darklady
"Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné." (Exupéry, Malý princ) Tento blog je zameraný hlavne na fanfiction HP, ale nájdu sa tu aj moje poviedky s mojimi originálnymi postavami. Prajem príjemné čítanie.
V zajatí snov:VIII. Milenka ?
6. prosinec 2006 | 16.56 | rubrika: V zajatí snovD
Dosť nepríjemnú debatu prerušili klepot podpätkov. Po zaklopaní do miestnosti vstúpila mladá tmavovláska s plnoštíhlou postavou. Bola to Jojina najlepšia priateľka Helga. Vlastnila kaderníctvo, ktoré sa nachádzalo na samom konci ulice. Bola vášnivou čitateľkou romantických románov, preto jej kroky takmer vždy smerovali do knižnice.
„Ahoj, Jozefína. Chcela by som vrátiť pár kníh,“ odvetila
„Ahoj, Jozefína. Chcela by som vrátiť pár kníh,“ odvetila
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 54x
Noc temných III: 3. kapitola Smrtihlav
5. prosinec 2006 | 19.29 | rubrika: Noc temných IIID
Draco nešťastne zaúpel : „Nie, prosím !“ Stvorenie ho pevne pripútalo k náhrobku. Nevládal sa ani hnúť. Zmocnila sa ho letargia. Pred očami mu tancovali zahmlené tiene..
Čím viac krvi vypil, tým viac sily získaval. Postupne rástol a nadobúdal ľudské tvary.
„Ste Lord Voldemort ?“
Smädné pery sa konečne odtiahli od jeho ruky, cítil ako ju oblizol nejaký drsný jazyk. Rana sa zacelila. Draco si k sebe pritískal Zabudnutý almanach. Cítil sa veľmi slabý. Tá vec z neho vysala aj trochu životnej energie.
„Tak ste…alebo nie ste ?“ V sarkofágu stále ležalo telo…Vydýchol si. Nemôže to byť ON.
„Som viac, oveľa viac. Som tvor čo nemá matku…Pochádzam z tej najhlbšej temnoty…Moje meno musíš poznať, ak mi chceš dať úlohu.“
„Meno ? Ja ho nepoznám.“
„Ja nie som. Nežijem ani nedýcham. Som koncentrované zlo… a tebe radím, aby si vyslovil moje meno, inak sa budem pokračovať v hodovaní…“
Draco vytiahol prútik : „AVADA KEDAVRA“ Tieň otvoril ústa, zelené svetlo sa v nich stratilo ako chlieb v peci.
„Neživý sa nedá zabiť.“
Naklonil sa nad neho a opäť ho nežne uhryzol. „Chutilo mi to, ale chcem viac. Mňa s tou smiešnou paličkou nezastavíš. Ja sa bojím len dvoch vecí na tomto svete a ani jednu z nich nevlastníš.“
Draco zazrel nápis vyrytý do obalu.
„Ty si Smrtihlav !“ zreval z posledných síl. Postava sa oblizla a sklamane ho postavila na nohy.
„Teraz si môžeš žiadať všetko čo ťa napadne. Splním každé tvoje želanie…“ Smrtihlav ponížene sklonil hlavu. Samozrejme, že to urobí, ale nebude to zadarmo.
„Naozaj dokážeš všetko ?“
„No neviem vzkriesiť mŕtveho, ale inak ma môžeš požiadať o čokoľvek.“
„Chcem aby si uniesol…“
Čím viac krvi vypil, tým viac sily získaval. Postupne rástol a nadobúdal ľudské tvary.
„Ste Lord Voldemort ?“
Smädné pery sa konečne odtiahli od jeho ruky, cítil ako ju oblizol nejaký drsný jazyk. Rana sa zacelila. Draco si k sebe pritískal Zabudnutý almanach. Cítil sa veľmi slabý. Tá vec z neho vysala aj trochu životnej energie.
„Tak ste…alebo nie ste ?“ V sarkofágu stále ležalo telo…Vydýchol si. Nemôže to byť ON.
„Som viac, oveľa viac. Som tvor čo nemá matku…Pochádzam z tej najhlbšej temnoty…Moje meno musíš poznať, ak mi chceš dať úlohu.“
„Meno ? Ja ho nepoznám.“
„Ja nie som. Nežijem ani nedýcham. Som koncentrované zlo… a tebe radím, aby si vyslovil moje meno, inak sa budem pokračovať v hodovaní…“
Draco vytiahol prútik : „AVADA KEDAVRA“ Tieň otvoril ústa, zelené svetlo sa v nich stratilo ako chlieb v peci.
