darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
Nemilovaná II: VII. kapitola Stratení v temnotách
12. listopad 2006 | 20.11 | rubrika: Nemilovaná IID
Draco Malfoy, nerozhodne postával pred riaditeľňou. Keď mu domov prišiel list o údajnej smrti jeho syna, takmer dostal infarkt. Dan bol odjakživa jeho obľúbencom a nevedel si predstaviť, žeby ho nahradil niektorí z jeho mladších súrodencov.
Nervózne poklopával vychádzkovou palicou po dverách riaditeľne. Nebol zvyknutý čakať. Nevyhovovala mu spoločnosť, v ktorej sa ocitol.
Henry Craft nesmelo postával pri mužovi odetému v dlhom čiernom plášti, ktorý mal zahalená tvár. Za ruku držal poblednutú ženu. Bola by celkom pekná, nebyť desivých kruhov pod očami a nervozity, ktorá krivila jej črty. Muklovské oblečenie mu však odobralo chuť na ďalšie skúmanie.
Toto sú rodičia Slizolinčanov ? Mukelkovia a neurodzení ? Keby ctihodný Salazar videl aká zberba obsadila Rokfort, radšej by ho celý vyhodil do vzduchu.
Keď sa pracovňa konečne otvorila, vstúpil dnu ako prvý. Mal toľko otázok, že nevedel odkiaľ by mal začať.
Snape sedel za stolom, pokojný a vyrovnaný ako vždy. Hneď mu bolo jasné, že Draco mu chce pripraviť dosť rušné chvíle, preto obrátil svoju pozornosť na zahaleného muža.
„KDE JE MOJA DCÉRA,“ skríkol Barty a urobil pár krokov smerom k nemu. Snape si bol istý, že ten hlas veľmi dobre pozná.
„V záznamoch sa píše, že Tifany Sledgeová je sirota. Tým pádom asi ťažko môžete byť jej otcom,“ chladne ho uzemnil riaditeľ.
„A čo môj syn. Snáď mi nechcete tvrdiť, že Tom bez stopy zmizol. To predsa nie je možné ?“ zapojil sa do debaty Henry Craft. Bol to obézny muž s dobráckou okrúhlou tvárou. V jeho očiach Snape postrehol veľa bolesti a zármutku.
„AKO SI MOHOL PUSTIŤ DANA NA TAKÉ NEBEZPEČNÉ MIESTO, SEVERUS ?“ rýchlo ho prekričal Draco Malfoy.
„Buďte láskavo ticho. Keď rozprávate všetci naraz nerozumiem vám,“ pohŕdavo odsekol Snape.
„Nehraj sa so mnou, Severus. Nevieš čoho všetkého som schopný. Tifany nie je mŕtva. Vidím to v tvojich očiach. Nie si jediný, kto ovláda legilimenciu,“ oči zahaleného muža sa zavŕtali do Snapeovej tváre.
„Neviem o čom to hovoríte. Radím vám, aby ste ma neoslovovali krstným menom pán…“
„Bartemius Crouch junior,“ rozčúlene sa predstavil. Jeho slová mali na riaditeľa dosť veľký účinok. Zúrivo si stiahol kapucňu a odhalil znetvorenú tvár. Riaditeľovi od prekvapenia padla sánka. Niečo také bolo nad jeho sily. Nedokázal zakryť prekvapenie.
„Môj úsmev už nie je taký ako kedysi, ale určite spoznávaš isté črty mojej niekdajšej tváre.“
Snape nemo prikývol. Na nič viac sa nezmohol. Barty totiž podišiel k stolu a surovo ho schmatol za prednú časť habitu.
„Neviem, kde je tvoja dcéra. Mal by sa na to spýtať Hagrida. On ich mal na starosti.“
Nervózne poklopával vychádzkovou palicou po dverách riaditeľne. Nebol zvyknutý čakať. Nevyhovovala mu spoločnosť, v ktorej sa ocitol.
Henry Craft nesmelo postával pri mužovi odetému v dlhom čiernom plášti, ktorý mal zahalená tvár. Za ruku držal poblednutú ženu. Bola by celkom pekná, nebyť desivých kruhov pod očami a nervozity, ktorá krivila jej črty. Muklovské oblečenie mu však odobralo chuť na ďalšie skúmanie.
Toto sú rodičia Slizolinčanov ? Mukelkovia a neurodzení ? Keby ctihodný Salazar videl aká zberba obsadila Rokfort, radšej by ho celý vyhodil do vzduchu.
Keď sa pracovňa konečne otvorila, vstúpil dnu ako prvý. Mal toľko otázok, že nevedel odkiaľ by mal začať.
Snape sedel za stolom, pokojný a vyrovnaný ako vždy. Hneď mu bolo jasné, že Draco mu chce pripraviť dosť rušné chvíle, preto obrátil svoju pozornosť na zahaleného muža.
„KDE JE MOJA DCÉRA,“ skríkol Barty a urobil pár krokov smerom k nemu. Snape si bol istý, že ten hlas veľmi dobre pozná.
