darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná I: VIII. Lekcia lásky a oddanosti
29. říjen 2006 | 13.37 | rubrika: Nemilovaná I D
Nič zvláštne tam však nezahliadla. Potkla sa o nohu postele a spadla na zem. Koberec bol poriadne obdratý a špinavý. Na niektorých miestach objavila krvavé škvrny. Posteľ nevyzerala o nič lepšie. Toto miesto ani zďaleka nepatrilo k päťhviezdičkovým hotelom…
Zazrela prázdnu fľašu od nejakého
neidentifikovateľného nápoja.
Keby aspoň bola sklenená. Ale nie, je to umelá hmota. To nebude stačiť !
Zúfalo vkĺzla pod posteľ. Dúfala, že aspoň tam bude odhodené niečo poriadne ťažké a tvrdé čím by mohla pánu Malfoyovi rozbiť hlavu.
Desivú tmu náhle preťahal pás svetla. Vicky začínala prepadať panike. Schúlila sa do klbka.
„Snáď si sa neurazila, že som ťa nechal samú. Predomnou sa neskryješ ? Vylez pokiaľ nechceš, aby to bolo horšie. Dnes nemám náladu na odpor. Čo tak vyskúšať trochu nehy ? Nemusíme byť k sebe zlí ?“ Lucius postupne nazeral do všetkých tmavých kútov, vrátane skrine, ktoré sa podozrivo zachvela.
„Avada kedavra,“ mŕtva myš dopadla k jeho nohám. Znechutene ju odkopol.
„Ani ja nie som nadšený týmto stretnutím, ale Temnému pánovi sa nedá odporovať. Je to taká malá smrťožrútska tradícia. Moja snúbenica tiež bude takýmto spôsobom otestovaná. Ak mám byť úprimný, radšej by som ju prenechal niektorému z nich. Narcissa je naozaj krásna a vznešená, ale ja sa ešte nechcem ženiť. Mám právo si len tak užívať.“ V očiach sa mu pohrávali šibalské ohníčky.
„Kde si sa schovala ?“ obozretne pristúpil k posteli. Prútikom mieril pred seba, keby náhodou mala v pláne niečo nekalé.
Vicky potlačila bolestný povzdych. Srdce jej nenormálne poskakovalo. Prežívala tie najstrašnejšie okamihy vo svojom živote. Priala si byť v kuchyni a umývať riad. Aj nosenie ťažkého podnosu by jej teraz prišlo vhod.
Posteľ sa rýchlo zdvihla. Lucius vrhol pobavený pohľad na trasúcu sa Vicky. Cez privreté oči sa jej drali slzy. Bolo mu jasné, že ako vždy bude musieť urobiť prvý krok. Ešte mal stále mierne napuchnuté líce, od úderu, ktorý mu uštedril otec. Nemal chuť na zbytočné násilie. Chcel len trochu ľudského tepla, niečo čo by ho prinútilo začať sa správať ako človek. Zasypal ju vášnivými bozkami… Vicky sa zhnusene zaksichtila. Mala chuť Bartyho poriadne vyobšívať. Určite vedel čo s ňou budú robiť. Ak je to taká stará tradícia musel ju predsa poznať. Zúrivo sa od neho odťahovala. Nepáčilo sa jej to. Cítila ako jej bolestne zovrel ruky. Zrejme mal už dosť zbytočných vytáčok.
Vicky pozrela ťažký špinavý záves, ktorý „zdobil“ okná. Sústredene hľadela na tmavú látku a dúfala, že ešte stále má nejakú magickú moc. Lucius jej medzitým rozopol šaty, pričom sa mu podarilo jeden rukáv odtrhnúť. Zrejme nebol zvyknutý dlho robiť drahoty. Prekvapilo ho, že sa zrazu prestala brániť.
„Dám ti lekciu, na ktorú v živote nezabudneš.“ vyštekla pohŕdavo. Lucius netušil o čom ho hovorí. Niečo ťažké mu však dopadlo na hlavu a pevne sa okolo neho omotalo. Závesy na okne už nikto nepral viac než rok. Boli priam nechutne špinavé. Lucius sa snažil zbaviť dusivej masy… Jediným výsledkom jeho snaženia bola strata rovnováhy. Tkanina sa okolo neho omotala ešte prudšie. Tak to dievčatko predsa len nie je až také bezbranné. O malú chvíľu bol zviazaný ako snop. Ledva sa vládal nadýchnuť. Nemohol pohnúť rukami ani nohami. Vicky sa potichu zachichotala. Musela si zakryť ústa, aby ju nezačul. Rozhodne to stálo za tú námahu. Malfoy sa zúfalo snažil vyslobodiť zo zovretia zatuchnutej látky.
„Zadusím sa,“ zaúpel nešťastne. Vicky si všimla ako smiešne pôsobí, keď je bezradný. Pre istotu mu vybrala z meravej ruky prútik.
„Ak budeš rozumný, nič ti nehrozí. Pekne ťa dopravím do postieľky, aby si nepovedal, že si nemal možnosť vyskúšať tunajšiu pohostinnosť.“
„To oľutuješ. Malfoyovcov nebude ponižovať kadejaká háveď.“
Zazrela prázdnu fľašu od nejakého
neidentifikovateľného nápoja.
Keby aspoň bola sklenená. Ale nie, je to umelá hmota. To nebude stačiť !
