darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
G. dcéra II: Návrat temna 3. kapitola Vlčia láska
25. prosinec 2006 | 17.46 | rubrika: Greybackova dcéraIID
Lucius pocítil prudkú bolesť. Šírila sa jeho telom ako predzvesť mučivej temnoty. Rýchlo nadobúdal vlčie kontúry. Nerozumel tomu.
Vlkodlaci sa predsa nemenia kedy sa im zachce. Zaňuchal vôňu čerstvej krvi, ktorá dráždila jeho zmysli. Márne sa bránil rýchlej transformácii. To nie. Dnes predsa nie je spln.
„Otec, čo sa deje ?“ zdesene vyhŕkol Mark. Odpoveďou mu bolo frustrované zavrčanie. V poslednej chvíli stihol uskočiť pred rozbesneným vlkolakom. Rana sa mu pritom poriadne napla, spod obväzu vystreklo pár kvapiek krvi. Obrovská laba ho takmer prirazila k zemi. Pozbieral všetky sily a rozbehol sa do kuchyne. Bola to jediná miestnosť, ktorá mala oceľové dvere, aby ju uchránili pred vlčím vyčíňaním.
V poslednej chvíli ich pribuchol a zahasproval. Počul ako ťažké vlčie telo bolestne narazilo do oceľového povrchu. Mrzelo ho, že otec sa po transformácii prebudí celý modrý, ale nemohol sa predsa nechať roztrhať na kusy. Vedel ako zle príslušníci tohto druhu reagujú na ľudskú spoločnosť.
„Lucius, kam si zmizol ?“ začul hlas svojej matky. Mark si s hrôzou uvedomil, že je celkom bezbranná. Nemohla sa pred ním ubrániť.
„MAMI, UTEČ,“ zvrieskol zdesene. Zachytil ďalšie nepríjemné zavrčanie. Pokúšal sa otvoriť dvere, ale nedokázal ich odtlačiť.
Timea zaregistrovala tmavú siluetu stojacu pri kuchynských dverách. Vlkolak sa prudko obrátil. V jeho zornom poli sa objavila žena odetá v dlhej nočnej košeli. Ako zhypnotizovaný hľadel na to náhle zjavenie. Skôr než stihla čokoľvek urobiť ,pritisol ju k zemi. Cítila dych nemilosrdnej šelmy. Neodvážila sa ani pohnúť. Oči zahalené bolesťou ju uprene pozorovali.
Ostré pazúry nečakane prešli po jej rukách a zanechali na nich hlboké škrabance. Priam nežne oblizol kvapky krvi a nervózne zacvakal zubami. Timea ledva premáhala mdloby. Bola zvyknutá na Luciusa vo vlčej podobe, ale zažívala to len vtedy, keď sa v takom stave ocitla aj ona. Vtedy obaja riadne vystrájali. Teraz ju však zožieral strach.
Mierne sa striasla, keď jej vtisol na pery vlhký bozk. Timea prekvapene zalapala po dychu. Nebolo to vôbec príjemné. Pokúsila sa ho jemne odtlačiť. Protestne zavrčal a zodvihol labu, akoby sa ju chcel udrieť.
„Nie, Lucius,“ prosila ho.
„Prestaň,“ vyprskol Mark. Konečne sa mu podarilo dostať sa von z kuchyne.
Vlkodlaci sa predsa nemenia kedy sa im zachce. Zaňuchal vôňu čerstvej krvi, ktorá dráždila jeho zmysli. Márne sa bránil rýchlej transformácii. To nie. Dnes predsa nie je spln.
„Otec, čo sa deje ?“ zdesene vyhŕkol Mark. Odpoveďou mu bolo frustrované zavrčanie. V poslednej chvíli stihol uskočiť pred rozbesneným vlkolakom. Rana sa mu pritom poriadne napla, spod obväzu vystreklo pár kvapiek krvi. Obrovská laba ho takmer prirazila k zemi. Pozbieral všetky sily a rozbehol sa do kuchyne. Bola to jediná miestnosť, ktorá mala oceľové dvere, aby ju uchránili pred vlčím vyčíňaním.
V poslednej chvíli ich pribuchol a zahasproval. Počul ako ťažké vlčie telo bolestne narazilo do oceľového povrchu. Mrzelo ho, že otec sa po transformácii prebudí celý modrý, ale nemohol sa predsa nechať roztrhať na kusy. Vedel ako zle príslušníci tohto druhu reagujú na ľudskú spoločnosť.
„Lucius, kam si zmizol ?“ začul hlas svojej matky. Mark si s hrôzou uvedomil, že je celkom bezbranná. Nemohla sa pred ním ubrániť.
„MAMI, UTEČ,“ zvrieskol zdesene. Zachytil ďalšie nepríjemné zavrčanie. Pokúšal sa otvoriť dvere, ale nedokázal ich odtlačiť.
Timea zaregistrovala tmavú siluetu stojacu pri kuchynských dverách. Vlkolak sa prudko obrátil. V jeho zornom poli sa objavila žena odetá v dlhej nočnej košeli. Ako zhypnotizovaný hľadel na to náhle zjavenie. Skôr než stihla čokoľvek urobiť ,pritisol ju k zemi. Cítila dych nemilosrdnej šelmy. Neodvážila sa ani pohnúť. Oči zahalené bolesťou ju uprene pozorovali.
Ostré pazúry nečakane prešli po jej rukách a zanechali na nich hlboké škrabance. Priam nežne oblizol kvapky krvi a nervózne zacvakal zubami. Timea ledva premáhala mdloby. Bola zvyknutá na Luciusa vo vlčej podobe, ale zažívala to len vtedy, keď sa v takom stave ocitla aj ona. Vtedy obaja riadne vystrájali. Teraz ju však zožieral strach.
Mierne sa striasla, keď jej vtisol na pery vlhký bozk. Timea prekvapene zalapala po dychu. Nebolo to vôbec príjemné. Pokúsila sa ho jemne odtlačiť. Protestne zavrčal a zodvihol labu, akoby sa ju chcel udrieť.
„Nie, Lucius,“ prosila ho.
„Prestaň,“ vyprskol Mark. Konečne sa mu podarilo dostať sa von z kuchyne.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 43x
Noc temnýchIII:9. kapitola - Kruhy bolesti
25. prosinec 2006 | 16.31 | rubrika: Noc temných IIID
Pery sa jej pohybovali, ale nevychádzal z nich žiaden zvuk. Niekto sa posadil na posteľ. Harriet už začínala tušiť o koho ide…
„Len pokojne, nebolo by dobré keby som zase prišiel o prútik,“ jej najhoršie obavy sa potvrdili. Kto iný než Riddle by ju prišiel „navštíviť“ tak neskoro v noci.
MgGonagallová asi zošalela. Prečo vypustila slizolinskú obludu ?
Nežne ju k sebe pritiahol, tak aby nemala najmenšiu šancu niečo urobiť. Chvíľu sa pohrával s jej vlasmi.
„Riaditeľka ma požiadala, aby som sa ti ospravedlnil, tak prepáč, Harriet…“
Spomenula si, že má po ruke ešte jednu zbraň. Fred a George Weasleyovci jej darovali jeden zo svojich najnovších vynálezov takzvanú magickú zahmlievačku. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodný umelohmotný prívesok v tvare rohu jednorožca, ale stačilo ju odistiť a hneď spôsobila, že protivník dostal poriadne silný úder. Niektorí po tom ostali v bezvedomí aj niekoľko hodín. Cítila sa oveľa bezpečnejšie…Stačí len nájsť vhodnú chvíľu, keď prestane byť ostražitý…
„Zajtra ma čaká veľmi ťažký deň, mal by som si pospať, ale nedokážem to…radšej tu ostanem s tebou…moja mama je v rukách smrťožrútov, musím sa s nimi stretnúť, MgGonagallová o tom už vie, dokonca mi to sama navrhla…keby tu tak bol otec…možno on by jej dokázal pomôcť, ale čo zmôžem proti tej nekontrolovateľnej svorke…vôbec ma nerešpektujú, inak by si nedovolili urobiť niečo také…“
„Keď potrebuješ utešiť, tak si mal radšej ísť za Mef, ona by sa ťa ochotne ujala,“ Rob trochu zmiernil zaklínadlo. Harriet mohla rozprávať, ale len veľmi potichu. Naklonil sa k nej o trochu bližšie, aby počul čo hovorí. Tvár mu skrivila škaredá grimasa.