„V záznamoch sa píše, že Tifany Sledgeová je sirota. Tým pádom asi ťažko môžete byť jej otcom,“ chladne ho uzemnil riaditeľ.
„A čo môj syn. Snáď mi nechcete tvrdiť, že Tom bez stopy zmizol. To predsa nie je možné ?“ zapojil sa do debaty Henry Craft. Bol to obézny muž s dobráckou okrúhlou tvárou. V jeho očiach Snape postrehol veľa bolesti a zármutku.
„AKO SI MOHOL PUSTIŤ DANA NA TAKÉ NEBEZPEČNÉ MIESTO, SEVERUS ?“ rýchlo ho prekričal Draco Malfoy.
„Buďte láskavo ticho. Keď rozprávate všetci naraz nerozumiem vám,“ pohŕdavo odsekol Snape.
„Nehraj sa so mnou, Severus. Nevieš čoho všetkého som schopný. Tifany nie je mŕtva. Vidím to v tvojich očiach. Nie si jediný, kto ovláda legilimenciu,“ oči zahaleného muža sa zavŕtali do Snapeovej tváre.
„Neviem o čom to hovoríte. Radím vám, aby ste ma neoslovovali krstným menom pán…“
„Bartemius Crouch junior,“ rozčúlene sa predstavil. Jeho slová mali na riaditeľa dosť veľký účinok. Zúrivo si stiahol kapucňu a odhalil znetvorenú tvár. Riaditeľovi od prekvapenia padla sánka. Niečo také bolo nad jeho sily. Nedokázal zakryť prekvapenie.
„Môj úsmev už nie je taký ako kedysi, ale určite spoznávaš isté črty mojej niekdajšej tváre.“
Snape nemo prikývol. Na nič viac sa nezmohol. Barty totiž podišiel k stolu a surovo ho schmatol za prednú časť habitu.
„Neviem, kde je tvoja dcéra. Mal by sa na to spýtať Hagrida. On ich mal na starosti.“
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 36x
Nemilovaná II: VI. Mágia lesa
11. listopad 2006 | 15.34 | rubrika: Nemilovaná IID
O niekoľko hodín neskôr …
Hagridova chalupa bola už od rána plná kriku a zvady. Grawp sedel na veľkej hojdačke, ktorú Hagrid zmajstroval pre svojho syna. Zapchával si uši, aby nemusel počúvať neutíchajúci krik. Odkedy do ich domu prišla Madam Maxime veľa vecí sa zmenilo…
„Olympe, zlatíčko, nehnevaj sa. Musím ísť na obchôdzku,“ zmätene vyjachtal Hagrid.
Cez okno vyletela kuša aj so šípmi. Grawp zamrmlal čosi nezrozumiteľné a opatrne ju vzal do rúk.
„AKO SI MOHOL NIEČO TAKÉ DAŤ MALÉMU DECKU,“ jedovala sa Olympe. Malý Jahib si s ňou takmer prestrelil oko. Bol to Hagridov šesť- ročný syn. Rovnako ako jeho otec aj on zbožňoval nebezpečné situácie.
„Šmária, šak ja som mu to nedal,“ chabo sa bránil Hagrid. Cez okno zazrel troch študentov prichádzajúcich spolu s Filchom. Rýchlo pobozkal stále lamentujúcu Olympe a vybehol von. Celkom zabudol, že mu riaditeľ prikázal viať zo sebou troch slizolinčanov.
Nedokázal pochopiť, prečo Snape trestá študentov zo svojej najobľúbenejšej fakulty. Takisto sa nevedel zmieriť s tým, že bláznivé ministerstvo určilo za riaditeľa Rokfortu bývalého smrťožrúta. Na Rokforte ostával len kvôli tomu, že ako nekvalifikovaný čarodejník, by len ťažko našiel lepšie zamestnanie.
Tom a Dan. To som si mohol myslieť, že mi sem riaditeľ pošle tých dvoch nezbedníkov. Obaja toho majú dosť na rováši. Ale to dievča ? Ako sa priplietlo medzi nich ?
Priateľsky sa usmial na Tifany, ktorá pôsobila dosť bezbranne oproti tým dvom chuligánom. Vedel, že má veľké problémy zaradiť sa do slizolinského kolektívu. Prváci ju akosi neprijali medzi seba.
„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila mu.
„Pokojne ma volaj Hagrid, nepotrpím si na formality,“ odvetil povzbudzujúco. Tifany mu už od začiatku pripadala, ako veľmi sympatické dievča. Akosi nezapadala do profilu bežnej slizolinčanky.
„A čo vy dvaja ? Čo ste zase vyviedli ?“ otočil sa smerom k Tomovi a Danovi.
„Nestaraj sa, Hagrid,“ odvrkol Dan. Hneď mu dal jasne najavo čo si o ňom myslí.
