Darklady | Darklady-Vítam ťa vo svete fantázie

Vo dverách sa zjavila Dinira. Zadychčane sa chytila za bok. Hneď ako v kuchyni zazrela Zabudnutý almanach, bolo jej jasné, za kým sa Smrtihlav vyberie. Biely talizman sa objavil vo vzduchu.
„Dinira, neverím tomu, že si sa dala na stranu zla ?“ znepokojene ustúpil. Talizman sa roztvoril pred Voldemortom a malým tak aby sa k nim nemohol priblížiť.
„To je len moja vec,“ odsekla podráždene.
„Vrátiš sa späť dobrovoľne alebo ťa budem musieť prinútiť…“ varovne roztvorila knihu a opatrne zhužvala pár predných strán.
„Skôr či neskôr dostanem to čo chcem,“ rýchlo sa stratil v tme. Voldemort ledva dokázal prehovoriť.
„Mala si príležitosť zbaviť sa ma, tak prečo si ju nevyužila ?“ nepoďakoval jej za záchranu. Napriek tomu, že sa ich vzťah dosť zlepšil, stále nad nimi visela skrytá hrozba. Voldemort všade videl len nepriateľov. Pochyboval o tom, že by jej na ňom záležalo keď sa k nej správal ako k zajatkyni. Niektoré veci sa skrátka nedajú odpustiť…Nikto mu nikdy nepomohol bez toho, aby na to mal nejaký zištný dôvod…
Helen pustila knihu na zem. Znepokojene pristúpila k Voldemortovi. Niekedy mu vôbec nerozumela. Vyzeralo to, akoby sa hneval, že mu pomohla.
„Odpovedz !“ prikazoval jej.
„Nechcem sa ťa zbaviť…“ Sklonila sa k nemu a nežne ho pobozkala. Malý Rob pre istotu uchmatol Voldemortov prútik. Na chvíľu pristúpil na jej hru, počas bozku sa mu podarilo zľahka preskúmať jej myšlienky. Zistil čo by ho čakalo, keby sa nechal zvábiť Smrtihlavom… dosť nešetrne sa od nej odtiahol.
„Dnes nemám náladu zaoberať sa hlúposťami.“ Vstal z kresla, vzal Robovi svoj prútik a vyšiel von. Helen si sadla na jeho miesto…Znepokojene zložila hlavu na operadlo…


„Harry, Harry počuješ ma ?“ Harriet mu mávala rukou pred očami. Mal taký zastretý pohľad akoby bol námesačný.
„Čo sa deje ?“
„Môžeš ísť na chvíľu so mnou. Chcem sa s tebou porozprávať. Ja som Harriet, tvoja dcéra…teda vraveli mi, že to nie je pravda, ale v papieroch je to tak uvedené…“
„Áno, viem kto si. Rob mi o tebe rozprával.“ ubezpečil ju Harry. Poslušne šiel za ňou. Ron a Hermiona stáli čo najďalej od Roba. Túto malú schôdzku zrejme zvolala Harriet. Hneď uhádol, že sa niečo deje.
„Zavolala som vás sem, lebo chcem vedieť čo by ste povedali na to, keby som chodila s Robom ?“
„Harriet to nemyslíš váždne, Ginny bude hrozne zúriť, ale možno to nie je až taký zlý nápad…“
„RON, TY SI ZOŠALEL, ON JE PREDSA VOLDEMORTOV SYN ! GINNY NEBUDE ZÚRIŤ ONA DOSTANE ZÁCHVAT. Hermiona veľmi dobre vedela, aký má Ginny názor na všetko čo sa týka Riddleovcov. Niet sa čomu čudovať, keď ju Voldemort chcel zabiť v tajomnej komnate.
„Ona sa o tom nemusí dozvedieť. Ja náhodou nie som proti…Ak s ním naozaj chceš chodiť nemám žiadne námietky…“ uzavrel debatu Harry.
„No tak dobre, budem s tebou chodiť.“ slávnostne vyhlásila Harriet. Opatrne sa k nemu pritiahla, ale keď videla ako sa Hermiona tvári rozhodla sa, že si maznanie nechajú na neskôr.

Pery sa jej pohybovali, ale nevychádzal z nich žiaden zvuk. Niekto sa posadil na posteľ. Harriet už začínala tušiť o koho ide…
„Len pokojne, nebolo by dobré keby som zase prišiel o prútik,“ jej najhoršie obavy sa potvrdili. Kto iný než Riddle by ju prišiel „navštíviť“ tak neskoro v noci.