„Nepotrebujem súcit…skôr by som mal ľutovať teba. Dostala si menší šok, ale tvoji rodičia sa tu ani nezastavili. Wesleyová by tu mala byť a starať sa o teba, alebo jej na tom vôbec nezáleží a Potter ten ťa zatiaľ ani nevidel…asi na teba kašle…“
Harriet sa mu pokúšala vyšmyknúť, ale nedovolil jej to. Bola príliš ospalá a v hlave jej brnelo, nevládala sa brániť. Zahmlievačku chcela použiť len ak to bude nutné, hneď by to totiž zburcovalo polovicu hradu. Nechcela, aby ich takto našli. Zase by kolovali divné reči… V jednom mal naozaj pravdu jej mama sa s ňou zatiaľ nepokúsila spojiť, dokonca ani vtedy keď boli v nemocnici. Muselo sa jej niečo stať…nie je možné, aby na ňu zabudla.
„Vypadni odtiaľto, lebo sa nezdržím…“
„Ty mi nebudeš rozkazovať…“ vyhlásil panovačne. Nechcelo sa mu odísť. Tak veľmi ju potreboval.
Nahnevalo ho aj to, že MgGonagallová z neho dostala informácie, ktoré mali ostať skryté. Chcel na Harriet zabudnúť a ona opäť rozvírila hladinu bolestivých spomienok. Teraz keď ju mal tak blízko seba pochopil, že to nepôjde len tak ľahko. Príliš sa mu dostala pod kožu…Keby bola slizolinčanka ani chvíľu by neváhal a začal by si s ňou aj keď používa Potterovo meno…Problém bol v tom, že viacerí ľudia si neželali, aby medzi nimi niečo bolo. MgGonagallová ho tiež dôrazne upozornila, aby si od nej držal odstup. Čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac ho to lákalo…
„O čo ti vlastne ide ? Ako je možné, že si ešte stále tu ? Minule si nahodil výraz urazeného slizolinovho potomka a teraz ti zrazu vyhovujem…“
„Nezabil som toho tvojho kamaráta, nemajú ma s čoho obviniť. Čo sa týka tej záležitosti nemal som inú možnosť. Chcel som ťa nechať na pokoji, ale situácia sa zmenila.“
„Na tom mi vôbec nezáleží. Mňa na kolená nedostaneš. Už sa neviem dočkať kedy vypadneš s tejto školy…“ precedila pomedzi zuby. Niekedy nevedela čo si má o ňom myslieť. Z dobrého chlapca sa razom stával panovačný a namyslený čarodejník, ktorý rád presadzoval svoju vôľu… Jeho vnútro ostávalo skryté za chladnými červenými zrenicami… Nevedela čo od neho môže očakávať…
„Možno by si mala dopiť aj zvyšok elixíru,“ navrhol rozčúlene.
„Ani náhodou, nechcem spať keď si tu ty.“
„Možno je to naše posledné stretnutie…“
„Hádam ťa smrťožrúti nechcú odkrágľovať, to by neurobili synovi Kniežaťa temnôt..“
„Len pokojne, nebolo by dobré keby som zase prišiel o prútik,“ jej najhoršie obavy sa potvrdili. Kto iný než Riddle by ju prišiel „navštíviť“ tak neskoro v noci.
MgGonagallová asi zošalela. Prečo vypustila slizolinskú obludu ?
Nežne ju k sebe pritiahol, tak aby nemala najmenšiu šancu niečo urobiť. Chvíľu sa pohrával s jej vlasmi.
„Riaditeľka ma požiadala, aby som sa ti ospravedlnil, tak prepáč, Harriet…“
Spomenula si, že má po ruke ešte jednu zbraň. Fred a George Weasleyovci jej darovali jeden zo svojich najnovších vynálezov takzvanú magickú zahmlievačku. Na prvý pohľad vyzerala ako neškodný umelohmotný prívesok v tvare rohu jednorožca, ale stačilo ju odistiť a hneď spôsobila, že protivník dostal poriadne silný úder. Niektorí po tom ostali v bezvedomí aj niekoľko hodín. Cítila sa oveľa bezpečnejšie…Stačí len nájsť vhodnú chvíľu, keď prestane byť ostražitý…
„Zajtra ma čaká veľmi ťažký deň, mal by som si pospať, ale nedokážem to…radšej tu ostanem s tebou…moja mama je v rukách smrťožrútov, musím sa s nimi stretnúť, MgGonagallová o tom už vie, dokonca mi to sama navrhla…keby tu tak bol otec…možno on by jej dokázal pomôcť, ale čo zmôžem proti tej nekontrolovateľnej svorke…vôbec ma nerešpektujú, inak by si nedovolili urobiť niečo také…“
„Keď potrebuješ utešiť, tak si mal radšej ísť za Mef, ona by sa ťa ochotne ujala,“ Rob trochu zmiernil zaklínadlo. Harriet mohla rozprávať, ale len veľmi potichu. Naklonil sa k nej o trochu bližšie, aby počul čo hovorí. Tvár mu skrivila škaredá grimasa.
„Nepotrebujem súcit…skôr by som mal ľutovať teba. Dostala si menší šok, ale tvoji rodičia sa tu ani nezastavili. Wesleyová by tu mala byť a starať sa o teba, alebo jej na tom vôbec nezáleží a Potter ten ťa zatiaľ ani nevidel…asi na teba kašle…“
Harriet sa mu pokúšala vyšmyknúť, ale nedovolil jej to. Bola príliš ospalá a v hlave jej brnelo, nevládala sa brániť. Zahmlievačku chcela použiť len ak to bude nutné, hneď by to totiž zburcovalo polovicu hradu. Nechcela, aby ich takto našli. Zase by kolovali divné reči… V jednom mal naozaj pravdu jej mama sa s ňou zatiaľ nepokúsila spojiť, dokonca ani vtedy keď boli v nemocnici. Muselo sa jej niečo stať…nie je možné, aby na ňu zabudla.
„Vypadni odtiaľto, lebo sa nezdržím…“
„Ty mi nebudeš rozkazovať…“ vyhlásil panovačne. Nechcelo sa mu odísť. Tak veľmi ju potreboval.
Nahnevalo ho aj to, že MgGonagallová z neho dostala informácie, ktoré mali ostať skryté. Chcel na Harriet zabudnúť a ona opäť rozvírila hladinu bolestivých spomienok. Teraz keď ju mal tak blízko seba pochopil, že to nepôjde len tak ľahko. Príliš sa mu dostala pod kožu…Keby bola slizolinčanka ani chvíľu by neváhal a začal by si s ňou aj keď používa Potterovo meno…Problém bol v tom, že viacerí ľudia si neželali, aby medzi nimi niečo bolo. MgGonagallová ho tiež dôrazne upozornila, aby si od nej držal odstup. Čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac ho to lákalo…
„O čo ti vlastne ide ? Ako je možné, že si ešte stále tu ? Minule si nahodil výraz urazeného slizolinovho potomka a teraz ti zrazu vyhovujem…“
„Nezabil som toho tvojho kamaráta, nemajú ma s čoho obviniť. Čo sa týka tej záležitosti nemal som inú možnosť. Chcel som ťa nechať na pokoji, ale situácia sa zmenila.“
„Na tom mi vôbec nezáleží. Mňa na kolená nedostaneš. Už sa neviem dočkať kedy vypadneš s tejto školy…“ precedila pomedzi zuby. Niekedy nevedela čo si má o ňom myslieť. Z dobrého chlapca sa razom stával panovačný a namyslený čarodejník, ktorý rád presadzoval svoju vôľu… Jeho vnútro ostávalo skryté za chladnými červenými zrenicami… Nevedela čo od neho môže očakávať…
„Možno by si mala dopiť aj zvyšok elixíru,“ navrhol rozčúlene.
„Ani náhodou, nechcem spať keď si tu ty.“
„Možno je to naše posledné stretnutie…“
„Hádam ťa smrťožrúti nechcú odkrágľovať, to by neurobili synovi Kniežaťa temnôt..“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 72x
1.Keď ľadová kráľovná svoju ruku ku mne skloní …t
24. prosinec 2006 | 12.58 | rubrika: Dotyk Vianoc D
nachádza len žiaľ…
Krásne vyzdobené výklady, množstvo sviečok a veselých vianočných pozdravov. To všetko prinášalo teplo a radosť do ľudských obydlí.