„OPLAN,“ skríkol Grawp a namieril naňho kušu. Hagrid mu ju rýchlo vytrhol z rúk. Nebadane ho potľapkal po pleci a čosi mu zašepkal do ucha.
„Nič sa nebojte, braček je len trochu rozrušený. Prejdeme sa aby ten sliz…vlastne Snape bol spokojný. Držte sa pohromade a hlavne nerobte paniku.“
Vykročil smerom k Zakázanému lesu. Lampáš v jeho rukách vrhal strašidelné tiene. Mrazivý šuchot lístia a zvuky nočného vtáctva ich sprevádzali na každom kroku. Tifany sa triasla od zimy. Tom dosiaľ nepovedal ani slovo. Nemal záujem sa opäť pohádať s Danom.
Zazrela prúdy červenkastého svetla, ktoré presvitali cez kríky. Jasne rozoznala obrysy prútika, ale nestihla zareagovať. Hagrid ju rýchlo sotil na zem. Nejaké kúzlo preletelo tesne popri nej. Tom a Dan prekvapene zastali. Neviditeľná postava na nich spustila spŕšku zaklínadiel. Tifany vykríkla od bolesti. Jedno z nich ju zasiahlo do hrude.
Hagridova chalupa bola už od rána plná kriku a zvady. Grawp sedel na veľkej hojdačke, ktorú Hagrid zmajstroval pre svojho syna. Zapchával si uši, aby nemusel počúvať neutíchajúci krik. Odkedy do ich domu prišla Madam Maxime veľa vecí sa zmenilo…
„Olympe, zlatíčko, nehnevaj sa. Musím ísť na obchôdzku,“ zmätene vyjachtal Hagrid.
Cez okno vyletela kuša aj so šípmi. Grawp zamrmlal čosi nezrozumiteľné a opatrne ju vzal do rúk.
„AKO SI MOHOL NIEČO TAKÉ DAŤ MALÉMU DECKU,“ jedovala sa Olympe. Malý Jahib si s ňou takmer prestrelil oko. Bol to Hagridov šesť- ročný syn. Rovnako ako jeho otec aj on zbožňoval nebezpečné situácie.
„Šmária, šak ja som mu to nedal,“ chabo sa bránil Hagrid. Cez okno zazrel troch študentov prichádzajúcich spolu s Filchom. Rýchlo pobozkal stále lamentujúcu Olympe a vybehol von. Celkom zabudol, že mu riaditeľ prikázal viať zo sebou troch slizolinčanov.
Nedokázal pochopiť, prečo Snape trestá študentov zo svojej najobľúbenejšej fakulty. Takisto sa nevedel zmieriť s tým, že bláznivé ministerstvo určilo za riaditeľa Rokfortu bývalého smrťožrúta. Na Rokforte ostával len kvôli tomu, že ako nekvalifikovaný čarodejník, by len ťažko našiel lepšie zamestnanie.
Tom a Dan. To som si mohol myslieť, že mi sem riaditeľ pošle tých dvoch nezbedníkov. Obaja toho majú dosť na rováši. Ale to dievča ? Ako sa priplietlo medzi nich ?
Priateľsky sa usmial na Tifany, ktorá pôsobila dosť bezbranne oproti tým dvom chuligánom. Vedel, že má veľké problémy zaradiť sa do slizolinského kolektívu. Prváci ju akosi neprijali medzi seba.
„Dobrý večer, pán profesor,“ pozdravila mu.
„Pokojne ma volaj Hagrid, nepotrpím si na formality,“ odvetil povzbudzujúco. Tifany mu už od začiatku pripadala, ako veľmi sympatické dievča. Akosi nezapadala do profilu bežnej slizolinčanky.
„A čo vy dvaja ? Čo ste zase vyviedli ?“ otočil sa smerom k Tomovi a Danovi.
„Nestaraj sa, Hagrid,“ odvrkol Dan. Hneď mu dal jasne najavo čo si o ňom myslí.
„OPLAN,“ skríkol Grawp a namieril naňho kušu. Hagrid mu ju rýchlo vytrhol z rúk. Nebadane ho potľapkal po pleci a čosi mu zašepkal do ucha.
„Nič sa nebojte, braček je len trochu rozrušený. Prejdeme sa aby ten sliz…vlastne Snape bol spokojný. Držte sa pohromade a hlavne nerobte paniku.“
Vykročil smerom k Zakázanému lesu. Lampáš v jeho rukách vrhal strašidelné tiene. Mrazivý šuchot lístia a zvuky nočného vtáctva ich sprevádzali na každom kroku. Tifany sa triasla od zimy. Tom dosiaľ nepovedal ani slovo. Nemal záujem sa opäť pohádať s Danom.