„Neživý sa nedá zabiť.“
Naklonil sa nad neho a opäť ho nežne uhryzol. „Chutilo mi to, ale chcem viac. Mňa s tou smiešnou paličkou nezastavíš. Ja sa bojím len dvoch vecí na tomto svete a ani jednu z nich nevlastníš.“
Draco zazrel nápis vyrytý do obalu.
„Ty si Smrtihlav !“ zreval z posledných síl. Postava sa oblizla a sklamane ho postavila na nohy.
„Teraz si môžeš žiadať všetko čo ťa napadne. Splním každé tvoje želanie…“ Smrtihlav ponížene sklonil hlavu. Samozrejme, že to urobí, ale nebude to zadarmo.
„Naozaj dokážeš všetko ?“
„No neviem vzkriesiť mŕtveho, ale inak ma môžeš požiadať o čokoľvek.“
„Chcem aby si uniesol…“
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (3x)
| přečteno: 86x
Nemilovaná II: XIII Príchuť prvého bozku
4. prosinec 2006 | 18.40 | rubrika: Nemilovaná IID
Tifany a Tom si vymenili udivené pohľady. Ani jednému z nich sa ten prútik nezdal nijak výnimočný. Jedine Orgen škaredo zazeral na svojho spoločníka. Nechápal čo tým chce dosiahnuť. Keď sa pokúsil opäť namietať, hlas sa mu zasekol v hrdle a nemohol nič povedať. Neprítomne si prešiel rukou po krku.
„Výborná voľba. Tento prútik vám bude určite veľmi dobre slúžiť,“ Ollivander okamžite prebral velenie. Úhľadne ho zabalil a po zaplatení odovzdal Tomovi.
„Obaja boli hrozne čudní,“ skonštatovala Tifany, keď sa opäť ocitli na ulici.
„Nečudujem sa, že Ollivander nie je celkom v poriadku. Smrťožrúti mu museli dať riadne zabrať. Niekoľko rokov bol v ich zajatí. Po porážke Voldemorta ho našli zavretého v nejakých pivničných priestoroch,“ dodal Tom.
Niektorí okoloidúci sa mimovoľne striasli, keď začuli s akou ľahkosťou vyslovil meno Temného pána. Málokto sa odvážil ho nazvať menom. Napriek tomu, že prešlo mnoho rokov, ľudia pociťovali strach a rešpekt pred touto temnou stránkou minulosti.
„Pôjdeme sa najesť. Od rána si nemala nič v ústach,“ rýchlo zmenil tému, keď videl ako zhrozene sa zatvárila.
Zamierili do deravého kotlíka, kde sa mali stretnúť s riaditeľom. Tom objednal veľmi chutnú polievku a nejaké sladké pečivo.
Tifany však odmietavo pokrútila hlavou. Vôbec nemala chuť na jedlo. Nemohla prestať myslieť na mamu uväznenú tými zdivočenými beštiami.
„Pokiaľ to aspoň neochutnáš kamoška, budem ťa musieť za trest pobozkať,“ pošepkal jej do ucha Tom. V očiach mu zaihrali šibalské iskričky. Zdalo sa, že si len robí žarty.
„Môžeš to pokojne…“ nestihla dokončiť vetu. Neočakávala, že naozaj splní svoje „hrozby“. Keď sa ich pery spojili, oči sa jej od úžasu rozšírili. Bol to ešte istým spôsobom detský a nevinný bozk, napriek tomu pocítila túžbu, aby pokračoval. Nechcela mu to však dať najavo.
„Neruším ? “ nad nimi sa týčil Severus Snape.
„Ech, prepáčte, pán riaditeľ,“ Tifany sa rýchlo odlepila od Toma a začala jesť, aby zakryla rozpaky. Líca jej horeli a lyžičkou ledva trafila do taniera.
Snape na rukách však držal malého chlapčeka, ktorý ho mierne poťahoval za vlasy. Zúrivo odsunul drobnú rúčku. Podľa svetlých vláskov a povýšeneckého výrazu, ktorým to dieťa disponovalo im bolo jasné, že je to jeden z Danových bratov. Ten druhý sedel na hračkárskej metle a práve nešťastnou náhodou vrazil do susedného stola.
„Povedzte vášmu synovi, aby nerušil zákazníkov,“ upozornil ho barman.
„To nie je môj syn,“ jedovato odvrkol Snape. Neobratne stiahol malého z metly a donútil ho sadnúť si k stolu.
Tom ledva premáhal smiech. Zdalo sa, že Snape ako „otec“ priveľmi nezabodoval.
„Veľmi vám to pristane, pán riaditeľ. Neplánujete náhodou aj vlastné deti ?“ mierne ho podpichol Tom. Poriadne mu šlo na nervy akých spolubývajúcich mu nanútil , preto si nemohol nechať ujsť takú príležitosť. Každý piatok mu dokonca nariadil doučovanie.