Zúfalo vkĺzla pod posteľ. Dúfala, že aspoň tam bude odhodené niečo poriadne ťažké a tvrdé čím by mohla pánu Malfoyovi rozbiť hlavu.
Desivú tmu náhle preťahal pás svetla. Vicky začínala prepadať panike. Schúlila sa do klbka.
„Snáď si sa neurazila, že som ťa nechal samú. Predomnou sa neskryješ ? Vylez pokiaľ nechceš, aby to bolo horšie. Dnes nemám náladu na odpor. Čo tak vyskúšať trochu nehy ? Nemusíme byť k sebe zlí ?“ Lucius postupne nazeral do všetkých tmavých kútov, vrátane skrine, ktoré sa podozrivo zachvela.
„Avada kedavra,“ mŕtva myš dopadla k jeho nohám. Znechutene ju odkopol.
„Ani ja nie som nadšený týmto stretnutím, ale Temnému pánovi sa nedá odporovať. Je to taká malá smrťožrútska tradícia. Moja snúbenica tiež bude takýmto spôsobom otestovaná. Ak mám byť úprimný, radšej by som ju prenechal niektorému z nich. Narcissa je naozaj krásna a vznešená, ale ja sa ešte nechcem ženiť. Mám právo si len tak užívať.“ V očiach sa mu pohrávali šibalské ohníčky.
„Kde si sa schovala ?“ obozretne pristúpil k posteli. Prútikom mieril pred seba, keby náhodou mala v pláne niečo nekalé.
Vicky potlačila bolestný povzdych. Srdce jej nenormálne poskakovalo. Prežívala tie najstrašnejšie okamihy vo svojom živote. Priala si byť v kuchyni a umývať riad. Aj nosenie ťažkého podnosu by jej teraz prišlo vhod.
Posteľ sa rýchlo zdvihla. Lucius vrhol pobavený pohľad na trasúcu sa Vicky. Cez privreté oči sa jej drali slzy. Bolo mu jasné, že ako vždy bude musieť urobiť prvý krok. Ešte mal stále mierne napuchnuté líce, od úderu, ktorý mu uštedril otec. Nemal chuť na zbytočné násilie. Chcel len trochu ľudského tepla, niečo čo by ho prinútilo začať sa správať ako človek. Zasypal ju vášnivými bozkami… Vicky sa zhnusene zaksichtila. Mala chuť Bartyho poriadne vyobšívať. Určite vedel čo s ňou budú robiť. Ak je to taká stará tradícia musel ju predsa poznať. Zúrivo sa od neho odťahovala. Nepáčilo sa jej to. Cítila ako jej bolestne zovrel ruky. Zrejme mal už dosť zbytočných vytáčok.
Vicky pozrela ťažký špinavý záves, ktorý „zdobil“ okná. Sústredene hľadela na tmavú látku a dúfala, že ešte stále má nejakú magickú moc. Lucius jej medzitým rozopol šaty, pričom sa mu podarilo jeden rukáv odtrhnúť. Zrejme nebol zvyknutý dlho robiť drahoty. Prekvapilo ho, že sa zrazu prestala brániť.
„Dám ti lekciu, na ktorú v živote nezabudneš.“ vyštekla pohŕdavo. Lucius netušil o čom ho hovorí. Niečo ťažké mu však dopadlo na hlavu a pevne sa okolo neho omotalo. Závesy na okne už nikto nepral viac než rok. Boli priam nechutne špinavé. Lucius sa snažil zbaviť dusivej masy… Jediným výsledkom jeho snaženia bola strata rovnováhy. Tkanina sa okolo neho omotala ešte prudšie. Tak to dievčatko predsa len nie je až také bezbranné. O malú chvíľu bol zviazaný ako snop. Ledva sa vládal nadýchnuť. Nemohol pohnúť rukami ani nohami. Vicky sa potichu zachichotala. Musela si zakryť ústa, aby ju nezačul. Rozhodne to stálo za tú námahu. Malfoy sa zúfalo snažil vyslobodiť zo zovretia zatuchnutej látky.
„Zadusím sa,“ zaúpel nešťastne. Vicky si všimla ako smiešne pôsobí, keď je bezradný. Pre istotu mu vybrala z meravej ruky prútik.
„Ak budeš rozumný, nič ti nehrozí. Pekne ťa dopravím do postieľky, aby si nepovedal, že si nemal možnosť vyskúšať tunajšiu pohostinnosť.“
„To oľutuješ. Malfoyovcov nebude ponižovať kadejaká háveď.“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 5 (1x)
| přečteno: 64x
Greybackova dcéra: VII. kapitola Rozdeľ a panuj
28. říjen 2006 | 18.53 | anketa v článku | rubrika: Greybackova dcéraD
Timea neočakávala, že sa to v nej vyvolá príval zmätených pocitov. Rozum jej však neúprosne velil, aby cúvla. Nemohla mu dôverovať. Bolo jej jasné, čoby ju čakalo, keby k nemu začala niečo cítiť.
„Nie, dosť !“ odvrkla chladne a odtiahla sa od neho. Lucius na ňu vrhol vražedný pohľad. Nebol zvyknutý na odpor.
„Myslím, že to je asi tak všetko, na čo máš právo. Zvyšok ti možno dá tvoja drahá snúbenica, slečna Narcissa Blacková. Vaša svadba bude iste nezabudnuteľnou udalosťou,“ vyhlásila neľútostne. Veľmi dobre vedela, o akej žene „sníva“ jeho rodina. Greyback jej stručne vysvetlil, ako to chodí v čarodejníckych rodinách, ktoré si ctia takzvanú čistotu krvi. Dôrazne ju varoval, aby sa naňho príliš neviazala.
