darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Greybackova dcéra IX. kapitola Preliata krv
31. říjen 2006 | 17.35 | rubrika: Greybackova dcéraD
Suché lístie pod ním poriadne zašušťalo. Lucius nespokojne otvoril oči. Ešte pred chvíľou ním zmietali také nádherné pocity blaha a spokojnosti. Stále cítil jej blízkosť.
Musel sa však ovládnuť. Malfoyovci nesmú podliehať citom. Niečo také skrátka nie je možné. Narcissa nesmie zistiť, že sa s ním deje niečo také neprístojné.
Na ruke mu ostal začervenaný otlačok zubov. Prstami prešiel
Musel sa však ovládnuť. Malfoyovci nesmú podliehať citom. Niečo také skrátka nie je možné. Narcissa nesmie zistiť, že sa s ním deje niečo také neprístojné.
Na ruke mu ostal začervenaný otlačok zubov. Prstami prešiel
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 59x
Noc temných II : 6. kapitola Čaro vysneného okamih
29. říjen 2006 | 19.32 | rubrika: Noc temných IID
Helen nedokázala premôcť triašku. Hľadala v sebe liečiteľské schopnosti, ktoré by zastavili pôsobenie toho elixíru… Nič také však nenachádzala. Bola úplne vyšťavená.
Voldemort príliš dlho neotáľal. Túžba ho spaľovala a nedokázal dlhšie čakať. Vkĺzla do JEHO objatia…
Práve vtedy niekto otvoril dvere na pracovni. Voldemort potichu zanadával a pustil ju. Bol pripravený poriadne potrestať toho, kto prerušil takú intímnu chvíľu.
„ČO JE …?“ silno za sebou zatresol dvere.
Helen sa meravo posadila na posteľ. Habit mala rozopnutý a srdce jej prudko tĺklo. Na koži pocítila závan chladného vzduchu. Nebola si istá či v tom chce pokračovať.
Počula tiché mrmlanie jedného zo smrťožrútov : „Môj pane, prepáčte…“
„Nezaujímajú ma tvoje výhovorky. CRUCIO,“ vyslovil to kruté zaklínadlo. Zmučené výkriky nejakého muža a zvuk rozbíjajúceho sa skla ju nemilosrdne vrátili do reality. Skôr než stihla popremýšľať nad nejakou výhovorkou, Voldemort otvoril dvere a vrátil sa k nej.
„Kde sme to prestali ?“ Bol celkom dobre naladený. Čo sa nedalo povedať o smrťožrútovi, ktorý ho otravoval.
„Dokážeš ma ľúbiť ? Tá otázka jej dlho vŕtala v hlave. Vedela, že ho to rozladí a pevne verila tomu, že ju pošle preč.
Zarazene zastal. Chvíľu si ju prezeral. Postrehol, že zmenila postoj. Už mu neverí. Čaro toho vysneného okamihu pominulo.
„Nie. Také city nepoznám. Už som ti povedal svoj názor. Myslíš si, že keby som ťa dokázal ľúbiť…“ urobil krok smerom k nej, „…použil by som na teba cruciatus a donútil by som ťa zabiť človeka a zavrel by som ťa do tej diery. Môžem ti poskytnúť niečo iné, ale lásku nie. Nepopieram…“
Prisadol si k nej na posteľ a nežne jej odhrnul vlasy z tváre.
„…že k tebe niečo cítim, ale láskou by som to nenazval.“
Pobozkala ho. Cítila, že sa v ňom niečo odohráva. Milan bol zrazu zasunutý v pozadí, obklopený mŕtvou žiarou… Voldemort k nej nebol surový, spojenie ich tiel iba umocnilo pocity, ktoré sa v nich nechtiac zrodili. Nemohol milovať bol si tým istý. Každý jej bozk, dotyk, poláskanie ho priviedlo na cestu, ktorej sa tak veľmi obával… JEHO nešťastie spočívalo v tom, že si to nechcel priznať…
Voldemort príliš dlho neotáľal. Túžba ho spaľovala a nedokázal dlhšie čakať. Vkĺzla do JEHO objatia…
Práve vtedy niekto otvoril dvere na pracovni. Voldemort potichu zanadával a pustil ju. Bol pripravený poriadne potrestať toho, kto prerušil takú intímnu chvíľu.
„ČO JE …?“ silno za sebou zatresol dvere.
Helen sa meravo posadila na posteľ. Habit mala rozopnutý a srdce jej prudko tĺklo. Na koži pocítila závan chladného vzduchu. Nebola si istá či v tom chce pokračovať.
Počula tiché mrmlanie jedného zo smrťožrútov : „Môj pane, prepáčte…“
„Nezaujímajú ma tvoje výhovorky. CRUCIO,“ vyslovil to kruté zaklínadlo. Zmučené výkriky nejakého muža a zvuk rozbíjajúceho sa skla ju nemilosrdne vrátili do reality. Skôr než stihla popremýšľať nad nejakou výhovorkou, Voldemort otvoril dvere a vrátil sa k nej.
„Kde sme to prestali ?“ Bol celkom dobre naladený. Čo sa nedalo povedať o smrťožrútovi, ktorý ho otravoval.
„Dokážeš ma ľúbiť ? Tá otázka jej dlho vŕtala v hlave. Vedela, že ho to rozladí a pevne verila tomu, že ju pošle preč.
Zarazene zastal. Chvíľu si ju prezeral. Postrehol, že zmenila postoj. Už mu neverí. Čaro toho vysneného okamihu pominulo.
„Nie. Také city nepoznám. Už som ti povedal svoj názor. Myslíš si, že keby som ťa dokázal ľúbiť…“ urobil krok smerom k nej, „…použil by som na teba cruciatus a donútil by som ťa zabiť človeka a zavrel by som ťa do tej diery. Môžem ti poskytnúť niečo iné, ale lásku nie. Nepopieram…“
Prisadol si k nej na posteľ a nežne jej odhrnul vlasy z tváre.
„…že k tebe niečo cítim, ale láskou by som to nenazval.“
Pobozkala ho. Cítila, že sa v ňom niečo odohráva. Milan bol zrazu zasunutý v pozadí, obklopený mŕtvou žiarou… Voldemort k nej nebol surový, spojenie ich tiel iba umocnilo pocity, ktoré sa v nich nechtiac zrodili. Nemohol milovať bol si tým istý. Každý jej bozk, dotyk, poláskanie ho priviedlo na cestu, ktorej sa tak veľmi obával… JEHO nešťastie spočívalo v tom, že si to nechcel priznať…
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 2.33 (3x)
| přečteno: 108x
Aréna smrti
29. říjen 2006 | 19.27 | rubrika: Jednorázkovky HP
Počula som trhané vzlyky a plač. Moja sestra Bea mi až prisilno stisla ruku a zložila svoju hlavu na moje kolená. Celá sa trasie a ja tiež. Obe vieme, že náš čaká smrť a to len pre pár galeónov. Chcela by som ju odsotiť, ona tu nemá čo robiť.
