darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Uväznená v temnotách: 3.kapitola Pochybnosti
31. leden 2007 | 07.55 | rubrika: Uvznená v temn.D
Beta-reader : Tonksová
Pobozkaj ho. Ďalší hrozivý rozkaz spôsobil v jej hlave nepríjemné dunenie. Nevládala ďalej vzdorovať.
„Nie, prestaňte,“ hlesla potichu. Bella sa však evidentne bavila veľmi dobre. Nemienila ju toho ušetriť.
V mozgu jej pulzovala neznesiteľná bolesť. Roztrasene vystrela ruky a nechala sa viesť. Kŕčovito objala Luciusa. Na tvári sa jej zračil odpor.
Letmo sa dotkla jeho pier. Nemienila sa zdržiavať žiadnym bližším kontaktom.
„Takto nie,“ pohŕdavo vyštekol Lucius. Nedokázal zniesť toľko odporu, ktorý so sebou prinášal ten vynútený dotyk. Uvedomoval si, že od istej smrti ho delí len pár krátkych okamihov. V žiadnom prípade ich nemienil premárniť.
Hermiona zazrela akúsi zvláštnu sivú hmlu. Obopínala sa okolo nich ako telo hada. Zaplavila celú izbu. Luciusovi sa na tvári mihol výraz veľmi vzdialene pripomínajúci úsmev.
„Čo to má znamenať ?“ Hermiona sa zúfalo obzerala po miestnosti.
Nemusíš mať strach, nič ti nehrozí,“ donútil ju cúvať, až kým sa nohami nedotkla postele.
Konečne mal možnosť vytiahnuť prútik. Hmla sa rozplynula. Nervózne pritlačil Hermionu na posteľ a obrátil sa k Belle. Nejaká kliatba preletela okolo jeho hlavy. Na stene vytvorila spálený fľak.
„Avada kedavra,“ zelené svetlo presne zasiahlo svoj cieľ. Lucius uľahčene sklopil prútik. Nepociťoval žiadnu ľútosť. Také niečo už dávno nepoznal.
„Neopováž sa pohnúť, Grangerová,“ vyprskol Lucius.
„Vidím, že máš o zábavu postarané, braček,“ nejaký sivovlasý muž pohŕdavo obišiel ešte nevychladnuté telo. Vzal do ruky neviditeľný plášť a prevesil si ho cez plece. Vráskavá tvár plná drapľavých vyrážok sa začala rýchlo meniť. Z tuláka sa stal pomerne pekný mladý muž. Hermiona si ihneď všimla istú neodškriepiteľnú podobnosť. Veľmi rýchlo však zmenil farbu vlasov na červenú a jeho nos sa viditeľne predĺžil.
„Vy ste metamorfmág ?“ neveriacky sa opýtala Hermiona. Zatiaľ stretla len jedinú osobu s vrodenou schopnosťou meniť podobu. Takisto ju miatlo oslovenie braček. Nikdy nepočula o tom, že by mal Lucius Malfoy nejakého súrodenca.
„Áno, maličká a takisto aj veľký komediant, ale to…“
„Nečakal som, že sa tu objavíš tak skoro, Larry,“ rýchlo mu skočil do reči Lucius. Nemienil dopustiť, aby si ten ukecaný vandrák, opäť dovolil prezrádzať cudzej osobe súkromné rodinné záležitosti.
Larry bol jeho nevlastný brat. Používal meno White. Bol výsledkom pomerne búrlivého vzťahu Luciusovho otca s nejakou neznámou ženou. Larry takisto nepoznal jej meno. Vzdala sa ho hneď po narodení. Vždy používal priezvisko svojich adoptívnych rodičov. Oficiálne nepatril do rodiny Malfoyovcov. Takisto sa nikdy nestal smrťožrútom.
„Na tvojom mieste by som sa nesťažoval. Moja dymová clona ti práve zachránila krk,“ odvetil pobavene. Nesmierne ho tešilo, keď mohol svojho brata podpichovať.
„Odprac niekam to telo a skontroluj muklov. Nemôžeme tu ostať príliš dlho. Keď sa Bella nevráti, Temný pán sem určite pošle ďalších,“ nespokojne odvetil Lucius.
Larry rýchlo vytiahol telo von a prudko za sebou zabuchol dvere.
„Pustite ma,“ hlesla Hermiona. Pokúšala sa od neho čo najrýchlejšie odtiahnuť. Začínala sa jej zmocňovať panika. Už nebola pod vplyvom žiadnej kliatby. Rozhodne si neželala, aby medzi nimi k niečomu došlo. Dávala mu to patrične najavo.
Umlčal ju trestajúcim bozkom. Vedel, že o pár minút odíde a ich cesty sa navždy rozlúčia. Chcel si zachovať v mysli nejakú príjemnú spomienku.
Nespokojne sa od nej odtiahol a povolil zovretie. Chvíľu na seba hľadeli takým zvláštnym spôsobom. Obaja mali pocit, akoby niečo stratili.
„Lucius, radšej mi pomôž. Mám taký dojem, že Bellatrix sem neprišla sama. Sú tu dementori,“ Larry vošiel dnu a pomocou kúzla uzamkol dvere. V ruke meravo držal prútik. Za dverami sa ozval neprirodzený šuchot. Chrapľavé nadýchnutie plné zloby preniklo do ich sŕdc.
Hermiona pocítila náhlu nevoľnosť. Desivé obrazy minulosti naplnili jej myseľ. Nedokázala zniesť pôsobenie týchto tvorov. Za dverami zaznel nejaký tlmený výkrik. Obávala sa, že ublížia jej blízkym.
„Otvorte tie dvere, musím pomôcť rodičom,“ požiadala Larryho.
„Nemôžem to urobiť. Je ich priveľa, nezvládli by sme…“ pokúšal sa jej to vysvetliť.
„Budete ma musieť zabiť, ak mi v tom chcete zabrániť !“ zrevala Hermiona.
„Pokojne ju pusť von, uvidíme čo z nej zostane,“ chladne poznamenal Lucius. Nenápadne však prútikom namieril na jej chrbát. Práve sa chystal vysloviť zaklínadlo, keď začul silný praskot. Dvere sa náhle prelomili a roztrieštili na malé kúsky.
„Expecto patronum,“ z prútikov oboch mužov vystúpili priezračné bytosti. Postavili sa medzi nich a dementorov. Luciusov patronus mal podobu obzvlášť krvilačne pôsobiaceho hada. Nebol však dostatočne silný, zrejme sa mu veľmi ťažko hľadala vhodná spomienka.
Hermiona sa mierne uškrnula, keď si všimla obrovského tancujúceho bobra, ktorý sa utvoril pred Larrym.
Dementori zatiaľ ustupovali pred jasnou žiarou. Hermiona nebola chránená. Nemala pri sebe prútik, preto nemohla použiť žiadne kúzlo. Do mysle sa jej začali vkrádať desivé výkriky, zaplavili ju tie najhroznejšie spomienky. Postupne strácala pôdu pod nohami.
„Lucius…“ zašepkala vysilene. Jeden z dementorov si zložil kapucňu. Obludné neľudské ústa prudko nasali vzduch.
Pobozkaj ho. Ďalší hrozivý rozkaz spôsobil v jej hlave nepríjemné dunenie. Nevládala ďalej vzdorovať.
„Nie, prestaňte,“ hlesla potichu. Bella sa však evidentne bavila veľmi dobre. Nemienila ju toho ušetriť.
V mozgu jej pulzovala neznesiteľná bolesť. Roztrasene vystrela ruky a nechala sa viesť. Kŕčovito objala Luciusa. Na tvári sa jej zračil odpor.
Letmo sa dotkla jeho pier. Nemienila sa zdržiavať žiadnym bližším kontaktom.
„Takto nie,“ pohŕdavo vyštekol Lucius. Nedokázal zniesť toľko odporu, ktorý so sebou prinášal ten vynútený dotyk. Uvedomoval si, že od istej smrti ho delí len pár krátkych okamihov. V žiadnom prípade ich nemienil premárniť.
Hermiona zazrela akúsi zvláštnu sivú hmlu. Obopínala sa okolo nich ako telo hada. Zaplavila celú izbu. Luciusovi sa na tvári mihol výraz veľmi vzdialene pripomínajúci úsmev.