„Nebudeš sa so mnou zahrávať,“ skríkol Lucius. Tak veľmi si želal, byť s ňou a konečne mať možnosť precítiť všetko, to čomu hovoria láska.
„Pochop Lucius, že niečo také nie je možné. Nepatríme k sebe. Narcissa určite spĺňa všetky tvoje predstavy. Alebo mi snáď chceš nahovoriť, že ma miluješ ?“ bola si istá, že jej neodpovie. Nadutí Malfoyovci neboli schopní priznať sa k niečomu takému už celé storočia.
Pocítila dotyk jeho pier. Preniesol svoju pozornosť na krk a opatrne smeroval o trochu nižšie. Timea sa ho márne pokúšala zastaviť. Nebola si istá čo vlastne chce. Jej telo a duša túžili po ďalších dotykoch, ale rozum ju nevedomky vytrhával z krásneho sna.
Lucius vedel, žeby to nemal robiť. Nemôže je poskytnúť vôbec nič. Tušil, že čoskoro príde čas, keď sa bude musieť rozhodnúť, medzi ňou a svojou rodinou.
„Choď preč, prosím ťa,“ zašepkala Timea. Jeho bozky a dotyky ju celkom ochromili. Nebola schopná ho ďalej odmietať. Zradné telo sa vyžiadalo svoju daň.
„Nie, dosť !“ odvrkla chladne a odtiahla sa od neho. Lucius na ňu vrhol vražedný pohľad. Nebol zvyknutý na odpor.
„Myslím, že to je asi tak všetko, na čo máš právo. Zvyšok ti možno dá tvoja drahá snúbenica, slečna Narcissa Blacková. Vaša svadba bude iste nezabudnuteľnou udalosťou,“ vyhlásila neľútostne. Veľmi dobre vedela, o akej žene „sníva“ jeho rodina. Greyback jej stručne vysvetlil, ako to chodí v čarodejníckych rodinách, ktoré si ctia takzvanú čistotu krvi. Dôrazne ju varoval, aby sa naňho príliš neviazala.
„Nebudeš sa so mnou zahrávať,“ skríkol Lucius. Tak veľmi si želal, byť s ňou a konečne mať možnosť precítiť všetko, to čomu hovoria láska.
„Pochop Lucius, že niečo také nie je možné. Nepatríme k sebe. Narcissa určite spĺňa všetky tvoje predstavy. Alebo mi snáď chceš nahovoriť, že ma miluješ ?“ bola si istá, že jej neodpovie. Nadutí Malfoyovci neboli schopní priznať sa k niečomu takému už celé storočia.
Pocítila dotyk jeho pier. Preniesol svoju pozornosť na krk a opatrne smeroval o trochu nižšie. Timea sa ho márne pokúšala zastaviť. Nebola si istá čo vlastne chce. Jej telo a duša túžili po ďalších dotykoch, ale rozum ju nevedomky vytrhával z krásneho sna.
Lucius vedel, žeby to nemal robiť. Nemôže je poskytnúť vôbec nič. Tušil, že čoskoro príde čas, keď sa bude musieť rozhodnúť, medzi ňou a svojou rodinou.
„Choď preč, prosím ťa,“ zašepkala Timea. Jeho bozky a dotyky ju celkom ochromili. Nebola schopná ho ďalej odmietať. Zradné telo sa vyžiadalo svoju daň.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 71x
Greybackova dcéra: VI. kapitola Mrazivá noc
27. říjen 2006 | 14.58 | rubrika: Greybackova dcéraD
O pár dní neskôr…
Obklopil ho neznesiteľný chlad. Cítil ako mu preniká pokožku a rozširuje sa po celom tele. Dobby opäť zabudol zakúriť. Zrejme mu do toho prišlo niečo neočakávané. Lucius sa nevedel dočkať rána, keď mu bude môcť uštedriť poriadny kopanec do zadku, prípadne začne s tréningom cruciatusu.
Napriek všetkým svojím snahám, nedokázal zaspať. Otcovi a matke sa pre istotu vyhol. Nevedel či by dokázal skryť rozrušenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Pred pár hodinami mal tajnú svadbu. Vďaka peniazom a značnému vplyvu všetko zariadil veľmi rýchlo a našťastie sa neobjavili žiadne nečakané komplikácie. Jeho myseľ však zaplavoval smútok. Mal by byť niekde inde, nie trčať sám v studenej posteli a myslieť na to ako potrestá domáceho škriatka…
Začul slabé zaklopanie na dvere. Začudoval sa, kto ho môže vyrušovať tak neskoro v noci. Zacítil vôňu matkinho parfumu. Vždy bola taká krehká a nevinná ako jemný kvietok, ktorý sa poľahky vo vetre zlomí. Občas však vedela byť aj poriadne agresívna.
„Vedela som, že ešte nespíš. Trápi ťa niečo ?“ opýtala sa priamo. Vedela odhadnúť, keď sa jej syn necítil práve najlepšie.
„Nie, mama, som v poriadku. Nič mi nie je,“ vyhlásil pevným hlasom. Zmocňovalo sa ho nutkanie vykričať pravdu a postaviť sa osudu. Mama by ho určite neodsúdila. Bola iná než otec, ktorý v ňom videl len svojho nástupcu, ale nikdy nie človeka. Čosi v jej pohľade mu nechtiac rozväzovalo jazyk. Nevedel sa tomu ubrániť.