Naš otec by ich určite niekde zohnal, ale už sa mu to nepodarí, najprv naňho uvalili avadu kedavru a potom ho pre výstrahu obesili na luster. Vraj neznesú keď niekto neplatí dlžoby Hlavnému senátorovi. Veľa nechýbalo a zabili by aj nás. Našťastie ich upútala moja sestra. Bodaj by nie keď ju násilím vytiahli zo sprchy. Navrhli jej, aby sa stala prostitútkou. Je ich pomerne dosť, majú na starosti radovánky pre senátorov. Robia to len pre istotu, aby sa nezaplietali s mukelkami. Klebetí sa, že niektoré z nich čistokrvný pôvod len predstierajú. Odmietla ich svojským spôsobom. Vytiahla magický nôž, ktorý som jej darovala k narodeninám a jedného z nich prebodla. Nebol to pekný pohľad. Bola taká krehká a nevinná so zakrvaveným nožom v ruke. Jeden z nich ju chcel zabiť, ale ja som mu pripomenula, že teraz patríme Hlavnému senátorovi. A tak sme tu. Zavreté v base a čakáme na otvorenie smrtiacej arény…
Senátori patria k najhorším čarodejníkom na tejto zemi. Ich hnutie vyrástlo z organizácie zvanej smrťožrúti. Postupom času si upevnili moc na celom svete. Muklovia a nečistokrvní pre nich neznamenajú absolútne nič. Vhodia ich do Arény a zabávajú sa na ich účet. Jeden vodca padne ho hrobu a hneď sa objaví ďalší….Nemôžeme ich poraziť, lebo už neostal nikto kto by sa odvážil vzdorovať ich temnej moci…
Hogar pristúpil k mrežiam. Je mu to nepríjemné, lebo sa poznáme už od narodenia. Viem, že s tým nesúhlasím, ale nedá sa nič robiť. Senátori vládnu a oni si aj vyberajú spôsob akým naložia s „nepotrebnými“ osobami.
„Lia, povedz mu to,“ snažil sa šepkať, ale jeho hlas je až príliš silný.
„Kľakni si hoci aj na kolená a sľúb mu všetko, ale nedovoľ, aby vás tam poslali.“
„To nemá zmysel. Hlavný senátor nenávidí ženy. Nikdy nás neušetrí.“ Bohužiaľ je to tak. K ženám býva obzvlášť krutý. Údajne ho nejaká čarodejnica prekliala, lebo jej zabil deti. Vraj nemôže mať sex so žiadnou ženou, pokiaľ sa do nej nezamiluje. To je viac než nemožné vzhľadom na to, že zlí čarodejníci už odmalička odbúravajú pocity, ktoré považujú za slabosť.
„Melisa, by sa nevzdala tak ľahko.“
Vždy mi vyhŕknu slzy keď niekto spomenie našu mamu Melisu Potterovú. Áno, ona by to možno dokázala, ale čo zmôžem ja ? Viem síce, čarovať, ale otec niekomu predal môj prútik. Bez neho som bezmocná. Ako veľmi by som si želala, aby nás mohla chrániť. Škoda, že jej už niet. Zomrela počas jedného nevydareného súboja…
„Daj nám pokoj, Hogar ty len táraš, ale pomôcť nám nechceš,“ plačlivo vyhŕkla Bea.
„Niekto ide pripravte sa !“
Bea sa ku mne silno pritisla. Mala by som jej pomôcť, ale ako ? Ťažké dvere silno zaškrípali…Dnu sa vhrnuli čarodejníci oblečení v dlhých čiernych habitoch s veľkým S vyšitým na kapucniach. Senátori. Odporná svorka. Nemajú ani mená, ani tváre. Nikto ich nesmie vidieť. Hanbím sa, že aj môj otec im kedysi verne slúžil.
Bea od strachu takmer nedýcha. Mňa si ako vždy nevšímajú. Nenarodila som sa ako krásavica a to je niekedy aj užitočné. Nuž čo je lepšie robiť niekomu otroka alebo smrť ? Nedajú vám ani na výber. Oni rozhodnú.
Rozostupujú sa, aby uvoľnili cestu tomu najhoršiemu. Mala by som sklopiť zrak, ale to nedokážem. Chcem vidieť zlo zblízka. Moje nevýrazné hnedé oči sa nechtiac stretávajú s nejakými žiariacimi bodmi pod kapucňou.
„Sú to sestry ? “
„Áno, nevlastné,“ odvetil Hogar.
„Tá tmavovlasá pôjde do arény s démonmi. Tá druhá sa stretne s obrovským pavúkom…“
Sestrine slzy mi stekajú po hrudi. Démoni ? Obrovské pavúky ? Ani ja sama neviem posúdiť čo je horšie. Chcela by som však bojovať so sestrou. Ona sa na nich môže tak akurát usmiať. Ale ja si tiež nemôžem gratulovať, aj keby som čírou náhodou vyhrala jedine on rozhoduje o tom, kto z arény vyjde. Ešte nikdy som nepočula o takom prípade, že by niekomu daroval život. Stále na seba hľadíme, akoby sme sa pokúšali jeden druhého zhypnotizovať.
„Kedy bude najbližší zápas ?“ opýtal sa jeden z prítomných.
„Už zajtra. Máme ešte celú noc.“
„Pane prosím, nech sa tá svetlovlasá otočí, chceme vidieť ako vyzerá ?“ ich lačné oči sa na mne ani nezastavili. Ak sa jej niektorý z nich dotkne mojej sestričky zaplatí.
Beu mi nejaké kúzlo vytrhlo z náruče. Spadla na dlážku. Ihneď sa na ňu upreli chlípne pohľady všetkých ostatných.
„Prečo ju nepriviedli do háremu ?“ vyhŕkol jeden z nich.
„Zabila jedného z nižších čarodejníkov…bol taký hlúpy, že si nechal vraziť začarovanú dýku do krku…“ informoval ich Hogar.