„Čo to má znamenať ?“ Hermiona sa zúfalo obzerala po miestnosti.
Nemusíš mať strach, nič ti nehrozí,“ donútil ju cúvať, až kým sa nohami nedotkla postele.
Konečne mal možnosť vytiahnuť prútik. Hmla sa rozplynula. Nervózne pritlačil Hermionu na posteľ a obrátil sa k Belle. Nejaká kliatba preletela okolo jeho hlavy. Na stene vytvorila spálený fľak.
„Avada kedavra,“ zelené svetlo presne zasiahlo svoj cieľ. Lucius uľahčene sklopil prútik. Nepociťoval žiadnu ľútosť. Také niečo už dávno nepoznal.
„Neopováž sa pohnúť, Grangerová,“ vyprskol Lucius.
„Vidím, že máš o zábavu postarané, braček,“ nejaký sivovlasý muž pohŕdavo obišiel ešte nevychladnuté telo. Vzal do ruky neviditeľný plášť a prevesil si ho cez plece. Vráskavá tvár plná drapľavých vyrážok sa začala rýchlo meniť. Z tuláka sa stal pomerne pekný mladý muž. Hermiona si ihneď všimla istú neodškriepiteľnú podobnosť. Veľmi rýchlo však zmenil farbu vlasov na červenú a jeho nos sa viditeľne predĺžil.
„Vy ste metamorfmág ?“ neveriacky sa opýtala Hermiona. Zatiaľ stretla len jedinú osobu s vrodenou schopnosťou meniť podobu. Takisto ju miatlo oslovenie braček. Nikdy nepočula o tom, že by mal Lucius Malfoy nejakého súrodenca.
„Áno, maličká a takisto aj veľký komediant, ale to…“
„Nečakal som, že sa tu objavíš tak skoro, Larry,“ rýchlo mu skočil do reči Lucius. Nemienil dopustiť, aby si ten ukecaný vandrák, opäť dovolil prezrádzať cudzej osobe súkromné rodinné záležitosti.
Larry bol jeho nevlastný brat. Používal meno White. Bol výsledkom pomerne búrlivého vzťahu Luciusovho otca s nejakou neznámou ženou. Larry takisto nepoznal jej meno. Vzdala sa ho hneď po narodení. Vždy používal priezvisko svojich adoptívnych rodičov. Oficiálne nepatril do rodiny Malfoyovcov. Takisto sa nikdy nestal smrťožrútom.
„Na tvojom mieste by som sa nesťažoval. Moja dymová clona ti práve zachránila krk,“ odvetil pobavene. Nesmierne ho tešilo, keď mohol svojho brata podpichovať.
„Odprac niekam to telo a skontroluj muklov. Nemôžeme tu ostať príliš dlho. Keď sa Bella nevráti, Temný pán sem určite pošle ďalších,“ nespokojne odvetil Lucius.
Larry rýchlo vytiahol telo von a prudko za sebou zabuchol dvere.
„Pustite ma,“ hlesla Hermiona. Pokúšala sa od neho čo najrýchlejšie odtiahnuť. Začínala sa jej zmocňovať panika. Už nebola pod vplyvom žiadnej kliatby. Rozhodne si neželala, aby medzi nimi k niečomu došlo. Dávala mu to patrične najavo.
Umlčal ju trestajúcim bozkom. Vedel, že o pár minút odíde a ich cesty sa navždy rozlúčia. Chcel si zachovať v mysli nejakú príjemnú spomienku.
Nespokojne sa od nej odtiahol a povolil zovretie. Chvíľu na seba hľadeli takým zvláštnym spôsobom. Obaja mali pocit, akoby niečo stratili.
„Lucius, radšej mi pomôž. Mám taký dojem, že Bellatrix sem neprišla sama. Sú tu dementori,“ Larry vošiel dnu a pomocou kúzla uzamkol dvere. V ruke meravo držal prútik. Za dverami sa ozval neprirodzený šuchot. Chrapľavé nadýchnutie plné zloby preniklo do ich sŕdc.
Hermiona pocítila náhlu nevoľnosť. Desivé obrazy minulosti naplnili jej myseľ. Nedokázala zniesť pôsobenie týchto tvorov. Za dverami zaznel nejaký tlmený výkrik. Obávala sa, že ublížia jej blízkym.
„Otvorte tie dvere, musím pomôcť rodičom,“ požiadala Larryho.
„Nemôžem to urobiť. Je ich priveľa, nezvládli by sme…“ pokúšal sa jej to vysvetliť.
„Budete ma musieť zabiť, ak mi v tom chcete zabrániť !“ zrevala Hermiona.
„Pokojne ju pusť von, uvidíme čo z nej zostane,“ chladne poznamenal Lucius. Nenápadne však prútikom namieril na jej chrbát. Práve sa chystal vysloviť zaklínadlo, keď začul silný praskot. Dvere sa náhle prelomili a roztrieštili na malé kúsky.
„Expecto patronum,“ z prútikov oboch mužov vystúpili priezračné bytosti. Postavili sa medzi nich a dementorov. Luciusov patronus mal podobu obzvlášť krvilačne pôsobiaceho hada. Nebol však dostatočne silný, zrejme sa mu veľmi ťažko hľadala vhodná spomienka.
Hermiona sa mierne uškrnula, keď si všimla obrovského tancujúceho bobra, ktorý sa utvoril pred Larrym.
Dementori zatiaľ ustupovali pred jasnou žiarou. Hermiona nebola chránená. Nemala pri sebe prútik, preto nemohla použiť žiadne kúzlo. Do mysle sa jej začali vkrádať desivé výkriky, zaplavili ju tie najhroznejšie spomienky. Postupne strácala pôdu pod nohami.
„Lucius…“ zašepkala vysilene. Jeden z dementorov si zložil kapucňu. Obludné neľudské ústa prudko nasali vzduch.
komentáře (3) | přidat komentář | hodnocení 1.67 (3x)
| přečteno: 146x
Noc temnýchIV: 2. kapitola Nevesta
30. leden 2007 | 18.26 | rubrika: Noc temných IVD
Chvíľu sa ešte zabávali napodobňovaním Pani Colovej. Čoskoro ich to však omrzelo. Čím bližšie boli k nástupišťu 9 a ¾ ich dobrá nálada sa postupne vytrácala.
„Trevor už vie, že si čarodejník ?“ opýtala sa Mel. Akosi jej nešlo do hlavy, že všetko prebehlo až tak hladko. Muklovia zvyčajne mali dosť veľké problémy prispôsobiť sa niečomu takému.
„Mama sa mu to chystá vysvetliť, keď prídeme domov,“ stále v sebe živil nádej, že ho to položí a pri prvej možnej príležitosti za sebou navždy zabuchne dvere. Trevor mu nebol ktovieako sympatický. Považoval ho za čudáka, rovnako ako všetkých maminých priateľov.
„Naozaj tvojej mame nebude prekážať, keď ostaneme počas celých prázdnin u vás?“ opýtala sa Harriet.
Ginny sa v noci niekam vyparila. Nechala jej len akýsi zdrap papiera, na ktorom bolo napísané, že musí na čas odísť.
Mel zažila dosť veľký šok, keď v novinách písali, že jej rodičia prešli na stranu Temného pána a stali sa smrťožrútmi. Celý ich majetok bol okamžite zhabaný ministerstvom mágie. Takisto nemala kam ísť. Longbottonovci stále bývali u Snapea, lebo mali značné problémy zo stavbou nového domu.
„Určite sa poteší, že mám také skvelé kamarátky,“ odvetil Titus.
Dvere do kupé sa prudko roztvorili. Lucy zazrela zvláštnu ženu odetú v bielych šatách. Ruky mala celé od krvi. Pomaly stekala až na zem a vytvárala hrozivú mláku.
„Pomóc,“ zašepkali popraskané pery. Prudko vstala a chystala sa jej pomôcť. Keď však došla k dverám vrazila do prekvapeného Botta. Rýchlo ho donútila cúvnuť von. Všetci na ňu zarazene hľadeli.
„Lucy, si v poriadku ?“
Malátne sa o ňho oprela. Jemne ju objal okolo pása a pritisol sa bližšie k nej. Nevedel ako je to možné, že je celkom pobláznený do dcéry Veď- Viete- Koho. Vzbudzovala v ňom dosiaľ nepoznané pocity.