„Lucius, mňa sa nemusíš báť. Pokiaľ si niečo vyviedol, nemaj obavy. Som pripravená ťa vo všetkom podporiť,“ nežne ho pobozkala na čelo. Strhol sa. Nebol zvyknutý na podobné prejavy náklonnosti. Mama sa k nemu už dávno nesprávala tak priateľsky. Bolo zjavné, že jej veľmi záleží na tom, aby sa všetko dozvedela.
„Neožením sa s Narcisou,“ poznamenal potichu. Mamina tvár sa mierne pretiahla od hnevu. Neveriacky vypúlila oči.
„NIE, TO NESMIEŠ. OTEC ŤA PRETRHNE AKO HADA,“ radšej si ani nechcela predstavovať čo by sa stalo, keby to náhodou začul. Luciusa by museli odviesť do nemocnice Sv. Munga rozdrobeného na maličké kúsočky.
„Chcel som povedať, že to nemôžem urobiť teraz. Oženil som sa a…“
Ozvalo sa hlasné buchnutie. Pani Malfoyová stratila vedomie a prudko dopadla na dlážku. Lucius ju rýchlo zdvihol a posadil do kresla. Nečakal, že zareaguje až tak emotívne. Skôr očakával, že naňho bude niekoľko minút nekontrolovateľne vrieskať.
„Lucius, ty ma raz zabiješ. Ako si mohol niečo také urobiť ?“ ozvala sa, keď konečne nadobudla vedomie. Lucius vstal z postele. Pokiaľ mieni takýmto spôsobom vyjadrovať svoju podporu, tak bude lepšie, ak čo najskôr zdúchne.
„Kto je to ? Hádam si sa nezamiloval do nejakej obyčajnej ženskej ?“ postavila sa mu do cesty a pomocou prútika zamkla dvere.
„NIKAM NEPÔJDEŠ, MLADÝ PÁN.“
Lucius sa zlovestne uškrnul. „MÁŠ PRAVDU. NAOZAJ TO TAK VEĽMI CHCEŠ POČUŤ ? TAK DOBRE, UROBÍM TI RADOSŤ. SOM ŇOU DOSLOVA POSADNUTÝ. Čím viac ma odmieta, tým viac po nej túžim. Stačí ti to ? “ dodal oveľa tichším hlasom. Nechcel, aby otec náhodou niečo začul.
„Crucio,“ zrevala podráždene. Nechcela ho počúvať. Lucius zvinul do klbka. Pohltila ho neznesiteľná bolesť. Cítil, ako trpí každá jedna bunka v jeho tele. Stále sa jej díval do očí. Keď prestala, nedokázal sa ovládnuť.
V mrákotách vzal do ruky prútik. Zareagoval impulzívne. Vyhŕkol prvé zaklínadlo, ktoré mu zišlo na um. Sivastý záblesk ju prudko odhodil do steny. Na hlave sa jej zjavil pramienok krvi.
Do izby vrazil otec. Vrhol kamenný pohľad na svojho syna. Lucius sa nehýbal. Nebol schopný urobiť ani krok. Hrozne ho zožieralo to, čo práve vykonal. Nechcel jej ublížiť. Potreboval získať cenného spojenca, a dúfal, že ona to pochopí.
„Prečo si to urobil ? Čo sa stalo ?“ vypočúval ho. Neodpovedal mu. Zúrivo ho vyvliekol von z izby. Potom sa sklonil k svojej manželke. Lucius rýchlo odišiel zadným vchodom. Vedel, žeby nebolo rozumné ostávať v dome pokiaľ je otec rozzúrený.
Obklopil ho neznesiteľný chlad. Cítil ako mu preniká pokožku a rozširuje sa po celom tele. Dobby opäť zabudol zakúriť. Zrejme mu do toho prišlo niečo neočakávané. Lucius sa nevedel dočkať rána, keď mu bude môcť uštedriť poriadny kopanec do zadku, prípadne začne s tréningom cruciatusu.
Napriek všetkým svojím snahám, nedokázal zaspať. Otcovi a matke sa pre istotu vyhol. Nevedel či by dokázal skryť rozrušenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Pred pár hodinami mal tajnú svadbu. Vďaka peniazom a značnému vplyvu všetko zariadil veľmi rýchlo a našťastie sa neobjavili žiadne nečakané komplikácie. Jeho myseľ však zaplavoval smútok. Mal by byť niekde inde, nie trčať sám v studenej posteli a myslieť na to ako potrestá domáceho škriatka…
Začul slabé zaklopanie na dvere. Začudoval sa, kto ho môže vyrušovať tak neskoro v noci. Zacítil vôňu matkinho parfumu. Vždy bola taká krehká a nevinná ako jemný kvietok, ktorý sa poľahky vo vetre zlomí. Občas však vedela byť aj poriadne agresívna.
„Vedela som, že ešte nespíš. Trápi ťa niečo ?“ opýtala sa priamo. Vedela odhadnúť, keď sa jej syn necítil práve najlepšie.
„Nie, mama, som v poriadku. Nič mi nie je,“ vyhlásil pevným hlasom. Zmocňovalo sa ho nutkanie vykričať pravdu a postaviť sa osudu. Mama by ho určite neodsúdila. Bola iná než otec, ktorý v ňom videl len svojho nástupcu, ale nikdy nie človeka. Čosi v jej pohľade mu nechtiac rozväzovalo jazyk. Nevedel sa tomu ubrániť.