V tej chvíli som ho hrozne nenávidela. Kedysi sme sa priatelili, ale on sa pridal na stranu zla…
„Nikto sa jej ani nedotkne. Nech bojuje v aréne,“ Hlavný senátor ihneď schladil horúce hlavy. Ozval sa slabý náznak protestu, ktorý bol spoľahlivo potlačený cruciatom.
„Zomrieme, zomrieme !“ skríkla vyľakane, keď sa ťažké dvere znovu zavreli. Chcela som jej povedať, že sa mýli. Zúfalo som túžila po štipke nádeje, ale bolo mi jasné, že má pravdu.
Naš otec by ich určite niekde zohnal, ale už sa mu to nepodarí, najprv naňho uvalili avadu kedavru a potom ho pre výstrahu obesili na luster. Vraj neznesú keď niekto neplatí dlžoby Hlavnému senátorovi. Veľa nechýbalo a zabili by aj nás. Našťastie ich upútala moja sestra. Bodaj by nie keď ju násilím vytiahli zo sprchy. Navrhli jej, aby sa stala prostitútkou. Je ich pomerne dosť, majú na starosti radovánky pre senátorov. Robia to len pre istotu, aby sa nezaplietali s mukelkami. Klebetí sa, že niektoré z nich čistokrvný pôvod len predstierajú. Odmietla ich svojským spôsobom. Vytiahla magický nôž, ktorý som jej darovala k narodeninám a jedného z nich prebodla. Nebol to pekný pohľad. Bola taká krehká a nevinná so zakrvaveným nožom v ruke. Jeden z nich ju chcel zabiť, ale ja som mu pripomenula, že teraz patríme Hlavnému senátorovi. A tak sme tu. Zavreté v base a čakáme na otvorenie smrtiacej arény…
Senátori patria k najhorším čarodejníkom na tejto zemi. Ich hnutie vyrástlo z organizácie zvanej smrťožrúti. Postupom času si upevnili moc na celom svete. Muklovia a nečistokrvní pre nich neznamenajú absolútne nič. Vhodia ich do Arény a zabávajú sa na ich účet. Jeden vodca padne ho hrobu a hneď sa objaví ďalší….Nemôžeme ich poraziť, lebo už neostal nikto kto by sa odvážil vzdorovať ich temnej moci…
Hogar pristúpil k mrežiam. Je mu to nepríjemné, lebo sa poznáme už od narodenia. Viem, že s tým nesúhlasím, ale nedá sa nič robiť. Senátori vládnu a oni si aj vyberajú spôsob akým naložia s „nepotrebnými“ osobami.
„Lia, povedz mu to,“ snažil sa šepkať, ale jeho hlas je až príliš silný.
„Kľakni si hoci aj na kolená a sľúb mu všetko, ale nedovoľ, aby vás tam poslali.“
„To nemá zmysel. Hlavný senátor nenávidí ženy. Nikdy nás neušetrí.“ Bohužiaľ je to tak. K ženám býva obzvlášť krutý. Údajne ho nejaká čarodejnica prekliala, lebo jej zabil deti. Vraj nemôže mať sex so žiadnou ženou, pokiaľ sa do nej nezamiluje. To je viac než nemožné vzhľadom na to, že zlí čarodejníci už odmalička odbúravajú pocity, ktoré považujú za slabosť.
„Melisa, by sa nevzdala tak ľahko.“
Vždy mi vyhŕknu slzy keď niekto spomenie našu mamu Melisu Potterovú. Áno, ona by to možno dokázala, ale čo zmôžem ja ? Viem síce, čarovať, ale otec niekomu predal môj prútik. Bez neho som bezmocná. Ako veľmi by som si želala, aby nás mohla chrániť. Škoda, že jej už niet. Zomrela počas jedného nevydareného súboja…
„Daj nám pokoj, Hogar ty len táraš, ale pomôcť nám nechceš,“ plačlivo vyhŕkla Bea.
„Niekto ide pripravte sa !“
Bea sa ku mne silno pritisla. Mala by som jej pomôcť, ale ako ? Ťažké dvere silno zaškrípali…Dnu sa vhrnuli čarodejníci oblečení v dlhých čiernych habitoch s veľkým S vyšitým na kapucniach. Senátori. Odporná svorka. Nemajú ani mená, ani tváre. Nikto ich nesmie vidieť. Hanbím sa, že aj môj otec im kedysi verne slúžil.
Bea od strachu takmer nedýcha. Mňa si ako vždy nevšímajú. Nenarodila som sa ako krásavica a to je niekedy aj užitočné. Nuž čo je lepšie robiť niekomu otroka alebo smrť ? Nedajú vám ani na výber. Oni rozhodnú.
Rozostupujú sa, aby uvoľnili cestu tomu najhoršiemu. Mala by som sklopiť zrak, ale to nedokážem. Chcem vidieť zlo zblízka. Moje nevýrazné hnedé oči sa nechtiac stretávajú s nejakými žiariacimi bodmi pod kapucňou.
„Sú to sestry ? “
„Áno, nevlastné,“ odvetil Hogar.
„Tá tmavovlasá pôjde do arény s démonmi. Tá druhá sa stretne s obrovským pavúkom…“
Sestrine slzy mi stekajú po hrudi. Démoni ? Obrovské pavúky ? Ani ja sama neviem posúdiť čo je horšie. Chcela by som však bojovať so sestrou. Ona sa na nich môže tak akurát usmiať. Ale ja si tiež nemôžem gratulovať, aj keby som čírou náhodou vyhrala jedine on rozhoduje o tom, kto z arény vyjde. Ešte nikdy som nepočula o takom prípade, že by niekomu daroval život. Stále na seba hľadíme, akoby sme sa pokúšali jeden druhého zhypnotizovať.
„Kedy bude najbližší zápas ?“ opýtal sa jeden z prítomných.
„Už zajtra. Máme ešte celú noc.“
„Pane prosím, nech sa tá svetlovlasá otočí, chceme vidieť ako vyzerá ?“ ich lačné oči sa na mne ani nezastavili. Ak sa jej niektorý z nich dotkne mojej sestričky zaplatí.
Beu mi nejaké kúzlo vytrhlo z náruče. Spadla na dlážku. Ihneď sa na ňu upreli chlípne pohľady všetkých ostatných.
„Prečo ju nepriviedli do háremu ?“ vyhŕkol jeden z nich.
„Zabila jedného z nižších čarodejníkov…bol taký hlúpy, že si nechal vraziť začarovanú dýku do krku…“ informoval ich Hogar.