MgGonagallová asi zošalela. Prečo vypustila slizolinskú obludu ?
Nežne ju k sebe pritiahol, tak aby nemala najmenšiu šancu niečo urobiť. Chvíľu sa pohrával s jej vlasmi.
„Riaditeľka ma požiadala, aby som sa ti ospravedlnil, tak prepáč, Harriet…“
Spomenula si, že má po ruke ešte jednu zbraň. Fred a George Weasleyovci jej darovali jeden zo svojich najnovších vynálezov takzvanú magickú zahmlievačku. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodný umelohmotný prívesok v tvare rohu jednorožca, ale stačilo ju odistiť a hneď spôsobila, že protivník dostal poriadne silný úder. Niektorí po tom ostali v bezvedomí aj niekoľko hodín. Cítila sa oveľa bezpečnejšie…Stačí len nájsť vhodnú chvíľu, keď prestane byť ostražitý…
„Zajtra ma čaká veľmi ťažký deň, mal by som si pospať, ale nedokážem to…radšej tu ostanem s tebou…moja mama je v rukách smrťožrútov, musím sa s nimi stretnúť, MgGonagallová o tom už vie, dokonca mi to sama navrhla…keby tu tak bol otec…možno on by jej dokázal pomôcť, ale čo zmôžem proti tej nekontrolovateľnej svorke…vôbec ma nerešpektujú, inak by si nedovolili urobiť niečo také…“
„Keď potrebuješ utešiť, tak si mal radšej ísť za Mef, ona by sa ťa ochotne ujala,“ Rob trochu zmiernil zaklínadlo. Harriet mohla rozprávať, ale len veľmi potichu. Naklonil sa k nej o trochu bližšie, aby počul čo hovorí. Tvár mu skrivila škaredá grimasa.
„Nepotrebujem súcit…skôr by som mal ľutovať teba. Dostala si menší šok, ale tvoji rodičia sa tu ani nezastavili. Wesleyová by tu mala byť a starať sa o teba, alebo jej na tom vôbec nezáleží a Potter ten ťa zatiaľ ani nevidel…asi na teba kašle…“
Harriet sa mu pokúšala vyšmyknúť, ale nedovolil jej to. Bola príliš ospalá a v hlave jej brnelo, nevládala sa brániť. Zahmlievačku chcela použiť len ak to bude nutné, hneď by to totiž zburcovalo polovicu hradu. Nechcela, aby ich takto našli. Zase by kolovali divné reči… V jednom mal naozaj pravdu jej mama sa s ňou zatiaľ nepokúsila spojiť, dokonca ani vtedy keď boli v nemocnici. Muselo sa jej niečo stať…nie je možné, aby na ňu zabudla.
„Vypadni odtiaľto, lebo sa nezdržím…“
„Ty mi nebudeš rozkazovať…“ vyhlásil panovačne. Nechcelo sa mu odísť. Tak veľmi ju potreboval.
Nahnevalo ho aj to, že MgGonagallová z neho dostala informácie, ktoré mali ostať skryté. Chcel na Harriet zabudnúť a ona opäť rozvírila hladinu bolestivých spomienok. Teraz keď ju mal tak blízko seba pochopil, že to nepôjde len tak ľahko. Príliš sa mu dostala pod kožu…Keby bola slizolinčanka ani chvíľu by neváhal a začal by si s ňou aj keď používa Potterovo meno…Problém bol v tom, že viacerí ľudia si neželali, aby medzi nimi niečo bolo. MgGonagallová ho tiež dôrazne upozornila, aby si od nej držal odstup. Čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac ho to lákalo…
„O čo ti vlastne ide ? Ako je možné, že si ešte stále tu ? Minule si nahodil výraz urazeného slizolinovho potomka a teraz ti zrazu vyhovujem…“
„Nezabil som toho tvojho kamaráta, nemajú ma s čoho obviniť. Čo sa týka tej záležitosti nemal som inú možnosť. Chcel som ťa nechať na pokoji, ale situácia sa zmenila.“
„Na tom mi vôbec nezáleží. Mňa na kolená nedostaneš. Už sa neviem dočkať kedy vypadneš s tejto školy…“ precedila pomedzi zuby. Niekedy nevedela čo si má o ňom myslieť. Z dobrého chlapca sa razom stával panovačný a namyslený čarodejník, ktorý rád presadzoval svoju vôľu… Jeho vnútro ostávalo skryté za chladnými červenými zrenicami… Nevedela čo od neho môže očakávať…
„Možno by si mala dopiť aj zvyšok elixíru,“ navrhol rozčúlene.