Malý chlapec kráčal spolu s mamou po vyzdobenej Šikmej uličke. Pevne zvieral jej ruku, akoby sa bál, že ho opustí. Jej tvár už dávno nerozjasnil šťastný úsmev. Pripadala mu ako ľadová kráľovná, ktorej sa človek nesmie dotknúť, lebo sa
Krásne vyzdobené výklady, množstvo sviečok a veselých vianočných pozdravov. To všetko prinášalo teplo a radosť do ľudských obydlí.
Malý chlapec kráčal spolu s mamou po vyzdobenej Šikmej uličke. Pevne zvieral jej ruku, akoby sa bál, že ho opustí. Jej tvár už dávno nerozjasnil šťastný úsmev. Pripadala mu ako ľadová kráľovná, ktorej sa človek nesmie dotknúť, lebo sa
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 70x
Noc temnýchIII: 8. kapitola - Hľadanie krvi
23. prosinec 2006 | 13.13 | rubrika: Noc temných IIID
Helen zacítila ako jej niečo oblizlo ruku.
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
„To nie je pravda, dnes je štvrtok mala som ísť napísať Robovi či je všetko v poriadku…“ Rýchlo zo seba zhodila prikrývku. Šokovalo ju, keď zazrela malé háďa, ktoré do nej jemne strkalo.
„Vssstávaj sssmelo.“
„Ty si sa tu odkiaľ vzal ?“ zúfalo si pretrela oči. Stále videla akosi rozmazane. Hada pred sebou vnímala ako tenkú krikľavo zelenú stužku, ktorá sa slabo zavlnila. Keď sa jej oči konečne umúdrili, stačil jediný pohľad na celú miestnosť a bola s toho úplne hotová. Vyzeral to tam presne tak isto, ako vo Voldemortovej spálni, akoby sa náhle vrátil čas. Nemohla tomu uveriť…ešte aj posteľ mala celkom rovnaký tvar…Dokonca na sebe mala jednu zo starých svojich nočných košieľ. Spomenula si, že práve tú Voldemort hrozne neznášal. Nazýval ju vrecom a vždy sa vystrúhal na tváry pomerne vražedný výraz keď si ju obliekla. Prekážalo mu to nekonečné množstvo gombíkov a aj kúzlo, ktoré zabraňovalo akémukoľvek telesnému aj duševnému kontaktu, až kým neboli všetky rozopnuté. On nikdy nebol veľmi trpezlivý…
Podišla k dverám a pokúsila sa ich otvoriť. Nešlo to. Zrejme ju tam zamkli.
„Márna sssnaha,“ zasyčal hadík. Helen ho vzala do rúk a rýchlo vstúpila do jeho myšlienok. Možno je povie, čo s ňou zamýšľajú urobiť. V myšlienkach mu kládla rôzne otázky.
„Sssom ešššte maličký a nič o tom neviem. Draco mi tĺkol hlavičku o sssekretár…“ zatiahol sladko. Ty sssi taká milá, tvoj dotyk ma lieči…“
„Vitaj v novom temnom sídle…“ Nejaký muž oblečený v čiernom habite vošiel dovnútra. Z kapucne mu vytŕčalo pár svetlých vlasov. Surovo ju schmatol za ruku a chvíľu si obzeral temné znamenie. Helen sa neodvážila nič povedať. Nebol to Voldemort, ale cítila, že za ním stojí Smrtihlav. Nepochybne sa zneviditeľnil, ale zanechával za sebou také veľké množstvo negatívnej energie, že aj hadík sa od strachu odplazil pod vankúš. Cítila ho a vedela, že čoskoro znovu zaútočí. Ten muž ním bol presiaknutý, akoby zo sebou nosil nebezpečný vírus. Prstom prešiel po každej čiastočke tetovania. Ruka ju trochu zabolela už si odvykla od toho neodbytného pocitu.
„Stále patríš k nám,“ mrzuto vytiahol hada spod vankúša. „Volá sa Negas a môžeš si ho pokojne nechať… aj tak je nám na nič. Bella trvala na tom, že hady neodmysliteľne patria k našej organizácii, ale tento ju úplne nevhodný…Mal by som ťa zabiť, ale potom by som na seba neuvážene privolal hnev tvojho syna…Už zajtra sa s ním stretneme…ver mi, že urobím všetko preto, aby šiel do pekla za oteckom… Keď zomrie smrťožrúti prestanú veriť tomu, že on je právoplatný následník…“
„Ty nič nechápeš. Smrtihlav je dvojsečná zbraň, nedá sa ovládať…on ťa…“ Niečo ju prudko udrelo po tváry. Odporné pazúry sa jej zadrapili do líca.
„Moc talizmanu ma ohrozuje, môj pane musím ju zničiť…“ Helen si zotrela s tváre kvapky krvi. Letmý dotyk jej prsta odstránil krvavé škrabance.
„Nie, nech ťa to ani nenapadne.“ Helen má pravdu. Musím mať nejakú poistku pre prípad, že sa mi môj sluha vymkne z rúk. Ona bude mojou zárukou.
„Ten tvoj synáčik zrejme nebude chcieť prísť, poslali sme mu ďalší odkaz, aby vedel čo ho čaká, kde do toho zapletie ministerstvo. Dostane tvoju hlavu úhľadne zabalenú v darčekovej škatuli,“ s úsmevom si zložil kapucňu.
„Je mi ťa ľúto, Draco,“ odvetila rozčúlene. Uvedomovala si, že aj keby bol jej syn najmocnejším čarodejníkom na svete nedokázal by vzdorovať človeku, ktorého opantal Smrtihlav…
„Neboj sa ešte budeš plakať nad hrobmi svojich detí, ani nad tvojím dievčiskom sa nezľutujem…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 78x
Noc temnýchII: 7. kapitola Smrtiaci bozk
22. prosinec 2006 | 17.57 | rubrika: Noc temných IIID
Keď ho vybral z vrecka a roztvoril zbadal v ňom Voldemortove myšlienky. Zvláštne zhluky podivných slov sa po ňom rozlievali ako jed. Najčastejšie sa opakovali tieto tri slová : ZABIŤ, MUČIŤ, POTRESTAŤ…
Pevne stisol hárok a poľahky sa dostal do týchto temných úvah. Voldemort práve niekoho mučil. Nevedel presne rozoznať o koho sa jedná… Musí jej útek zdržať, aby vymyslel niečo čo jej v tom zabráni.
„Choď za Helen,“ prikázal Voldemortovi. Dúfal, že nechá tak mučenie a poslúchne ho. Myšlienky sa na chvíľu prestali točiť okolo vrážd…
„Ocko to zistí a bude sa veľmi hnevať,“ povedal Rob. Nebol si istý či je to dobrý nápad.
„Áno, ale my dvaja to nepocítime, pretože nás nenáj…“ zarazila sa uprostred slova. Voldemort vošiel do detskej izby.
„Len dúfam, že to nepokašle. “ Harry prudko zovrel päste. Musel svojmu druhému ja držať palce. Pre istotu sa pozrel na papier. Stálo tam : HELEN ROZTOMILÁ…
„Vidím, že niekto zrušil imperius…“ Bolo to viac než jasné, lebo Helen na ňho hľadela ako na odporného švába. Keď sa k nej priblížil cúvla. Bola hrozne nehnevaná, že ju ovládal a nedovolil jej ani prejaviť smútok nad stratou Sagrie. Mala ju rada ako matku a to mu nemohla odpustiť. Helen sa chrbtom dotkla steny. Už nemala kam ustúpiť.
Opatrne položila Roba na zem. Malý vycítil, že toto nebude práve najpríjemnejší rozhovor.
Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi…Nevedel čo má robiť…
„Ne-nehádajte sa, prosím,“ vyslal prosebný pohľad na oboch rodičov…
„Ale my sa nehádame…“ Voldemort ho jemne pohladkal po vlasoch. Nechcel robiť scény pred malým…nepovažoval to za správne vydesiť ho na smrť. Najmä nie vtedy keď by už mal dávno spať.
„Výborne je to v suchu, zatiaľ neušla, ale ona ho nenávidí. Určite to urobí …vidím jej to v očiach.“
„Musím ešte niečo dokončiť, ale o chvíľu sa vrátim.“
„Nie, nikam nechoď…toto tuším nebude stačiť, musím vymyslieť niečo iné…“
„Prečo to nestačilo ?“ netrpezlivo sa opýtal Ron.