Snape sa práve chystal na poriadne drsnú odpoveď. Zazrel však Draca schádzať po schodoch.
„Severus, odkedy robíš opatrovateľku ?“ nechápavo sa spýtal Malfoy. Nemal tušenia aká tragédia poznačila jeho dom.
„Mlč, Draco. Radšej ma neprovokuj. Tých tvojich nevychovaných deciek mám už akurát dosť. Tvoja žena je totiž mŕtva a ostali ste bez strechy nad hlavou. To by ťa malo trápiť,“ Snape mu rozpovedal všetko, čo sa dozvedel o útoku smťožrútov.
„Som rád, že si na nich dohliadol, Severus. Neskôr ti to určite vynahradím. Poď do mojej izby. Chcem ti niečo ukázať.“
„Výborná voľba. Tento prútik vám bude určite veľmi dobre slúžiť,“ Ollivander okamžite prebral velenie. Úhľadne ho zabalil a po zaplatení odovzdal Tomovi.
„Obaja boli hrozne čudní,“ skonštatovala Tifany, keď sa opäť ocitli na ulici.
„Nečudujem sa, že Ollivander nie je celkom v poriadku. Smrťožrúti mu museli dať riadne zabrať. Niekoľko rokov bol v ich zajatí. Po porážke Voldemorta ho našli zavretého v nejakých pivničných priestoroch,“ dodal Tom.
Niektorí okoloidúci sa mimovoľne striasli, keď začuli s akou ľahkosťou vyslovil meno Temného pána. Málokto sa odvážil ho nazvať menom. Napriek tomu, že prešlo mnoho rokov, ľudia pociťovali strach a rešpekt pred touto temnou stránkou minulosti.
„Pôjdeme sa najesť. Od rána si nemala nič v ústach,“ rýchlo zmenil tému, keď videl ako zhrozene sa zatvárila.
Zamierili do deravého kotlíka, kde sa mali stretnúť s riaditeľom. Tom objednal veľmi chutnú polievku a nejaké sladké pečivo.
Tifany však odmietavo pokrútila hlavou. Vôbec nemala chuť na jedlo. Nemohla prestať myslieť na mamu uväznenú tými zdivočenými beštiami.
„Pokiaľ to aspoň neochutnáš kamoška, budem ťa musieť za trest pobozkať,“ pošepkal jej do ucha Tom. V očiach mu zaihrali šibalské iskričky. Zdalo sa, že si len robí žarty.
„Môžeš to pokojne…“ nestihla dokončiť vetu. Neočakávala, že naozaj splní svoje „hrozby“. Keď sa ich pery spojili, oči sa jej od úžasu rozšírili. Bol to ešte istým spôsobom detský a nevinný bozk, napriek tomu pocítila túžbu, aby pokračoval. Nechcela mu to však dať najavo.
„Neruším ? “ nad nimi sa týčil Severus Snape.
„Ech, prepáčte, pán riaditeľ,“ Tifany sa rýchlo odlepila od Toma a začala jesť, aby zakryla rozpaky. Líca jej horeli a lyžičkou ledva trafila do taniera.
Snape na rukách však držal malého chlapčeka, ktorý ho mierne poťahoval za vlasy. Zúrivo odsunul drobnú rúčku. Podľa svetlých vláskov a povýšeneckého výrazu, ktorým to dieťa disponovalo im bolo jasné, že je to jeden z Danových bratov. Ten druhý sedel na hračkárskej metle a práve nešťastnou náhodou vrazil do susedného stola.
„Povedzte vášmu synovi, aby nerušil zákazníkov,“ upozornil ho barman.
„To nie je môj syn,“ jedovato odvrkol Snape. Neobratne stiahol malého z metly a donútil ho sadnúť si k stolu.
Tom ledva premáhal smiech. Zdalo sa, že Snape ako „otec“ priveľmi nezabodoval.
„Veľmi vám to pristane, pán riaditeľ. Neplánujete náhodou aj vlastné deti ?“ mierne ho podpichol Tom. Poriadne mu šlo na nervy akých spolubývajúcich mu nanútil , preto si nemohol nechať ujsť takú príležitosť. Každý piatok mu dokonca nariadil doučovanie.
Snape sa práve chystal na poriadne drsnú odpoveď. Zazrel však Draca schádzať po schodoch.
„Severus, odkedy robíš opatrovateľku ?“ nechápavo sa spýtal Malfoy. Nemal tušenia aká tragédia poznačila jeho dom.