„Ani náhodou, nechcem spať keď si tu ty.“
„Možno je to naše posledné stretnutie…“
„Hádam ťa smrťožrúti nechcú odkrágľovať, to by neurobili synovi Kniežaťa temnôt..“

Keď ho vybral z vrecka a roztvoril zbadal v ňom Voldemortove myšlienky. Zvláštne zhluky podivných slov sa po ňom rozlievali ako jed. Najčastejšie sa opakovali tieto tri slová : ZABIŤ, MUČIŤ, POTRESTAŤ…
Pevne stisol hárok a poľahky sa dostal do týchto temných úvah. Voldemort práve niekoho mučil. Nevedel presne rozoznať o koho sa jedná… Musí jej útek zdržať, aby vymyslel niečo čo jej v tom zabráni.
„Choď za Helen,“ prikázal Voldemortovi. Dúfal, že nechá tak mučenie a poslúchne ho. Myšlienky sa na chvíľu prestali točiť okolo vrážd…
„Ocko to zistí a bude sa veľmi hnevať,“ povedal Rob. Nebol si istý či je to dobrý nápad.
„Áno, ale my dvaja to nepocítime, pretože nás nenáj…“ zarazila sa uprostred slova. Voldemort vošiel do detskej izby.
„Len dúfam, že to nepokašle. “ Harry prudko zovrel päste. Musel svojmu druhému ja držať palce. Pre istotu sa pozrel na papier. Stálo tam : HELEN ROZTOMILÁ…
„Vidím, že niekto zrušil imperius…“ Bolo to viac než jasné, lebo Helen na ňho hľadela ako na odporného švába. Keď sa k nej priblížil cúvla. Bola hrozne nehnevaná, že ju ovládal a nedovolil jej ani prejaviť smútok nad stratou Sagrie. Mala ju rada ako matku a to mu nemohla odpustiť. Helen sa chrbtom dotkla steny. Už nemala kam ustúpiť.
Opatrne položila Roba na zem. Malý vycítil, že toto nebude práve najpríjemnejší rozhovor.
Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi…Nevedel čo má robiť…
„Ne-nehádajte sa, prosím,“ vyslal prosebný pohľad na oboch rodičov…
„Ale my sa nehádame…“ Voldemort ho jemne pohladkal po vlasoch. Nechcel robiť scény pred malým…nepovažoval to za správne vydesiť ho na smrť. Najmä nie vtedy keď by už mal dávno spať.
„Výborne je to v suchu, zatiaľ neušla, ale ona ho nenávidí. Určite to urobí …vidím jej to v očiach.“
„Musím ešte niečo dokončiť, ale o chvíľu sa vrátim.“
„Nie, nikam nechoď…toto tuším nebude stačiť, musím vymyslieť niečo iné…“



„Prečo to nestačilo ?“ netrpezlivo sa opýtal Ron.
„Ona by si našla spôsob ako ujsť. Neskôr by to aj tak urobila... Dementori boli vtedy ako odtrhnutí z reťaze, pôvodne to malo skončiť tak, že náhodu natrafili na ich skrýšu a urobili to…okrem toho som vedel, že nemôžem všetko zmeniť tak akoby sa mi to hodilo. Musel som tam tých dementorov ponechať…a tak som im musel prikázať, aby sa tam objavili…“
Ron naprázdno preglgol. „Nedalo sa urobiť niečo menej drastické ?“
„To ťažko. Opäť som sa ocitol vo víre času a vrátilo ma to na začiatok. To znamenalo, že som neuspel. Trvalo to dosť dlho, kým som sa odhodlal ich poslať tam aspoň jedného z nich, uvedomil som si, že keby ich bolo viac mohlo by sa to skomplikovať. Zároveň som nechal Voldemortovi odkaz, aby sa k nej začal konečne správať normálne. Myslím si, že to pochopil a poslúchol ma…Vrátil som sa do prítomnosti a zistil som, že všetko dobre dopadlo. Helen bola v poriadku…“

Hermiona stuhla. Ledva dokázala chytiť dych. Zabije ju ? Bude ju mučiť ? Už nikdy neuvidí Rona ani svoju dcéru Mel… Niečo také nemohla dopustiť.