Zazrela prúdy červenkastého svetla, ktoré presvitali cez kríky. Jasne rozoznala obrysy prútika, ale nestihla zareagovať. Hagrid ju rýchlo sotil na zem. Nejaké kúzlo preletelo tesne popri nej. Tom a Dan prekvapene zastali. Neviditeľná postava na nich spustila spŕšku zaklínadiel. Tifany vykríkla od bolesti. Jedno z nich ju zasiahlo do hrude.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 34x
Nemilovaná II: V. kapitola Nezmazateľné stopy, pod
3. listopad 2006 | 17.29 | rubrika: Nemilovaná IID
Dan dopadol na kolená. Nevedel si vysvetliť ako je možné, že Tom jeho kúzlo poľahky odrazil späť. Zaplavila ho príšerná bolesť. Cítil ako mu po tvári steká krv. kúzlo však bolo mierne zjemnené, preto sa mu nevytvorilo na tele toľko rán.
Tom sa prudko nadýchol. Pohľad na krv mu nerobil dobre. Tá sladká vôňa mu pripomenula matkine telo odchádzajúce do večnosti. Zdesil sa sám seba. Ako mohol niečo také urobiť ? Nie je predsa taký krutý ako Malfoy. Sklonil sa k nemu a pomohol mu vstať.
„Odvediem ho do nemocničného krídla,“ povedal rozrušene.
„Idem s tebou, tento tu už potreboval poriadne dlho spraviť fasádu,“ poznamenala chladne. Malfoy jej začínal liezť na nervy. Mrzelo ju, že pokazil taký príjemný rozhovor. Odhodlane zdvihla tašku a napchala do nej Blacksabata.
„Ja umieram,“ jačal Dan a poriadne sa opieral o Toma. Všetci študenti sa pred nimi rozostupovali.
„Pri Dumbledorovej brade, čo ste mu to urobili ?“ Persa Pomfreyová od ľaku pustila na zem celú fľašku kostirastu. Bola vnučkou vtedajšej školskej sestry. Dlhé fialkasté vlasy schované pod sesterským čepcom jej mimovoľne vstali dupkom.
„On zaútočil ako prvý, musel som sa brániť,“ informoval ju Tom, keď zložil nešťastníka na nemocničnú posteľ.
Dan jej odtisol ruky, keď sa ho pokúsila dotknúť. Celý čas hystericky jačal a bláznivo gúľal očami.
„Nerobte scény, pán Malfoy. Nič to nie je,“ natiahla sa za nejakou fľaštičkou a dôkladne mu potrela tvár.
„Zaklínadlá Polovičného Princa patria do čiernej mágie. Budem to musieť nahlásiť,“ zahundrala nahnevane a strčil Malfoyovi do úst lyžicu plnú nejakej páchnucej gebuziny. Persa vzala Danov prútik a prinútila ho vyvrhnúť predchádzajúce kúzlo.
„Riaditeľ veľmi prísne monitoruje používanie týchto zaklínadiel. Hneď ako s vami skončím pôjdete sa s ním osobne pozhovárať. Určite vám to neuškodí. Vy dvaja ho odprevadíte, akosi často sa dostávate do sporov.“
„Nič sme nespravili. To nie je spravodlivé,“ poznamenala Tifany.
Tom sa prudko nadýchol. Pohľad na krv mu nerobil dobre. Tá sladká vôňa mu pripomenula matkine telo odchádzajúce do večnosti. Zdesil sa sám seba. Ako mohol niečo také urobiť ? Nie je predsa taký krutý ako Malfoy. Sklonil sa k nemu a pomohol mu vstať.
„Odvediem ho do nemocničného krídla,“ povedal rozrušene.
„Idem s tebou, tento tu už potreboval poriadne dlho spraviť fasádu,“ poznamenala chladne. Malfoy jej začínal liezť na nervy. Mrzelo ju, že pokazil taký príjemný rozhovor. Odhodlane zdvihla tašku a napchala do nej Blacksabata.
„Ja umieram,“ jačal Dan a poriadne sa opieral o Toma. Všetci študenti sa pred nimi rozostupovali.
„Pri Dumbledorovej brade, čo ste mu to urobili ?“ Persa Pomfreyová od ľaku pustila na zem celú fľašku kostirastu. Bola vnučkou vtedajšej školskej sestry. Dlhé fialkasté vlasy schované pod sesterským čepcom jej mimovoľne vstali dupkom.
„On zaútočil ako prvý, musel som sa brániť,“ informoval ju Tom, keď zložil nešťastníka na nemocničnú posteľ.
Dan jej odtisol ruky, keď sa ho pokúsila dotknúť. Celý čas hystericky jačal a bláznivo gúľal očami.
„Nerobte scény, pán Malfoy. Nič to nie je,“ natiahla sa za nejakou fľaštičkou a dôkladne mu potrela tvár.
„Zaklínadlá Polovičného Princa patria do čiernej mágie. Budem to musieť nahlásiť,“ zahundrala nahnevane a strčil Malfoyovi do úst lyžicu plnú nejakej páchnucej gebuziny. Persa vzala Danov prútik a prinútila ho vyvrhnúť predchádzajúce kúzlo.