„Áno, ale ty nebudeš. Čo má znamenať táto hra ?“ poznala ho už do detstva a vedela, aké vzťahy s dievčatami preferuje. Nemohla mu povedať, že práve videla niečo čudné, aj tak by jej neuveril.
„Nikdy by som si nedovolil robiť si z teba žarty. Chcela by si…so mnou chodiť ?“ chvíľu mu trvalo kým to zo seba dostal. Snažil sa, aby to nevyznelo ako nátlak.
„Nuž ja neviem. Ešte si to musím rozmyslieť,“ Lucy ho jemne pobozkala na pery. Chcela ho trochu potrápiť, aby si nemyslel, že s ňou môže manipulovať.
„Trevor už vie, že si čarodejník ?“ opýtala sa Mel. Akosi jej nešlo do hlavy, že všetko prebehlo až tak hladko. Muklovia zvyčajne mali dosť veľké problémy prispôsobiť sa niečomu takému.
„Mama sa mu to chystá vysvetliť, keď prídeme domov,“ stále v sebe živil nádej, že ho to položí a pri prvej možnej príležitosti za sebou navždy zabuchne dvere. Trevor mu nebol ktovieako sympatický. Považoval ho za čudáka, rovnako ako všetkých maminých priateľov.
„Naozaj tvojej mame nebude prekážať, keď ostaneme počas celých prázdnin u vás?“ opýtala sa Harriet.
Ginny sa v noci niekam vyparila. Nechala jej len akýsi zdrap papiera, na ktorom bolo napísané, že musí na čas odísť.
Mel zažila dosť veľký šok, keď v novinách písali, že jej rodičia prešli na stranu Temného pána a stali sa smrťožrútmi. Celý ich majetok bol okamžite zhabaný ministerstvom mágie. Takisto nemala kam ísť. Longbottonovci stále bývali u Snapea, lebo mali značné problémy zo stavbou nového domu.
„Určite sa poteší, že mám také skvelé kamarátky,“ odvetil Titus.
Dvere do kupé sa prudko roztvorili. Lucy zazrela zvláštnu ženu odetú v bielych šatách. Ruky mala celé od krvi. Pomaly stekala až na zem a vytvárala hrozivú mláku.
„Pomóc,“ zašepkali popraskané pery. Prudko vstala a chystala sa jej pomôcť. Keď však došla k dverám vrazila do prekvapeného Botta. Rýchlo ho donútila cúvnuť von. Všetci na ňu zarazene hľadeli.
„Lucy, si v poriadku ?“
Malátne sa o ňho oprela. Jemne ju objal okolo pása a pritisol sa bližšie k nej. Nevedel ako je to možné, že je celkom pobláznený do dcéry Veď- Viete- Koho. Vzbudzovala v ňom dosiaľ nepoznané pocity.
„Áno, ale ty nebudeš. Čo má znamenať táto hra ?“ poznala ho už do detstva a vedela, aké vzťahy s dievčatami preferuje. Nemohla mu povedať, že práve videla niečo čudné, aj tak by jej neuveril.
„Nikdy by som si nedovolil robiť si z teba žarty. Chcela by si…so mnou chodiť ?“ chvíľu mu trvalo kým to zo seba dostal. Snažil sa, aby to nevyznelo ako nátlak.
„Nuž ja neviem. Ešte si to musím rozmyslieť,“ Lucy ho jemne pobozkala na pery. Chcela ho trochu potrápiť, aby si nemyslel, že s ňou môže manipulovať.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 67x
V zajatí snov: XIV. Obeta srdca
28. leden 2007 | 10.21 | rubrika: V zajatí snovD
Už mal akurát dosť neželaných návštevníkov. Postavil sa do stredu knižnice a prudko vystrel ruky. Jamgir fascinovane sledovala, ako pomocou rôznych gest vyvolal divoko vyzerajúce postavy. Vedela, že ide o pomerne pokročilú čiernu mágiu, ktorá dokáže aj zabíjať. Garapodo očividne stratil trpezlivosť s ďalšími útočníkmi.
Prudký závan vetra a pár vymrštení striebristých kúzel, nasledovalo tieto
Prudký závan vetra a pár vymrštení striebristých kúzel, nasledovalo tieto
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 114x
Noc temných IV: 1. kapitola Princ zla
27. leden 2007 | 19.19 | rubrika: Noc temných IVD
Mladá žena sa schúlila bližšie k posteli. Cúvla až celkom na kraj v snahe uniknúť z dosahu smrťožrútov. Ihneď medzi nimi spoznala svojho manžela Draca, podľa ľadových očí, ktoré si ju nenávistne premeriavali. Pohľad mu padol na malého Dereqa.
Bacuľatou rúčkou nervózne cápal po maminých vlasoch. Drobné srdiečko prudko bilo a v maličkej hrudi.
Hermiona mu pripadala nesmierne krásna. Taká krehká a zraniteľná. V jej očiach bola odvaha zmiešaná so vzdorom. Musel sa veľmi premáhať, aby si zachoval kamennú tvár. Najradšej by ju objal a ochutnal jej pery. Nemohol to však urobiť. Nechcel, aby si myslela, že si s ním môže robiť, čo sa jej len zachce. Takisto nemienil prejaviť žiadne city v prítomnosti smrťožrútov.
„Môj pane, prosím vás o to privilégium, aby som ju mohol osobne potrestať. Nemyslím si však, že je potrebné zabiť ju,“ v duchu tŕpol, čo mu Temný pán odpovie.
„Máš pravdu, Draco. Cruciatus bude stačiť,“ spokojne odvetil Voldemort. Vedel, že dieťa v každom prípade potrebuje svoju matku.
Helen sa ledva pozviechala z postele. Pobyt v Azkabane zanechal na jej kondícií nemalé stopy. Zamierila rovno do stredu smrťožrútskeho zoskupenia. V očiach sa jej zračila zlosť a pohŕdanie.
„Nie, nerobte to,“ vysilene zašepkala. Niekto ju nemilosrdne zatlačil späť do postele. Nedokázala sa brániť. Nad sebou zazrela známu hadiu tvár svojho manžela.
„Teba sa to netýka,“ Voldemort sadol si k nej a nenásytne ju pobozkal. Prekvapilo ho, keď mu odpovedala spôsobom, ktorý ho privádzal do zúfalstva. Veľmi dobre vedela, ako ho má dotýkať, aby v ňom vzbĺkla túžba. Chcela odpútať jeho pozornosť. Cítila, že priam prahne po jej dotykoch. Opatrne sa o ňho oprela a sústredene privrela oči.
Hermiona položila malého do kresla a vrátila sa späť k smrťožrútom.
„Crucio,“ zreval Draco. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Zaklínadlo zhodilo Hermionu na zem. Jej telo sa začalo mykať. Hrozne kričala. Žiadnu bolesť však necítila. Po jej tele sa rozlievalo jemné šteklenie, ktoré ju takmer rozosmialo.
Neboj sa, len ďalej krič a tvár sa, že ťa to hrozne bolí. Helenin hlas jej na krátku chvíľu zaznel v hlave. Podarilo sa jej odblokovať pocit bolesti.
„To stačí, Draco. Bude lepšie, keď odtiaľto zmizneme. Všade sa to tu hemží aurormi a nechcem, aby nás opäť prekvapili,“ nenútene mu prikázal Voldemort.
O jeho ruku sa obtrela drobná detská nožička. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo postele, v snahe dôkladne si poobzerať najmladšieho syna Temného pána. Všetci boli zvedaví na malého „princa“ zla.
„Má oči presne ako Potter,“ odvetil jeden z nich. Maličký sa škaredo zamračil. Okolo postele sa utvoril akýsi zlatý štít. Ohnivá žiara donútila smrťožrútov kľaknúť si na kolená.
Helen ledva premáhala mdloby. Niečo také vôbec neočakávala. Došlo jej ako sa im podarilo uniknúť z Azkabanu. Ona neotvorila talizman. Urobil to David. Voldemorta to vôbec neprekvapilo. Zdalo sa, že už dávno vie o tom, akými schopnosťami disponuje to dieťa.