V tej chvíli som ho hrozne nenávidela. Kedysi sme sa priatelili, ale on sa pridal na stranu zla…
„Nikto sa jej ani nedotkne. Nech bojuje v aréne,“ Hlavný senátor ihneď schladil horúce hlavy. Ozval sa slabý náznak protestu, ktorý bol spoľahlivo potlačený cruciatom.
„Zomrieme, zomrieme !“ skríkla vyľakane, keď sa ťažké dvere znovu zavreli. Chcela som jej povedať, že sa mýli. Zúfalo som túžila po štipke nádeje, ale bolo mi jasné, že má pravdu.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 39x
Greybackova dcéra VIII. kapitola Horké slzy
29. říjen 2006 | 19.23 | rubrika: Greybackova dcéraD
Vnímala tlkot srdca drobného dieťaťa. Mark jej dával silu žiť ďalej. Bol však aj bolestnou pripomienkou, že stratila toho druhého. Luciusove slová pre ňu neznamenali nič. Pokojne ho položila späť do kolísky. Vedela, že jej čas opäť prichádza.
Menila sa tak rýchlo, že si to už ani nestihla uvedomiť. Nemusela si robiť starosti, čo bude s Markom. Protilátka, ktorú sa jej podarilo zohnať pomohla
Menila sa tak rýchlo, že si to už ani nestihla uvedomiť. Nemusela si robiť starosti, čo bude s Markom. Protilátka, ktorú sa jej podarilo zohnať pomohla
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 3 (2x)
| přečteno: 50x
Nemilovaná I: IX. kapitola Dobby
29. říjen 2006 | 13.38 | rubrika: Nemilovaná I D
O týždeň neskôr…
Do nosa jej stúpala lahodná vôňa jedla. Trpezlivo pomiešala polievku a pridala do nej pár kúskov mrkvy. Vo vrecku mala schovaný ďalší list. Barty jej ich napísal najmenej desať. Pre istotu ani jeden z nich neotvorila. Obávala sa, že by to v nej mohlo vyvolať výčitky svedomia...
Pod očami mala poriadne veľké kruhy. Celú noc nespala. Barty stále chodil
Do nosa jej stúpala lahodná vôňa jedla. Trpezlivo pomiešala polievku a pridala do nej pár kúskov mrkvy. Vo vrecku mala schovaný ďalší list. Barty jej ich napísal najmenej desať. Pre istotu ani jeden z nich neotvorila. Obávala sa, že by to v nej mohlo vyvolať výčitky svedomia...
Pod očami mala poriadne veľké kruhy. Celú noc nespala. Barty stále chodil
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 67x
Nemilovaná I: VIII. Lekcia lásky a oddanosti
29. říjen 2006 | 13.37 | rubrika: Nemilovaná I D
Nič zvláštne tam však nezahliadla. Potkla sa o nohu postele a spadla na zem. Koberec bol poriadne obdratý a špinavý. Na niektorých miestach objavila krvavé škvrny. Posteľ nevyzerala o nič lepšie. Toto miesto ani zďaleka nepatrilo k päťhviezdičkovým hotelom…
Zazrela prázdnu fľašu od nejakého
neidentifikovateľného nápoja.
Keby aspoň bola sklenená. Ale nie, je to umelá hmota. To nebude stačiť !
Zúfalo vkĺzla pod posteľ. Dúfala, že aspoň tam bude odhodené niečo poriadne ťažké a tvrdé čím by mohla pánu Malfoyovi rozbiť hlavu.
Desivú tmu náhle preťahal pás svetla. Vicky začínala prepadať panike. Schúlila sa do klbka.
„Snáď si sa neurazila, že som ťa nechal samú. Predomnou sa neskryješ ? Vylez pokiaľ nechceš, aby to bolo horšie. Dnes nemám náladu na odpor. Čo tak vyskúšať trochu nehy ? Nemusíme byť k sebe zlí ?“ Lucius postupne nazeral do všetkých tmavých kútov, vrátane skrine, ktoré sa podozrivo zachvela.
„Avada kedavra,“ mŕtva myš dopadla k jeho nohám. Znechutene ju odkopol.
„Ani ja nie som nadšený týmto stretnutím, ale Temnému pánovi sa nedá odporovať. Je to taká malá smrťožrútska tradícia. Moja snúbenica tiež bude takýmto spôsobom otestovaná. Ak mám byť úprimný, radšej by som ju prenechal niektorému z nich. Narcissa je naozaj krásna a vznešená, ale ja sa ešte nechcem ženiť. Mám právo si len tak užívať.“ V očiach sa mu pohrávali šibalské ohníčky.
„Kde si sa schovala ?“ obozretne pristúpil k posteli. Prútikom mieril pred seba, keby náhodou mala v pláne niečo nekalé.
Vicky potlačila bolestný povzdych. Srdce jej nenormálne poskakovalo. Prežívala tie najstrašnejšie okamihy vo svojom živote. Priala si byť v kuchyni a umývať riad. Aj nosenie ťažkého podnosu by jej teraz prišlo vhod.
Posteľ sa rýchlo zdvihla. Lucius vrhol pobavený pohľad na trasúcu sa Vicky. Cez privreté oči sa jej drali slzy. Bolo mu jasné, že ako vždy bude musieť urobiť prvý krok. Ešte mal stále mierne napuchnuté líce, od úderu, ktorý mu uštedril otec. Nemal chuť na zbytočné násilie. Chcel len trochu ľudského tepla, niečo čo by ho prinútilo začať sa správať ako človek. Zasypal ju vášnivými bozkami… Vicky sa zhnusene zaksichtila. Mala chuť Bartyho poriadne vyobšívať. Určite vedel čo s ňou budú robiť. Ak je to taká stará tradícia musel ju predsa poznať. Zúrivo sa od neho odťahovala. Nepáčilo sa jej to. Cítila ako jej bolestne zovrel ruky. Zrejme mal už dosť zbytočných vytáčok.
Vicky pozrela ťažký špinavý záves, ktorý „zdobil“ okná. Sústredene hľadela na tmavú látku a dúfala, že ešte stále má nejakú magickú moc. Lucius jej medzitým rozopol šaty, pričom sa mu podarilo jeden rukáv odtrhnúť. Zrejme nebol zvyknutý dlho robiť drahoty. Prekvapilo ho, že sa zrazu prestala brániť.