„Riaditeľ veľmi prísne monitoruje používanie týchto zaklínadiel. Hneď ako s vami skončím pôjdete sa s ním osobne pozhovárať. Určite vám to neuškodí. Vy dvaja ho odprevadíte, akosi často sa dostávate do sporov.“
„Nič sme nespravili. To nie je spravodlivé,“ poznamenala Tifany.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 42x
Nemilovaná II: IV. Nevraživosť
2. listopad 2006 | 13.59 | rubrika: Nemilovaná IID
„Ja z teba nemám strach. Neradím ti, aby si pokračoval v tých hnusných svinstvách,“ odvrkol chladne. V očiach sa mu zračil hnev. Neznášal, keď si z neho Dan robil posmech. Vedel, že niečo také mu asi nikdy nebude môcť odpustiť.
„Snáď s ňou nemáš také isté plány. Chceš mi snáď nahovoriť, že sa ti páči ? Je taká nevinná. To ťa priťahuje, však ?“ keď sa pokúsil vstať, surovo ho zatlačil späť na zem. Slizolinčania okolo neho utvorili tesný kruh.
„NECHAJ HO, MALFOY,“ vyhŕkla Tifany. Nebola si istá či je to dobrý nápad, ale už sa nemohla dívať na to, ako ho trápia. Nezniesla by to. Vyliezla spoza rohu s prútikom pripraveným na útok. Nemala však dostatočné množstvo vedomostí, aby ho mohla použiť.
„Uväzniť,“ vykríkol Dan. Cítila ako sa jej podlomili nohy. Silné povrazy sa okolo nej bolestivo ovinuli. Ledva vládala dýchať. Pyžama sa jej na niekoľkých miestach roztrhla.
„Jedine ja mám právo rozhodovať čo sa tu bude diať. Nemala by si sa zaplietať zo spodinou. Náš Tomík skoro ani nie je čarodejník. Má otca muklovského pekára a mamu zradkyňu krvi. Nemyslím si, že je pre teba vhodný. Zabudni naňho. Ja ťa môžem naučiť oveľa zaujímavejšie veci. On nepatrí do Slizolinu. Je to len obyčajný slab…“ Dan nestihol dokončiť vetu. Zboku ho do chrbta zasiahla zvláštna červená žiara. Tifany pocítila silu zaklínadla, aj keď sa jej nedotklo. Slizolinčania primrzli na mieste ako sochy.
Kúzlo, ktoré ju spútalo sa samo zrušilo. Dan ležal na zemi, vystretý ako sviečka a nemohol sa ani pohnúť. Blacksabat mu poriadne poškriabal ruku. Nepáčilo sa mu, že zaútočil na jeho paničku.
„Ako si to urobil ?“ opýtala sa vystrašene. Zrejme sa musel dostať k svojmu prútiku, keď sa slizolinčania dívali na ňu. V jeho očiach zbadala čosi ako zvláštny zelený záblesk.
„Ja neviem. Občas sa mi to stáva,“ odvetil pokojne. Zastrčil si prútik späť do vrecka. Tackavo prešiel okolo znehybnených spolužiakov. Brucho ho potom údere poriadne zabolelo.
„Nezačínaj si so mnou, Malfoy, lebo to trpko oľutuješ. Moji rodičia ťa nemusia zaujímať…“ niečo mu pošepol do ucha. Podľa toho, ako sa Dan zatváril spoznala, že to nebolo nič príjemné.
„Tom Craft, čo sa to tu deje ?“ začuli tlmený hlas.
„Nič dôležité, pani profesorka.“
Šéfka Slizolinskej fakulty Denisa Nateová neveriacky prekročila začarovaných slizolinčanov. Kvôli tomu, že bola nesmierne vychudnutá všetci žiaci ju tajne prezývali Kostra. Dlhé striebristo- plavé vlasy vrhali zvláštne matné svetlo. Tifany veľmi pripomenula vílu z rozprávkovej knižky. Na jej tvári sa roztiahol nepekný úškrn. Prezerala si začarovaných, akoby to boli nejaké exponáty v múzeu.
Pohľadom sa zastavila na sporo odetej Tifany, ktorá si nervózne pritláčala zvyšky pyžamy k telu. Taký trapas hneď v prvú noc na internáte vôbec neočakávala. Profesorka Nateová si ju pochybovačne premeriavala. Očervenela ako paradajka. Nebola schopná dostať zo seba ani jediné slovo.
„Pani profesorka, ja…no skrátka…“ nevedela koľko jej toho môže prezradiť. Malfoy by jej to určite poriadne vytmavil, keby sa ho odvážila z niečoho obviniť.
„Snáď s ňou nemáš také isté plány. Chceš mi snáď nahovoriť, že sa ti páči ? Je taká nevinná. To ťa priťahuje, však ?“ keď sa pokúsil vstať, surovo ho zatlačil späť na zem. Slizolinčania okolo neho utvorili tesný kruh.
„NECHAJ HO, MALFOY,“ vyhŕkla Tifany. Nebola si istá či je to dobrý nápad, ale už sa nemohla dívať na to, ako ho trápia. Nezniesla by to. Vyliezla spoza rohu s prútikom pripraveným na útok. Nemala však dostatočné množstvo vedomostí, aby ho mohla použiť.