„Nebuď, hlúpy, Avery. On je môj,“ zlostne odvrkol Voldemort. Vo vzduchu vyčaroval drobné temné znamenie. Postupne obchádzali všetkých smrťožrútov. Zlovestná lebka sa vyškerila na drobné stvorenie.
David však neprejavil ani náznak strachu. Usmial sa takým zvláštnym spôsobom, z ktorého ľudom behal mráz po chrbte. Natiahol ruku k tomu zlovestnému obrazu a lebka sa mimovoľne rozplynula.
Bacuľatou rúčkou nervózne cápal po maminých vlasoch. Drobné srdiečko prudko bilo a v maličkej hrudi.
Hermiona mu pripadala nesmierne krásna. Taká krehká a zraniteľná. V jej očiach bola odvaha zmiešaná so vzdorom. Musel sa veľmi premáhať, aby si zachoval kamennú tvár. Najradšej by ju objal a ochutnal jej pery. Nemohol to však urobiť. Nechcel, aby si myslela, že si s ním môže robiť, čo sa jej len zachce. Takisto nemienil prejaviť žiadne city v prítomnosti smrťožrútov.
„Môj pane, prosím vás o to privilégium, aby som ju mohol osobne potrestať. Nemyslím si však, že je potrebné zabiť ju,“ v duchu tŕpol, čo mu Temný pán odpovie.
„Máš pravdu, Draco. Cruciatus bude stačiť,“ spokojne odvetil Voldemort. Vedel, že dieťa v každom prípade potrebuje svoju matku.
Helen sa ledva pozviechala z postele. Pobyt v Azkabane zanechal na jej kondícií nemalé stopy. Zamierila rovno do stredu smrťožrútskeho zoskupenia. V očiach sa jej zračila zlosť a pohŕdanie.
„Nie, nerobte to,“ vysilene zašepkala. Niekto ju nemilosrdne zatlačil späť do postele. Nedokázala sa brániť. Nad sebou zazrela známu hadiu tvár svojho manžela.
„Teba sa to netýka,“ Voldemort sadol si k nej a nenásytne ju pobozkal. Prekvapilo ho, keď mu odpovedala spôsobom, ktorý ho privádzal do zúfalstva. Veľmi dobre vedela, ako ho má dotýkať, aby v ňom vzbĺkla túžba. Chcela odpútať jeho pozornosť. Cítila, že priam prahne po jej dotykoch. Opatrne sa o ňho oprela a sústredene privrela oči.
Hermiona položila malého do kresla a vrátila sa späť k smrťožrútom.
„Crucio,“ zreval Draco. Chcel to mať čo najskôr za sebou. Zaklínadlo zhodilo Hermionu na zem. Jej telo sa začalo mykať. Hrozne kričala. Žiadnu bolesť však necítila. Po jej tele sa rozlievalo jemné šteklenie, ktoré ju takmer rozosmialo.
Neboj sa, len ďalej krič a tvár sa, že ťa to hrozne bolí. Helenin hlas jej na krátku chvíľu zaznel v hlave. Podarilo sa jej odblokovať pocit bolesti.
„To stačí, Draco. Bude lepšie, keď odtiaľto zmizneme. Všade sa to tu hemží aurormi a nechcem, aby nás opäť prekvapili,“ nenútene mu prikázal Voldemort.
O jeho ruku sa obtrela drobná detská nožička. Smrťožrúti sa zhŕkli okolo postele, v snahe dôkladne si poobzerať najmladšieho syna Temného pána. Všetci boli zvedaví na malého „princa“ zla.
„Má oči presne ako Potter,“ odvetil jeden z nich. Maličký sa škaredo zamračil. Okolo postele sa utvoril akýsi zlatý štít. Ohnivá žiara donútila smrťožrútov kľaknúť si na kolená.
Helen ledva premáhala mdloby. Niečo také vôbec neočakávala. Došlo jej ako sa im podarilo uniknúť z Azkabanu. Ona neotvorila talizman. Urobil to David. Voldemorta to vôbec neprekvapilo. Zdalo sa, že už dávno vie o tom, akými schopnosťami disponuje to dieťa.
„Nebuď, hlúpy, Avery. On je môj,“ zlostne odvrkol Voldemort. Vo vzduchu vyčaroval drobné temné znamenie. Postupne obchádzali všetkých smrťožrútov. Zlovestná lebka sa vyškerila na drobné stvorenie.
David však neprejavil ani náznak strachu. Usmial sa takým zvláštnym spôsobom, z ktorého ľudom behal mráz po chrbte. Natiahol ruku k tomu zlovestnému obrazu a lebka sa mimovoľne rozplynula.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 102x
Nemilovaná III: 3. kapitola Zaklínačova fakulta
27. leden 2007 | 09.25 | rubrika: Nemilovaná III D
O niekoľko hodín neskôr…
„Henry, to sladké pečivo je fakt výborné,“ útla žena s ryšavými vlasmi zopnutými do dlhého konského chvosta si práve k ústam prikladala ďalšie sústo. Jej zamestnávateľ nesústredene prikývol. Nemal ani potuchy o čom to hovorí. Zastavil sa v pekárni len na chvíľu, aby sa mohol trochu pozabávať s pečením svojich obľúbených kúskov. Po Tomovom náhlom zmiznutí sa začal venovať jedine svojej práci. Vybudoval celú sieť pekární a reštaurácii. Stal sa z neho úspešný obchodník. Napriek tomu však ostával sám.
V rukách držal pohyblivú rodinnú fotografiu. Smutne si premeral obraz ženy držiacej na rukách drobné dieťa. Tak veľmi ju ľúbil a želal si, aby mohli spolu pokojne žiť. Jeho myšlienky sa sústredili na deň, ktorý sa mu nezabudnuteľne vryl do pamäti.
„Chcem, aby sa volal, Tom,“ zašepkala mladá žena. Jej hlas bol presýtený radosťou. Pôrod prebehol veľmi rýchlo a nenastali žiadne komplikácie. Lekár len nedávno odišiel z biednej chatrče.
„Aj mne sa to meno veľmi páči,“ súhlasil Henry. Sklonil sa k nej a nežne ju pobozkal. Stále mal strachu, že ich jej rodina nájde. Takisto si spomínal na vyhrážky ohrdnutého snúbenca. Nemienil sa vzdať svojej manželky, kvôli nejakým hlúpym pravidlám takzvanej čistej krvi.
„Šéfko, cítiš sa dobre ?“ do prítomnosti ho neúprosne vrátil zachrípnutý hlas. Znervózňovalo ju, že nereaguje na jej otázky. Nos mala celkom červený a neustále smrkala. Rovnako ako všetci ostatní ľudia podľahla nádche.
„Áno, Agatha. Som v poriadku, ale ty by si mala ísť k lekárovi. Nemienim o tom diskutovať. Ber to ako príkaz. Želal si, aby čo najskôr odišla. Chcel ostať sám so svojimi spomienkami. Ten deň bol preňho vždy jedným z najťažších v roku. Výročie smrti jeho manželky ho vždy nesmierne zasiahlo.
Skleslo klesol do kresla spolu s jej fotografiou a fľašou nejakého značkového alkoholu. Bola to prvá vec, ktorú cestou do práce schmatol.
Práve sa chystal naliať si poriadnu dávku do pohára. Po treťom poháriku sa mu začínala poriadne krútiť hlava. Nikdy príliš neobľuboval tento druh rozptýlenia. „Nemal by si to preháňať,“ za chrbtom mu zaznel nejaký hlas. Z hrôzou sledoval ako fľaša, ktorú zvieral v rukách náhle zmizla.
„Tom,“ zašepkal znepokojene. Prudko vstal a vrhol sa synovi do náručia. Potešilo ho, že prišiel za ním práve v tejto ťažkej chvíli. Nedokázal uveriť tomu, že jeho syn sa stal následníkom Temného pána. Stále to však bolo jeho dieťa, napriek všetkému.
Rozochvene sa od neho odtiahol. Netušil, že otec k nemu bude taký milý. Obával sa výčitiek a zvedavých otázok.
