Darklady | Darklady-Vítam ťa vo svete fantázie

Garapodova tvár od ľaku vystriedala všetky možné farby. Vôbec sa mu nepozdávalo takéto náhle rozhodnutie. Nebol presvedčený, že Loxosceles je zrelý na trvalý vzťah.
„Pokiaľ je to však vaše rozhodnutie nemôžem vám v tom brániť. Chcem, aby ste boli obaja šťastní, ale sú tu isté drobné komplikácie…“ odvetil prísne.
„Som ochotný zrušiť náš súboj, pokiaľ budeš rozumný a dovolíš mi, aby som pokračoval vo výuke namiesto teba,“ zmierlivo odvetil Loxosceles. Averzia voči otcovi nepominula. Musel však Joji dokázať, že vie byť aj láskavý. Nechcel, aby opäť unikla z jeho dosahu.
„Pokiaľ na tom trváš, tak som ochotný o tejto požiadavke vyjednávať. V tom prípade ma však budeš musieť strpieť moje občasné návštevy vo vašom dome. Nemienim strpieť žiadne výstrelky, ktoré by jej mohli ublížiť. “
„Ubezpečujem ťa, že ju vždy budem chrániť. So mnou jej nič nehrozí,“ odvrkol chladne.
„Garapodo to nie je…“ pokúšala sa zasiahnuť do rozhovoru Joja. Ani jeden z nich ju však nemienil pustiť k slovu. Nervózne sa pomrvila v Loxoscelesovom náručí. Oči jej od zlosti zaiskrili čarodejným ohňom. Zrazu sa Garapodo podozrivo zmenšil, nos sa mu začal predlžovať a skôr než stihol čokoľvek urobiť zmenil sa na poriadne vypaseného gunára.
„Prepáč mi, ja som to nechcela,“ vyplašene sa pritúlila k Loxoscelesovi. Garapodo vyzeral priam hrozivo, keď našuchoril perie a hlasno zagágal. Netušila že robí veľkú chybu.
„Použila si kúzlo dosť silné kúzlo premeny. Toto ti neradím využívať príliš často. Bude mu trvať celé hodiny, kým to zruší. Pokiaľ nám nemieni pomôcť nájdeme si niekoho iného,“ za odmenu ju vášnivo pobozkal na pery. Joja sa mimovoľne striasla. Obávala sa, že to všetko je len bláznivý sen a ona bude opäť prebúdzať bez neho.
Loxosceles vytiahol z vrecka nejaký drobný kamienok. Vo vzduchu načrtol priezračné dvere.
„Čo to robíš ?“ opýtala sa vydesene. Keď sa pred nimi vytvorila tmavá krútiaca sa diera.
„Nemusíš mať obavy. To je priestorová mágia. Pokojne zavri oči, ak sa budeš cítiť nepríjemne,“ poradil jej pár sekúnd pred tým, než vstúpili do obdĺžnikového otvoru.
Zem sa im pod nohami mierne zachvela. V žalúdku pocítila zvláštny tlak a v lebke jej niečo silno zadrnčalo. Radšej ho poslúchla a znepokojene privrela viečka. Cestovanie autobusom sa jej už nejavilo až také nepríjemné.

Reálny svet

Teta Hedviga nervózne pobiehala po byte. Už niekoľkokrát zatelefonovala do knižnice, ale stále sa jej ozval len nejaký záznamník. Plyšové papuče s psími hlavami razantne pochodovali po dlážke. Na pleci jej visel spiaci papagáj, ktorý sa mierne kýval do rytmu romantickej hudby vychádzajúcej z rádia.
Mala hrozný strach, že sa jej niečo stalo. Nedokázala obsedieť na jednom mieste. Potešilo ju, keď konečne zavibroval jej mobilný telefón. Chvatne po ňom siahla a rýchlo si ho priložila k uchu.
„Teta, prepáč, že ti volám tak neskoro, ale musím ti oznámiť, že dnes domov neprídem. Asi pred piatimi minútami som sa vydala…“
Hedviga sa od ľaku zrútila na pohovku. Rukou sa chytila za srdce. Klepalo jej tak prudko, až mala pocit, že vyletí z kože. Micka ju omylom zobákom uštipla do ucha.