„Mlč, Draco. Radšej ma neprovokuj. Tých tvojich nevychovaných deciek mám už akurát dosť. Tvoja žena je totiž mŕtva a ostali ste bez strechy nad hlavou. To by ťa malo trápiť,“ Snape mu rozpovedal všetko, čo sa dozvedel o útoku smťožrútov.
„Som rád, že si na nich dohliadol, Severus. Neskôr ti to určite vynahradím. Poď do mojej izby. Chcem ti niečo ukázať.“
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 41x
VII. Tŕň v srdci
3. prosinec 2006 | 11.05 | rubrika: V zajatí snovD
Na chvíľu sa medzi čarodejníkmi rozhostilo hrobové ticho. Joja cítila ako jej srdce silno poskočilo v hrudi. Každý úder vnímala ako potvrdenie jeho slov. Pristúpil k mladej čarodejnici, ktorá stála neďaleko nej. Mala dlhé nebesky modré šaty, svetlé vlasy zvýrazňovali jemnú alabastrovo bielu pokožku. Odvážne hľadela na očí svojho nepriateľa.
Joja sa inštinktívne oprela o Garapoda. Oči jej
Joja sa inštinktívne oprela o Garapoda. Oči jej
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1.5 (2x)
| přečteno: 58x
XII. kapitola Každý prútik si vyberá svojho čarode
2. prosinec 2006 | 15.44 | rubrika: Nemilovaná IID
Na perách pocítila nechcený bozk. Nebol násilnícky, ale napriek tomu ju to pobúrilo.
„Neboj sa, nechcem ti ublížiť,“ zašepkal zastretým hlasom. Nedokázal odolať takému „lákadlu“.
„Radím vám, aby ste ma okamžite nechali odísť, Malfoy,“ vyštekla zlostne, keď sa jej začal až príliš dôverne dotýkať. Cítila sa hrozne ponížená, akoby bola vecou, ktorú si môže ktokoľvek zobrať.
„Volaj ma Draco,“ zašepkal nežne. Pritiahol si ju bližšie k sebe. To však nemal robiť. Ambra mu uštedrila poriadny kopanec do najcitlivejšej časti tela. Konečne vzala do rúk šaty a vytiahla z nich prútik. Draco ju však predbehol, bol zvyknutý na bolesť. Počas služby u Temného pána si jej užil viac než dosť.
„Petrificus totalus,“ zreval podráždene. Klesla na zem meravá ako doska.
„Ambra, si tam ?“ Judy sa akosi nepozdávalo, že jej kamarátka už tak dlho trčí v kúpeľni.
„Neopováž sa kričať, maličká,“ pošepol jej do ucha. Zrušil kliatbu, ale prútikom jej stále mieril na hlavu. Ambra sa rýchlo obliekla. Dvere sa začali pomaly otvárať. Draco pootočil jeden z kohútikov. Na konci miestnosti odhalil tajný vchod. Draco ju opatrne vtisol dovnútra. Začala poriadne vystrájať, ledva ju udržal.
„To je zvláštne, kam sa podela ?“ Judy zazrela mokré stopy na dlážke, viedli však k jednej zo stien.
„Neboj sa, nechcem ti ublížiť,“ zašepkal zastretým hlasom. Nedokázal odolať takému „lákadlu“.
„Radím vám, aby ste ma okamžite nechali odísť, Malfoy,“ vyštekla zlostne, keď sa jej začal až príliš dôverne dotýkať. Cítila sa hrozne ponížená, akoby bola vecou, ktorú si môže ktokoľvek zobrať.
„Volaj ma Draco,“ zašepkal nežne. Pritiahol si ju bližšie k sebe. To však nemal robiť. Ambra mu uštedrila poriadny kopanec do najcitlivejšej časti tela. Konečne vzala do rúk šaty a vytiahla z nich prútik. Draco ju však predbehol, bol zvyknutý na bolesť. Počas služby u Temného pána si jej užil viac než dosť.
„Petrificus totalus,“ zreval podráždene. Klesla na zem meravá ako doska.
„Ambra, si tam ?“ Judy sa akosi nepozdávalo, že jej kamarátka už tak dlho trčí v kúpeľni.
„Neopováž sa kričať, maličká,“ pošepol jej do ucha. Zrušil kliatbu, ale prútikom jej stále mieril na hlavu. Ambra sa rýchlo obliekla. Dvere sa začali pomaly otvárať. Draco pootočil jeden z kohútikov. Na konci miestnosti odhalil tajný vchod. Draco ju opatrne vtisol dovnútra. Začala poriadne vystrájať, ledva ju udržal.