„Lucius, mňa sa nemusíš báť. Pokiaľ si niečo vyviedol, nemaj obavy. Som pripravená ťa vo všetkom podporiť,“ nežne ho pobozkala na čelo. Strhol sa. Nebol zvyknutý na podobné prejavy náklonnosti. Mama sa k nemu už dávno nesprávala tak priateľsky. Bolo zjavné, že jej veľmi záleží na tom, aby sa všetko dozvedela.
„Neožením sa s Narcisou,“ poznamenal potichu. Mamina tvár sa mierne pretiahla od hnevu. Neveriacky vypúlila oči.
„NIE, TO NESMIEŠ. OTEC ŤA PRETRHNE AKO HADA,“ radšej si ani nechcela predstavovať čo by sa stalo, keby to náhodou začul. Luciusa by museli odviesť do nemocnice Sv. Munga rozdrobeného na maličké kúsočky.
„Chcel som povedať, že to nemôžem urobiť teraz. Oženil som sa a…“
Ozvalo sa hlasné buchnutie. Pani Malfoyová stratila vedomie a prudko dopadla na dlážku. Lucius ju rýchlo zdvihol a posadil do kresla. Nečakal, že zareaguje až tak emotívne. Skôr očakával, že naňho bude niekoľko minút nekontrolovateľne vrieskať.
„Lucius, ty ma raz zabiješ. Ako si mohol niečo také urobiť ?“ ozvala sa, keď konečne nadobudla vedomie. Lucius vstal z postele. Pokiaľ mieni takýmto spôsobom vyjadrovať svoju podporu, tak bude lepšie, ak čo najskôr zdúchne.
„Kto je to ? Hádam si sa nezamiloval do nejakej obyčajnej ženskej ?“ postavila sa mu do cesty a pomocou prútika zamkla dvere.
„NIKAM NEPÔJDEŠ, MLADÝ PÁN.“
Lucius sa zlovestne uškrnul. „MÁŠ PRAVDU. NAOZAJ TO TAK VEĽMI CHCEŠ POČUŤ ? TAK DOBRE, UROBÍM TI RADOSŤ. SOM ŇOU DOSLOVA POSADNUTÝ. Čím viac ma odmieta, tým viac po nej túžim. Stačí ti to ? “ dodal oveľa tichším hlasom. Nechcel, aby otec náhodou niečo začul.
„Crucio,“ zrevala podráždene. Nechcela ho počúvať. Lucius zvinul do klbka. Pohltila ho neznesiteľná bolesť. Cítil, ako trpí každá jedna bunka v jeho tele. Stále sa jej díval do očí. Keď prestala, nedokázal sa ovládnuť.
V mrákotách vzal do ruky prútik. Zareagoval impulzívne. Vyhŕkol prvé zaklínadlo, ktoré mu zišlo na um. Sivastý záblesk ju prudko odhodil do steny. Na hlave sa jej zjavil pramienok krvi.
Do izby vrazil otec. Vrhol kamenný pohľad na svojho syna. Lucius sa nehýbal. Nebol schopný urobiť ani krok. Hrozne ho zožieralo to, čo práve vykonal. Nechcel jej ublížiť. Potreboval získať cenného spojenca, a dúfal, že ona to pochopí.
„Prečo si to urobil ? Čo sa stalo ?“ vypočúval ho. Neodpovedal mu. Zúrivo ho vyvliekol von z izby. Potom sa sklonil k svojej manželke. Lucius rýchlo odišiel zadným vchodom. Vedel, žeby nebolo rozumné ostávať v dome pokiaľ je otec rozzúrený.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 4 (1x)
| přečteno: 69x
Noc temných II : 5. kapitola Chlieb a voda
26. říjen 2006 | 19.08 | rubrika: Noc temných IID
Helen ležala na posteli, rukou škriabala po plachte. Počula ako Nagini zúrivo syčí…
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla.
On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia. „Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“ Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla.
On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia. „Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“ Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 109x
Prekliaty mág 1. kapitola - Zlomené srdce
26. říjen 2006 | 18.43 | rubrika: Prekliaty mágD
Mladý chlapec otupene hľadel na nebo plné hviezd. Jeho chudá silueta sa odrážala vo svetle chabého ohníka. Sedel na zemi, oblečený o obnosených sivých nohaviciach a dlhej bielej košeli. Svetlohnedé vlasy mal mierne zlepené a neupravené. Opieral sa o mrazivú kôru stromu a počúval zvuky noci, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán. Malé zvieratko opatrne vyliezlo z jeho vrecka a obratne mu vyliezlo
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 110x
Stručný dej poviedky
26. říjen 2006 | 18.41 | rubrika: Prekliaty mágD
Nadaný čarodejnícky učeň Lucien Sorrel, známy ako Prekliaty mág je vylúčený z radov čakateľov na čarodejnícky diplom. Vracia sa späť do rodnej dediny plný bolesti a zármutku… Netuší, že ho ešte čaká mnoho dobrodružstiev v kúzelnej Krajine Hmiel…
Postavy : Prekliaty mág (Lucien), Mrk Drgon (Koktavec), Enedea (sirota, ktorú vychovali Lucienovi rodičia), Zirzaw (hovoriaci chameleón), magické bytosti všelijakého druhu…
Postavy : Prekliaty mág (Lucien), Mrk Drgon (Koktavec), Enedea (sirota, ktorú vychovali Lucienovi rodičia), Zirzaw (hovoriaci chameleón), magické bytosti všelijakého druhu…
Greybackova dcéra: V. kapitola Večné spojenie, v p
25. říjen 2006 | 19.43 | rubrika: Greybackova dcéraD
Greybackovo smrteľné zovretie stále silnelo. Chlad sa pomaly zmocňoval jeho tela. Akosi prirýchlo mu dochádzal vzduch. Tie drsné ruky boli zvyknuté zabíjať s majstrovskou krutosťou. Lucius nechcel zomrieť. Neskôr sa s tebou vysporiadam, ale teraz ma máš v hrsti…Kde len môže byť môj prútik ?