„Dám ti lekciu, na ktorú v živote nezabudneš.“ vyštekla pohŕdavo. Lucius netušil o čom ho hovorí. Niečo ťažké mu však dopadlo na hlavu a pevne sa okolo neho omotalo. Závesy na okne už nikto nepral viac než rok. Boli priam nechutne špinavé. Lucius sa snažil zbaviť dusivej masy… Jediným výsledkom jeho snaženia bola strata rovnováhy. Tkanina sa okolo neho omotala ešte prudšie. Tak to dievčatko predsa len nie je až také bezbranné. O malú chvíľu bol zviazaný ako snop. Ledva sa vládal nadýchnuť. Nemohol pohnúť rukami ani nohami. Vicky sa potichu zachichotala. Musela si zakryť ústa, aby ju nezačul. Rozhodne to stálo za tú námahu. Malfoy sa zúfalo snažil vyslobodiť zo zovretia zatuchnutej látky.
„Zadusím sa,“ zaúpel nešťastne. Vicky si všimla ako smiešne pôsobí, keď je bezradný. Pre istotu mu vybrala z meravej ruky prútik.
„Ak budeš rozumný, nič ti nehrozí. Pekne ťa dopravím do postieľky, aby si nepovedal, že si nemal možnosť vyskúšať tunajšiu pohostinnosť.“
„To oľutuješ. Malfoyovcov nebude ponižovať kadejaká háveď.“
Zazrela prázdnu fľašu od nejakého
neidentifikovateľného nápoja.
Keby aspoň bola sklenená. Ale nie, je to umelá hmota. To nebude stačiť !
Zúfalo vkĺzla pod posteľ. Dúfala, že aspoň tam bude odhodené niečo poriadne ťažké a tvrdé čím by mohla pánu Malfoyovi rozbiť hlavu.
Desivú tmu náhle preťahal pás svetla. Vicky začínala prepadať panike. Schúlila sa do klbka.
„Snáď si sa neurazila, že som ťa nechal samú. Predomnou sa neskryješ ? Vylez pokiaľ nechceš, aby to bolo horšie. Dnes nemám náladu na odpor. Čo tak vyskúšať trochu nehy ? Nemusíme byť k sebe zlí ?“ Lucius postupne nazeral do všetkých tmavých kútov, vrátane skrine, ktoré sa podozrivo zachvela.
„Avada kedavra,“ mŕtva myš dopadla k jeho nohám. Znechutene ju odkopol.
„Ani ja nie som nadšený týmto stretnutím, ale Temnému pánovi sa nedá odporovať. Je to taká malá smrťožrútska tradícia. Moja snúbenica tiež bude takýmto spôsobom otestovaná. Ak mám byť úprimný, radšej by som ju prenechal niektorému z nich. Narcissa je naozaj krásna a vznešená, ale ja sa ešte nechcem ženiť. Mám právo si len tak užívať.“ V očiach sa mu pohrávali šibalské ohníčky.
„Kde si sa schovala ?“ obozretne pristúpil k posteli. Prútikom mieril pred seba, keby náhodou mala v pláne niečo nekalé.
Vicky potlačila bolestný povzdych. Srdce jej nenormálne poskakovalo. Prežívala tie najstrašnejšie okamihy vo svojom živote. Priala si byť v kuchyni a umývať riad. Aj nosenie ťažkého podnosu by jej teraz prišlo vhod.
Posteľ sa rýchlo zdvihla. Lucius vrhol pobavený pohľad na trasúcu sa Vicky. Cez privreté oči sa jej drali slzy. Bolo mu jasné, že ako vždy bude musieť urobiť prvý krok. Ešte mal stále mierne napuchnuté líce, od úderu, ktorý mu uštedril otec. Nemal chuť na zbytočné násilie. Chcel len trochu ľudského tepla, niečo čo by ho prinútilo začať sa správať ako človek. Zasypal ju vášnivými bozkami… Vicky sa zhnusene zaksichtila. Mala chuť Bartyho poriadne vyobšívať. Určite vedel čo s ňou budú robiť. Ak je to taká stará tradícia musel ju predsa poznať. Zúrivo sa od neho odťahovala. Nepáčilo sa jej to. Cítila ako jej bolestne zovrel ruky. Zrejme mal už dosť zbytočných vytáčok.
Vicky pozrela ťažký špinavý záves, ktorý „zdobil“ okná. Sústredene hľadela na tmavú látku a dúfala, že ešte stále má nejakú magickú moc. Lucius jej medzitým rozopol šaty, pričom sa mu podarilo jeden rukáv odtrhnúť. Zrejme nebol zvyknutý dlho robiť drahoty. Prekvapilo ho, že sa zrazu prestala brániť.
„Dám ti lekciu, na ktorú v živote nezabudneš.“ vyštekla pohŕdavo. Lucius netušil o čom ho hovorí. Niečo ťažké mu však dopadlo na hlavu a pevne sa okolo neho omotalo. Závesy na okne už nikto nepral viac než rok. Boli priam nechutne špinavé. Lucius sa snažil zbaviť dusivej masy… Jediným výsledkom jeho snaženia bola strata rovnováhy. Tkanina sa okolo neho omotala ešte prudšie. Tak to dievčatko predsa len nie je až také bezbranné. O malú chvíľu bol zviazaný ako snop. Ledva sa vládal nadýchnuť. Nemohol pohnúť rukami ani nohami. Vicky sa potichu zachichotala. Musela si zakryť ústa, aby ju nezačul. Rozhodne to stálo za tú námahu. Malfoy sa zúfalo snažil vyslobodiť zo zovretia zatuchnutej látky.
„Zadusím sa,“ zaúpel nešťastne. Vicky si všimla ako smiešne pôsobí, keď je bezradný. Pre istotu mu vybrala z meravej ruky prútik.
„Ak budeš rozumný, nič ti nehrozí. Pekne ťa dopravím do postieľky, aby si nepovedal, že si nemal možnosť vyskúšať tunajšiu pohostinnosť.“
„To oľutuješ. Malfoyovcov nebude ponižovať kadejaká háveď.“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 5 (1x)
| přečteno: 64x
Greybackova dcéra: VII. kapitola Rozdeľ a panuj
28. říjen 2006 | 18.53 | anketa v článku | rubrika: Greybackova dcéraD
Timea neočakávala, že sa to v nej vyvolá príval zmätených pocitov. Rozum jej však neúprosne velil, aby cúvla. Nemohla mu dôverovať. Bolo jej jasné, čoby ju čakalo, keby k nemu začala niečo cítiť.
„Nie, dosť !“ odvrkla chladne a odtiahla sa od neho. Lucius na ňu vrhol vražedný pohľad. Nebol zvyknutý na odpor.
