Budúcnosť, nedefinovaný čas

"Prosím ťa, nekonaj unáhlene. Sú to len nevinné deti. Nemôžu ťa nijakým spôsobom ohroziť," v hlase staršieho únoscu bolo cítiť obavy a strach. Jasne som vycítil potrebu odhovoriť ho od toho úmyslu.

"Nechajte nás odísť. Ja poznám svojho otca. Nikdy by niečo také neurobil," zoslabnutým hlasom zašepkal Alexander. Nedovolil im, aby sa pozreli na ranu. Začal sa mykať, keď sa o to pokúsili.

"Buď rozumný, chlapče. Nechceme, aby si vykrvácal," prihovoril sa mu chrapľavý hlas ďalšieho únoscu. Spod masky vykúkali pramienky ryšavých vlasov, ktoré sa pravidelne miešali so šedivým páperím. Podľa stavby tela mi bolo jasné, že ide o staršieho muža s miernou nadváhou. Mienil som si poriadne zafixovať aspoň základný opis páchateľov. Rozhodne nepôsobil ako človek pripravený na nejakú mimoriadnu fyzickú aktivitu. V rukách držal balíček prvej pomoci.

"Máte poštu," niekoľko ráz som zopakoval tú banálnu frázu. Pár slnečných lúčov presvitajúcich cez pokazené žalúzie, osvetlilo hladký povrch stola. Ryšavá hlava môjho tvorcu práve nie veľmi pôsobivo zdobila stôl. Na okrúhlej tvári bola otlačená takmer celá klávesnica. Dokázal som