„Uväzniť,“ vykríkol Dan. Cítila ako sa jej podlomili nohy. Silné povrazy sa okolo nej bolestivo ovinuli. Ledva vládala dýchať. Pyžama sa jej na niekoľkých miestach roztrhla.
„Jedine ja mám právo rozhodovať čo sa tu bude diať. Nemala by si sa zaplietať zo spodinou. Náš Tomík skoro ani nie je čarodejník. Má otca muklovského pekára a mamu zradkyňu krvi. Nemyslím si, že je pre teba vhodný. Zabudni naňho. Ja ťa môžem naučiť oveľa zaujímavejšie veci. On nepatrí do Slizolinu. Je to len obyčajný slab…“ Dan nestihol dokončiť vetu. Zboku ho do chrbta zasiahla zvláštna červená žiara. Tifany pocítila silu zaklínadla, aj keď sa jej nedotklo. Slizolinčania primrzli na mieste ako sochy.
Kúzlo, ktoré ju spútalo sa samo zrušilo. Dan ležal na zemi, vystretý ako sviečka a nemohol sa ani pohnúť. Blacksabat mu poriadne poškriabal ruku. Nepáčilo sa mu, že zaútočil na jeho paničku.
„Ako si to urobil ?“ opýtala sa vystrašene. Zrejme sa musel dostať k svojmu prútiku, keď sa slizolinčania dívali na ňu. V jeho očiach zbadala čosi ako zvláštny zelený záblesk.
„Ja neviem. Občas sa mi to stáva,“ odvetil pokojne. Zastrčil si prútik späť do vrecka. Tackavo prešiel okolo znehybnených spolužiakov. Brucho ho potom údere poriadne zabolelo.
„Nezačínaj si so mnou, Malfoy, lebo to trpko oľutuješ. Moji rodičia ťa nemusia zaujímať…“ niečo mu pošepol do ucha. Podľa toho, ako sa Dan zatváril spoznala, že to nebolo nič príjemné.
„Tom Craft, čo sa to tu deje ?“ začuli tlmený hlas.
„Nič dôležité, pani profesorka.“
Šéfka Slizolinskej fakulty Denisa Nateová neveriacky prekročila začarovaných slizolinčanov. Kvôli tomu, že bola nesmierne vychudnutá všetci žiaci ju tajne prezývali Kostra. Dlhé striebristo- plavé vlasy vrhali zvláštne matné svetlo. Tifany veľmi pripomenula vílu z rozprávkovej knižky. Na jej tvári sa roztiahol nepekný úškrn. Prezerala si začarovaných, akoby to boli nejaké exponáty v múzeu.
Pohľadom sa zastavila na sporo odetej Tifany, ktorá si nervózne pritláčala zvyšky pyžamy k telu. Taký trapas hneď v prvú noc na internáte vôbec neočakávala. Profesorka Nateová si ju pochybovačne premeriavala. Očervenela ako paradajka. Nebola schopná dostať zo seba ani jediné slovo.
„Pani profesorka, ja…no skrátka…“ nevedela koľko jej toho môže prezradiť. Malfoy by jej to určite poriadne vytmavil, keby sa ho odvážila z niečoho obviniť.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 43x
Nemilovaná II: III. Dcéra smrťožrúta
2. listopad 2006 | 13.58 | rubrika: Nemilovaná IID
Barty stratil pojem o čase. Všetko sa mu zlievalo dokopy. Zdalo sa mu, akoby ho niekto volal z veľkej diaľky… Cítil dotyk milovanej osoby, ktorý ho neúprosne viazal k ľudskému svetu. Iná desivá sila ho však nemilosrdne hnala do stavu absolútneho bezvedomia. Videl postavy v maskách. Začul chladný smiech, ktorý ho nechtiac rozochvel. Už vedel komu patrí… Zazrel mŕtvolne bledú tvár otca pár minút, predtým než ho zabil. Tie strašné spomienky zrazu vyplávali na povrch. Nebol nevinný a uvedomoval si neodvratnosť svojich činov…Sladká príchuť nevedomosti sa zmenila na horký blen.
„Barty, miláčik, nie…“ zhrozene zašepkala Vicky. Netušila, aký jed mu prenikol do krvi. Márne sa pokúšala nájsť niečo čo by mu pomohlo.
Bolo to zvláštne opäť počuť ako ho niekto nazval menom. Menom vraha, ktorý už nemôže odčiniť spáchané zločiny. Ako sa dá zmyť z rúk krv otca ? Je možné to niečím nahradiť ?
Točil sa v obludnom kruhu plnom obetí, ktoré naňho ukazovali prstom. V ušiach mu znel ich nárek a výkriky zlosti.
„Barty, miláčik, nie…“ zhrozene zašepkala Vicky. Netušila, aký jed mu prenikol do krvi. Márne sa pokúšala nájsť niečo čo by mu pomohlo.