„Myslím, že to je asi tak všetko, na čo máš právo. Zvyšok ti možno dá tvoja drahá snúbenica, slečna Narcissa Blacková. Vaša svadba bude iste nezabudnuteľnou udalosťou,“ vyhlásila neľútostne. Veľmi dobre vedela, o akej žene „sníva“ jeho rodina. Greyback jej stručne vysvetlil, ako to chodí v čarodejníckych rodinách, ktoré si ctia takzvanú čistotu krvi. Dôrazne ju varoval, aby sa naňho príliš neviazala.
„Nebudeš sa so mnou zahrávať,“ skríkol Lucius. Tak veľmi si želal, byť s ňou a konečne mať možnosť precítiť všetko, to čomu hovoria láska.
„Pochop Lucius, že niečo také nie je možné. Nepatríme k sebe. Narcissa určite spĺňa všetky tvoje predstavy. Alebo mi snáď chceš nahovoriť, že ma miluješ ?“ bola si istá, že jej neodpovie. Nadutí Malfoyovci neboli schopní priznať sa k niečomu takému už celé storočia.
Pocítila dotyk jeho pier. Preniesol svoju pozornosť na krk a opatrne smeroval o trochu nižšie. Timea sa ho márne pokúšala zastaviť. Nebola si istá čo vlastne chce. Jej telo a duša túžili po ďalších dotykoch, ale rozum ju nevedomky vytrhával z krásneho sna.
Lucius vedel, žeby to nemal robiť. Nemôže je poskytnúť vôbec nič. Tušil, že čoskoro príde čas, keď sa bude musieť rozhodnúť, medzi ňou a svojou rodinou.
„Choď preč, prosím ťa,“ zašepkala Timea. Jeho bozky a dotyky ju celkom ochromili. Nebola schopná ho ďalej odmietať. Zradné telo sa vyžiadalo svoju daň.
„Nie, dosť !“ odvrkla chladne a odtiahla sa od neho. Lucius na ňu vrhol vražedný pohľad. Nebol zvyknutý na odpor.
„Myslím, že to je asi tak všetko, na čo máš právo. Zvyšok ti možno dá tvoja drahá snúbenica, slečna Narcissa Blacková. Vaša svadba bude iste nezabudnuteľnou udalosťou,“ vyhlásila neľútostne. Veľmi dobre vedela, o akej žene „sníva“ jeho rodina. Greyback jej stručne vysvetlil, ako to chodí v čarodejníckych rodinách, ktoré si ctia takzvanú čistotu krvi. Dôrazne ju varoval, aby sa naňho príliš neviazala.
„Nebudeš sa so mnou zahrávať,“ skríkol Lucius. Tak veľmi si želal, byť s ňou a konečne mať možnosť precítiť všetko, to čomu hovoria láska.
„Pochop Lucius, že niečo také nie je možné. Nepatríme k sebe. Narcissa určite spĺňa všetky tvoje predstavy. Alebo mi snáď chceš nahovoriť, že ma miluješ ?“ bola si istá, že jej neodpovie. Nadutí Malfoyovci neboli schopní priznať sa k niečomu takému už celé storočia.
Pocítila dotyk jeho pier. Preniesol svoju pozornosť na krk a opatrne smeroval o trochu nižšie. Timea sa ho márne pokúšala zastaviť. Nebola si istá čo vlastne chce. Jej telo a duša túžili po ďalších dotykoch, ale rozum ju nevedomky vytrhával z krásneho sna.
Lucius vedel, žeby to nemal robiť. Nemôže je poskytnúť vôbec nič. Tušil, že čoskoro príde čas, keď sa bude musieť rozhodnúť, medzi ňou a svojou rodinou.
„Choď preč, prosím ťa,“ zašepkala Timea. Jeho bozky a dotyky ju celkom ochromili. Nebola schopná ho ďalej odmietať. Zradné telo sa vyžiadalo svoju daň.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 71x
Greybackova dcéra: VI. kapitola Mrazivá noc
27. říjen 2006 | 14.58 | rubrika: Greybackova dcéraD
O pár dní neskôr…
Obklopil ho neznesiteľný chlad. Cítil ako mu preniká pokožku a rozširuje sa po celom tele. Dobby opäť zabudol zakúriť. Zrejme mu do toho prišlo niečo neočakávané. Lucius sa nevedel dočkať rána, keď mu bude môcť uštedriť poriadny kopanec do zadku, prípadne začne s tréningom cruciatusu.
Napriek všetkým svojím snahám, nedokázal zaspať. Otcovi a matke sa pre istotu vyhol. Nevedel či by dokázal skryť rozrušenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Pred pár hodinami mal tajnú svadbu. Vďaka peniazom a značnému vplyvu všetko zariadil veľmi rýchlo a našťastie sa neobjavili žiadne nečakané komplikácie. Jeho myseľ však zaplavoval smútok. Mal by byť niekde inde, nie trčať sám v studenej posteli a myslieť na to ako potrestá domáceho škriatka…
Začul slabé zaklopanie na dvere. Začudoval sa, kto ho môže vyrušovať tak neskoro v noci. Zacítil vôňu matkinho parfumu. Vždy bola taká krehká a nevinná ako jemný kvietok, ktorý sa poľahky vo vetre zlomí. Občas však vedela byť aj poriadne agresívna.
„Vedela som, že ešte nespíš. Trápi ťa niečo ?“ opýtala sa priamo. Vedela odhadnúť, keď sa jej syn necítil práve najlepšie.
„Nie, mama, som v poriadku. Nič mi nie je,“ vyhlásil pevným hlasom. Zmocňovalo sa ho nutkanie vykričať pravdu a postaviť sa osudu. Mama by ho určite neodsúdila. Bola iná než otec, ktorý v ňom videl len svojho nástupcu, ale nikdy nie človeka. Čosi v jej pohľade mu nechtiac rozväzovalo jazyk. Nevedel sa tomu ubrániť.
„Lucius, mňa sa nemusíš báť. Pokiaľ si niečo vyviedol, nemaj obavy. Som pripravená ťa vo všetkom podporiť,“ nežne ho pobozkala na čelo. Strhol sa. Nebol zvyknutý na podobné prejavy náklonnosti. Mama sa k nemu už dávno nesprávala tak priateľsky. Bolo zjavné, že jej veľmi záleží na tom, aby sa všetko dozvedela.
„Neožením sa s Narcisou,“ poznamenal potichu. Mamina tvár sa mierne pretiahla od hnevu. Neveriacky vypúlila oči.