„Odpusť otec, že som bol taký bezohľadný. Nemal som bez stopy zmiznúť. Neostávala mi však žiadna iná možnosť. Ty ma určite pochopíš. Chcel som mať pri sebe Tifany. Ja nie som ako on…“ zúfalo zovrel v ruke prútik. Namieril ním na svojho otca. Ruka sa mu zúfalo triasla. Nechcel mu ublížiť. Vedel však, že smrťožúrti nikdy nebudú rešpektovať človeka, ktorý má zbožňuje svojho muklovského otca. To bola jedna z príčin ich neposlušnosti.
„Prišiel si ma zabiť ?“ rozochvene zašepkal Henry. Nedokázal uveriť tomu, že jeho jediný syn by proti nemu použil prútik.
„Henry, to sladké pečivo je fakt výborné,“ útla žena s ryšavými vlasmi zopnutými do dlhého konského chvosta si práve k ústam prikladala ďalšie sústo. Jej zamestnávateľ nesústredene prikývol. Nemal ani potuchy o čom to hovorí. Zastavil sa v pekárni len na chvíľu, aby sa mohol trochu pozabávať s pečením svojich obľúbených kúskov. Po Tomovom náhlom zmiznutí sa začal venovať jedine svojej práci. Vybudoval celú sieť pekární a reštaurácii. Stal sa z neho úspešný obchodník. Napriek tomu však ostával sám.
V rukách držal pohyblivú rodinnú fotografiu. Smutne si premeral obraz ženy držiacej na rukách drobné dieťa. Tak veľmi ju ľúbil a želal si, aby mohli spolu pokojne žiť. Jeho myšlienky sa sústredili na deň, ktorý sa mu nezabudnuteľne vryl do pamäti.
„Chcem, aby sa volal, Tom,“ zašepkala mladá žena. Jej hlas bol presýtený radosťou. Pôrod prebehol veľmi rýchlo a nenastali žiadne komplikácie. Lekár len nedávno odišiel z biednej chatrče.
„Aj mne sa to meno veľmi páči,“ súhlasil Henry. Sklonil sa k nej a nežne ju pobozkal. Stále mal strachu, že ich jej rodina nájde. Takisto si spomínal na vyhrážky ohrdnutého snúbenca. Nemienil sa vzdať svojej manželky, kvôli nejakým hlúpym pravidlám takzvanej čistej krvi.
„Šéfko, cítiš sa dobre ?“ do prítomnosti ho neúprosne vrátil zachrípnutý hlas. Znervózňovalo ju, že nereaguje na jej otázky. Nos mala celkom červený a neustále smrkala. Rovnako ako všetci ostatní ľudia podľahla nádche.
„Áno, Agatha. Som v poriadku, ale ty by si mala ísť k lekárovi. Nemienim o tom diskutovať. Ber to ako príkaz. Želal si, aby čo najskôr odišla. Chcel ostať sám so svojimi spomienkami. Ten deň bol preňho vždy jedným z najťažších v roku. Výročie smrti jeho manželky ho vždy nesmierne zasiahlo.
Skleslo klesol do kresla spolu s jej fotografiou a fľašou nejakého značkového alkoholu. Bola to prvá vec, ktorú cestou do práce schmatol.
Práve sa chystal naliať si poriadnu dávku do pohára. Po treťom poháriku sa mu začínala poriadne krútiť hlava. Nikdy príliš neobľuboval tento druh rozptýlenia. „Nemal by si to preháňať,“ za chrbtom mu zaznel nejaký hlas. Z hrôzou sledoval ako fľaša, ktorú zvieral v rukách náhle zmizla.
„Tom,“ zašepkal znepokojene. Prudko vstal a vrhol sa synovi do náručia. Potešilo ho, že prišiel za ním práve v tejto ťažkej chvíli. Nedokázal uveriť tomu, že jeho syn sa stal následníkom Temného pána. Stále to však bolo jeho dieťa, napriek všetkému.
Rozochvene sa od neho odtiahol. Netušil, že otec k nemu bude taký milý. Obával sa výčitiek a zvedavých otázok.
„Odpusť otec, že som bol taký bezohľadný. Nemal som bez stopy zmiznúť. Neostávala mi však žiadna iná možnosť. Ty ma určite pochopíš. Chcel som mať pri sebe Tifany. Ja nie som ako on…“ zúfalo zovrel v ruke prútik. Namieril ním na svojho otca. Ruka sa mu zúfalo triasla. Nechcel mu ublížiť. Vedel však, že smrťožúrti nikdy nebudú rešpektovať človeka, ktorý má zbožňuje svojho muklovského otca. To bola jedna z príčin ich neposlušnosti.
„Prišiel si ma zabiť ?“ rozochvene zašepkal Henry. Nedokázal uveriť tomu, že jeho jediný syn by proti nemu použil prútik.
komentáře (4) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 68x
Noc temných III: 30. kapitola Odhalené tajomstvo
26. leden 2007 | 15.20 | rubrika: Noc temných IIID
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1.75 (4x)
| přečteno: 128x
Preliaty mág II : 3. kapitola Posadnutosť
26. leden 2007 | 15.14 | rubrika: Prekliaty mág IID
Dotyk chladnej dlážky ju nemilosrdne priviedol k vedomiu. Rukou neprítomne siahla na drapľavý povrch. Hukot vody ju vytrhával zo sladkej nevedomosti. Keď otvorila oči, naskytol sa jej pohľad na jaskyňu ponorenú do závoja utkaného z hmiel.
„Lucien,“ zašepkala znepokojene. Hlava ju príšerne bolela. Malátne sa oprela o chladnú stenu v snahe, postaviť sa na nohy. Nikto jej neodpovedal. Len akýsi tmavý tieň sa mihol v kúte jaskyne.
Nepríjemné pulzovanie jej zabraňovalo zaoberať sa pochmúrnymi myšlienkami. Márne sa pokúšala nájsť východ.
„Nesnaž sa ujsť,“ zašepkal zatretý hlas.
Enedea znepokojene podišla k zhrbenej postave zahalenej do tmavých vlákien. Bol to on. V očiach mu však chýbala ľudskosť. Tvár mal stiahnutú do akejsi zvláštnej tmavej masky.
„Si v poriadku ?“ poznamenala vystrašene.
„Áno, samozrejme,“ pomocou krátkeho gesta zapálil oheň. Jaskyňu osvetlil silný záblesk. Zazrela tvár poznačenú temnotou.
„Lucien, prosím ťa. Musíme sa vrátiť. Rodičia ti určite pomôžu…“
„Nie, to nemám v úmysle. Mne nič nie je. Cítim sa skvele,“ pridal do ohňa pár polien a spod tmavej hmoty, ktorá po pokrývala vytiahol nejakú striebristú fľašku. Tmavá tekutina neochotne dopadla do plameňov.
Musel nájsť Vládkyňu. Potreboval za každú cenu získať kľúč od rieky pocitov. Mal neutíchajúcu potrebu zbaviť sa bolesti, ktorá ho sužovala. Prudko privrel oči a plynulo odriekal zložité zaklínadlo. V dyme zazrela zahmlené obrazy. Sformovali sa do podoby malého dievčatka. Postupne sa vyjasňovala a nadobúdala ostrejšie kontúry. Z plných červených pier začala vychádzať zvláštna reč podobná spevu. ej očiach sa zjavovali neznáme obrazce.
„Výborne, nebude to také ťažké nájsť ju a zabiť,“ tvár mu skrivil zlomyseľný úsmev.
„Lucien, to predsa nemôže byť pravda,“ neveriacky poznamenala Enedea. Nedokázala pochopiť, čo sa s ním stalo. Nezvykol ľahostajne rozprávať o takýchto závažných veciach.
Plamene náhle zhasli. Jaskyňu zaplavila desivá tma.
„Mám z teba strach,“ odsekla znechutene. Prudko ustúpila k stene.
„Ty sa nemáš čoho báť,“ snažil sa, aby jeho hlas vyznieval priateľsky. Nemienil jej ubližovať. Nechcel, aby ním pohŕdala. Nepríjemné bodnutie trpkej pravdu mu neprinieslo uspokojenie.
„Ja tu s tebou nemienim ostať. Si blázon. Nebudem sa podieľať na vražde nejakého dieťaťa,“ odvrkla nahnevane. Na tele pocítila zvláštne šteklenie. Silné povrazy sa jej omotali okolo končatín. Donútil ju klesnúť na zem.