„Ona by si našla spôsob ako ujsť. Neskôr by to aj tak urobila... Dementori boli vtedy ako odtrhnutí z reťaze, pôvodne to malo skončiť tak, že náhodu natrafili na ich skrýšu a urobili to…okrem toho som vedel, že nemôžem všetko zmeniť tak akoby sa mi to hodilo. Musel som tam tých dementorov ponechať…a tak som im musel prikázať, aby sa tam objavili…“
Ron naprázdno preglgol. „Nedalo sa urobiť niečo menej drastické ?“
„To ťažko. Opäť som sa ocitol vo víre času a vrátilo ma to na začiatok. To znamenalo, že som neuspel. Trvalo to dosť dlho, kým som sa odhodlal ich poslať tam aspoň jedného z nich, uvedomil som si, že keby ich bolo viac mohlo by sa to skomplikovať. Zároveň som nechal Voldemortovi odkaz, aby sa k nej začal konečne správať normálne. Myslím si, že to pochopil a poslúchol ma…Vrátil som sa do prítomnosti a zistil som, že všetko dobre dopadlo. Helen bola v poriadku…“
Pevne stisol hárok a poľahky sa dostal do týchto temných úvah. Voldemort práve niekoho mučil. Nevedel presne rozoznať o koho sa jedná… Musí jej útek zdržať, aby vymyslel niečo čo jej v tom zabráni.
„Choď za Helen,“ prikázal Voldemortovi. Dúfal, že nechá tak mučenie a poslúchne ho. Myšlienky sa na chvíľu prestali točiť okolo vrážd…
„Ocko to zistí a bude sa veľmi hnevať,“ povedal Rob. Nebol si istý či je to dobrý nápad.
„Áno, ale my dvaja to nepocítime, pretože nás nenáj…“ zarazila sa uprostred slova. Voldemort vošiel do detskej izby.
„Len dúfam, že to nepokašle. “ Harry prudko zovrel päste. Musel svojmu druhému ja držať palce. Pre istotu sa pozrel na papier. Stálo tam : HELEN ROZTOMILÁ…
„Vidím, že niekto zrušil imperius…“ Bolo to viac než jasné, lebo Helen na ňho hľadela ako na odporného švába. Keď sa k nej priblížil cúvla. Bola hrozne nehnevaná, že ju ovládal a nedovolil jej ani prejaviť smútok nad stratou Sagrie. Mala ju rada ako matku a to mu nemohla odpustiť. Helen sa chrbtom dotkla steny. Už nemala kam ustúpiť.
Opatrne položila Roba na zem. Malý vycítil, že toto nebude práve najpríjemnejší rozhovor.
Ocitol sa medzi dvoma mlynskými kameňmi…Nevedel čo má robiť…
„Ne-nehádajte sa, prosím,“ vyslal prosebný pohľad na oboch rodičov…
„Ale my sa nehádame…“ Voldemort ho jemne pohladkal po vlasoch. Nechcel robiť scény pred malým…nepovažoval to za správne vydesiť ho na smrť. Najmä nie vtedy keď by už mal dávno spať.
„Výborne je to v suchu, zatiaľ neušla, ale ona ho nenávidí. Určite to urobí …vidím jej to v očiach.“
„Musím ešte niečo dokončiť, ale o chvíľu sa vrátim.“
„Nie, nikam nechoď…toto tuším nebude stačiť, musím vymyslieť niečo iné…“
„Prečo to nestačilo ?“ netrpezlivo sa opýtal Ron.
„Ona by si našla spôsob ako ujsť. Neskôr by to aj tak urobila... Dementori boli vtedy ako odtrhnutí z reťaze, pôvodne to malo skončiť tak, že náhodu natrafili na ich skrýšu a urobili to…okrem toho som vedel, že nemôžem všetko zmeniť tak akoby sa mi to hodilo. Musel som tam tých dementorov ponechať…a tak som im musel prikázať, aby sa tam objavili…“
Ron naprázdno preglgol. „Nedalo sa urobiť niečo menej drastické ?“
„To ťažko. Opäť som sa ocitol vo víre času a vrátilo ma to na začiatok. To znamenalo, že som neuspel. Trvalo to dosť dlho, kým som sa odhodlal ich poslať tam aspoň jedného z nich, uvedomil som si, že keby ich bolo viac mohlo by sa to skomplikovať. Zároveň som nechal Voldemortovi odkaz, aby sa k nej začal konečne správať normálne. Myslím si, že to pochopil a poslúchol ma…Vrátil som sa do prítomnosti a zistil som, že všetko dobre dopadlo. Helen bola v poriadku…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 81x
Nemilovaná I : VII. Ja sa nevzdám
22. prosinec 2006 | 11.08 | rubrika: Nemilovaná I D
„Odkedy je z teba taký svätec ? Minulý týždeň si hovoril inak, keď sme tu mali Nottovu priateľku. Chuderka bola z toho celkom hotová. Vôbec si sa jej nepáčil, tuším je ešte stále zavretá u Munga,“ úlisne poznamenal Crabbe, keď šípka preletela okolo neho.
„Je to pravda ?“ vybuchla Vicky.
Barty odovzdane prikývol. Popierať to by nemalo žiadny zmysel. Na tú udalosť veľmi nerád spomínal.
„Je to pravda ?“ vybuchla Vicky.
Barty odovzdane prikývol. Popierať to by nemalo žiadny zmysel. Na tú udalosť veľmi nerád spomínal.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 66x
V zajatí snov: XI. Rozhodnutie
21. prosinec 2006 | 19.59 | rubrika: V zajatí snovD
Garapodova tvár od ľaku vystriedala všetky možné farby. Vôbec sa mu nepozdávalo takéto náhle rozhodnutie. Nebol presvedčený, že Loxosceles je zrelý na trvalý vzťah.
„Pokiaľ je to však vaše rozhodnutie nemôžem vám v tom brániť. Chcem, aby ste boli obaja šťastní, ale sú tu isté drobné komplikácie…“ odvetil prísne.
„Som ochotný zrušiť náš súboj, pokiaľ budeš rozumný a dovolíš mi, aby som pokračoval vo výuke namiesto teba,“ zmierlivo odvetil Loxosceles. Averzia voči otcovi nepominula. Musel však Joji dokázať, že vie byť aj láskavý. Nechcel, aby opäť unikla z jeho dosahu.
„Pokiaľ na tom trváš, tak som ochotný o tejto požiadavke vyjednávať. V tom prípade ma však budeš musieť strpieť moje občasné návštevy vo vašom dome. Nemienim strpieť žiadne výstrelky, ktoré by jej mohli ublížiť. “
„Ubezpečujem ťa, že ju vždy budem chrániť. So mnou jej nič nehrozí,“ odvrkol chladne.
„Garapodo to nie je…“ pokúšala sa zasiahnuť do rozhovoru Joja. Ani jeden z nich ju však nemienil pustiť k slovu. Nervózne sa pomrvila v Loxoscelesovom náručí. Oči jej od zlosti zaiskrili čarodejným ohňom. Zrazu sa Garapodo podozrivo zmenšil, nos sa mu začal predlžovať a skôr než stihol čokoľvek urobiť zmenil sa na poriadne vypaseného gunára.
„Prepáč mi, ja som to nechcela,“ vyplašene sa pritúlila k Loxoscelesovi. Garapodo vyzeral priam hrozivo, keď našuchoril perie a hlasno zagágal. Netušila že robí veľkú chybu.
„Použila si kúzlo dosť silné kúzlo premeny. Toto ti neradím využívať príliš často. Bude mu trvať celé hodiny, kým to zruší. Pokiaľ nám nemieni pomôcť nájdeme si niekoho iného,“ za odmenu ju vášnivo pobozkal na pery. Joja sa mimovoľne striasla. Obávala sa, že to všetko je len bláznivý sen a ona bude opäť prebúdzať bez neho.
Loxosceles vytiahol z vrecka nejaký drobný kamienok. Vo vzduchu načrtol priezračné dvere.
„Čo to robíš ?“ opýtala sa vydesene. Keď sa pred nimi vytvorila tmavá krútiaca sa diera.
„Nemusíš mať obavy. To je priestorová mágia. Pokojne zavri oči, ak sa budeš cítiť nepríjemne,“ poradil jej pár sekúnd pred tým, než vstúpili do obdĺžnikového otvoru.