Bolo to zvláštne opäť počuť ako ho niekto nazval menom. Menom vraha, ktorý už nemôže odčiniť spáchané zločiny. Ako sa dá zmyť z rúk krv otca ? Je možné to niečím nahradiť ?
Točil sa v obludnom kruhu plnom obetí, ktoré naňho ukazovali prstom. V ušiach mu znel ich nárek a výkriky zlosti.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 49x
Nemilovaná II: II. Osud klope na dvere
2. listopad 2006 | 13.57 | rubrika: Nemilovaná IID
Niečo však hrozivo zaprašťalo. Dvere sa prelomili na polovicu. Muž rýchlo siahol po prútiku. Sivastý záblesk zasiahol vysokého chlapa, ale nespôsobil mu žiadnu ujmu.
„Nie som zvyknutý dlho čakať. Nemysli si, že sa zabiješ a svoje tajomstvo si odnesieš do hrobu,“ zahrmel nepríjemne piskľavý hlas, ktorý vôbec nepasoval k tomu mohutnému telu. Bolo mu jasné, že ide toho istého polovičného obra, ktorí sa v jeho dome ukázal pred niekoľkými týždňami. Vytrhol mu z rúk nápoj a hodil ho o zem. Veľkou topánkou zašliapol niekoľkomesačnú prácu.
„Ja nič neviem. Som len obyčajný mrzák,“ rýchlo ustupoval pred zlovestnou postavou.
„Veď ty si spomenieš. Mám pre teba návrh, ak mi pomôžeš, vrátim ti spomienky. Budeš vedieť ako sa voláš a odkiaľ pochádzaš. Volám sa Gamar Golum a kedysi som bol tajným prostredníkom medzi obrami a temným pánom,“ snažil sa pôsobiť priateľsky, ale akosi sa mu to nedarilo.
„To mi nepomôže. Už nechcem viac trpieť. Pre mňa už všetko skončilo.“
„Chceš umrieť ? No dobre….“ Gamar mu prudko vrazil dýku do brucha. Muž zúfalo obomkol rukami tú tenkú striebornú vecičku. Zrútil sa na zem k jeho nohám.
„Ale bude to veľmi bolestivé,“ trpko sa zasmial pozorujúc zvíjajúce sa telo, pod ktorým začínala narastať mláka krvi. Vrhol pobavený pohľad na svoju obeť.
„Nie som zvyknutý dlho čakať. Nemysli si, že sa zabiješ a svoje tajomstvo si odnesieš do hrobu,“ zahrmel nepríjemne piskľavý hlas, ktorý vôbec nepasoval k tomu mohutnému telu. Bolo mu jasné, že ide toho istého polovičného obra, ktorí sa v jeho dome ukázal pred niekoľkými týždňami. Vytrhol mu z rúk nápoj a hodil ho o zem. Veľkou topánkou zašliapol niekoľkomesačnú prácu.
„Ja nič neviem. Som len obyčajný mrzák,“ rýchlo ustupoval pred zlovestnou postavou.
„Veď ty si spomenieš. Mám pre teba návrh, ak mi pomôžeš, vrátim ti spomienky. Budeš vedieť ako sa voláš a odkiaľ pochádzaš. Volám sa Gamar Golum a kedysi som bol tajným prostredníkom medzi obrami a temným pánom,“ snažil sa pôsobiť priateľsky, ale akosi sa mu to nedarilo.
„To mi nepomôže. Už nechcem viac trpieť. Pre mňa už všetko skončilo.“
„Chceš umrieť ? No dobre….“ Gamar mu prudko vrazil dýku do brucha. Muž zúfalo obomkol rukami tú tenkú striebornú vecičku. Zrútil sa na zem k jeho nohám.
„Ale bude to veľmi bolestivé,“ trpko sa zasmial pozorujúc zvíjajúce sa telo, pod ktorým začínala narastať mláka krvi. Vrhol pobavený pohľad na svoju obeť.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 41x
Nemilovaná II: I. Liek na osamelosť
2. listopad 2006 | 13.56 | rubrika: Nemilovaná IID
Rokfotský expres vyfúkol poriadny kúdol pary a vydal sa na cestu do vysnívanej školy čarov a kúzel. Tifany sa na poslednú chvíľu vyklonila z okna.
„Mami, nezabudni poriadne nakŕmiť Gerryho !“ požiadala ju. Trochu ju mrzelo, že nemôže vziať do Rokfortu svojho papagája. Odjakživa milovala zvieratá a len čo v obchode zbadala neposedného pestrofarebného vtáka, nedokázala odolať nutkaniu kúpiť ho. Takisto vlastnila aj pár bielych myší a jedného zatúlaného kocúra.
Blacksabat hlasno zamraučal a snažil sa dostať z košíka. Tifany ho opatrne vzala na ruky a nežne ho pohladila po zamatovom chrbte. Vždy strašne vystrájal, keď sa ocitol v tesnom priestore.
