pevnejšie. Nechcela sa naňho ani len pozrieť.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2.33 (3x)
| přečteno: 50x
Noc temnýchIII:12. kapitola Môj anjel
29. prosinec 2006 | 13.14 | rubrika: Noc temných IIID
V jeho mysli prebiehal vnútorný boj. Niečo v jeho vnútri sa vzpieralo a zúfalo odmietalo zabíjať. Smrtihlav mu však prikazoval, aby to dokončil. Cítil ako postupne jeho obeť slabne. Neostávalo jej veľa času.
„Pošlem ťa do pekla za Temným pánom. Budeš mu tam robiť spoločnosť…“ Priam bytostne precítil silu talizmanu. Akási jemná biela vrstva magickej energie ho oddelila od Helen. Cítil ako mu horia ruky, ktorými sa ju snažil zaškrtiť. Začali mu naskakovať pľuzgiere. Bolesť ho prikovala k zemi. Nebyť Smrtihlavovej ochrany už dávno by ho zabil hadí jed. Negas pochádzal z rovnakého rodu ako Nagini, a jeho jed bol takisto smrteľný.
Helenino telo sa začalo triasť akoby do ňho niekto pustil elektrický prúd. Ešte stále žila. Podarilo sa jej spustiť liečebný mechanizmus. Dúfala, že sa jej rýchlo uvoľnia dýchacie cesty…
Chrčanie sa o chvíľu zmenilo na pravidelný dych. Kým si zúfalo masírovala krk, Negas na ňho opäť skočil a omotal sa mu okolo hrudníka.
„To sssi nemal.“
„Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ pohrozil jej. Draco si opäť pozorne prezrel ruky. Nebola na nich ani stopa po žiadnych zraneniach. S úsmevom zovrel v ruke prútik a pomocou odstraňovacieho zaklínadla zo seba striasol Negasa.
„Mýliš sa Draco,“ začul známy hlas. Cez príklop dnu vošiel…
„Potter, aké milé prekvapenie. Ava…“ zarazil sa keď zazrel zvláštny lesk v tých nenávidených očiach. Láskavá zelená farba sa zmiešala s červenou a vytvorila zvláštny kontrast.
„Expeliarmus,“ zreval Harry. Draco sa zviezol po stene a prútik mu vyletel z ruky.
Negas sa opatrne priplazil k Helen. Pre istotu ostal pri nej.
„Ten hnusssák dossstane čo mu patrí.“
„Odkedy máš také oči ? Niečo si si s nimi urobil, aby to vyzeralo pôsobivejšie. Veľký Potter sa chce zase hrať na hrdinu. Počul som, že vo všetkom napodobňuješ Veď-Vieš- Koho. Tá sláva ti nejak stúpla do hlavy. Prečo ju vlastne ochraňuješ ?“
„Ona je môj anjel, moja jediná láska …“
Draco neveriacky pokrútil hlavou. Tá červená farba ho miatla a teraz sa Harry sám priznal, že chce Helen. Veď to nedávalo zmysel. Nenávidel všetko čo súviselo s Voldemortom. Vždy hovorieval, že ona je zrejme veľmi zlá žena, keď sa dala do spolku s Kniežaťom temnôt.
„Zabiješ ma ?“
„Nie, Draco. Vrážd už bolo viac než dosť. Ak sa nepokúsiš nás zastaviť nič sa ti nestane. Tvoj čas sa aj tak nezadržateľne kráti.“
„Ale, ja…“ Helen tomu vôbec nerozumela, „Ty si…“ Harry ju vzal do náručia. Nechcel jej to povedať. Možno bude lepšie ak sa to dozvie až neskôr.
„Vezmite ma ssso sssebou…sss týmto indivíduom sssi už nemám čo povedať…“ požiadal ich Negas.
„Pošlem ťa do pekla za Temným pánom. Budeš mu tam robiť spoločnosť…“ Priam bytostne precítil silu talizmanu. Akási jemná biela vrstva magickej energie ho oddelila od Helen. Cítil ako mu horia ruky, ktorými sa ju snažil zaškrtiť. Začali mu naskakovať pľuzgiere. Bolesť ho prikovala k zemi. Nebyť Smrtihlavovej ochrany už dávno by ho zabil hadí jed. Negas pochádzal z rovnakého rodu ako Nagini, a jeho jed bol takisto smrteľný.
Helenino telo sa začalo triasť akoby do ňho niekto pustil elektrický prúd. Ešte stále žila. Podarilo sa jej spustiť liečebný mechanizmus. Dúfala, že sa jej rýchlo uvoľnia dýchacie cesty…
Chrčanie sa o chvíľu zmenilo na pravidelný dych. Kým si zúfalo masírovala krk, Negas na ňho opäť skočil a omotal sa mu okolo hrudníka.