„NIE, TO NESMIEŠ. OTEC ŤA PRETRHNE AKO HADA,“ radšej si ani nechcela predstavovať čo by sa stalo, keby to náhodou začul. Luciusa by museli odviesť do nemocnice Sv. Munga rozdrobeného na maličké kúsočky.
„Chcel som povedať, že to nemôžem urobiť teraz. Oženil som sa a…“
Ozvalo sa hlasné buchnutie. Pani Malfoyová stratila vedomie a prudko dopadla na dlážku. Lucius ju rýchlo zdvihol a posadil do kresla. Nečakal, že zareaguje až tak emotívne. Skôr očakával, že naňho bude niekoľko minút nekontrolovateľne vrieskať.
„Lucius, ty ma raz zabiješ. Ako si mohol niečo také urobiť ?“ ozvala sa, keď konečne nadobudla vedomie. Lucius vstal z postele. Pokiaľ mieni takýmto spôsobom vyjadrovať svoju podporu, tak bude lepšie, ak čo najskôr zdúchne.
„Kto je to ? Hádam si sa nezamiloval do nejakej obyčajnej ženskej ?“ postavila sa mu do cesty a pomocou prútika zamkla dvere.
„NIKAM NEPÔJDEŠ, MLADÝ PÁN.“
Lucius sa zlovestne uškrnul. „MÁŠ PRAVDU. NAOZAJ TO TAK VEĽMI CHCEŠ POČUŤ ? TAK DOBRE, UROBÍM TI RADOSŤ. SOM ŇOU DOSLOVA POSADNUTÝ. Čím viac ma odmieta, tým viac po nej túžim. Stačí ti to ? “ dodal oveľa tichším hlasom. Nechcel, aby otec náhodou niečo začul.
„Crucio,“ zrevala podráždene. Nechcela ho počúvať. Lucius zvinul do klbka. Pohltila ho neznesiteľná bolesť. Cítil, ako trpí každá jedna bunka v jeho tele. Stále sa jej díval do očí. Keď prestala, nedokázal sa ovládnuť.
V mrákotách vzal do ruky prútik. Zareagoval impulzívne. Vyhŕkol prvé zaklínadlo, ktoré mu zišlo na um. Sivastý záblesk ju prudko odhodil do steny. Na hlave sa jej zjavil pramienok krvi.
Do izby vrazil otec. Vrhol kamenný pohľad na svojho syna. Lucius sa nehýbal. Nebol schopný urobiť ani krok. Hrozne ho zožieralo to, čo práve vykonal. Nechcel jej ublížiť. Potreboval získať cenného spojenca, a dúfal, že ona to pochopí.
„Prečo si to urobil ? Čo sa stalo ?“ vypočúval ho. Neodpovedal mu. Zúrivo ho vyvliekol von z izby. Potom sa sklonil k svojej manželke. Lucius rýchlo odišiel zadným vchodom. Vedel, žeby nebolo rozumné ostávať v dome pokiaľ je otec rozzúrený.
Obklopil ho neznesiteľný chlad. Cítil ako mu preniká pokožku a rozširuje sa po celom tele. Dobby opäť zabudol zakúriť. Zrejme mu do toho prišlo niečo neočakávané. Lucius sa nevedel dočkať rána, keď mu bude môcť uštedriť poriadny kopanec do zadku, prípadne začne s tréningom cruciatusu.
Napriek všetkým svojím snahám, nedokázal zaspať. Otcovi a matke sa pre istotu vyhol. Nevedel či by dokázal skryť rozrušenie, ktoré sa mu zračilo na tvári. Pred pár hodinami mal tajnú svadbu. Vďaka peniazom a značnému vplyvu všetko zariadil veľmi rýchlo a našťastie sa neobjavili žiadne nečakané komplikácie. Jeho myseľ však zaplavoval smútok. Mal by byť niekde inde, nie trčať sám v studenej posteli a myslieť na to ako potrestá domáceho škriatka…
Začul slabé zaklopanie na dvere. Začudoval sa, kto ho môže vyrušovať tak neskoro v noci. Zacítil vôňu matkinho parfumu. Vždy bola taká krehká a nevinná ako jemný kvietok, ktorý sa poľahky vo vetre zlomí. Občas však vedela byť aj poriadne agresívna.
„Vedela som, že ešte nespíš. Trápi ťa niečo ?“ opýtala sa priamo. Vedela odhadnúť, keď sa jej syn necítil práve najlepšie.
„Nie, mama, som v poriadku. Nič mi nie je,“ vyhlásil pevným hlasom. Zmocňovalo sa ho nutkanie vykričať pravdu a postaviť sa osudu. Mama by ho určite neodsúdila. Bola iná než otec, ktorý v ňom videl len svojho nástupcu, ale nikdy nie človeka. Čosi v jej pohľade mu nechtiac rozväzovalo jazyk. Nevedel sa tomu ubrániť.
„Lucius, mňa sa nemusíš báť. Pokiaľ si niečo vyviedol, nemaj obavy. Som pripravená ťa vo všetkom podporiť,“ nežne ho pobozkala na čelo. Strhol sa. Nebol zvyknutý na podobné prejavy náklonnosti. Mama sa k nemu už dávno nesprávala tak priateľsky. Bolo zjavné, že jej veľmi záleží na tom, aby sa všetko dozvedela.
„Neožením sa s Narcisou,“ poznamenal potichu. Mamina tvár sa mierne pretiahla od hnevu. Neveriacky vypúlila oči.
„NIE, TO NESMIEŠ. OTEC ŤA PRETRHNE AKO HADA,“ radšej si ani nechcela predstavovať čo by sa stalo, keby to náhodou začul. Luciusa by museli odviesť do nemocnice Sv. Munga rozdrobeného na maličké kúsočky.
„Chcel som povedať, že to nemôžem urobiť teraz. Oženil som sa a…“
Ozvalo sa hlasné buchnutie. Pani Malfoyová stratila vedomie a prudko dopadla na dlážku. Lucius ju rýchlo zdvihol a posadil do kresla. Nečakal, že zareaguje až tak emotívne. Skôr očakával, že naňho bude niekoľko minút nekontrolovateľne vrieskať.
„Lucius, ty ma raz zabiješ. Ako si mohol niečo také urobiť ?“ ozvala sa, keď konečne nadobudla vedomie. Lucius vstal z postele. Pokiaľ mieni takýmto spôsobom vyjadrovať svoju podporu, tak bude lepšie, ak čo najskôr zdúchne.