Zem sa im pod nohami mierne zachvela. V žalúdku pocítila zvláštny tlak a v lebke jej niečo silno zadrnčalo. Radšej ho poslúchla a znepokojene privrela viečka. Cestovanie autobusom sa jej už nejavilo až také nepríjemné.
Reálny svet
Teta Hedviga nervózne pobiehala po byte. Už niekoľkokrát zatelefonovala do knižnice, ale stále sa jej ozval len nejaký záznamník. Plyšové papuče s psími hlavami razantne pochodovali po dlážke. Na pleci jej visel spiaci papagáj, ktorý sa mierne kýval do rytmu romantickej hudby vychádzajúcej z rádia.
Mala hrozný strach, že sa jej niečo stalo. Nedokázala obsedieť na jednom mieste. Potešilo ju, keď konečne zavibroval jej mobilný telefón. Chvatne po ňom siahla a rýchlo si ho priložila k uchu.
„Teta, prepáč, že ti volám tak neskoro, ale musím ti oznámiť, že dnes domov neprídem. Asi pred piatimi minútami som sa vydala…“
Hedviga sa od ľaku zrútila na pohovku. Rukou sa chytila za srdce. Klepalo jej tak prudko, až mala pocit, že vyletí z kože. Micka ju omylom zobákom uštipla do ucha.
„Pokiaľ je to však vaše rozhodnutie nemôžem vám v tom brániť. Chcem, aby ste boli obaja šťastní, ale sú tu isté drobné komplikácie…“ odvetil prísne.
„Som ochotný zrušiť náš súboj, pokiaľ budeš rozumný a dovolíš mi, aby som pokračoval vo výuke namiesto teba,“ zmierlivo odvetil Loxosceles. Averzia voči otcovi nepominula. Musel však Joji dokázať, že vie byť aj láskavý. Nechcel, aby opäť unikla z jeho dosahu.
„Pokiaľ na tom trváš, tak som ochotný o tejto požiadavke vyjednávať. V tom prípade ma však budeš musieť strpieť moje občasné návštevy vo vašom dome. Nemienim strpieť žiadne výstrelky, ktoré by jej mohli ublížiť. “
„Ubezpečujem ťa, že ju vždy budem chrániť. So mnou jej nič nehrozí,“ odvrkol chladne.
„Garapodo to nie je…“ pokúšala sa zasiahnuť do rozhovoru Joja. Ani jeden z nich ju však nemienil pustiť k slovu. Nervózne sa pomrvila v Loxoscelesovom náručí. Oči jej od zlosti zaiskrili čarodejným ohňom. Zrazu sa Garapodo podozrivo zmenšil, nos sa mu začal predlžovať a skôr než stihol čokoľvek urobiť zmenil sa na poriadne vypaseného gunára.
„Prepáč mi, ja som to nechcela,“ vyplašene sa pritúlila k Loxoscelesovi. Garapodo vyzeral priam hrozivo, keď našuchoril perie a hlasno zagágal. Netušila že robí veľkú chybu.
„Použila si kúzlo dosť silné kúzlo premeny. Toto ti neradím využívať príliš často. Bude mu trvať celé hodiny, kým to zruší. Pokiaľ nám nemieni pomôcť nájdeme si niekoho iného,“ za odmenu ju vášnivo pobozkal na pery. Joja sa mimovoľne striasla. Obávala sa, že to všetko je len bláznivý sen a ona bude opäť prebúdzať bez neho.
Loxosceles vytiahol z vrecka nejaký drobný kamienok. Vo vzduchu načrtol priezračné dvere.
„Čo to robíš ?“ opýtala sa vydesene. Keď sa pred nimi vytvorila tmavá krútiaca sa diera.
„Nemusíš mať obavy. To je priestorová mágia. Pokojne zavri oči, ak sa budeš cítiť nepríjemne,“ poradil jej pár sekúnd pred tým, než vstúpili do obdĺžnikového otvoru.
Zem sa im pod nohami mierne zachvela. V žalúdku pocítila zvláštny tlak a v lebke jej niečo silno zadrnčalo. Radšej ho poslúchla a znepokojene privrela viečka. Cestovanie autobusom sa jej už nejavilo až také nepríjemné.
Reálny svet
Teta Hedviga nervózne pobiehala po byte. Už niekoľkokrát zatelefonovala do knižnice, ale stále sa jej ozval len nejaký záznamník. Plyšové papuče s psími hlavami razantne pochodovali po dlážke. Na pleci jej visel spiaci papagáj, ktorý sa mierne kýval do rytmu romantickej hudby vychádzajúcej z rádia.
Mala hrozný strach, že sa jej niečo stalo. Nedokázala obsedieť na jednom mieste. Potešilo ju, keď konečne zavibroval jej mobilný telefón. Chvatne po ňom siahla a rýchlo si ho priložila k uchu.
„Teta, prepáč, že ti volám tak neskoro, ale musím ti oznámiť, že dnes domov neprídem. Asi pred piatimi minútami som sa vydala…“
Hedviga sa od ľaku zrútila na pohovku. Rukou sa chytila za srdce. Klepalo jej tak prudko, až mala pocit, že vyletí z kože. Micka ju omylom zobákom uštipla do ucha.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 40x
Noc temnýchIII: 6. kapitola Miluj, ale neublíž
20. prosinec 2006 | 18.17 | rubrika: Noc temných IIID
Bratské prútiky opäť zareagovali po svojom. Harryho prútik sa rozlomil. V rukách mu nič neostalo, ale jeho kliatba zasiahla Voldemorta. Videl ako z jeho tváre vymizol aj posledný záblesk života. Znetvorená časť duše sa oddelila od tela.
Kliatba, ktorú vyslal Voldemort sa zmenila zasiahla ho, ale nič sa mu nestalo. Harry sa chcel usmiať. Mal by byť šťastný, že prežil… Ale potom sa stalo niečo neočakávané. Cítil ako mu niečo prudko zovrelo hrdlo.
„Keď čarodejník zabíja jeho duša sa trhá,“ v mysli si vybavil spomienku na Slughorna…Aj z jeho duše sa niečo odtrhlo ? Čo vyplní to prázdne miesto ?
Zrazu do ňho niečo prudko narazilo. Vstupovalo to do jeho vnútra.. cítil ako sa tá vec bráni. Zažíval nepredstaviteľnú bolesť. Kričal, metal sa. Nevedomky siahol po Voldemortom prútiku. Pritisol si ho k sebe ako talizman. Patril mu. Bol si tým istý. Začul šuchot plášťov… Ministerskí čarodejníci ho našli alebo sú to smrťožrúti ? Neodvážil sa to zistiť. Premiestnil sa. Nevedel čo sa stalo…celkom ho to vyviedlo z miery.
„Harry, to nie je možné. Ty si ten beštiálny vrah ?“
„Podarilo sa mi síce zneškodniť ho, ale medzi nami dvoma bolo príliš silné spojenie, moja duša ten zmenšený kúsok Voldemorta jednoducho pritiahla ako magnet. Jeho smrtiaca kliatba sa nepochybne zmenila na nejaké neznáme zaklínadlo, ktoré spôsobilo splynutie našich duší…A bol by som radšej keby si ma tak nenazýval. Nikto to nesmie vedieť inak skončím buď v Azkabane alebo ma zatvoria v tejto cvokárni…“
Ron si ponoril hlavu do vedra, ktoré ležalo na zemi. Potreboval sa trochu ochladiť. Keď však pochopil do čoho sa to vlastne namočil, ihneď sa opäť narovnal. Harry sa dusil od smiechu. Tá nádobka bola plná nejakej obzvlášť nechutnej masti. Zrejme ju tam nejaký roztržitý liečiteľ omylom nechal.
„Ty.. ty si neuveriteľný..“
„Idem sa umyť,“ urazene fľokol Ron, „Čo čakáš, keď mi rozprávaš také veci…“ Harry sledoval ako fialové papuče capkajú smerom do kúpeľne.
Keď sa Ron vrátil Harry už nemal náladu na rozprávanie. Rana ho začínala nepríjemne páliť.
„No pokračuj ?“ vyzval ho.
„Všetko prebiehalo dosť rýchlo…“
Harry sa zúfalo plazil po zemi. V duši cítil zvláštny nepokoj. Nespoznával ani svoju tvár.
„Ja nie som Harry Potter, nemôžem ním byť,“ sklonil sa nad výklad opusteného obchodu. Vo veľkom zrkadle, ktoré držala smiešna vyblednutá figurína videl čierne neposlušné vlasy, čelo s jazvou v tvare blesku, zelené oči, ktoré tak veľmi nenávidel… Neveril tomu.