„Draco, len pokojne. Môžeš mi vysvetliť ako som sa sem dostala ?“ vylúdila na tváry pomerne sladký úsmev. Stálo ju to dosť veľa námahy, ale nemohla sa len tak ľahko vzdať. Kedysi odmietol zabiť Dumbledora, možno v ňom ešte ostala štipka ľudskosti.
„Doniesol ťa sem môj nový sluha…je veľmi mocný a dá mi všetko čo si zažiadam.“ Sklopil prútik a prisadol si k nej. Hermiona musela v sebe nazbierať dostatok sily, aby mu hneď nevyšplechla do tváre čo si o ňom myslí. Veľmi sa jej pozdávala aj tá možnosť, že by ho mohla poriadne kopnúť, aby sa spamätal, ale pokiaľ má naozaj nejakú tajnú zbraň mohol by ju proti nej použiť.
„Kde sú moje šaty ? Vieš je mi trochu zima a rada by som ich dostala späť.“
Veď počkaj Malfoy, keď zistím kam si mi odlúdil prútik, dostaneš takú, že si týždeň nesadneš.
„Ak chceš zohrejem ťa,“ ochotne sa ponúkol.
„Ó to netreba, ďakujem.“
„Prečo si ma sem vlastne vzal ? Veď si vždy tvrdil, že ma nenávidíš…“ Keď sa k nej prisunul ešte bližšie a chystal sa jej dotknúť ľutovala, že sa odmietla chodiť na bojové umenia. Rodičia je vraveli, že je to najlepší spôsob obrany, ale ona tvrdila, že prútik je oveľa istejší. Veď práve. On ho mal a mohol ho kedykoľvek použiť. Opatrne presunula jeho ruku na vankúš. Keby sa jej dotkol asi by skolabovala.
„Ronald Weasley zabil mojich rodičov, musí mi niečím zaplatiť za svoju opovážlivosť.“
Hermiona vedela ako sa to stalo a nemyslela si, že to bola Ronova vina. Pri jednej nepeknej šarvátke so smrťožrútmi Bella vyslala na Rona smrtiace zaklínadlo, ale akosi netrafila a omylom zasiahla svoju sestru Cissy. Lucius Malfoy na ňho tiež útočil a Ron nakoniec nemal na výber. Bol to vyrovnaný súboj a on nechcel ustúpiť…Nemohol sa predsa nechať zabiť. Vedela, že ho to aj tak veľmi trápilo. Pár nocí kvôli tomu nespal a musel brať lieky na upokojenie…Nebolo to pre ňho ľahké aj keď išlo o zabitie v sebaobrane.
„Ako to myslíš ?“
„Zaplatí tu najvyššiu cenu. Ak sa mu aj podarí prežiť, stratí svoju milovanú…“
„Takže ma chceš zabiť ?“
„Nie, nechcem. Vezmem si celý tvoj život za životy mojich rodičov, ale iným spôsobom…“
„Ty by si chcel ženu s muklovským pôvodom ? Nejako ti klesli nároky…Ja milujem jedine Rona, z teba mi je na zvracanie…“
Malfoy od zlosti mierne ozelenel. Do pohára, ktorý ležal na nočnom stolíku nalial nejakú hustú tekutinu. Strčil jej ho do ruky a zavelil : „Vypi to !“
„K tomu ma nedonútiš !“ sykla a vyliala tú hnusnú gebuzinu na zem.
„CRUCIO.“
Každý sval na jej tele zaplavila neznesiteľná bolesť. Videla ako zdvihol pohár a nalial do ňho ďalšiu dávku. Pohodlne sa rozvalil na posteli a díval sa ako trpí.
„Budeš robiť to čo poviem.“
„NIE, NIKDY,“ zvreskla len čo prestal. Surovo ju schmatol a nasilu ju donútil vypiť to. Použil na to kúzlo, ktoré ju dusilo…musela prehltnúť úplne všetko.
„No vidíš, že to ide.“
Najprv sa nič nedialo. Bolo jej trochu horúco, ale inak sa jej nezdalo, že by to malo nejaké hrôzostrašné účinky.
„Čo v tom bolo ?“ Začala sa jej krútiť hlava v ušiach jej hučalo.
„Od teraz sa nevoláš Hermiona Grangerová Weasleyová, budeš Nancy Malfoyová…“
Hermiona zavrela oči. Nechcela ho počúvať. Nikto ju predsa nemôže nútiť, aby zabudla na svojich najbližších.
„Ron, pomôž mi !“