„Dobre, urobím čo chceš,“ vykríkol zlostne.
Greyback ho spokojne pustil. Tušil, že ten nafúkaný čarodejník nebude ktovieako nadšený.
Lucius si prešiel rukou po boľavom krku. Ledva vládal rozprávať.
„Ja nemienim pokračovať v tejto hre. Už dávno mám priateľa a nemysli si, že som odkázaná na nejaké prísahy,“ pri pomyslení na to, žeby mala s Malfoyom stráviť čo len 5 minút sa jej dvíhal žalúdok. Takisto si nebola istá čo vlastne znamená neporušiteľná prísaha. Nemala čarovnú moc a o všetkých tých záhadných veciach sa dozvedela od ostatných vlkolakov. Nikto jej však podrobne nevysvetlil, aké to má dôsledky.
„Odíď,“ zrúkol na ňu Fenrir. Timea sa nenechala dva razy núkať. Uľavilo sa jej, keď sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu. Už viac nemohla zniesť prítomnosť tých dvoch mužov.
Greyback ho dotlačil na kolená. Lucius chabo zaprotestoval, ale odpoveďou mu bol len poriadne silný úder do tváre.
„To nepôjde, nemáme spútavača,“ snažil sa z toho nejako vyvliecť. Do domu vstúpili Greybackovi kumpáni.
„Legos, vytiahni prútik. Pán Malfoy bude prisahať. Ak nie, pokojne vám ho prenechám,“ ryšavý muž k nim okamžite pristúpil aj s prútikom. Tušil, že to zrejme nebude nič príjemné.
Greyback mu zlovestne zovrel ruku. „Opakuj po mne a neodvažuj sa niečo skomoliť. Aj bez vlčieho kožucha ti dokážem spôsobiť bolesť o akej si dosiaľ nechyroval.“
„Počkať, ale ona nebude prisahať ?“ opýtal sa zdesene. Vedel, čoby ho čakalo, keby sa s ním odmietla oženiť.
„Nie, nemienim ti to uľahčiť. Ty si mi spôsobil potupu, ktorá sa nedá len tak ľahko odčiniť. Je mi jedno čo robíš, s inými dievčatami, ale ona je krvou z mojej krvi. Ak si ťa nevezme, vieš čo ťa čaká. Neverím, že sa s tým zdôveríš svojmu otcovi,“ tak silno mu zovrel ruku, až mu mimovoľne vyhŕkli slzy. Vlkolaci sa rozosmiali. Bolo mu jasné, že nemá šancu uniknúť. Greyback bol úplne bez seba. Pri najmenšej zámienke by ho s chuťou zavraždil.
„Vezmeš si za manželku moju dcéru, do nasledujúceho šiestich mesiacov ?“
Malfoy rezignovane prikývol. Nemal záujem skončiť ako hlavný chod na vlčej hostine.
„Dobre, urobím čo chceš,“ vykríkol zlostne.
Greyback ho spokojne pustil. Tušil, že ten nafúkaný čarodejník nebude ktovieako nadšený.
Lucius si prešiel rukou po boľavom krku. Ledva vládal rozprávať.
„Ja nemienim pokračovať v tejto hre. Už dávno mám priateľa a nemysli si, že som odkázaná na nejaké prísahy,“ pri pomyslení na to, žeby mala s Malfoyom stráviť čo len 5 minút sa jej dvíhal žalúdok. Takisto si nebola istá čo vlastne znamená neporušiteľná prísaha. Nemala čarovnú moc a o všetkých tých záhadných veciach sa dozvedela od ostatných vlkolakov. Nikto jej však podrobne nevysvetlil, aké to má dôsledky.
„Odíď,“ zrúkol na ňu Fenrir. Timea sa nenechala dva razy núkať. Uľavilo sa jej, keď sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu. Už viac nemohla zniesť prítomnosť tých dvoch mužov.
Greyback ho dotlačil na kolená. Lucius chabo zaprotestoval, ale odpoveďou mu bol len poriadne silný úder do tváre.
„To nepôjde, nemáme spútavača,“ snažil sa z toho nejako vyvliecť. Do domu vstúpili Greybackovi kumpáni.
„Legos, vytiahni prútik. Pán Malfoy bude prisahať. Ak nie, pokojne vám ho prenechám,“ ryšavý muž k nim okamžite pristúpil aj s prútikom. Tušil, že to zrejme nebude nič príjemné.
Greyback mu zlovestne zovrel ruku. „Opakuj po mne a neodvažuj sa niečo skomoliť. Aj bez vlčieho kožucha ti dokážem spôsobiť bolesť o akej si dosiaľ nechyroval.“
„Počkať, ale ona nebude prisahať ?“ opýtal sa zdesene. Vedel, čoby ho čakalo, keby sa s ním odmietla oženiť.