„Zomrel som, ja…“ ani presne nevedel ako sa dostal do schátraného obchodu… Na zemi našiel nejakú deku, rýchlo ju vzal…drvila ho zimnica.. Potreboval si odpočinúť…
„Toto je len sen,“ Zakrútil sa do nej a okamžite zaspal. Jeho hrudník sa prudko dvíhal a klesal. Spal celých 12 hodín. Hlavou sa mu preháňali všelijaké spomienky. Niektoré patrili Harrymu, iné Voldemortovi. Najčudnejšie na ňho pôsobili tie, keď boli spolu. Vtedy mal dojem, akoby stál uprostred nich…akoby predtým neexistoval.
„Helen,“ jeho pery neochotne vyslovili to meno. Keď otvoril oči začul radostný krik, všade hrala hudba, nikto si nedával pozor na bezpečnostné opatrenia…
Vo vnútri stále cítil strašnú bolesť. Po lícach mu stieklo niečo mokré. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy mu z očí vytryskli slzy… Nedokázal plakať, ani vtedy keď a dozvedel, že navždy prišiel o svoju rodinu. Helen dostala dementorov bozk a jeho syn tiež. Vtedy mu to bolo jedno, teraz sa za to nenávidel.
„Pocity ? Ako sa ľudia môžu vyrovnať s takýmito…“ nesnažil sa prestať plakať, nechal tomu voľný priebeh. Spojenie s Harrym mu prinieslo nečakané komplikácie…Zistil, že je zamilovaný, ale už nikdy nebude môcť byť s ňou…
„MOMENT,“ Vykríkol Ron, „Teraz si ma váždne dostal Harry. Ty si zo mňa robíš srandu. Helen nepobozkali dementori…veď si ju videl…hneď by som si všimol, keby …
„Pôvodne to tak byť nemalo. Dostal som možnosť zmeniť minulosť. Keby sa mi to nepodarilo Lucy by sa nikdy nenarodila…Helen a Rob by boli len prázdnymi schránkami…“
Ron úprimne ľutoval, že si nemôže dať niečo ostrejšie. Tie rozprávky čo zo seba občas vypustí Luna mu pripadali oveľa reálnejšie ako Harryho príbeh.
„Už raz sme to predsa urobili. Harry a Hermiona zachránili Siriusa Blacka…“ pripomenul mu Harry.
„Chalani, tu ste ? Už nás dostali von ? Aké šťastie …“ Neville sa posadil na posteli. „Niečo som zmeškal ?“
Kliatba, ktorú vyslal Voldemort sa zmenila zasiahla ho, ale nič sa mu nestalo. Harry sa chcel usmiať. Mal by byť šťastný, že prežil… Ale potom sa stalo niečo neočakávané. Cítil ako mu niečo prudko zovrelo hrdlo.
„Keď čarodejník zabíja jeho duša sa trhá,“ v mysli si vybavil spomienku na Slughorna…Aj z jeho duše sa niečo odtrhlo ? Čo vyplní to prázdne miesto ?
Zrazu do ňho niečo prudko narazilo. Vstupovalo to do jeho vnútra.. cítil ako sa tá vec bráni. Zažíval nepredstaviteľnú bolesť. Kričal, metal sa. Nevedomky siahol po Voldemortom prútiku. Pritisol si ho k sebe ako talizman. Patril mu. Bol si tým istý. Začul šuchot plášťov… Ministerskí čarodejníci ho našli alebo sú to smrťožrúti ? Neodvážil sa to zistiť. Premiestnil sa. Nevedel čo sa stalo…celkom ho to vyviedlo z miery.
„Harry, to nie je možné. Ty si ten beštiálny vrah ?“
„Podarilo sa mi síce zneškodniť ho, ale medzi nami dvoma bolo príliš silné spojenie, moja duša ten zmenšený kúsok Voldemorta jednoducho pritiahla ako magnet. Jeho smrtiaca kliatba sa nepochybne zmenila na nejaké neznáme zaklínadlo, ktoré spôsobilo splynutie našich duší…A bol by som radšej keby si ma tak nenazýval. Nikto to nesmie vedieť inak skončím buď v Azkabane alebo ma zatvoria v tejto cvokárni…“
Ron si ponoril hlavu do vedra, ktoré ležalo na zemi. Potreboval sa trochu ochladiť. Keď však pochopil do čoho sa to vlastne namočil, ihneď sa opäť narovnal. Harry sa dusil od smiechu. Tá nádobka bola plná nejakej obzvlášť nechutnej masti. Zrejme ju tam nejaký roztržitý liečiteľ omylom nechal.
„Ty.. ty si neuveriteľný..“
„Idem sa umyť,“ urazene fľokol Ron, „Čo čakáš, keď mi rozprávaš také veci…“ Harry sledoval ako fialové papuče capkajú smerom do kúpeľne.
Keď sa Ron vrátil Harry už nemal náladu na rozprávanie. Rana ho začínala nepríjemne páliť.
„No pokračuj ?“ vyzval ho.
„Všetko prebiehalo dosť rýchlo…“
Harry sa zúfalo plazil po zemi. V duši cítil zvláštny nepokoj. Nespoznával ani svoju tvár.
„Ja nie som Harry Potter, nemôžem ním byť,“ sklonil sa nad výklad opusteného obchodu. Vo veľkom zrkadle, ktoré držala smiešna vyblednutá figurína videl čierne neposlušné vlasy, čelo s jazvou v tvare blesku, zelené oči, ktoré tak veľmi nenávidel… Neveril tomu.
„Zomrel som, ja…“ ani presne nevedel ako sa dostal do schátraného obchodu… Na zemi našiel nejakú deku, rýchlo ju vzal…drvila ho zimnica.. Potreboval si odpočinúť…
„Toto je len sen,“ Zakrútil sa do nej a okamžite zaspal. Jeho hrudník sa prudko dvíhal a klesal. Spal celých 12 hodín. Hlavou sa mu preháňali všelijaké spomienky. Niektoré patrili Harrymu, iné Voldemortovi. Najčudnejšie na ňho pôsobili tie, keď boli spolu. Vtedy mal dojem, akoby stál uprostred nich…akoby predtým neexistoval.
„Helen,“ jeho pery neochotne vyslovili to meno. Keď otvoril oči začul radostný krik, všade hrala hudba, nikto si nedával pozor na bezpečnostné opatrenia…
Vo vnútri stále cítil strašnú bolesť. Po lícach mu stieklo niečo mokré. Nevedel si spomenúť, kedy naposledy mu z očí vytryskli slzy… Nedokázal plakať, ani vtedy keď a dozvedel, že navždy prišiel o svoju rodinu. Helen dostala dementorov bozk a jeho syn tiež. Vtedy mu to bolo jedno, teraz sa za to nenávidel.
„Pocity ? Ako sa ľudia môžu vyrovnať s takýmito…“ nesnažil sa prestať plakať, nechal tomu voľný priebeh. Spojenie s Harrym mu prinieslo nečakané komplikácie…Zistil, že je zamilovaný, ale už nikdy nebude môcť byť s ňou…
„MOMENT,“ Vykríkol Ron, „Teraz si ma váždne dostal Harry. Ty si zo mňa robíš srandu. Helen nepobozkali dementori…veď si ju videl…hneď by som si všimol, keby …
„Pôvodne to tak byť nemalo. Dostal som možnosť zmeniť minulosť. Keby sa mi to nepodarilo Lucy by sa nikdy nenarodila…Helen a Rob by boli len prázdnymi schránkami…“
Ron úprimne ľutoval, že si nemôže dať niečo ostrejšie. Tie rozprávky čo zo seba občas vypustí Luna mu pripadali oveľa reálnejšie ako Harryho príbeh.
„Už raz sme to predsa urobili. Harry a Hermiona zachránili Siriusa Blacka…“ pripomenul mu Harry.
„Chalani, tu ste ? Už nás dostali von ? Aké šťastie …“ Neville sa posadil na posteli. „Niečo som zmeškal ?“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2.33 (3x)
| přečteno: 81x
Greybackova dcéraII: 2. kapitola Únos
20. prosinec 2006 | 18.15 | rubrika: Greybackova dcéraIID
„Nie, prosím neubližujte nám,“ úpenlivo prosila Alison. Bola rozhodnutá urobiť, čokoľvek len, aby ušetril jej deti. V jeho očiach však nenachádzala žiadne pochopenie.