„Musím ťa sklamať. Niečo také nebude možné,“ povedal posmešne. Bolestný povzdych prenikol cez hradbu kúzel. Enedea sa nervózne prevalila na druhý bok.
„LUCIEN !“ zvrieskla z celej sily. Hrozne ju nahnevalo, že proti nej začal používať mágiu. Povrazy trochu povolili, ale naďalej nemilosrdne zvierali jej telo.
„Pokojne Enedea, neradím ti príliš vystrájať. Mohlo by sa to poriadne zhoršiť,“ vložil si fľašku späť do vrecka a pokračoval v zaklínaní.
„Lucien,“ zašepkala znepokojene. Hlava ju príšerne bolela. Malátne sa oprela o chladnú stenu v snahe, postaviť sa na nohy. Nikto jej neodpovedal. Len akýsi tmavý tieň sa mihol v kúte jaskyne.
Nepríjemné pulzovanie jej zabraňovalo zaoberať sa pochmúrnymi myšlienkami. Márne sa pokúšala nájsť východ.
„Nesnaž sa ujsť,“ zašepkal zatretý hlas.
Enedea znepokojene podišla k zhrbenej postave zahalenej do tmavých vlákien. Bol to on. V očiach mu však chýbala ľudskosť. Tvár mal stiahnutú do akejsi zvláštnej tmavej masky.
„Si v poriadku ?“ poznamenala vystrašene.
„Áno, samozrejme,“ pomocou krátkeho gesta zapálil oheň. Jaskyňu osvetlil silný záblesk. Zazrela tvár poznačenú temnotou.
„Lucien, prosím ťa. Musíme sa vrátiť. Rodičia ti určite pomôžu…“
„Nie, to nemám v úmysle. Mne nič nie je. Cítim sa skvele,“ pridal do ohňa pár polien a spod tmavej hmoty, ktorá po pokrývala vytiahol nejakú striebristú fľašku. Tmavá tekutina neochotne dopadla do plameňov.
Musel nájsť Vládkyňu. Potreboval za každú cenu získať kľúč od rieky pocitov. Mal neutíchajúcu potrebu zbaviť sa bolesti, ktorá ho sužovala. Prudko privrel oči a plynulo odriekal zložité zaklínadlo. V dyme zazrela zahmlené obrazy. Sformovali sa do podoby malého dievčatka. Postupne sa vyjasňovala a nadobúdala ostrejšie kontúry. Z plných červených pier začala vychádzať zvláštna reč podobná spevu. ej očiach sa zjavovali neznáme obrazce.
„Výborne, nebude to také ťažké nájsť ju a zabiť,“ tvár mu skrivil zlomyseľný úsmev.
„Lucien, to predsa nemôže byť pravda,“ neveriacky poznamenala Enedea. Nedokázala pochopiť, čo sa s ním stalo. Nezvykol ľahostajne rozprávať o takýchto závažných veciach.
Plamene náhle zhasli. Jaskyňu zaplavila desivá tma.
„Mám z teba strach,“ odsekla znechutene. Prudko ustúpila k stene.
„Ty sa nemáš čoho báť,“ snažil sa, aby jeho hlas vyznieval priateľsky. Nemienil jej ubližovať. Nechcel, aby ním pohŕdala. Nepríjemné bodnutie trpkej pravdu mu neprinieslo uspokojenie.
„Ja tu s tebou nemienim ostať. Si blázon. Nebudem sa podieľať na vražde nejakého dieťaťa,“ odvrkla nahnevane. Na tele pocítila zvláštne šteklenie. Silné povrazy sa jej omotali okolo končatín. Donútil ju klesnúť na zem.
„Musím ťa sklamať. Niečo také nebude možné,“ povedal posmešne. Bolestný povzdych prenikol cez hradbu kúzel. Enedea sa nervózne prevalila na druhý bok.
„LUCIEN !“ zvrieskla z celej sily. Hrozne ju nahnevalo, že proti nej začal používať mágiu. Povrazy trochu povolili, ale naďalej nemilosrdne zvierali jej telo.
„Pokojne Enedea, neradím ti príliš vystrájať. Mohlo by sa to poriadne zhoršiť,“ vložil si fľašku späť do vrecka a pokračoval v zaklínaní.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 58x
Noc temnýchIII 29. kapitola Zničujúci plameň
25. leden 2007 | 18.06 | rubrika: Noc temných IIID
„Máš odvahu, ale občas musíš zvažovať svoje slová. Rokfort nefiguruje v mojich plánoch. Nemienim zbytočne ohrozovať vaše životy,“ od tej strašnej udalosti, ktorá sa odohrala na dievčenských záchodoch, pochopil, že nie je rozumné zaťahovať svoju rodinu do smrťožrútkych aktivít. Vedel, žeby mu to deti nikdy neodpustili. Horko- ťažko presvedčil Lucy, že ju v žiadnom prípade nechcel zabiť.
„Prepáč mi, ale všetci sme boli vo veľkom nebezpečenstve,“ vrhol zúfalý pohľad na matku, ktorá zbledla ako krieda.
„Mami, čo ti je ?“
Helen sa mierne zapotácala. Oči sa jej naraz zavreli a stratila vedomie. Nebolo to nič neobvyklé vzhľadom na veľké nervové vypätie, ktoré prežívala, keď sa dozvedela o útoku na Rokfort. Poslednou kvapkou bola táto nepríjemná hádka. Voldemort ju ledva stihol zachytiť. Pritiahol ju bližšie k sebe, aby sa ubezpečil, že je v poriadku.
„Helen, počuješ ma ?“ opýtal sa rozrušene. V jeho očiach sa mihol strach. Nikdy by si nepomyslel, že raz si ho tak veľmi podmaní nejaká žena. Celý život pohŕdal láskou a vysmieval sa do očí ľuďom, ktorí sa pre ňu dokázali obetovať. Harryho duša všetko skomplikovala. Teraz však pochopil pravý význam toho slova. Keď sa Helen pohla a pozrela sa naňho, pocítil čosi ako kratučký záblesk šťastia. Tie pocity však veľmi rýchlo zakryl Smrtihlavov vplyv.
„Nič mi nie je. Bola to len prechodná nevoľnosť. Vám dvom však radím, aby ste prestali robiť hlúposti. Inak vás budem musieť potrestať,“ veselo poznamenala Helen.
Dusná atmosféra veľmi rýchlo pominula. Voldemort vyčaroval svojim hosťom pohodlné kreslá. Všetci sa uchýlili do pracovne, kde ich nikto nesmel bezdôvodne rušiť.
„Toľko vásss je,“ vyjašene zasyčal Negas. Nevedel ku komu sa má skôr uchýliť. Položil svoju hadiu hlavu na Harrietino koleno. Blažene privrel oči, keď ho začala jemne hladkať. Nezapájala sa do rozhovoru medzi Voldemortom a jeho rodinou. Zväčša sa zhovárali o tom, čo budú robiť, keď náhodou neotvoria Rokfort. Harriet bola hrozne unavená. Ani si neuvedomila, kedy jej hlava klesla a zaspala.
Do pracovne vtrhol jeden zo smrťožrútov. „Môj pane, neviem ako je to možné, ale tí hlupáci z ministerstva objavili tento úkryt. Vyzerá to tak, že niekto nás zrad…“
zrútil sa na zem. Celú miestnosť osvetlili zaklínadlá. Rob rýchlo stiahol Harriet a Lucy na zem.
Rufus Scrimgeour odhodlane prekročil jeho telo. „Zatýkam vás, pán Potter alebo skôr Lord Voldemort.“
Aurori, ktorí sa vydesene krčili za ním, mierili prútikmi na Temného pána. Očividne boli veľmi prekvapený, že ho vidia. Ministrove reči ich ešte väčšmi zmiatli. Na chodbe bolo počuť zvuk boja a narážanie rôznych kliatob.
„Radím vám, aby ste nekládli odpor. Máte pár sekúnd na rozmyslenie. Potom budú nasledovať prútiky. Vašej rodine sa nič nestane, ale vy nemôžete ostať na slobode.“
Voldemort vyčaroval striebristý štít. Kliatby sa od neho odrazili smerom k nim. Scrimgeour sa im ledva vyhol. Pár aurorov však tlaková vlna odhodila nabok. Do miestnosti však vošli smrťožrúti a nastal poriadny zmätok. Zaklínadla lietali po celej miestnosti. Smrťožrúti však vyhrávali.