„To sssi nemal.“
„Živá sa odtiaľto nedostaneš,“ pohrozil jej. Draco si opäť pozorne prezrel ruky. Nebola na nich ani stopa po žiadnych zraneniach. S úsmevom zovrel v ruke prútik a pomocou odstraňovacieho zaklínadla zo seba striasol Negasa.
„Mýliš sa Draco,“ začul známy hlas. Cez príklop dnu vošiel…
„Potter, aké milé prekvapenie. Ava…“ zarazil sa keď zazrel zvláštny lesk v tých nenávidených očiach. Láskavá zelená farba sa zmiešala s červenou a vytvorila zvláštny kontrast.
„Expeliarmus,“ zreval Harry. Draco sa zviezol po stene a prútik mu vyletel z ruky.
Negas sa opatrne priplazil k Helen. Pre istotu ostal pri nej.
„Ten hnusssák dossstane čo mu patrí.“
„Odkedy máš také oči ? Niečo si si s nimi urobil, aby to vyzeralo pôsobivejšie. Veľký Potter sa chce zase hrať na hrdinu. Počul som, že vo všetkom napodobňuješ Veď-Vieš- Koho. Tá sláva ti nejak stúpla do hlavy. Prečo ju vlastne ochraňuješ ?“
„Ona je môj anjel, moja jediná láska …“
Draco neveriacky pokrútil hlavou. Tá červená farba ho miatla a teraz sa Harry sám priznal, že chce Helen. Veď to nedávalo zmysel. Nenávidel všetko čo súviselo s Voldemortom. Vždy hovorieval, že ona je zrejme veľmi zlá žena, keď sa dala do spolku s Kniežaťom temnôt.
„Zabiješ ma ?“
„Nie, Draco. Vrážd už bolo viac než dosť. Ak sa nepokúsiš nás zastaviť nič sa ti nestane. Tvoj čas sa aj tak nezadržateľne kráti.“
„Ale, ja…“ Helen tomu vôbec nerozumela, „Ty si…“ Harry ju vzal do náručia. Nechcel jej to povedať. Možno bude lepšie ak sa to dozvie až neskôr.
„Vezmite ma ssso sssebou…sss týmto indivíduom sssi už nemám čo povedať…“ požiadal ich Negas.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 83x
Aréna smrti III
28. prosinec 2006 | 17.00 | rubrika: Jednorázkovky HP
Prebudila som sa v tmavej cele. Spomedzi akejsi drobnej pukliny po kvapkách vytekala voda do železného vedra. Gniavil ma príšerný smäd a hlad. Nemohla som sa však skloniť k tomu jedinému zdroju vody. Ruky a nohy som mala spútané akýmsi kúzlom, ktoré mi zabraňovalo vstať. Nebolo mi jasné, kedy ma zavreli do tej hroznej diery.
Na perách som si nahmatala drobnú ranku. Boli dosť opuchnuté a popraskané.
Na perách som si nahmatala drobnú ranku. Boli dosť opuchnuté a popraskané.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 61x
V zajatí snov: XII. Arterax
27. prosinec 2006 | 17.08 | rubrika: V zajatí snovD
Záhadná postava odetá v čiernom k nej natiahla kostnatú ruku. Rozožraté hnáty uväznené v hrubej tunike poriadne zahrkotali. V rukách držal tácku s občerstvením. Joja zdesene ustúpila.
„Moje určené meno je Tuengis, som správca tohto domu. Mňa sa nemusíte báť, pani moja,“ oranžové oči schované pod ťažkými viečkami slabo zažmurkali.
„Vy…vy ste mŕtvy ?“ znepokojene sa spýtala Joja.
„Moje určené meno je Tuengis, som správca tohto domu. Mňa sa nemusíte báť, pani moja,“ oranžové oči schované pod ťažkými viečkami slabo zažmurkali.
„Vy…vy ste mŕtvy ?“ znepokojene sa spýtala Joja.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 61x
Noc temnýchIII: 11. kapitola Tajomná komnata
27. prosinec 2006 | 10.00 | rubrika: Noc temných IIID
Vo dverách sa zjavila Dinira. Zadychčane sa chytila za bok. Hneď ako v kuchyni zazrela Zabudnutý almanach, bolo jej jasné, za kým sa Smrtihlav vyberie. Biely talizman sa objavil vo vzduchu.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…
„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…
„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1.13 (15x)
| přečteno: 86x