„To je zvláštne, kam sa podela ?“ Judy zazrela mokré stopy na dlážke, viedli však k jednej zo stien.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 75x
2. kapitola Spolok štyroch, znesvätenie
30. listopad 2006 | 19.31 | rubrika: Noc temných IIID
Zúfalo mu vychmatla prútik z ruky. Ešte raz si ho poriadne poprezerala.
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
„Robíš si zo mňa žarty ?“
„Nie, prisahám zlatko. Má tridsaťštyri a štvrť centimetra, vnútro tvorí pero vtáka fénixa…Na ministerstve majú odložený jeden z prútikov, ktoré našli na mieste súboja, bol prelomený napoly a podľa všetkého je to Harryho prútik. Keď testovali tento prútik a prinútili ho vyvrhnúť predošlé kúzla po celom átriu lietali Voldemortove obete, bolo ich tak veľa, že to museli celé prerušiť…Dokonca sa medzi nimi našiel aj kocúr …Horko-ťažko mi ho dali, ale tým to neskončilo, prídu sem a budú ho vypočúvať…“
„On nechce hovoriť. Nikomu nedôveruje, dokonca ani nám dvom. Vraj máme ísť domov a nechať ho na pokoji.“ Hermiona skrúšene padla Ronovi do náručia.
„Len pokoj drahá, všetko sa vyrieši. Možno to nejako súvisí s tým prútikom..“ Nežne ju pohladil po vlnistých vlasoch.
komentáře (2) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 103x
Nemilovaná II: XI. kapitola Stretnutie
28. listopad 2006 | 19.53 | rubrika: Nemilovaná IID
„To prejde,“ zamumlal nesústredene. Netušil čo to má znamenať. Temné znamenie mu už dávno nespôsobilo takú strašnú bolesť. Mal pocit, akoby ho trestal samotný Voldemort. Ledva sa pozviechal zo zeme.
Nell Malfoyová ho láskyplne pobozkala na pery. Vždy ju nesmierne priťahoval a po čase sa do ňho zaľúbila. On však ostal voči jej citom absolútne chladný. Nedovolil jej získať si jeho srdce. Stále jej pripomínal, že to bolo dohodnuté manželstvo, ktoré slúži len na zabezpečenie čistokrvných potomkov.
„Musím ísť späť na Rokfort. Mám taký pocit, že Severus predo mnou tají niečo veľmi dôležité,“ odvetil nesústredene.
Nell Malfoyová ho láskyplne pobozkala na pery. Vždy ju nesmierne priťahoval a po čase sa do ňho zaľúbila. On však ostal voči jej citom absolútne chladný. Nedovolil jej získať si jeho srdce. Stále jej pripomínal, že to bolo dohodnuté manželstvo, ktoré slúži len na zabezpečenie čistokrvných potomkov.
„Musím ísť späť na Rokfort. Mám taký pocit, že Severus predo mnou tají niečo veľmi dôležité,“ odvetil nesústredene.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 0.00 (0x)
| přečteno: 50x
Noc temnýchIII: 1. kapitola Návrat vyvoleného
28. listopad 2006 | 17.40 | rubrika: Noc temných IIID
„Príd odpusť mi, príď vráť mi sny…“ Harry sa započúval do piesne vychádzajúcej zo starého rádia, ktoré stálo na pulte v útulku svätej Jozefíny. Vrhol lačný pohľad na tanier plný hrachovej polievky. Hlad ho zahnal na toto spoľahlivé miesto, kde dávali ľuďom na jesť a nekládli im zbytočné otázky. Zamieril k dverevenú stolu čo najďalej od ostatných. Nechcel s nikým hovoriť. Prešlo už veľa rokov od posledného boja. Ani sám nevedel ako dlho sa túla po uliciach…Unavene klesol na chatrnú stoličku, rukou si pošúchal hrudník. Rana, ktorú utŕžil minulý týždeň bola ešte stále bolestivá… Siahol po lyžičke a priložil si ju k ústam…
„Harry, kamoš už si sa tu dlho neukázal ?“ Eddie Block si k nemu prisadol. Spoznal ho ihneď aj keď bol špinavý a tvár mal zakrytú šatkou. Jeho kačacia chôdza a prepitý hlas ho vždy prezradili, nech sa snažil akokoľvek. Harry mu tentoraz nevenoval pozornosť…Musel si priznať, že ho má rád a je mu ľúto, že pri jednom nešťastnom incidente spojenom so smťožrútmi mu ostali na tváry škaredé popáleniny…Kládol si to za vinu a on vedel prečo…
Chcel mu povedať, že oslovenie Harry ani kamoš nepovažuje za vhodné.
Keby si vedel…tak by si sa so mnou ani nepúšťal do reči…keby si vedel…
Proti svoje vôli mu odpovedal : „Nemal som čas. Nejakí ľudia zase začali snoriť…musel som sa ukryť.“
Horšie bolo, že smrťožrúti ma našli…
Eddie odsunul stoličku a sadol si k nemu.