„Kto je to ? Hádam si sa nezamiloval do nejakej obyčajnej ženskej ?“ postavila sa mu do cesty a pomocou prútika zamkla dvere.
„NIKAM NEPÔJDEŠ, MLADÝ PÁN.“
Lucius sa zlovestne uškrnul. „MÁŠ PRAVDU. NAOZAJ TO TAK VEĽMI CHCEŠ POČUŤ ? TAK DOBRE, UROBÍM TI RADOSŤ. SOM ŇOU DOSLOVA POSADNUTÝ. Čím viac ma odmieta, tým viac po nej túžim. Stačí ti to ? “ dodal oveľa tichším hlasom. Nechcel, aby otec náhodou niečo začul.
„Crucio,“ zrevala podráždene. Nechcela ho počúvať. Lucius zvinul do klbka. Pohltila ho neznesiteľná bolesť. Cítil, ako trpí každá jedna bunka v jeho tele. Stále sa jej díval do očí. Keď prestala, nedokázal sa ovládnuť.
V mrákotách vzal do ruky prútik. Zareagoval impulzívne. Vyhŕkol prvé zaklínadlo, ktoré mu zišlo na um. Sivastý záblesk ju prudko odhodil do steny. Na hlave sa jej zjavil pramienok krvi.
Do izby vrazil otec. Vrhol kamenný pohľad na svojho syna. Lucius sa nehýbal. Nebol schopný urobiť ani krok. Hrozne ho zožieralo to, čo práve vykonal. Nechcel jej ublížiť. Potreboval získať cenného spojenca, a dúfal, že ona to pochopí.
„Prečo si to urobil ? Čo sa stalo ?“ vypočúval ho. Neodpovedal mu. Zúrivo ho vyvliekol von z izby. Potom sa sklonil k svojej manželke. Lucius rýchlo odišiel zadným vchodom. Vedel, žeby nebolo rozumné ostávať v dome pokiaľ je otec rozzúrený.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 4 (1x)
| přečteno: 69x
Noc temných II : 5. kapitola Chlieb a voda
26. říjen 2006 | 19.08 | rubrika: Noc temných IID
Helen ležala na posteli, rukou škriabala po plachte. Počula ako Nagini zúrivo syčí…
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla.
On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia. „Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“ Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.
Voldemort sa jej pomstil. Nezabil ju, ani nepokračoval v mučení. Namiesto toho ju zavrel do tej najmenšej izby s posteľou tvrdou ako kameň…Jedlo, ktoré dostávala by sa dalo pokojne prirovnať k väzenskej strave. A to ani zďaleka nebolo všetko.
Už viac než mesiac nevidela denné svetlo. Pohľad zo začarovaného okna jej nestačil.Voldemort o ňu ani nezavadil pohľadom, aj keď jej väzenie bolo celkom blízko JEHO spálne. Tie dve izby oddeľovali len hrubé dvere. Boli zabezpečené kúzlom neodhaliteľnosti. Helen netušila čo sa za nimi odohráva…
Telom jej prechádzali vlny liečivej mágie. Potrebovala ju, aby prežila. Nebolo to vôbec ľahké trčať oddelená od ľudskej spoločnosti a čakať čo bude. Možno smrť… možno mučenie ?
„Nie je to príjemné, takto tráviť čas…Musím si stále pridávať dosť pozitívnej energie a utlmovať isté pudy. Nie som si tým istá, ale mám také tušenie, že do vody mi pridávajú nejaký elixír, ktorý spôsobuje, že s celej duše túžim po Voldemortovi. Strašne mi chýba… Keby som nemala túto schopnosť už dávno by som podľahla. Tá Bella je riadne prefíkaná. Určite v tom má prsty. Musím sa ovládať…Toto nie je normálne. Vlastne je to normálne, ale dá sa vôbec túžiť po niekom takom ako je Voldemort ? Veď vyzerá príšerne a kúsky JEHO duše sú roztrúsené v nejakých starých krámoch. Mne na vzhľade až tak nezáleží, hlavná vec, že má všetko na správnom mieste, ale tie jeho spôsoby. Keby ovládol svet všetci by mu museli slúžiť. A čo by sa stalo s muklami ? Na to ani nechcem pomyslieť.Musím dokončiť samoliečenie a dostať zo seba tú nežiaducu energiu…To sa ľahšie povie ako urobí.“
Bella odomkla dvere. Nechtiac prerušila Helenin monológ.
Nagini potichu vkĺzla do izby.
„Ahoj, Helen.“
Na malý stolík položila nejaké úboho vyzerajúce jedlo.
„Ahoj, deje sa niečo ?“
„Nie, nič dôležité. Temný pán stále niečo vymýšľa, aby dostal Pottera..“
To meno v nej prebudilo „príjemné“ spomienky, na žiarlivého Voldemorta a pár dávok cruciatu za to, že utiekla z jeho postele.
„Odkedy zabil Jamesa a Lily a poznačil toho chalana tou jazvou všetci sa obávame, že už nikdy nebude taký mocný ako predtým.“
Nagini výhražne zasyčala a drgla Bellu do hrudníka. Zapotácala sa a spadla.
On zabil Jamesa aj Lily ? To som nevedela. Vlastne vtedy som to tak trochu tušila…Boli to milí ľudia. „Už musím ísť.“
Helen jej pomohla vstať. Čakala, že s ňou odíde aj Nagini. Had však vyliezol na chatrnú posteľ a ostal tam.
„Fuj, to má byť jedlo…“ Zahryzla do tvrdého chleba. Zamračene položila kôrku na tanier. V jedle nič nebolo. Skôr sa obávala vody. Smäd však veľmi skoro zvíťazil nad strachom…
Vrátila sa na posteľ. Nagini jej položila nepríťažlivú hadiu hlavu do lona.
žádné komentáře | přidat komentář | přečteno: 109x
Prekliaty mág 1. kapitola - Zlomené srdce
26. říjen 2006 | 18.43 | rubrika: Prekliaty mágD
Mladý chlapec otupene hľadel na nebo plné hviezd. Jeho chudá silueta sa odrážala vo svetle chabého ohníka. Sedel na zemi, oblečený o obnosených sivých nohaviciach a dlhej bielej košeli. Svetlohnedé vlasy mal mierne zlepené a neupravené. Opieral sa o mrazivú kôru stromu a počúval zvuky noci, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán. Malé zvieratko opatrne vyliezlo z jeho vrecka a obratne mu vyliezlo
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 110x