„Neboj sa. Celý náš zverinec na teba bude netrpezlivo čakať,“ veselo poznamenala Vicky. Vo vnútri však pociťovala obrovský smútok. Ešte nikdy nebola od svojej dcéry odlúčená na takú dlhú dobu. Bez nej bude byt taký tmavý a pustý. Obloha sa zatiahla. Na jej vlasy začali pomaly dopadať kvapky dažďa. Nemotorne vystrela pestrofarebný dáždnik.
Tifany netušila, že Barty Crouch bol jej otcom. Vicky zatiaľ nenašla odvahu porozprávať jej celú pravdu. Jej dcéra si myslela, že jej otec sa volal Tim Sledge a zomrel pri nejakom pracovnom úraze. Vicky čarovala len veľmi zriedkavo. Snažila sa vyhýbať všetkému čo malo niečo spoločné s mágiou. Asi ťažko by niekomu na ministerstve vysvetlila, že predtým bola domácim škriatkom a svoju terajšiu podobu získala vďaka krvi Temného pána. Ľudia by to nikdy nepochopili…Všetko sa však zmenilo, keď došiel list z Rokfortu. Tifany sa jej priznala, že občas sa okolo nej dejú zvláštne veci. Vtedy Vicky musela pripustiť, že jej dcéra je čarodejnica. Chodila s ňou po obchodoch a rozprávala jej o veľkom krásnom hrade plnom záhad a tajomstiev…
Rokfortský expres sa pohol. Rodičia a príbuzní sa začali pomaly rozchádzať. Vicky netrpezlivo žmolila v rukách nejaký lístok. Nebola si istá či je rozumné jatriť staré rany. Čo ak to nie je pravda ? Všetci predsa vravia, že je to nezmysel. Ešte nikto nezlomil moc dementorov.
Vicky, musíš tam ísť. Teraz už nemôžeš cúvnuť. Sníva sa ti o ňom. Vieš, že ťa potrebuje. V duchu si dodávala odvahu.
Zamiešala sa do davu ľudí. Ešte raz očami prebehla adresu. Odhodlane vykročila po zablatenom chodníku. Nech sa stane, čo sa má stať.
„Mami, nezabudni poriadne nakŕmiť Gerryho !“ požiadala ju. Trochu ju mrzelo, že nemôže vziať do Rokfortu svojho papagája. Odjakživa milovala zvieratá a len čo v obchode zbadala neposedného pestrofarebného vtáka, nedokázala odolať nutkaniu kúpiť ho. Takisto vlastnila aj pár bielych myší a jedného zatúlaného kocúra.
Blacksabat hlasno zamraučal a snažil sa dostať z košíka. Tifany ho opatrne vzala na ruky a nežne ho pohladila po zamatovom chrbte. Vždy strašne vystrájal, keď sa ocitol v tesnom priestore.
„Neboj sa. Celý náš zverinec na teba bude netrpezlivo čakať,“ veselo poznamenala Vicky. Vo vnútri však pociťovala obrovský smútok. Ešte nikdy nebola od svojej dcéry odlúčená na takú dlhú dobu. Bez nej bude byt taký tmavý a pustý. Obloha sa zatiahla. Na jej vlasy začali pomaly dopadať kvapky dažďa. Nemotorne vystrela pestrofarebný dáždnik.
Tifany netušila, že Barty Crouch bol jej otcom. Vicky zatiaľ nenašla odvahu porozprávať jej celú pravdu. Jej dcéra si myslela, že jej otec sa volal Tim Sledge a zomrel pri nejakom pracovnom úraze. Vicky čarovala len veľmi zriedkavo. Snažila sa vyhýbať všetkému čo malo niečo spoločné s mágiou. Asi ťažko by niekomu na ministerstve vysvetlila, že predtým bola domácim škriatkom a svoju terajšiu podobu získala vďaka krvi Temného pána. Ľudia by to nikdy nepochopili…Všetko sa však zmenilo, keď došiel list z Rokfortu. Tifany sa jej priznala, že občas sa okolo nej dejú zvláštne veci. Vtedy Vicky musela pripustiť, že jej dcéra je čarodejnica. Chodila s ňou po obchodoch a rozprávala jej o veľkom krásnom hrade plnom záhad a tajomstiev…
Rokfortský expres sa pohol. Rodičia a príbuzní sa začali pomaly rozchádzať. Vicky netrpezlivo žmolila v rukách nejaký lístok. Nebola si istá či je rozumné jatriť staré rany. Čo ak to nie je pravda ? Všetci predsa vravia, že je to nezmysel. Ešte nikto nezlomil moc dementorov.
Vicky, musíš tam ísť. Teraz už nemôžeš cúvnuť. Sníva sa ti o ňom. Vieš, že ťa potrebuje. V duchu si dodávala odvahu.
Zamiešala sa do davu ľudí. Ešte raz očami prebehla adresu. Odhodlane vykročila po zablatenom chodníku. Nech sa stane, čo sa má stať.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 53x