„Nikdy si mi nepovedal, aké je tvoje priezvisko ? “
„Ak tu chceš sedieť, láskavo zahas tú cigaretu čo ti trčí z úst, pripomínaš mi Mundungusa Fletchera.“ úplne igoroval jeho otázku. Priezvisko ? Na čo by ho mal poznať. Veď ani tým si nie je úplne istý…
„Niekedy vieš, byť riadne presvedčivý,“ unavene zatiahol Eddie a poslúchol ho. Občas v jeho očiach postrehol skrytú hrozbu.
„Ten Mund…neviem čo bol tvoj otec ?“
Harry pokrútil hlavou. No určite, to by som dopadol.
„Nehnevaj sa nechcem vyzvedať, ale si taký zvláštny človek. Nevyzeráš ako jeden z nás. Nie si ani túlák, ani zlodej a zachránil si mi život…Prečo nejdeš za svojou rodinou ? Ak chceš pomôžem ti ich nájsť.“
Zdvihol pohľad od taniera a pochybovačne si premeral svojho priateľa.
„Ja sa nemôžem vrátiť späť…“ Koľko pravdy boli v tých jeho slovách. V ušiach mu zaznel Dumbledorov hlas : „ Sú aj veci, ktoré sú horšie ako smrť..“ Striasol sa. Nie nesmie premýšľať o minulosti…
„Počuj, tuším ti spod kabáta trčí nejaká drevená vec.“
Harry si zasunul prútik hlbšie do vrecka. Stále ho mal pri sebe. Istým spôsobom ostal čarodejníkom. Dokázal ho použiť, keď niekto potreboval jeho pomoc. Niekedy však ani to nešlo. Na neodpustiteľné kliatby mohol rovno zabudnúť. Keď ho napadli smrťožrúti pokúšal sa jednu použiť, ale nešlo to…smiali sa mu…Kto by to bol povedal, že sa mu raz budú posmievať ?
„To je len kúsok dreva,“ zahundral rozrušene. Kedže ho zvnútra niečo blokovalo a zambraňovalo mu to čarovať kedy sa mu zachcelo, musel si zvyknúť žiť ako mukel. To bola ďalšia nepríjemná záležitosť.
„Ach, tak už som sa začínal obávať, čo predo mnou skrývaš. Prosím ťa, maj rozum. Si taký mladý, chcem ti pomôcť…“
„Musím ísť, ale rád som si s tebou pokecal.“ Nemohol to zniesť. Reči o rodine ho privádzali do zúfalstva.
Zrazu zbadal niečo čo ho veľmi rozrušilo. K jeho stolu si prisadli dve známe tváre.
„Harry, konečne sme ťa našli !“ Zvolala Hermiona a vrhla sa mu okolo krku. Chvíľu ju zmätene držal.
„Kde si sa zašil ? Všetci ťa už hrozne dlho hľadajú,“ Dospelý Ron nevychádzal z údivu. Jeho manželka ho prehovorila, aby preverili chýry, že sa pohybuje v tejto lokalite. Najprv tomu neveril, chcel jej len urobiť radosť, ale teraz keď stáli pri ňom…hlas mu od radosti preskakoval.
„Nie, ja nemôžem,“ Opatrne sa od nej odtiahol. „Nemali ste…nemali…ja nie som ten istý Harry…ja nie to on…nemôžem…nechcem…ja nie…“
Rana sa mu pri tom prudkom pohybe otvorila...Zaplavila ho bolesť. Cítil ako mu cez kabát presakuje krv.
„On je zranený,“ začul kričať ženský hlas. Potom upadol do bezvedomia.
„Harry, kamoš už si sa tu dlho neukázal ?“ Eddie Block si k nemu prisadol. Spoznal ho ihneď aj keď bol špinavý a tvár mal zakrytú šatkou. Jeho kačacia chôdza a prepitý hlas ho vždy prezradili, nech sa snažil akokoľvek. Harry mu tentoraz nevenoval pozornosť…Musel si priznať, že ho má rád a je mu ľúto, že pri jednom nešťastnom incidente spojenom so smťožrútmi mu ostali na tváry škaredé popáleniny…Kládol si to za vinu a on vedel prečo…
Chcel mu povedať, že oslovenie Harry ani kamoš nepovažuje za vhodné.
Keby si vedel…tak by si sa so mnou ani nepúšťal do reči…keby si vedel…
Proti svoje vôli mu odpovedal : „Nemal som čas. Nejakí ľudia zase začali snoriť…musel som sa ukryť.“
Horšie bolo, že smrťožrúti ma našli…
Eddie odsunul stoličku a sadol si k nemu.