Scrigeour využil chvíľu, keď Voldemorta zasiahla kliatba. Rob síce zmieril jej účinky, ale aj tak mu spôsobila nemalé problémy. Celá ministerská výprava sa odmiestnila. Helen, Lucy, Harriet a Rob zmizli spolu s nimi.
„Prepáč mi, ale všetci sme boli vo veľkom nebezpečenstve,“ vrhol zúfalý pohľad na matku, ktorá zbledla ako krieda.
„Mami, čo ti je ?“
Helen sa mierne zapotácala. Oči sa jej naraz zavreli a stratila vedomie. Nebolo to nič neobvyklé vzhľadom na veľké nervové vypätie, ktoré prežívala, keď sa dozvedela o útoku na Rokfort. Poslednou kvapkou bola táto nepríjemná hádka. Voldemort ju ledva stihol zachytiť. Pritiahol ju bližšie k sebe, aby sa ubezpečil, že je v poriadku.
„Helen, počuješ ma ?“ opýtal sa rozrušene. V jeho očiach sa mihol strach. Nikdy by si nepomyslel, že raz si ho tak veľmi podmaní nejaká žena. Celý život pohŕdal láskou a vysmieval sa do očí ľuďom, ktorí sa pre ňu dokázali obetovať. Harryho duša všetko skomplikovala. Teraz však pochopil pravý význam toho slova. Keď sa Helen pohla a pozrela sa naňho, pocítil čosi ako kratučký záblesk šťastia. Tie pocity však veľmi rýchlo zakryl Smrtihlavov vplyv.
„Nič mi nie je. Bola to len prechodná nevoľnosť. Vám dvom však radím, aby ste prestali robiť hlúposti. Inak vás budem musieť potrestať,“ veselo poznamenala Helen.
Dusná atmosféra veľmi rýchlo pominula. Voldemort vyčaroval svojim hosťom pohodlné kreslá. Všetci sa uchýlili do pracovne, kde ich nikto nesmel bezdôvodne rušiť.
„Toľko vásss je,“ vyjašene zasyčal Negas. Nevedel ku komu sa má skôr uchýliť. Položil svoju hadiu hlavu na Harrietino koleno. Blažene privrel oči, keď ho začala jemne hladkať. Nezapájala sa do rozhovoru medzi Voldemortom a jeho rodinou. Zväčša sa zhovárali o tom, čo budú robiť, keď náhodou neotvoria Rokfort. Harriet bola hrozne unavená. Ani si neuvedomila, kedy jej hlava klesla a zaspala.
Do pracovne vtrhol jeden zo smrťožrútov. „Môj pane, neviem ako je to možné, ale tí hlupáci z ministerstva objavili tento úkryt. Vyzerá to tak, že niekto nás zrad…“
zrútil sa na zem. Celú miestnosť osvetlili zaklínadlá. Rob rýchlo stiahol Harriet a Lucy na zem.
Rufus Scrimgeour odhodlane prekročil jeho telo. „Zatýkam vás, pán Potter alebo skôr Lord Voldemort.“
Aurori, ktorí sa vydesene krčili za ním, mierili prútikmi na Temného pána. Očividne boli veľmi prekvapený, že ho vidia. Ministrove reči ich ešte väčšmi zmiatli. Na chodbe bolo počuť zvuk boja a narážanie rôznych kliatob.
„Radím vám, aby ste nekládli odpor. Máte pár sekúnd na rozmyslenie. Potom budú nasledovať prútiky. Vašej rodine sa nič nestane, ale vy nemôžete ostať na slobode.“
Voldemort vyčaroval striebristý štít. Kliatby sa od neho odrazili smerom k nim. Scrimgeour sa im ledva vyhol. Pár aurorov však tlaková vlna odhodila nabok. Do miestnosti však vošli smrťožrúti a nastal poriadny zmätok. Zaklínadla lietali po celej miestnosti. Smrťožrúti však vyhrávali.
Scrigeour využil chvíľu, keď Voldemorta zasiahla kliatba. Rob síce zmieril jej účinky, ale aj tak mu spôsobila nemalé problémy. Celá ministerská výprava sa odmiestnila. Helen, Lucy, Harriet a Rob zmizli spolu s nimi.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (3x)
| přečteno: 105x
Noc temných III: 28. kapitola Duchovia ohňa a nená
25. leden 2007 | 18.04 | rubrika: Noc temných IIID
Zaostril zrak na mladú ženu, ktorá zamračene postávala nad ním. Ron ledva zadržal zívnutie. Hermionine vlasy ho pošteklili po pehavej tvári. Mrzelo ho, že už nie sú manželia. Pohľad mu padol na guľaté bruško skrývajúce potomka, ktorý zničil ich lásku. Nenávidel ho, ale zároveň mu aj závidel bytostný kontakt s ňou. Tak veľmi si želal, aby mohol vrátiť späť všetky krásne chvíle.
„Čo chceš, Herm ?“ do svojho hlasu vložil všetko pohŕdanie. Nechcel si priznať, žeby ju najradšej vzal do náručia a ušiel s ňou čo najďalej bez ohľadu na následky.
„Ron, ja…“ chcela ho objať, aby aspoň na chvíľu zabudla na všetko zlé čo ju postretlo. Spokojne ju chytil za ruku. Uvedomoval si, že to nie je jej vina. Keď zazrel tmavý tieň opatrne ju pustil.
„ODSTÚP OD NEHO,“ skríkol Draco. Netrpezlivo poklopkal prútikom po dlážke. V jeho srdci vzbĺkla neutíchajúca žiarlivosť. Hermiona ho odmietala čím ďalej, tým viac. Podvedome však vycítil, že jej nie je ľahostajný.
„NIE, NIKAM NEPÔJDEM. NESNAŽ SA MI ROZKAZOVAŤ,“ odvrkla podráždene. Bola pripravená poriadne mu vyčistiť žalúdok. Nemienila už viac ustupovať.
„SOM TVOJ MANŽEL. BUDEŠ MA MUSIEŤ REŠPEKTOVAŤ. ZAKAZUJEM TI STRETÁVAŤ SA S TÝMTO CHUDÁKOM.“ Draco ju surovo schmatol za rameno, ale Hermiona sa nenechala zastrašiť. Chcela mu vykričať do očí všetko čo si o ňom myslí.
„TY PRE MŇA NIČ NEZNAMENÁŠ. NENÁVIDÍM ŤA,“ odsekla podráždene. Draco ledva premáhal zlosť. Tvár sa mu skrivila do desivej grimasy. Nebol ochotný tolerovať jej také výčiny. Zúrivo ju pritiahol k sebe a neúprosne ju pobozkal na pery.
Ron znechutene odvrátil hlavu, keď Draco bezostyšne siahol na Hermionu. Temný pán mu narobil riadne chúťky. Nevedomky preniesol svoju pozornosť na jej krk. Chcel, aby Weasley čo najviac trpel. Hermiona rukou nahmatala nejakú čiernu sošku. Draco si to nanešťastie všimol a bolestivo jej zovrel ruku. Bez okolkov na ňu namieril prútik a prinútil ju vyjsť z izby. Ron sa pokúšal niečo urobiť, ale Bellatrix práve vyšla z kúpeľne. Nemilosrdne ho zatlačila späť do postele.
„Nikam nepôjdeš, drahý,“ vyhlásila zlovestne a jemne ho pohladkala po stehne. Ron sebou prudko trhol v snahe uniknúť z jej dosahu.
„Nemáš sem vodiť Dracovu ženu za to ťa budem musieť prísne potrestať,“ rozladene sa mu zasmiala do ucha. Ron tušil čo bude nasledovať. Oveľa radšej by pokračoval v načatej hádke.
„Bella, ja sa musím ísť osprchovať,“ na rozum mu prišla spásonosná myšlienka. Rýchlo vykĺzol z jej náručia a zavrel sa do kúpeľne. Hermi, tak veľmi mi chýbaš. Rukou si zamyslene prešiel po vlasoch. Hneval sa sám na seba, že nedokázal zabrániť tej hlúpej svadbe s Malfoyom. Mal to urobiť za každú cenu.