„Nie, nemienim ti to uľahčiť. Ty si mi spôsobil potupu, ktorá sa nedá len tak ľahko odčiniť. Je mi jedno čo robíš, s inými dievčatami, ale ona je krvou z mojej krvi. Ak si ťa nevezme, vieš čo ťa čaká. Neverím, že sa s tým zdôveríš svojmu otcovi,“ tak silno mu zovrel ruku, až mu mimovoľne vyhŕkli slzy. Vlkolaci sa rozosmiali. Bolo mu jasné, že nemá šancu uniknúť. Greyback bol úplne bez seba. Pri najmenšej zámienke by ho s chuťou zavraždil.
„Vezmeš si za manželku moju dcéru, do nasledujúceho šiestich mesiacov ?“
Malfoy rezignovane prikývol. Nemal záujem skončiť ako hlavný chod na vlčej hostine.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 3 (2x)
| přečteno: 65x
Noc temných II: 4. kapitola Smrťožrútka
25. říjen 2006 | 15.11 | rubrika: Noc temných IID
Bella nemala práve najlepšiu náladu. Temný pán sa k nej správal ako k handre. Keď s ním chcela hovoriť odkázal jej, že nemá čas na hlúposti. Poslal ju do kuchyne variť obed…
Zúfalo kopla do prázdneho hrnca, ktorý sa náhodou zosypal z police a spadol jej na nohu.
Helen sedela na stoličke, hlavu mala opretú o stôl. Stále bola v bezvedomí. Bella použila pár zaklínadiel, aby ju dala do
Zúfalo kopla do prázdneho hrnca, ktorý sa náhodou zosypal z police a spadol jej na nohu.
Helen sedela na stoličke, hlavu mala opretú o stôl. Stále bola v bezvedomí. Bella použila pár zaklínadiel, aby ju dala do
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 108x
Noc temných II: 3. kapitola Vražda
24. říjen 2006 | 20.05 | rubrika: Noc temných IID
„Mňau ! Helen, zobuď sa.“ Sal okolo nej poskakoval a snažil sa ju prebrať.
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.
„Ty rozprávaš ?“ Helen zacítila zvláštny zápach. Ruka ju príšerne bolela a zdalo sa, že aj trochu napuchla.
„Au, moja ruka čo sa to…“ Zhrozene otvorila oči. Najprv nevidela vôbec nič. O chvíľu však rozoznala obrysy nejakého tela spadnutého na zemi.
„Teraz nie je čas na vysvetľovanie. Musíme odtiaľto vypadnúť…“
„To je mŕtvola ?“ Helen prudko spadla z gauča. Už videla mŕtve telá, dokonca aj to svoje, ale tentoraz cítila, že je mŕtvy jej vinou.
„No veď práve….čarodejníci to zistia a budú to vyšetrovať. Nemáme veľa času.“
Bol to mladý muž. Helen ho veľmi dobre poznala.
„Milan, veď to je Milan.“ Vyškriabala sa naspäť na gauč. Jej rozum vysielal protichodné signály. Spomenula si, ako spolu sedeli v reštaurácii a teraz je tu, meravý ako doska… To nedávalo zmysel.
„Musíme vypadnúť.“ nástojil Sal.
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 88x
Noc temných II: 2. kapitola Žiarlivosť
23. říjen 2006 | 19.08 | rubrika: Noc temných IID
Lucius pokorne pristúpil k Voldemortovi. Dokonca mu pobozkal aj koniec habitu.
„Som tu… môj pane, aby som splnil všetky vaše príkazy.“ Dával si pozor na reči, aby nedopadol ako Bella.
„Lucius, čo mal znamenať…ten sen ?“
„Prepáčte môj pane, ale ja neviem čo sa vám snívalo.“ Voldemort mu položil ruku na plece…
„V tom sne bolo dievča…“
„Vy myslíte erotické sny. Už chápem.“ JEHO stisk zosilnel. Odporné pazúry ho skoro podriapali.
„Myslím si, že je skutočná a ja sa nemýlim. Vieš o tom niečo ?“
Lucius nemal potuchy, aká odpoveď by ho uspokojila. Bál sa, že ak mu povie o spomienke, ktorú pred svojím pádom ukryl v urne, rozzúri ho to.
„Je mŕtva.“ Sám nevedel či je to pravda alebo lož.
„Odkiaľ to vieš ?“ Voldemort sa začal pohrávať s prútikom. Odtiahol ruku od Luciusa a nežne ho pohladil.
„Bola to vaša.. ehm…milenka. Zomrela a vy ste nechceli, aby vám spomienky na ňu bránili pokračovať, tak ste si ich sám vymazali.“ Lucius kútikom oka pozoroval prútik.
„Moja milenka ?“ Pobavene zopakoval Voldemort.
„Vidím, že neklameš, môj drahý priateľ…a môžeš mi objasniť aj to, prečo som si kvôli tomu upravil spomienky ?“
„To odo mňa nežiadajte…môj pane…verte mi, že bude lepšie, keď na to zabudnete.. Dinira nebola taká ako vaše ostatné známosti..“
Začínal prepadať panike. Nálada Temného pána sa nemenila príliš rýchlo. Pred chvíľou sršal zlosťou, teraz je zrazu pokojný a chce vedieť niečo o tej druhej…Nechápal to. Čo ak ho len skúša ? Nebol si vôbec istý kam ich rozhovor smeruje. „Neklameš, ale ani nehovoríš celú pravdu. Ja to viem. Mňa neobalamutíš.“
Zlovestne pôsobiace pery zašepkali:„Crucio.“
Sila zaklínadla nebola až taká veľká, pôsobila skôr ako nepríjemné bodnutie.