„Nikdy si mi nepovedal, aké je tvoje priezvisko ? “
„Ak tu chceš sedieť, láskavo zahas tú cigaretu čo ti trčí z úst, pripomínaš mi Mundungusa Fletchera.“ úplne igoroval jeho otázku. Priezvisko ? Na čo by ho mal poznať. Veď ani tým si nie je úplne istý…
„Niekedy vieš, byť riadne presvedčivý,“ unavene zatiahol Eddie a poslúchol ho. Občas v jeho očiach postrehol skrytú hrozbu.
„Ten Mund…neviem čo bol tvoj otec ?“
Harry pokrútil hlavou. No určite, to by som dopadol.
„Nehnevaj sa nechcem vyzvedať, ale si taký zvláštny človek. Nevyzeráš ako jeden z nás. Nie si ani túlák, ani zlodej a zachránil si mi život…Prečo nejdeš za svojou rodinou ? Ak chceš pomôžem ti ich nájsť.“
Zdvihol pohľad od taniera a pochybovačne si premeral svojho priateľa.
„Ja sa nemôžem vrátiť späť…“ Koľko pravdy boli v tých jeho slovách. V ušiach mu zaznel Dumbledorov hlas : „ Sú aj veci, ktoré sú horšie ako smrť..“ Striasol sa. Nie nesmie premýšľať o minulosti…
„Počuj, tuším ti spod kabáta trčí nejaká drevená vec.“
Harry si zasunul prútik hlbšie do vrecka. Stále ho mal pri sebe. Istým spôsobom ostal čarodejníkom. Dokázal ho použiť, keď niekto potreboval jeho pomoc. Niekedy však ani to nešlo. Na neodpustiteľné kliatby mohol rovno zabudnúť. Keď ho napadli smrťožrúti pokúšal sa jednu použiť, ale nešlo to…smiali sa mu…Kto by to bol povedal, že sa mu raz budú posmievať ?
„To je len kúsok dreva,“ zahundral rozrušene. Kedže ho zvnútra niečo blokovalo a zambraňovalo mu to čarovať kedy sa mu zachcelo, musel si zvyknúť žiť ako mukel. To bola ďalšia nepríjemná záležitosť.
„Ach, tak už som sa začínal obávať, čo predo mnou skrývaš. Prosím ťa, maj rozum. Si taký mladý, chcem ti pomôcť…“
„Musím ísť, ale rád som si s tebou pokecal.“ Nemohol to zniesť. Reči o rodine ho privádzali do zúfalstva.
Zrazu zbadal niečo čo ho veľmi rozrušilo. K jeho stolu si prisadli dve známe tváre.
„Harry, konečne sme ťa našli !“ Zvolala Hermiona a vrhla sa mu okolo krku. Chvíľu ju zmätene držal.
„Kde si sa zašil ? Všetci ťa už hrozne dlho hľadajú,“ Dospelý Ron nevychádzal z údivu. Jeho manželka ho prehovorila, aby preverili chýry, že sa pohybuje v tejto lokalite. Najprv tomu neveril, chcel jej len urobiť radosť, ale teraz keď stáli pri ňom…hlas mu od radosti preskakoval.
„Nie, ja nemôžem,“ Opatrne sa od nej odtiahol. „Nemali ste…nemali…ja nie som ten istý Harry…ja nie to on…nemôžem…nechcem…ja nie…“
Rana sa mu pri tom prudkom pohybe otvorila...Zaplavila ho bolesť. Cítil ako mu cez kabát presakuje krv.
„On je zranený,“ začul kričať ženský hlas. Potom upadol do bezvedomia.
komentáře (1) | přidat komentář | hodnocení 2 (1x)
| přečteno: 112x
Prekliaty mág: 4. kapitola Ingerovia
27. listopad 2006 | 17.08 | rubrika: Prekliaty mágD
Hlavu si zúfalo zaboril do dlaní. Nevládal viac vzdorovať bolesti, ktorá nemilosrdne drásala jeho dušu. Prsty zaboril do hustých vlasov a kričal takým hrozivým spôsob, až im naskakovali zimomriavky.
Enedea sa mimovoľne striasla. Nečakala, že bude až taký zronený. Nevedela, že jeho rodina tiež padla za obeť tej neznámej sile. Sklonila sa k nemu a nežne ho pohladila po tvári. Šepkala mu upokojujúce slová. On však nereagoval.
„Netráp sa dieťa. Ja si na nich počkám, nech si ma vezmú.“
„Nesmiete prestať bojovať,“ odvetil Lucien. Jeho plášť sa slabo zavlnil vo vetre.