„Čo chceš, Herm ?“ do svojho hlasu vložil všetko pohŕdanie. Nechcel si priznať, žeby ju najradšej vzal do náručia a ušiel s ňou čo najďalej bez ohľadu na následky.
„Ron, ja…“ chcela ho objať, aby aspoň na chvíľu zabudla na všetko zlé čo ju postretlo. Spokojne ju chytil za ruku. Uvedomoval si, že to nie je jej vina. Keď zazrel tmavý tieň opatrne ju pustil.
„ODSTÚP OD NEHO,“ skríkol Draco. Netrpezlivo poklopkal prútikom po dlážke. V jeho srdci vzbĺkla neutíchajúca žiarlivosť. Hermiona ho odmietala čím ďalej, tým viac. Podvedome však vycítil, že jej nie je ľahostajný.
„NIE, NIKAM NEPÔJDEM. NESNAŽ SA MI ROZKAZOVAŤ,“ odvrkla podráždene. Bola pripravená poriadne mu vyčistiť žalúdok. Nemienila už viac ustupovať.
„SOM TVOJ MANŽEL. BUDEŠ MA MUSIEŤ REŠPEKTOVAŤ. ZAKAZUJEM TI STRETÁVAŤ SA S TÝMTO CHUDÁKOM.“ Draco ju surovo schmatol za rameno, ale Hermiona sa nenechala zastrašiť. Chcela mu vykričať do očí všetko čo si o ňom myslí.
„TY PRE MŇA NIČ NEZNAMENÁŠ. NENÁVIDÍM ŤA,“ odsekla podráždene. Draco ledva premáhal zlosť. Tvár sa mu skrivila do desivej grimasy. Nebol ochotný tolerovať jej také výčiny. Zúrivo ju pritiahol k sebe a neúprosne ju pobozkal na pery.
Ron znechutene odvrátil hlavu, keď Draco bezostyšne siahol na Hermionu. Temný pán mu narobil riadne chúťky. Nevedomky preniesol svoju pozornosť na jej krk. Chcel, aby Weasley čo najviac trpel. Hermiona rukou nahmatala nejakú čiernu sošku. Draco si to nanešťastie všimol a bolestivo jej zovrel ruku. Bez okolkov na ňu namieril prútik a prinútil ju vyjsť z izby. Ron sa pokúšal niečo urobiť, ale Bellatrix práve vyšla z kúpeľne. Nemilosrdne ho zatlačila späť do postele.
„Nikam nepôjdeš, drahý,“ vyhlásila zlovestne a jemne ho pohladkala po stehne. Ron sebou prudko trhol v snahe uniknúť z jej dosahu.
„Nemáš sem vodiť Dracovu ženu za to ťa budem musieť prísne potrestať,“ rozladene sa mu zasmiala do ucha. Ron tušil čo bude nasledovať. Oveľa radšej by pokračoval v načatej hádke.
„Bella, ja sa musím ísť osprchovať,“ na rozum mu prišla spásonosná myšlienka. Rýchlo vykĺzol z jej náručia a zavrel sa do kúpeľne. Hermi, tak veľmi mi chýbaš. Rukou si zamyslene prešiel po vlasoch. Hneval sa sám na seba, že nedokázal zabrániť tej hlúpej svadbe s Malfoyom. Mal to urobiť za každú cenu.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (7x)
| přečteno: 212x
Noc temných III: 27. kapitola Ples, rozbúrené vášn
25. leden 2007 | 18.02 | rubrika: Noc temných IIID
Slávnostne vyzdobené stoly plné všakovakých dobrôt šírili okolo seba lahodnú vôňu. Domáci škriatkovia sa naozaj vyznamenali. Všetky druhu obľúbených pokrmov lákali študentov aj profesorov.
Všetci pobehovali pred veľkou sieňou v snahe nájsť si svojich partnerov. Vianočný ples sa mal o niekoľko minút začať. Všade vládla veselá vrava.
Profesorka Weasleyová si zamračene premerala Riddlea. Vedela, že Harriet nemá vhodné oblečenie a v duchu sa tešila, ako mu zamrzne úsmev na tvári. Nevedela si vysvetliť, čo na nich vlastne vidia. Neveriacky pokrútila hlavou. Tešila sa, že ich štúdium sa pomaly končí. Ešte rok a potom od nich bude mať pokoj.
Titus, Bott a Rob stáli pri schodoch. Všetci traja márne zakrývali nervozitu. Bott pozval na ples Lucy, lebo Mef mu oznámila, že pôjde s kapitánom slizolinského metlobalového družstva Igorom Adamovom. Bott si z toho očividne nerobil ťažkú hlavu. Vôbec mu to nebolo ľúto. Jeho priatelia si vydýchli, že Mef sa od nich bude držať čo najďalej.
Harriet, Mel a Lucy potichu zišli po schodoch. Všetky tri mali veľmi dobrú náladu. Na Vianoce si nemohli dovoliť smútiť. Harriet sa cítila ako kráľovná. Slávnostné oblečenie, ktoré jej vybavila Lucy bolo naozaj nádherné. Keď ju trochu upravili, takmer sa nespoznala v zrkadle. Skutočná zábava sa mohla začať.
„Minerva, mohla by si…“ začala Ginny, ale nepodarilo sa jej dokončiť vetu. Harriet a jej kamarátky práve prešli okolo nej. Všetky tri sa jej zdvorilo pozdravili. Podvedome sa striasla, keď Harriet chytila za ruku Roba. Nemohla sa s tým zmieriť, že jej malá dcérka dôveruje synovi Temného pána.
„Decká, nehnevajte sa, ale mali by sme sa pohnúť. Ginny začína byť poriadne nazlostená, tuším nám chce strhnúť body,“ so smiechom ich varovala Lucy.
„Máš pravdu, poďme,“ súhlasil Titus. Nepáčilo sa mu, ako im mimovoľne hrozí päsťou. Keď si všimli, že sa k nim blíži, rýchlo vošli do veľkej siene.
Všetci pobehovali pred veľkou sieňou v snahe nájsť si svojich partnerov. Vianočný ples sa mal o niekoľko minút začať. Všade vládla veselá vrava.
Profesorka Weasleyová si zamračene premerala Riddlea. Vedela, že Harriet nemá vhodné oblečenie a v duchu sa tešila, ako mu zamrzne úsmev na tvári. Nevedela si vysvetliť, čo na nich vlastne vidia. Neveriacky pokrútila hlavou. Tešila sa, že ich štúdium sa pomaly končí. Ešte rok a potom od nich bude mať pokoj.
Titus, Bott a Rob stáli pri schodoch. Všetci traja márne zakrývali nervozitu. Bott pozval na ples Lucy, lebo Mef mu oznámila, že pôjde s kapitánom slizolinského metlobalového družstva Igorom Adamovom. Bott si z toho očividne nerobil ťažkú hlavu. Vôbec mu to nebolo ľúto. Jeho priatelia si vydýchli, že Mef sa od nich bude držať čo najďalej.
Harriet, Mel a Lucy potichu zišli po schodoch. Všetky tri mali veľmi dobrú náladu. Na Vianoce si nemohli dovoliť smútiť. Harriet sa cítila ako kráľovná. Slávnostné oblečenie, ktoré jej vybavila Lucy bolo naozaj nádherné. Keď ju trochu upravili, takmer sa nespoznala v zrkadle. Skutočná zábava sa mohla začať.
„Minerva, mohla by si…“ začala Ginny, ale nepodarilo sa jej dokončiť vetu. Harriet a jej kamarátky práve prešli okolo nej. Všetky tri sa jej zdvorilo pozdravili. Podvedome sa striasla, keď Harriet chytila za ruku Roba. Nemohla sa s tým zmieriť, že jej malá dcérka dôveruje synovi Temného pána.
„Decká, nehnevajte sa, ale mali by sme sa pohnúť. Ginny začína byť poriadne nazlostená, tuším nám chce strhnúť body,“ so smiechom ich varovala Lucy.
„Máš pravdu, poďme,“ súhlasil Titus. Nepáčilo sa mu, ako im mimovoľne hrozí päsťou. Keď si všimli, že sa k nim blíži, rýchlo vošli do veľkej siene.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (4x)
| přečteno: 132x