„Spomienka je v tej urne, ktorá stojí na stole… Ale vy sám ste ju uzavreli a zakázali ste mi o tom hovoriť….nedotýkajte sa tej veci…“ Lucius tentoraz rýchlo prezradil čo vedel. Voldemort by v mučení rád pokračoval. Takáto rýchla rezignácia ho očividne sklamala.
Voldemort vstal a podišiel k stolu. Opatrne vzal do ruky urnu.
„A ja som si myslel, že je to dekorácia.“
„Tá malá bola smrťožrútka ?“
„Nie pane, nebola jednou z nás. Bola to…humusáčka.“ Posmešne precedil pomedzi zuby Lucius. Vedel, že to nemal povedať, ale neovládol sa.
„KLAMEŠ !“ Vyštekol Voldemort. Jeho dlhé prsty zovreli Luciusov krk a poriadne ho stisli.
Čakal, že ho bez milosti zaškrtí, ale ruka mu zrazu klesla. Lucius nevládal rozprávať. Krk ho príšerne bolel.
„NEROZUMIEM TOMU…vravíš, že je mŕtva, ale ja cítim, že žije. Stále je tu. Máš šťastie, že zároveň viem aj to, že mi neklameš. Ty veríš tomu, že je mŕtva, alebo lepšie povedané nevieš o možnosti, že by bola živá…Neostáva nám nič iné, len si to overiť.“ Voldemort siahol na vrchnák urny.
„PANE N..!“ Vykríkol Lucius.
„Som tu… môj pane, aby som splnil všetky vaše príkazy.“ Dával si pozor na reči, aby nedopadol ako Bella.
„Lucius, čo mal znamenať…ten sen ?“
„Prepáčte môj pane, ale ja neviem čo sa vám snívalo.“ Voldemort mu položil ruku na plece…
„V tom sne bolo dievča…“
„Vy myslíte erotické sny. Už chápem.“ JEHO stisk zosilnel. Odporné pazúry ho skoro podriapali.
„Myslím si, že je skutočná a ja sa nemýlim. Vieš o tom niečo ?“
Lucius nemal potuchy, aká odpoveď by ho uspokojila. Bál sa, že ak mu povie o spomienke, ktorú pred svojím pádom ukryl v urne, rozzúri ho to.
„Je mŕtva.“ Sám nevedel či je to pravda alebo lož.
„Odkiaľ to vieš ?“ Voldemort sa začal pohrávať s prútikom. Odtiahol ruku od Luciusa a nežne ho pohladil.
„Bola to vaša.. ehm…milenka. Zomrela a vy ste nechceli, aby vám spomienky na ňu bránili pokračovať, tak ste si ich sám vymazali.“ Lucius kútikom oka pozoroval prútik.
„Moja milenka ?“ Pobavene zopakoval Voldemort.
„Vidím, že neklameš, môj drahý priateľ…a môžeš mi objasniť aj to, prečo som si kvôli tomu upravil spomienky ?“
„To odo mňa nežiadajte…môj pane…verte mi, že bude lepšie, keď na to zabudnete.. Dinira nebola taká ako vaše ostatné známosti..“
Začínal prepadať panike. Nálada Temného pána sa nemenila príliš rýchlo. Pred chvíľou sršal zlosťou, teraz je zrazu pokojný a chce vedieť niečo o tej druhej…Nechápal to. Čo ak ho len skúša ? Nebol si vôbec istý kam ich rozhovor smeruje. „Neklameš, ale ani nehovoríš celú pravdu. Ja to viem. Mňa neobalamutíš.“
Zlovestne pôsobiace pery zašepkali:„Crucio.“
Sila zaklínadla nebola až taká veľká, pôsobila skôr ako nepríjemné bodnutie.
„Spomienka je v tej urne, ktorá stojí na stole… Ale vy sám ste ju uzavreli a zakázali ste mi o tom hovoriť….nedotýkajte sa tej veci…“ Lucius tentoraz rýchlo prezradil čo vedel. Voldemort by v mučení rád pokračoval. Takáto rýchla rezignácia ho očividne sklamala.
Voldemort vstal a podišiel k stolu. Opatrne vzal do ruky urnu.
„A ja som si myslel, že je to dekorácia.“
„Tá malá bola smrťožrútka ?“
„Nie pane, nebola jednou z nás. Bola to…humusáčka.“ Posmešne precedil pomedzi zuby Lucius. Vedel, že to nemal povedať, ale neovládol sa.
„KLAMEŠ !“ Vyštekol Voldemort. Jeho dlhé prsty zovreli Luciusov krk a poriadne ho stisli.
Čakal, že ho bez milosti zaškrtí, ale ruka mu zrazu klesla. Lucius nevládal rozprávať. Krk ho príšerne bolel.
„NEROZUMIEM TOMU…vravíš, že je mŕtva, ale ja cítim, že žije. Stále je tu. Máš šťastie, že zároveň viem aj to, že mi neklameš. Ty veríš tomu, že je mŕtva, alebo lepšie povedané nevieš o možnosti, že by bola živá…Neostáva nám nič iné, len si to overiť.“ Voldemort siahol na vrchnák urny.
„PANE N..!“ Vykríkol Lucius.
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 97x