„Crucio,“ skríkol rozčúlene. Malý Lucius sa vydesene rozplakal, keď mamino telo kleslo na zem a zvíjalo sa v hrozných mukách. Vôbec tomu nerozumela. Vnímala len blízkosť smrti a Dracovho tela, ktoré nepohnuto ležalo na zemi. V srdci sa jej otvorila bolestivá rana, horšia než fyzické utrpenie. Po lícach sa jej kotúľali slzy bolesti a smútku. Útočník prerušil cruciatus a podišiel celkom blízko k nej.
Pritisol ju k stene, akoby to bola len nejaká nepotrebná vec. Jemne prešiel prstom po jej tvári. Sklonil sa k nej a lačne ju pobozkal. Pokúšala sa mu vyťať facku, ale jeho stisk bol príliš silný. Nedokázala sa vyslobodiť.
„Čo vlastne chceš ?“ odvrkla zhnusene.
„Dám ti možnosť prežiť túto noc, pokiaľ sa dobrovoľne vzdáš dieťaťa, ktoré nie je tvoje, “ odvetil pokojne.
„Nie, to nikdy neurobím,“ razantne pokrútila hlavou. Napriek tomu, že Bella nebola jej pokrvnou dcérou mala ju veľmi rada. Draco ju mal pri sebe od narodenia a tvrdil, že je to jeho dcéra. Nemala dôvod mu neveriť.
„V tom prípade nemám inú možnosť, len…“ pocítil ako ho niečo zúrivo odsotilo na zem.
„Nechaj mamičku,“ skríkla Bella. Použila všetku svoju silu, aby ho zdržala. Vedela však, že ešte nemá všetky vlčie schopnosti.
„Nemusíš sa ničoho báť, moja maličká,“ jemne ju pobozkal na čelo a pritiahol bližšie k sebe.
Bella sa šokovane mykla. Začala sa triasť.
Zrazu sa s ňou miestnosť podozrivo zatočila. Mala zvláštny stiesnený pocit, akoby ju niekto napchal do hrozne malej trubičky. Prudko privrela oči. Bála sa, že ju bude mučiť. Zároveň sa jej však uľavilo, že pomohla mame a bratovi. Nechápala, prečo ten zlý ujo povedal, že nie je jej dcéra.
„Nie, nechaj ma,“ zajačala podráždene a pokúsila sa ho kopnúť. Telom jej však prešlo omračovacie zaklínadlo. Ochabnuto klesla do jeho náručia. Zjavili sa v pochmúrne ladenom dome plnom všelijakých predmetov týkajúcich sa čiernej mágie. Vypchaté hlavy domácich škriatkov viseli na stenách ako hrozivé držiaky. Nenávidel to miesto, ale vedel, že neexistuje lepšie útočisko.
Po schodoch zbehol zhrbený domáci škriatok. Smutné oči sa mu rozšírili od prekvapenia, keď zazrel svojho pána. Nezvykol sa vracať domov tak neskoro.
„Pane, prosím nehnevajte sa na Fungyho. Ešte som nenachystal večeru. Nečakal, som, že dnes prídete tak skoro. V obývačke vás čaká nejaký Pán Weasley. Chcel som ho vyhodiť, ale vytiahol na mňa prútik,“ odvetil znepokojene.
„Hneď sa mu budem venovať. Ty budeš mať za úlohu dávať pozor moju dcéru. Pokiaľ dnes nadobudne vedomie, okamžite ma zavoláš.“
„Crucio,“ skríkol rozčúlene. Malý Lucius sa vydesene rozplakal, keď mamino telo kleslo na zem a zvíjalo sa v hrozných mukách. Vôbec tomu nerozumela. Vnímala len blízkosť smrti a Dracovho tela, ktoré nepohnuto ležalo na zemi. V srdci sa jej otvorila bolestivá rana, horšia než fyzické utrpenie. Po lícach sa jej kotúľali slzy bolesti a smútku. Útočník prerušil cruciatus a podišiel celkom blízko k nej.
Pritisol ju k stene, akoby to bola len nejaká nepotrebná vec. Jemne prešiel prstom po jej tvári. Sklonil sa k nej a lačne ju pobozkal. Pokúšala sa mu vyťať facku, ale jeho stisk bol príliš silný. Nedokázala sa vyslobodiť.
„Čo vlastne chceš ?“ odvrkla zhnusene.
„Dám ti možnosť prežiť túto noc, pokiaľ sa dobrovoľne vzdáš dieťaťa, ktoré nie je tvoje, “ odvetil pokojne.
„Nie, to nikdy neurobím,“ razantne pokrútila hlavou. Napriek tomu, že Bella nebola jej pokrvnou dcérou mala ju veľmi rada. Draco ju mal pri sebe od narodenia a tvrdil, že je to jeho dcéra. Nemala dôvod mu neveriť.
„V tom prípade nemám inú možnosť, len…“ pocítil ako ho niečo zúrivo odsotilo na zem.
„Nechaj mamičku,“ skríkla Bella. Použila všetku svoju silu, aby ho zdržala. Vedela však, že ešte nemá všetky vlčie schopnosti.
„Nemusíš sa ničoho báť, moja maličká,“ jemne ju pobozkal na čelo a pritiahol bližšie k sebe.
Bella sa šokovane mykla. Začala sa triasť.
Zrazu sa s ňou miestnosť podozrivo zatočila. Mala zvláštny stiesnený pocit, akoby ju niekto napchal do hrozne malej trubičky. Prudko privrela oči. Bála sa, že ju bude mučiť. Zároveň sa jej však uľavilo, že pomohla mame a bratovi. Nechápala, prečo ten zlý ujo povedal, že nie je jej dcéra.
„Nie, nechaj ma,“ zajačala podráždene a pokúsila sa ho kopnúť. Telom jej však prešlo omračovacie zaklínadlo. Ochabnuto klesla do jeho náručia. Zjavili sa v pochmúrne ladenom dome plnom všelijakých predmetov týkajúcich sa čiernej mágie. Vypchaté hlavy domácich škriatkov viseli na stenách ako hrozivé držiaky. Nenávidel to miesto, ale vedel, že neexistuje lepšie útočisko.
Po schodoch zbehol zhrbený domáci škriatok. Smutné oči sa mu rozšírili od prekvapenia, keď zazrel svojho pána. Nezvykol sa vracať domov tak neskoro.
„Pane, prosím nehnevajte sa na Fungyho. Ešte som nenachystal večeru. Nečakal, som, že dnes prídete tak skoro. V obývačke vás čaká nejaký Pán Weasley. Chcel som ho vyhodiť, ale vytiahol na mňa prútik,“ odvetil znepokojene.
„Hneď sa mu budem venovať. Ty budeš mať za úlohu dávať pozor moju dcéru. Pokiaľ dnes nadobudne vedomie, okamžite ma zavoláš.“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2 (1x)
| přečteno: 47x
Prekliaty Mág: 7. kapitola Moje pravé meno je Samu
16. prosinec 2006 | 20.25 | rubrika: Prekliaty mágD
Prudko sebou šklbal a snažil sa uniknúť zo zlovestnej pasce. Cítil bezmocnosť a veľké obavy. Tušil, že tie príšery ho odvedú na veľmi nepríjemné miesto. Nemohol však nič robiť. Zlovestný pazúr sa mu zadrel do boku aj pri nepatrnom pohybe.
Hlas sa mu zasekol v hrdle. Nebyť Zirzawa, ktorý sa mu horúčkovito motal vo vrecku, určite by prežíval hrozný strach. Keď mal pri sebe priateľa, jeho obavy sa zmenšovali. Natriasanie skončilo, až keď ho zhodili na kamennú dlážku a donútilo ho kľaknúť si. Okolo rúk a nôh mu omotali okovy. Priviedli aj Freyalu, rovnako zviazanú a bezmocnú.
„Nechaj ho. Vezmi si mňa ak chceš, ale jemu neubližuj,“ vykríkla zdesene. Vedela, že v Prekliatom meste nemá žiadnu moc a je vydaná napospas Pánovi Tmy.
„Aká obetavá. Čo všetko si ochotná urobiť výmenou za život toho fagana ?“ opýtal sa zlovestný hlas.
Freyala sa inštinktívne striasla. „Želaj si čo len chceš. Dám ti všetko, pokiaľ ho necháš ísť,“ odvetila s predstieranou pokorou. V duchu však premýšľala nad spôsobom ako sa ho zbaviť.