„Má pravdu,“ poznamenala strašia vráskavá žena. Znenazdajky sa objavila celkom blízko pri nich. Na pleciach jej visela sivastá róba so zlatými symbolmi. Bol to symbol majstrov mágie. Spoza jej chrbta sa vynoril znepokojený Mrk Drgon.
Vzala do rúk kúsok zeminy a jemne ju drobila medzi prstami. Sformovala sa do tvaru drobnej postavy podobnej malému dieťaťu so škaredou zošúverenou kožou
.. „Och, boli to ingerovia,“ zhíkla Lilo. Jej tvár nadobudla bledý odtieň. Horná pera sa jej mierne roztriasla, ako vždy keď bola nervózna.
„Magické bytosti s omamnou silou, ktoré sajú krv,“ odverklikoval Lucien. Veľa času strávil nad štúdiom stvorení obývajúcich Krajinu Hmiel.
„Áno, presne tak,“ spokojne odvetila Lilo. Tešilo ju, že nezabudol nič z toho, čo sa u nej naučil.
„Mrk, ostaň tu a upokoj dedinčanov. Lucien a ja pôjdeme po ich stopách,“ po vyrieknutí nejakých slov sa na ceste sformovali stopy drobných nožičiek.
„Lilo, ale veď ja som…“ márne protestoval Mrk.
„V dedine musí odstať jeden schopný čarodejník, pre prípad, žeby sme sa nevrátili,“ ihneď ho zarazila Lilo. Nechcela, aby si myslel, že mu nedôveruje. Mrk neochotne prikývol. Spolu s Enedeou sa pokúšali postaviť na nohy utrápeného muža.
Enedea sa mimovoľne striasla. Nečakala, že bude až taký zronený. Nevedela, že jeho rodina tiež padla za obeť tej neznámej sile. Sklonila sa k nemu a nežne ho pohladila po tvári. Šepkala mu upokojujúce slová. On však nereagoval.
„Netráp sa dieťa. Ja si na nich počkám, nech si ma vezmú.“
„Nesmiete prestať bojovať,“ odvetil Lucien. Jeho plášť sa slabo zavlnil vo vetre.
„Má pravdu,“ poznamenala strašia vráskavá žena. Znenazdajky sa objavila celkom blízko pri nich. Na pleciach jej visela sivastá róba so zlatými symbolmi. Bol to symbol majstrov mágie. Spoza jej chrbta sa vynoril znepokojený Mrk Drgon.
Vzala do rúk kúsok zeminy a jemne ju drobila medzi prstami. Sformovala sa do tvaru drobnej postavy podobnej malému dieťaťu so škaredou zošúverenou kožou
.. „Och, boli to ingerovia,“ zhíkla Lilo. Jej tvár nadobudla bledý odtieň. Horná pera sa jej mierne roztriasla, ako vždy keď bola nervózna.
„Magické bytosti s omamnou silou, ktoré sajú krv,“ odverklikoval Lucien. Veľa času strávil nad štúdiom stvorení obývajúcich Krajinu Hmiel.
„Áno, presne tak,“ spokojne odvetila Lilo. Tešilo ju, že nezabudol nič z toho, čo sa u nej naučil.
„Mrk, ostaň tu a upokoj dedinčanov. Lucien a ja pôjdeme po ich stopách,“ po vyrieknutí nejakých slov sa na ceste sformovali stopy drobných nožičiek.
„Lilo, ale veď ja som…“ márne protestoval Mrk.
„V dedine musí odstať jeden schopný čarodejník, pre prípad, žeby sme sa nevrátili,“ ihneď ho zarazila Lilo. Nechcela, aby si myslel, že mu nedôveruje. Mrk neochotne prikývol. Spolu s Enedeou sa pokúšali postaviť na nohy utrápeného muža.
žádné komentáře | přidat komentář | hodnocení 1 (2x)
| přečteno: 39x
Slzy srdca: Démoni noci
26. listopad 2006 | 17.04 | rubrika: Jednorázkovky HP
Démoni noci. Chladné bozky smrti na perách trasúcich sa vo večnom ohni. Bez súcitu, bez lásky. Nedokážu nájsť svetlo čo by ich vyviedlo z temnoty. Istým spôsobom k nim patrila. Jej kvílenie zaznievalo takmer celú noc. Možno by bolo lepšie, keby nemala strach zo smrti. Mala sa poddať večného prílivu. Niečo také však nemohla urobiť. Nemala dosť sily čeliť tomu mihotavému svetlu.
Zamračene sa
Zamračene sa
komentáře (3) | přidat komentář | hodnocení 1 (1x)
| přečteno: 71x