„Ty si nebudeš klásť podmienky. Budem ťa musieť naučiť rešpektu,“ odvrkol rozhorčene.
Freyala cítila, ako sa jej okovy náhle rozhoreli. Zasiahla ju hrozná bolesť, na rukách sa jej zjavili popáleniny. Kričala tak nahlas, až sa otriasali steny.
„Musíš ho objať,“ pošepla synovi.
„NIE, PRESTAŇ,“ zreval Lucien. Nemienil dopustiť, aby jej ubližoval. Postavil sa pred ňu a zaujal obranný postoj. Freyala zúfalo klesla na zem. Putá sa jej náhle uvoľnili.
„Ty chceš proti mne bojovať. Opovážiš sa postaviť proti vlastnému otcovi ?“ Pán Tmy zostúpil o trochu nižšie a obrátil kreslo tak, aby ho Lucien mohol vidieť. Pohrával sa s ním, ako mačka s myšou. Vedel, že pokiaľ je jeho syn naozaj dobrý čarodejník, určite mu nebude chcieť ublížiť. Mienil to využiť vo svoj prospech.
„Môj otec bol Erek Sorrel. On ma vychoval a dal mi všetko. Vy pre mňa nie ste ničím,“ srdce mu zaplavila hrozná nenávisť. Odrážala sa aj v pohľade akým počastoval Pána Tmy.
„Zabi ma ak máš na to dostatok odvahy,“ odvetil vyzývavo. Vedel, že Lucien takisto nemôže nič urobiť. Vychutnával si jeho bezmocnosť. Dovolil mu pristúpiť až celkom blízko. Lucien mu však prudko zovrel ruku. Na tvári sa mu rozhostil krutý úsmev.
„Teraz, Lucien,“ zašepkal Zirzaw. V tej pravej chvíli prejavil magickú moc a podarilo sa mu vyslobodiť Freyalu.
Sklonil sa k otcovi a objal ho. Hnusilo sa mu to, ale rozhodol sa poslúchnuť svoju matku. Cítil ako ním preniká zvláštna energia. Prekliatie pominulo a Pán Tmy sa mohol opäť hýbať. Chvel pod náporom toho dotyku.
„Čo to robíš ? Kto vlastne si ?“ jeho hlas znel trocha zachrípnuto. Bolo to zvláštne po takom dlhom čase prehovoriť ľudskou rečou. Lucien sa chcel od neho odtiahnuť, ale on mu to nedovolil. Lucien si zrazu uvedomil, že má pred sebou úplne iného človeka. Muža s priateľskými očami, ktorý zrejme vôbec netušil, čo sa deje. Pomocou drobného kúzla mu okamžite odstránil okovy.
„Som tvoj syn,“ pohŕdavo vyhlásil Lucien. Vôbec mu nedôveroval a pre istotu radšej od neho ustúpil čo najďalej.
„Vrátil si sa Samuel, už to neplatí,“ Freyala sa mu znepokojene hodila do náručia. Opäť v ňom spoznala muža, ktorého kedysi milovala.
„Nechápem ako to myslíš, láska. Veď len včera sme boli spolu,“ spokojne ju pobozkal na pery a pritisol ju k sebe.
„Akurát, že to bolo pred trinástimi rokmi. Musela som od teba utiecť, lebo si odmietol nášho syna,“ mienila mu občerstviť pamäť.
„Odpusť mi, nechcel som to urobiť. Zasiahla ma kliatba, ktorá mi zabránila cítiť. Stal som sa Pánom Tmy, presne tak ako si to želala moja rodina,“ zahanbene sklonil hlavu. Spomenul si aj na rozkaz, ktorý vydal pred niekoľkými hodinami.
Hlas sa mu zasekol v hrdle. Nebyť Zirzawa, ktorý sa mu horúčkovito motal vo vrecku, určite by prežíval hrozný strach. Keď mal pri sebe priateľa, jeho obavy sa zmenšovali. Natriasanie skončilo, až keď ho zhodili na kamennú dlážku a donútilo ho kľaknúť si. Okolo rúk a nôh mu omotali okovy. Priviedli aj Freyalu, rovnako zviazanú a bezmocnú.
„Nechaj ho. Vezmi si mňa ak chceš, ale jemu neubližuj,“ vykríkla zdesene. Vedela, že v Prekliatom meste nemá žiadnu moc a je vydaná napospas Pánovi Tmy.
„Aká obetavá. Čo všetko si ochotná urobiť výmenou za život toho fagana ?“ opýtal sa zlovestný hlas.
Freyala sa inštinktívne striasla. „Želaj si čo len chceš. Dám ti všetko, pokiaľ ho necháš ísť,“ odvetila s predstieranou pokorou. V duchu však premýšľala nad spôsobom ako sa ho zbaviť.
„Ty si nebudeš klásť podmienky. Budem ťa musieť naučiť rešpektu,“ odvrkol rozhorčene.
Freyala cítila, ako sa jej okovy náhle rozhoreli. Zasiahla ju hrozná bolesť, na rukách sa jej zjavili popáleniny. Kričala tak nahlas, až sa otriasali steny.
„Musíš ho objať,“ pošepla synovi.
„NIE, PRESTAŇ,“ zreval Lucien. Nemienil dopustiť, aby jej ubližoval. Postavil sa pred ňu a zaujal obranný postoj. Freyala zúfalo klesla na zem. Putá sa jej náhle uvoľnili.
„Ty chceš proti mne bojovať. Opovážiš sa postaviť proti vlastnému otcovi ?“ Pán Tmy zostúpil o trochu nižšie a obrátil kreslo tak, aby ho Lucien mohol vidieť. Pohrával sa s ním, ako mačka s myšou. Vedel, že pokiaľ je jeho syn naozaj dobrý čarodejník, určite mu nebude chcieť ublížiť. Mienil to využiť vo svoj prospech.
„Môj otec bol Erek Sorrel. On ma vychoval a dal mi všetko. Vy pre mňa nie ste ničím,“ srdce mu zaplavila hrozná nenávisť. Odrážala sa aj v pohľade akým počastoval Pána Tmy.
„Zabi ma ak máš na to dostatok odvahy,“ odvetil vyzývavo. Vedel, že Lucien takisto nemôže nič urobiť. Vychutnával si jeho bezmocnosť. Dovolil mu pristúpiť až celkom blízko. Lucien mu však prudko zovrel ruku. Na tvári sa mu rozhostil krutý úsmev.
„Teraz, Lucien,“ zašepkal Zirzaw. V tej pravej chvíli prejavil magickú moc a podarilo sa mu vyslobodiť Freyalu.
Sklonil sa k otcovi a objal ho. Hnusilo sa mu to, ale rozhodol sa poslúchnuť svoju matku. Cítil ako ním preniká zvláštna energia. Prekliatie pominulo a Pán Tmy sa mohol opäť hýbať. Chvel pod náporom toho dotyku.
„Čo to robíš ? Kto vlastne si ?“ jeho hlas znel trocha zachrípnuto. Bolo to zvláštne po takom dlhom čase prehovoriť ľudskou rečou. Lucien sa chcel od neho odtiahnuť, ale on mu to nedovolil. Lucien si zrazu uvedomil, že má pred sebou úplne iného človeka. Muža s priateľskými očami, ktorý zrejme vôbec netušil, čo sa deje. Pomocou drobného kúzla mu okamžite odstránil okovy.
„Som tvoj syn,“ pohŕdavo vyhlásil Lucien. Vôbec mu nedôveroval a pre istotu radšej od neho ustúpil čo najďalej.
„Vrátil si sa Samuel, už to neplatí,“ Freyala sa mu znepokojene hodila do náručia. Opäť v ňom spoznala muža, ktorého kedysi milovala.
„Nechápem ako to myslíš, láska. Veď len včera sme boli spolu,“ spokojne ju pobozkal na pery a pritisol ju k sebe.
„Akurát, že to bolo pred trinástimi rokmi. Musela som od teba utiecť, lebo si odmietol nášho syna,“ mienila mu občerstviť pamäť.
„Odpusť mi, nechcel som to urobiť. Zasiahla ma kliatba, ktorá mi zabránila cítiť. Stal som sa Pánom Tmy, presne tak ako si to želala moja rodina,“ zahanbene sklonil hlavu. Spomenul si aj na rozkaz, ktorý vydal pred niekoľkými hodinami.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 44x